Zoryan Kis, kampaňový koordinátor Amnesty International Ukrajina, strávil 19. februára noc na hlavnom Námestí v Kyjeve. V blogu píše o stretoch, ktoré vypukli 19. februára a 20. februára vyústili v smrť viac ako 70 protestujúcich a najmenej 20 policajtov.
Protesty na Ukrajine začali presne pred tromi mesiacmi. Nikdy v mojom živote nebola krajina svedkom takej ignorácie ľudských práv a dôstojnosti, takej desivej neschopnosti vlády počúvať vlastných ľudí a takej neuveriteľnej odvahy obyčajných ľudí bojujúcich za svoje práva. Koncom minulého roka, keď sme spúšťali našu prvú petíciu proti policajnej brutalite a beztrestnosti, nevedeli sme si ani predstaviť rozsah zneužívania policajnej moci, ktorého svedkami sme sa stali v januári a februári 2014.
Keď násilné strety s políciou opäť vypukli, 19. februára bola naša kancelária v Kyjeve nútená z dôvodov bezpečnosti zatvoriť. Tú noc som strávil na Majdane – na Námestí nezávislosti v centre mesta a v epicentre protestov – keď sa tam nahrnula polícia a uskutočnila už tretí pokus “vyčistiť” oblasť centra mesta. Skôr v ten deň bolo v centre Kyjeva zastrelených viac ako 30 protestujúcich. Polícia používala proti protestujúcim ostrú muníciu, nové ruské granáty, slzný plyn, gumové projektily, tri vodné delá a dva obrnené transportéry. Bolo to ako skutočná vojna…
Keď polícia odstránila bariéry, protestujúci okolo seba vytvorili ohňovú stenu, spaľovali pneumatiky a “všetko čo horí”, vrátane šiat. Na námestí bolo okolo 5 000 ľudí a každý jeden mal svoju úlohu. Niektorí sa postavili do radu a podávali kamene a pneumatiky dopredu, kde mladí ľudia nasadzovali svoje životy aby chránili ostatných. Videl som tisícky ľudí, plných sústredenia, dôstojnosti a odvahy. Študenti, dôchodcovia, hipsteri, rusky aj ukrajinsky hovoriaci, akademici aj robotníci zovšetkých kútov krajiny. Bol som na nich pyšný.
Stál som blízko hlavného pódia, keď mi gumové projektily zasiahli nohu. Keďže boli vystrelené z veľkej diaľky, nezranili ma a bolesť trvala len asi 5 minút. Keď som zakričal “au”, ľudia okolo mňa sa otočili, pripravení pomôcť. Vôbec neboli vydesení. Keď som im povedal, že som v poriadku, všetci spolu sme sa smiali. O 2 minúty neskôr bol gumovým projektilom zranený jeden z opozičných lídrov počas prejavu na hlavnom pódiu. Ktokoľvek strieľal, mieril mu na tvár.
Na druhý deň, 20. februára, vypukla na Majdane nová vlna násilia. Počas stretov bolo údajne 60 ľudí zastrelených snajpermi. Protestujúci znovu získali stratené územie na námestí a policajné zložky boli zatlačené späť. Náš tým v Amnesty International Ukrajina sa rozhodol darovať krv.
Metro bolo 19. februára zatvorené a množstvo ľudí odišlo z mesta alebo sa rozhodlo nevychádzať z domu. Počet ľudí na Majdane však neustále narastal a autobusy a autá prichádzali do Kyjeva zo všetkých kútov krajiny a snažili sa obchádzať kontrolné stanoviská. Stretol som niekoľko ľudí zo Zhytomiru, ktorí 3 hodiny kráčali lesom, aby sa dostali do mesta.
Väčšina ľudí, ktorí boli zastrelení na Majdane, bola zasiahnutá do krku. Rozprával som sa s jedným z doktorov – povedal mi, že nemali žiadnu šancu takéto zranenie prežiť a že boli zjavne zastrelení profesionálmi, ktorých cieľom bolo zabíjať.
Desiatky tiel ležali na Majdane a pred budovou mestského úradu. Videl som mužov modliacich sa a plačúcich vedľa ich mŕtvych priateľov. Pozeral som sa na zoznam mŕtvych dúfajúc, že nenájdem nikoho známeho… Nenašiel som, ale veľa ľudí také šťastie nemalo.