Inšpirujúce príbehy z demonštrácií na Námestí nebeského pokoja

Pred dvadsiatimi piatimi rokmi Čínska ľudová oslobodzovacia armáda začala paľbu na neozbrojených demonštrantov na ikonickom Námestí nebeského pokoja v Pekingu. Stovky, ak nie tisíce ľudí bolo zabitých alebo zranených v noci z 3. na 4. júna 1989. Vláda tak chcela umlčať jedno z najväčších prodemokratických hnutí v histórii.  Po krvavom zásahu úrady zverejnili mená tých “najhľadanejších”, ktorí sa  v protestoch angažovali. Okrem študentských aktivistov, ktorí viedli hnutie, zoznam obsahoval aj mená obyčajných robotníkov a tých, ktorí  boli inšpirovaní hnutím. Dvaja z tých “najhľadanejších” povedali Amnesty International svoje mimoriadne príbehy. 

Shen Tong: “Nemohli sme uveriť, že by vláda spáchala takú hrôzu“

Shen Tong bol odhodlaný vodca študentských protestov.  Napriek tomu, že mal v 1989 len 20 rokov, bol mnohými rovesníkmi na Pekinskej univerzite považovaný za skúseného aktivistu. “Drvivá väčšina chcela reformu, nie revolúciu. Verili sme, že pomáhame vláde,” vysvetľuje Shen z jeho domu v New Yorku, kde prevádzkuje úspešnú mediálnu firmu.

Potom čo vláda 20.mája vyhlásila výnimočný stav, podpora študentov, ktorí protestovali na Námestí nebeského pokoja medzi ľuďmi vzrástla.  “Arogancia vlády bola hlavnou príčinou, že protest nabral na rýchlosti. Stále viac a viac ľudí vychádzalo do ulíc. Niektorým občanom Pekingu sa podarilo zastaviť vojenské jednotky na Námestí nebeského pokoja. Vládla tam neuveriteľná duchovná atmosféra. Cítili sme sa neporaziteľní a prvému pokusu vlády o ukončenie protestov sme sa vzopreli. Staré dámy, matky s deťmi v náručí a  robotníci dávali vojakom denné prednášky tom, o čom je hnutie a prečo by mali odísť. To bola atmosféra pred masakrom. Všetci sme boli vyčerpaní, ale živí, ako niekto živý môže byť.“

V noci v deň zásahu, Shen bol vo svojom rodnom dome v Pekingu. Vrátil sa, aby bol so svojou matkou. Jeho otec bol ťažko chorý v nemocnici. “Môj chorý otec mi pravdepodobne zachránil život. Cítil som sa, že ako syn mám povinnosť zostať s mamou. Inak by som bol na námestí.

“Býval som v susedstve na Chang’an Avenue, kde sa väčšina zabíjania konala. To je dôvod, prečo som videl začiatok masakra – otvorenú streľbu vojakov na protestantov. Spočiatku sme si mysleli, že vojaci používajú gumové projektily. Nemysleli sme si, že by strieľali živou muníciou. Nemohli sme uveriť, že by vláda páchala takú hrôzu. Zbrane vojakov ale boli plne nabité. Mali prísne rozkazy vyčistiť námestie od demonštrantov do 6 hodín ráno 4. júna. Ak máte rady a rady tankov súčinne sa pohybujúcich, zem sa trasie. Tak sa nakoniec zrútila. Videl som ľudí s krvavými košeľami, ľudí, ktorí sa držali striech,aby sa dostali do bezpečia, aby mohli ísť do nemocnice. Na ceste, na ktorej lietali zblúdilé guľky nebolo nikde bezpečne.“ Shen nesie ťažké bremeno hrôzy tej noci: “Ja viem, že je to iracionálne, ale mám pocit že nesiem zodpovednosť za tieto obete. Tento pocit je so mnou 25 rokov.”

“Analyzoval som znovu a znovu čo študenti mohli urobiť inak. Pri pohľade späť si myslím, že sme boli príliš naivní. Takýto protest v policajnom štáte je zmena paradigmy. My sme hranicu nanovalo definovali.“ Ihneď po udalostiach 4. júna, priatelia a tiež neznámi ľudia pomáhali Shenovi schovávať sa pred úradmi. Napriek tomu, že bol na zozname hľadaných bol schopný nepozorovane odletieť z pekingského letiska 11. júna do Tokia. Odtiaľ do Bostonu, USA.

Pokračoval v štúdiu a zároveň neúnavne organizoval kampane za ľudské práva v Číne. V auguste 1992, sa Shen rozhodol vrátiť do Pekingu. Bol zadržaný a strávil dva mesiace vo väzení , než sa vrátil do USA. “Čínsky režim je dnes najväčšia a najbrutálnejšia štruktúra mafie, ktorú ľudstvo pozná. 80te roky mali v sebe veľa nádeje. Bolo to hrozné, alebo bolo to menej brutálne ako je to dnes. Urobili sme efektívnu prácu tým, že sme to povedali svetu.”

