João Teixeira, queer spisovateľ žijúca v Berlíne, napísal list solidarity Costasovi, ktorý bol zbitý počas homofóbneho a rasovo motivovaného útoku v Aténach
Drahý Costas, pozdravujem ťa. Tento list je mojím darom pre teba.
Drahý partner Costasa, aj keď zostávaš v anonymite, myslím na teba. Tento list venujem aj tebe. Dovoľte mi spolu s vami touto formou stráviť čas. Už sa poznáme. Ponúkam priateľstvo a budem rada keď ho prijmete.
Na to, aby sme pochopili jeden druhého, musíme si vytvoriť sesterstvo, čiže puto, ktoré nás spája vďaka spoločným skúsenostiam. Nenapadá ma nič lepšie ako vám porozprávať príbeh. Počula som o vás, a teraz je rad na mne odhaliť moju ľudskosť. Začínam.
Je piatok večer a ja si na párty v kuchyni miešam drink z rumu a koly. Rada sa zúčastňujem nočných zábav, kde nepoznám ostatných hostí – alebo hostiteľov – a toto je jedna z nich. Nakrájam si limetku, zamiešam alkohol, ako som to robievala už niekoľko rokov počas práce v nočnom klube. Tentokrát, si ho však robím pre seba – teší ma pocit nezávislosti a sebarešpektu, a tieto pocity zachraňujú večer. Ako sa alkohol vyparuje a ľad roztápa, muž oblečený v kostýme zebry prejde cez kuchyňu smerom ku mne, predierajúc sa k zásobám fliaš, aby si nalial drink. Spôsob akým to robí, mi naznačuje, že je zvyknutý byť obsluhovaný druhými.
“Čo predstavuješ ty? Veľmi peknú ženu? Moja obľúbená časť tvojho kostýmu sú nohy. “ Jeho chvost sa nekrúti. Oslovenie “čo” namiesto “kto” neunikne mojej pozornosti. Mám na sebe kožuch, ktorý mi dala mama ako darček už dávnejšie, počas jednej z jej zriedkavých návštev, priehľadné tričko, krátke džínsy a hadie čižmy z tretej ruky. Mám rozpustené vlasy a akvamarínový rúž na perách. Mám na sebe šperky, niektoré z nich som dostala od žien, ktorých nejakým spôsobom utláčali muži. Takže, ako ste si asi domysleli, je Halloween, a každý by sa mal za “niečo prezliecť”. Niektorí hostia na párty nemajú na sebe nič, čo by sa dalo nazvať kostýmom, ale zebrový muž sa rozhodol že práve ja mám. Spočiatku som rozmýšľala nad, tým, že mu odpoviem niečo neurčité. Keď som sa obliekala, nemala som v úmysle vyzerať ako „veľmi pekná žena“. V podstate neviem čo si mám pod tým predstaviť, dokonca ani potom, keby som strávila viac času premýšľaním na túto tému. Zebrový muž čakal na moju odpoveď, akoby ani nemal v úmysle odísť dokým neprehovorím.
“Toto nie je kostým. Takéto oblečenie nosievam často.” Čo mu nepoviem, je, že to zvyčajne nenosím všetko naraz, aby som nebola vystavená podobným výsluchom, ktoré s tým prichádzajú. A nedá sa ich zbaviť – ani v Berlíne, v meste, ktoré je považované za indiferentné voči „excentricite“. Pravda je však niekde inde. Pravda je hon na čarodejnice. Je jedno, kde sa nachádzame, ak sa človek odlišuje od konzervatívnej normy v móde, už len samotné kráčanie po ulici sa môže stať abstraktným hazardom, (Ruskou) ruletou: čierne polia sú mier, červené reprezentujú násilie. Myslím si, že Halloween je zásterkou pre tieto problémy, ale potom sa cítim previnilo, že ťažím z toho, že som sa na túto príležitosť prezliekla za seba. Mám pochybnosti a potom sa cítim previnilo za to, že sa cítim byť vinná.
