Cesta, ktorá čaká Južný Sudán

Napísal Alex Neve, generálny tajomník Amnesty International Kanada

Pretrváva vo mne veľa momentov. V priebehu tejto poslednej misie v Južnom Sudáne mi ľudia opisovali nepredstaviteľné utrpenie a strach. Preukázali obrovskú silu a neskutočnú odolnosť a taktiež zdieľali svoje pocity hlbokého zúfalstva rovnako ako aj odhodlanej nádeje. Mnoho momentov bolo nečakaných.

Ráno sme strávili v súkromnej škole v hlavnom meste Juba, v ktorej poskytujú úkryt pre približne 5000 ľudí. V priebehu uplynulých siedmych mesiacov sa mestom Juba a viacerými štátmi prehnala vlna násilia a masívneho porušovania ľudských práv a viac ako jeden milión ľudí bolo v Južnom Sudáne presídlených. V rámci hlavného mesta bola vlna presunov najpozoruhodnejšia. Približne 30 000 vysídlených osôb žije v rámci dvoch mierových základní OSN. Ostatní si museli nájsť svoje miesto v iných častiach mesta.

Niektorí z nich sa obrátili na priateľov, blízku rodinu či vzdialených príbuzných. Mnoho z nich sa usadilo na stanoviskách, ktoré sa spontánne vytvorili po celom meste. To je aj prípad žien, mužov a detí, ktorí sa uchýlili v sídle Mahadskej školy. Majiteľ školy, tvárou v tvár zúfalej potrebe toľkých ľudí niekam sa uchýliť, neváhal a umožnil im zostať. Na ako dlho, to však nikto nevie.

Na rozdiel od táborov na základniach OSN, ktoré sú domovom takmer výhradne pre príslušníkov etnickej skupiny Nuer, niekoľko rôznych etnických skupín žije spoločne práve v sídle Mahadskej školy. To zahŕňa skupiny Dinka, Murle, Shilluk a Anyuak.

Mary, žena z etnika Murle, prišla do Juby z mesta Pibor v štáte Jonglei v júni 2013. Jej manžela zabili počas vojny, ktorá viedla k nezávislosti Južného Sudánu. Na výchovu šiestich detí tak zostala sama. Dve z týchto detí s ňou dokonca boli počas začiatku bojov v Jube v noci z 15. na 16. decembra. Štvrť, v ktorej bývali, sa veľmi rýchlo dostala pod paľbu. Mary a jej dve deti sa vydali na útek. Nedostali sa však príliš ďaleko, keď jej 14-ročného syna postrelili a následne mačetami rozsekali na smrť a to len pár metrov od nej. Ale museli utekať ďalej. Jej 16-ročná dcéra bola s ňou a obe bezmocne stáli tvárou v tvár ozbrojenému gangu, ktorý napadol jej syna. Povedala mi, že jeho telo už nikdy nevidela. Nastalo dlhšie ticho, kým bola Mary schopná pokračovať v našom rozhovore.

Ak by niekedy bol dôvod prechovávať nenávisť a etnické nepriateľstvo, bolo by to práve za tento čin.

Keď sme dohovorili, pripojila sa k nám Ayora, žena z etnika Dinka, s ktorou som robil rozhovor predtým. Medzi týmito ženami bolo cítiť jasnú srdečnosť a priateľstvo. Počas nášho predchádajúceho rozhovoru som Ayoru odfotil, takže vedela, že mám so sebou fotoaparát. S veľkým zaujatím trvala na tom, aby som ich spolu s Mary odfotil. V momente, keď som sa pripravoval spraviť záber, chytili sa za ruky.

Medzi dvomi ženami a mojím prekladateľom bolo v tomto bode cítiť veľa energie. Nakoniec so mnou zdieľali toto: ,,Začína to práve tu. Ak nemôžeme dať nenávisť a nedôveru stranou tu, kde čelíme rovnakým problémom a starostiam a kde nemáme nič, keď nemôžeme dať všetko stranou tu, potom pre tento národ neexistuje žiadna nádej. Nie sme nepriateľky, sme sestry. A sme pripravené tiež osloviť naše sestry z etnika Nuer.”

Rozprávali mi o tom, ako sa snažia navzájom naučiť svoje jazyky a že stále viac ľudí v tábore sa snaží naučiť jazyky iných etnických skupín. Považujú to za najlepší spôsob, ako zbúrať “stenu nedorozumenia”, ktorá vedie k násiliu. Počas nášho rozprávania ich ruky ostali zovreté.

V Južnom Sudáne sa toho musí ešte veľa zmeniť. Treba lepšie vyhovieť humanitárnym potrebám, obnoviť bezpečnosť a podniknúť kroky, ktoré zabránia opakovaniu krízy v oblasti ľudských práv, ktorá spustošila krajinu.

• Ako prvý krok smerom k obnove bezpečnosti musí medzinárodné spoločenstvo zvýšiť tlak na obe strany súčasného konfliktu, aby dodržiavali prímerie, na ktorom sa dohodli.

• V krajine, ktorá sa už teraz topí v náručí zbraní, s ďalšími zásielkami na ceste, je potrebné globálne zaviesť embargo na zbrane.

• S podmienkami, aké momentálne v táboroch sú, je zúfalo potrebné nájsť kreatívne riešenie na súčasnú krízu vysídľovania.

• Na pozadí desaťročia beztrestnosti, ktorá živila jeden masaker za druhým, musí tentokrát existovať spravodlivosť a zodpovednosť za rozsiahle vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, ktoré boli spáchané.

Toto všetko áno. Ale je na konci dňa niečo dôležitejšie ako spoločný sen Mary a Ayore: spojené ruky napriek nedôvere, krivde a mrzutosti, ktoré vyvolali toľko konfliktov v Južnom Sudáne?

Práve tam to začína.