1989: Rok odvahy a zázrakov

Blog Josefiny Salomonovej z Amnesty International 

Titulky novín väčšinou upozorňujú na to zlé, čo sa deje vo svete. Majú to svoj dôvod: musíme o tom zlom vedieť, aby sme lepšie pochopili svet a snažili sa ho zmeniť k lepšiemu. Rok 1989 bol ale rokom, ktorý toto pravidlo porušil. Titulným stránkam novín dominovali dobré správy. Bol to rok zázrakov – zázrakov, ktoré sa stali vďaka miliónom odvážnych ľudí, ktorí riskovali všetko, aby uskutočnili zmeny.

Príbehy sa odohrávali okolo udalostí pádu Berlínskeho múru 9. novembra, ktorý zmenil usporiadanie Európy, a ktorého dozvuky cítime na celom svete dodnes. Tento moment ale neprišiel sám od seba. Kľúčovým faktorom v pozoruhodnom ústupe východoeurópskych vlád bola odvaha mnohých obyvateľov týchto krajín v predošlých mesiacoch.

Dôležitú úlohu zohrali Desaťtisíce ľudí, ktorí zaplnili ulice Lipska 9. októbra, presne mesiac pred pádom Berlínskeho múru.. Ako novinárka denníka Independent som mala to privilégium byť v ten večer v Lipsku. Neskôr v ten večer som bola z mesta vykázaná tajnou políciou. Môj článok som ale stihla podať na pošte. Videla som výnimočnú silu individuálnej odvahy, ktorá sa odvtedy mnohokrát znásobila. Orgány východného Nemecka sa vyhrážali, že zabijú tých, ktorí ďalej vyvíjali „protirevolučné aktivity“. Úrady ustúpili od používania násilia proti nenásilným protestujúcim až v poslednej chvíli, keď už mnohí obyvateľa Lipska ukázali svoju odvahu. V tomto zmysle, moderný názov Lipska „mesto hrdinov“ nie je zveličením. Odvaha obyvateľov zmenila vývoj histórie aj napriek týmto okolnostiam.

V širšom kontexte sa tento proces začal dlho predtým, ako sa začali nepokoje vo východnom Nemecku. V 70tych rokoch som ako študentka žila v Sovietskom zväze. V tom čase sa zdalo nemožné, aby sa kdekoľvek v sovietskom bloku začali rešpektovať základné práva, ku ktorým sa štáty východnej Európy zaviazali záverečným Helsinským aktom v roku 1975. Napriek neustálemu zastrašovaniu a väzneniu  aktivisti a aktivistky za ľudské práva neprestávali požadovať, aby ich vlády svoje sľuby dodržiavali. V roku 1978 český disident Václav Havel napísal historickú esej „Moc bezmocných“, v ktorej opísal potenciálne následky „života v pravde“. Niektorí považovali esej za naivnú. Neskôr sa ale stala skutočnou v Prahe aj inde vo svete.

Jedny z najdramatickejších zmien sa udiali v roku 1980 v Poľsku, kedy milióny obyvateľov požadovali základné práva, ako slobodu vyjadrovania, združovania, zhromažďovania a ďalšie. Aj napriek všetkým okolnostiam sa podarilo obyvateľom Poľska dosiahnuť obdivuhodné víťazstvá. Žila som v Krakove, keď sa v auguste 1980 sformovalo hnutie nezávislých odborov Solidarita, 5 rokov predtým, ako sa v Sovietskom zväze dostal k moci reformátor Michail Gorbačov. Tieto dni boli úžasným zážitkom – panovalo skutočné presvedčenie, že sa z nemožného môže stať možné. Adam Michnik, vedúci poľský mysliteľ a väzeň svedomia, opísal pozoruhodnú energiu, ktorú našiel po prepustení z väzenia: „To, čo som videl, keď ma prepustili, nepresiahlo len moje očakávania, ale aj moje sny.“ Táto energia priniesla ovocie. Len o niekoľko rokov neskôr sa Solidarita znovu zlegalizovala.

Všetky tieto udalosti sa nám teraz môžu zdať ako prirodzený sled, ktorý sa konal súbežne s pádom apartheidu v Južnej Afrike (Nelson Mandela bol prepustený z väzenia v januári 1990). Celé sa to ale stalo preto, lebo ľudia žiadali dodržiavanie práv. V tom čase ale mnohí západoeurópski politici tvrdili, že požiadavky na dodržiavanie ľudských práv boli „nerealistické“ alebo dokonca kontraproduktívne. Dokonca aj dnes počúvame rovnakú rétoriku – že je lepšie prijať veci aké sú, ako sa snažiť ich zmeniť. Táto rétorika bola zlá vtedy a je rovnako zlá aj dnes.

Globálna solidarita je dnes rovnako dôležitá, ako bola vtedy. V roku 1988 by bolo pre Amnesty International nemysliteľné, aby existovala v Poľsku alebo kdekoľvek v Sovietskom bloku. Dnes je poľská sekcia Amnesty International hlavným hnacím motorom v kampani Maratón písania listov, ktorá sa zameriava na jednotlivcov z celého sveta,  väznených kvôli tomu, že sa dožadovali dodržiavania svojich práv. Mnohé ďalšie sekcie Amnesty International dnes aktívne pôsobia v krajinách ako Slovensko a Česká republika, kde boli kedysi zakázané.

Úspechy odvážnych ľudí a udalosti, ktoré viedli k pádu Berlínskeho múru v roku 1989 nám pripomínajú známu pravdu, ktorú pred 40 rokmi anglický básnik John Donne zhrnul slovami: „Nikto nie je ostrov.“