Obamov nesplnený sľub

Nedávno sa ochota Slovenska prijať troch ujgurských väzňov z Guantánama štedro skloňovala vo svetových médiách. Ale vždy vítaná chvála a tiež obavy zatienili fakt, že za osudom týchto mužov pochádzajúcich z Číny stojí dlhý príbeh bezprávia.

To, že americkú väznicu na Kube už mali dávno zatvoriť, si pripomíname tento týždeň, päť rokov od príkazu prezidenta Baracka Obamu na jej likvidáciu (22. januára 2009). „Nikdy sme ju nemali ani otvoriť,“ tvrdí prvý veliteľ vojenskej základne na Guantáname, dnes generálmajor vo výslužbe Michael Lehnert. A dodáva, že väznica „zničila priazeň sveta“ voči USA. Pritom dvojaký meter na ochranu ľudských práv ťažko takú priazeň vráti späť.

Ústavné pravidlo, podľa ktorého možno človeka zadržiavať iba na základe konkrétneho obvinenia a nie na neobmedzene dlhý čas, chráni každého proti svojvôli štátnych orgánov. Súčasne stojí v základoch rovnováhy mocí, ktorú otcovia zakladatelia Spojeným štátom vložili do vienka. Podľa perverznej logiky by toto právo pre cudzincov mimo územia USA platiť nemalo. Preto vzniklo väzenie pre zadržaných po teroristických útokoch na newyorské dvojičky práve na americkej základni na Kube.

Aj po piatich rokoch však väznica funguje v právnom vákuu, mimo všetkých princípov medzinárodného práva. Koľkých z 800 väzňov, ktorí cez ňu prešli, naozaj odsúdili? Siedmich! Z nich sa už v predsúdnom konaní piati k vine priznali výmenou za prísľub prepustenia. Väčšina z približne 150 mužov, ktorí na Guantáname ostávajú, sa žiadneho obvinenia ani súdu nedočkala. Ani po rozhodnutí o protiprávnosti zadržiavania však často väzňov neprepustia, tak ako v prípade troch Ujgurov, ktorých nedávno prijalo Slovensko. Ich prepustenie na území USA nariadil tamojší Najvyšší súd už pred piatimi rokmi!

Za mučenie a zlé zaobchádzanie s väzňami, naopak, nikoho neobvinili a nestíhali. A to napriek tomu, že o používaní „waterboardingu“ sa dozvedel celý svet, podobne ako o nútenom kŕmení tých, čo držali protestnú hladovku a žiadali prepustenie.

Primálo sa hovorí aj o tom, že zatiaľ čo vlani v decembri prepustili piatich väzňov vrátane troch „našich“ Ujgurov, šiestim ďalším hrozí trest smrti na základne procesov pred vojenskou komisiou. O jej spravodlivom postupe pritom kolujú vážne pochybnosti. Zároveň ide o väzňov, ktorých podrobili tzv. nútenému zmiznutiu, teda uniesli ich a zadržiavali v tajnosti na neznámom mieste, a dvoch z nich podrobili „waterboardingu“, čiže technike mučenia, ktorá spočíva v prerušovanom topení obete. Čo je väčším výsmechom základného práva na život než poprava ako výsledok takéhoto procesu?

Preto akokoľvek je vítaná ochota ostatných krajín prijať bývalých väzňov, nemalo by sa zabúdať, že ak by USA robili to, čo žiadajú od iných, teda dodržiavali základné princípy medzinárodného práva a boli ochotní prijať väzňov na svojom území, už dávno sa mohli stovky zadržiavaných dočkať spravodlivého súdu alebo prepustenia na slobodu.

Viac ako dvanásť rokov existencie väznice na Guantáname zatiaľ stihlo pripraviť stovky ľudí o vzácne roky života, podkopať dôveryhodnosť všetkých ďalších ľudskoprávnych záväzkov USA a tiež zdeformovať právny poriadok v mene „globálnej vojny proti terorizmu“. Bodkou za Guantánamom by preto nemalo byť iba zatvorenie väznice. Skutočná bodka príde vtedy, keď sa za zločiny spáchané na zadržaných vyvodí plná zodpovednosť, a vtedy, keď Spojené štáty boj proti terorizmu povedú podľa princípov medzinárodného prá­va.