Moja sestra Rania – nezvestná v Sýrii

V jedno studené jarné ráno vyšla Rania Alabbasiová zo svojho bytu v Damašku v Sýrii so svojou dcérkou Lanyou na rukách. Jej ďalších päť detí kráčalo po jej boku. Zrazu všetkých naložili do auta a niekam odviezli. To bolo v marci 2013. Odvtedy o nich nikto nič nevie.

Raniina sestra Naila rozpráva ich príbeh.

„Zmizli bez stopy”

Že niečo nie je v poriadku, som si začala uvedomovať, keď som sa Ranii nedokázala dovolať. Neodpovedala mi na ani jeden z množstva telefonátov domov či na mobil.

Až neskôr som zistila, že 9. marca vošla do domu mojej sestry skupina ozbrojených mužov z vojenskej tajnej služby a bez udania akéhokoľvek dôvodu zatkli jej manžela Abdulrahmana.

Vrátili sa aj na druhý deň a vykradli celý dom. Zobrali rodinné šperky, mobily, tablety a počítače a takisto zobrali aj pasy a ďalšie dokumenty.

Potom zatkli Raniu a jej šesť detí a vzali aj všetky bezpečnostné kamery v budove, aby o tomto čine neexistoval žiaden dôkaz.

Myslela si, že bude v bezpečí

Keď sa začal konflikt v roku 2011, Rania odmietla odísť. Zvyšok našej rodiny pracoval v Saudskej Arábii a chceli sme, aby sa k nám pridala, ale ona si stála za svojim: „Ľudia ma potrebujú a chcem, aby moje deti vyrastali a doštudovali v Sýrii“, hovorila.

Rania si nikdy nepomyslela, že by sa jej niečo podobné mohlo stať – jej rodina sa nikdy nezúčastňovala demonštrácií ani iných politických aktivít.

Moja múdra, starostlivá sestra Rania mi vždy bola vzorom. Bola láskavá a susedia a susedky, pacienti či pacientky ju mali veľmi radi. Veľa ich ošetrovala zadarmo, lebo si to nemohli dovoliť. Vychovávala ma a vždy ma podporovala v mojom štúdiu. Každú noc sa teraz budím s tou istou otázkou: Je Rania v poriadku či nie?

Medzi nádejou a strachom

Za posledných dva a pol roka o nej neviem vôbec nič. Mám iba zopár neoficiálnych informácií, že Raniu videli v utajenom väzení bezpečnostných zložiek neďaleko Damasku. Ale nemám žiadne oficiálne informácie, ktorým by som mohla veriť. Trpím úzkosťou a často v noci nemôžem spať – stále premýšľam: Nie sú jej deti hladné? Sú pokojné alebo kričia a plačú? Sú vôbec nažive?

Moja mama, ktorá Ranii pomáhala s deťmi celé dni preplače.

Deti nespravili nič zlé. Mali by chodiť do školy. Rania a jej manžel ich zbožňovali: plachú a sčítanú 16-ročnú Dimu, energickú a odvážnu 15-ročnú Entisar, láskavú a snaživú Najah, 10-ročnú Alaau, 8-ročného Ahmeda a 4-ročnú Layan.

Rodičia sa starali, aby ich deti boli vzdelané, učili sa angličtinu a ďalšie jazyky. Rovnako ako iné deti, aj oni radi čítali, hrali sa na počítači, spievali, kreslili a chodili do parku.

Príbeh Ranie Alabassiovej a jej šiestich detí je súčasťou tohtoročného Maratónu písania listov. Už teraz sa môžete zapojiť a žiadať sýrskeho prezidenta Bashara al-Assada, aby Raniine deti okamžite a bezpodmienečne prepustil a zaručil spravodlivý súdny proces pre Raniu, aby mohla čeliť tomu, čo údajne spáchala. V opačnom prípade taktiež žiadame jej okamžité a bezpodmienečné prepustenie

Od začiatku krízy v roku 2011 zdokumentovala Sýrska platforma pre ľudské práva nútené zmiznutia 65 116 osôb, z toho 3879 detí a 2145 žien. Nútené zmiznutia sú jedným z mnohých dôvodov, prečo ľudia utekajú zo Sýrie a hľadajú svoje útočisko v iných krajinách. Podľa svedectiev uvedených v správe Amnesty International „Násilné zmiznutia v Sýrii: medzi väzením a hrobom“,ak v blízkej alebo aj vzdialenej rodine došlo k zmiznutiu, zvyšok rodiny sa zo strachu pred uväznením alebo zmiznutím rozhodol utiecť z krajiny. V jednom prípade dokonca utiekla celá rodina o veľkosti približne 2000 ľudí, potom čo zmizol ich príbuzný, významný ľudsko-právny aktivista.