Lu Jinghua: “Jedno telo kleslo vedľa mňa, potom ďalšie“

Na jar roku 1989, sa Lu Jinghua živila predajom oblečenia v malom stánku v Pekingu. Každé ráno na ceste do práce, 28 ročná matka prechádzala Námestím nebeského pokoja a videla protestujúcich študentov. “Začala som sa o študentov zaujímať a pýtať sa prečo. Podporovala som ich volanie po ukončení korupcie. Priniesla som im jedlo a vodu,“ hovorí svojím jasným a veliteľským hlasom. Niekoľko dní potom, ako bol vydaný vojenský príkaz, Lu vstúpila do Pekingskej robotníckej autonómnej federácie na Námestí nebeského pokoja. Bolo to rozhodnutie, ktoré zmenilo jej život.

“Ponúkla som sa, že budem čítať správy, kvôli mojej hlasovej dispozícii. Stála som na Námestí nebeského pokoja a hovorila najnovšie správy cez reproduktor. V noci som spávala v stane na námestí. Chodievala som do tovární so špeciálnymi oznámeniami a naliehala na robotníkov, aby prišli a podporovali študentov. Naozaj som si tie dni užívala. Bola som šťastná. Hnutie zmenilo môj život.

“3. júna, deň potom, čo moja dcéra oslávila prvé narodeniny, armáda začala útok s cieľom potlačiť protestujúcich. Bola som naozaj naštvaná na vládu a povedala som cez reproduktor: “Čínska vláda sa nás snaží zabiť. Keď sa tanky 4.júna blížili k námestiu bolo asi o pol tretej popoludní. Povedala som študentom: “Musíte odísť. Ak zostanete, zabijú vás. S blížiacom sa armádou sme museli odísť. Počula som guľky svišťať okolo mňa a videla som streľbu do ľudí. Jedno telo spadlo vedľa mňa, potom ďalšie. Bežala som a bežala, aby som sa dostala preč. Ľudia volali o pomoc, volali sanitky. Potom zomrel ďalší človek.”

Niekoľko dní potom bola Lu plná smútku: ” Nemohla som uveriť, že sa nás vláda pokúsila zabiť.“ Keď vláda vydala zoznam hľadaných ľudí, Lu bola jediná žena medzi šiestimi vybranými. Armáda vtrhla do jej rodného domu. Vykopli dvere a prehľadali každú izbu. Kričali na matku a otca a dokonca priložili pištoľ k hlave jej sestry. Ale Lu bola už v úkryte. Týždeň po tvrdom zákroku opustila Peking a cestovala na juh Číny.

“Chcela som zostať v hoteli, ale zistila som, že moja fotka  je na recepcii. Schovávala som sa dva mesiace. Zavolala som svojím kontaktom v Hong Kongu a prosila ich, aby mi pomohli.  Bola som zmätená z toho, či mám odísť, alebo zostať. Ak by som sa nesnažila utiecť, bola by som v nebezpečenstve. Moja dcéra mala len rok a nevidela som ju mesiace. Bolo to ťažké rozhodnutie. Ale potrebovala som si zachrániť život a preto som sa rozhodla odísť.  Jej kontakty v Hong Kongu jej pomohli naplánovať útek. V tme noci, ona a päť ďalších plávali po rieke na malom člne. Potom na motorovom člne na otvorené more.  Bezpečne sa dostala do Hongkongu a v decembri toho istého roku odletela do New Yorku,  kde jej bol udelený štatút utečenca.

„Mohla som si zatelefonovať s mamou a dcérou. Vykríkla som jej do telefónu, že som nevidela svoju dcéru šesť mesiacov. Povedala som mame: Budem tvrdo pracovať, aby som zabezpečila dobrý život pre rodinu a pre moju dcéru.“ Hlas sa jej láme, keď si pripomína bolesť  z oddelenia od svojej rodiny. V roku 1993 sa pokúsila vrátiť do Číny, aby videla svoju rodinu: “Keď som vystúpila z lietadla úrady ma zastavili. Videla som mamu, ako drží moju dcéru na druhej strane, ale polícia mi nedovolila, aby som s nimi hovorila.

“Všetko, čo som chcela, bolo ich pozdraviť. Polícia ma ale vzala preč a poslala späť do USA. ” Na opätovné stretnutie so svojou dcérou musela počkať ďalší rok, ktorá pricestovala do USA 16. decembra 1994.

Keď jej matka zomrela v roku 1998 a jej otec o rok neskôr, čínske úrady odmietli udeliť Lu víza aby sa zúčastnila pohrebov. V New Yorku, Lu pokračuje v kampani za práva pracujúcich. Stala sa zástupkyňou odevnej robotníckej únie a potom realitnou maklérkou. Dvadsaťpäť rokov neskôr, je hrdá na to, čo sa protestami na námestí Nebeského pokoja podarilo dosiahnuť.

“Nikdy nezabudnem, čo sa stalo. Bola to správna vec. Bola som mladá, niečo som robila. Stále v to verím. Aj naďalej bojujem za ľudské práva v Číne. Bola som len 28 ročná žena, ktorá prechádzala námestím Nebeského pokoja na svojom bicykli. Nikto ma nerešpektoval, ale potom ľudia chceli počuť, čo som chcela povedať.” A Lu je jasné , čo chce čínskej vláda povedať .”To, čo chcem, je počuť od vlády je ospravedlnenie. Ospravedlniť sa za to, čo urobili v roku 1989. Musia sa nám ospravedlniť.“