Odbočila som od témy – späť ku zebrovému mužovi: pozrie sa na mňa a smeje sa na mojej odpovedi, suchým smiechom– a premýšľam nad touto zvláštnou až záhadnou okolnosťou, kedy jeden hovorí pravdu a druhý si myslí, že klame a keď klamete ostatní majú dojem, že hovoríte pravdu. Keď sa nezačnem okamžite smiať, a atmosféra zhustne –mohli by ste ju krájať nožom – pustí sa do niečoho medzi smiechom a ospravedlňovaním. Nechám ho, nech si komunikuje so stenami a chladničkou a vykročím smerom do obývačky. Tancujem, vylejem si pivo na vlasy. Cez telo vyháňam samotný svet. Niekto mi povie, aby som si vyzliekla kožuch. Odmietnem. Prezriem si obývaciu izbu a v hlave si prejdem si večer, uložím si to v hlave. Odchádzam.
Po ceste ku klubu s ďalšími hosťami, ktorí tiež odišli z párty – nikoho z nich nepoznám –počúvam oplzlé výkriky z áut ktoré nás obchádzajú. Líšia sa obsahom aj formou, ale všetky sú nepríjemné. Len o tri bloky ďalej som svedkom toho, aké môže byť utláčanie rafinované. Nachádzam útechu v cudzích ľuďoch, ktorých som akurát stretla a kráčam s nimi, pretože keby som bola sama, nebola by som v bezpečí. Keď prídeme k radu ľudí pred klubom, zacítim na sebe ich pohľady. Dorazila skupinka opitých chlapov, a ako koloniálna moc okamžite ovládnu priestor. Cítim, ako sa blíži búrka, a preto požiadam jedného z ľudí s ktorými som kráčala, aby mi zavolal taxi.
Viem, že je nebezpečné čakať na taxík osamote – a takisto sa môže stať, že ani nezastaví. Verejná doprava v túto nočnú hodinu neprichádza do úvahy, je neskoro a všade sú opití ľudia, túžiaci vyjadriť svoje názory. Ako taxi zastane, poďakujem dievčine, ktorý mi ho zastavila a odídem. Cestu taxíkom prejdem v tichosti, sledujúc šoféra ako sa na mňa pozerá cez spätné zrkadlo. Domov prídem v poriadku, a zaspím s myšlienkami nad hrôzami a úzkosťami večera. Prežiť znamená vydržať.
Toto však nie je nič v porovnaní s tým čo ste obaja zažili. Je mi ľúto čo sa vám stalo a preto vám týmto spôsobom chcem vyjadriť solidaritu, aj keď je to iba malá náplasť. Mali ste odvahu byť, prejaviť sa. Tento prejav je neobyčajným činom statočnosti, a napriek tomu sa stretli s odpoveďou volajúcou po zničení a zániku. Extrémisti na vás nezaútočili pretože si mysleli, že ste boli úplne bezbranní. Určite ste sa zdali ako ľahká obeť, keďže ste boli dvaja a ich bolo desať. Vaša bezmocnosť bola však len vo fyzickej sfére. Čo útočníci videli bola sila, ktorá tam bola, vzdorujúca, krásna, statočná – a napriek tomu chceli, aby neexistovala. Možno sa báli, že sa táto sila vymkne kontrole a oni by sa ňou nakazili.
Drahý Costas, drahý Costasov partner, akurát som rozliala atrament na stole, a očami ocelota sa v tej škvrne snažím vidieť vašu budúcnosť. V tomto zhluku machovo zelenej tekutiny vidím, čo by som vám obom dopriala. Vidím budúcnosť jasnú ako svetlo lampy, a v jej vnútri erb lásky a slobody tak širokej ako Egejské more. A ak ma budete niekedy chcieť navštíviť, poteším sa. Rozliatym atramentom som namaľovala dva smaragdy, jeden pre každého z vás. Príďte si po ne.
V porozumení,
João Teixeira