Dilek Mayatürková Yücelová, manželka väzneného novinára Deniza Yücela
Tento článok som začala písať, keď som bola na ceste na to miesto, kam budem odchádzať každý pondelok o 6:30 ráno. To miesto, ktoré sa votrelo do našich životov. Mám na mysli väzenie. Naozaj si želám, aby ste vedeli, aký je to pocit navštíviť toto miesto, aspoň raz. Na druhej strane by som vám nikdy nepriala, aby „neprávom“ zavreli človeka, ktorý je vám blízky. Ani keby ste mali srdce z kameňa vytesaného z nezmyselnej nenávisti.
Želala by som si iba, aby ste mali aspoň jednu takúto skúsenosť, aby ste lepšie pochopili, čo prežívam. Nič viac. Potom by ste pochopili, čo je nespravodlivosť. Pochopili by ste, aké to je snažiť sa, aby väzenské orgány akceptovali farebnú posteľnú súpravu pre vášho blízkeho, a v tejto snahe neuspieť. Akoby ste v živote nemali dosť iných problémov. Pochopili by ste, že právo na spravodlivosť nemožno ľubovoľne uplatniť v prípade každého jedného človeka.
Viete, čo znamená zamknúť svoje starosti do bezpečnostnej skrinky?
Predtým, ako sa vo väzení dostanem k Denizovi, prechádzam ešte miestnosťou, kde sa najprv zaregistrujem, dostanem kartičku pre návštevy a potom musím absolvovať očný sken. Nachádzajú sa tu i bezpečnostné skrinky. V tomto okamihu už nemáte pri sebe mobil, kľúče či ďalšie predmety, pretože ste ich odovzdali na recepcii. Tieto skrinky sú pre drobné veci, ktoré máte vo vreckách, napríklad mince alebo hodinky. Vždy si tam odložím aj cigaretu, ktorú si zapálim po návšteve Deniza. Ide o veci, ktoré možno vnímať zrakom. V skrinke však nechávam aj veci, ktoré ľudské oko nezachytí. Moju nespavosť, vyčerpanie, a ak som chorá, tak i chorobu. Predtým ako sa stretnem s Denizom, zamykám sem svoje pocity frustrácie. Tak, aby som pred ním vyzerala dobre aj po dvoch prebdených nociach.
A potom sa idem domov vyspať, zanechávajúc odtlačky prstov na skle, ktoré mňa delilo od Deniza a jeho od slobody. Už mesiace vyzerajú moje pondelky takto. Takže, dokážete sa aspoň raz, jediný krát, vžiť do mojej kože?
Deniz je vo väzbe už vyše 200 dní. Je väznený v cele pre jedného. Hovorím o jeho držaní osamote, o tom neľudskom zaobchádzaní, ktoré z dlhodobého hľadiska slúži ako prostriedok na úplné znivočenie fyzického a duševného zdravia. Aby sa človek odcudzil sám sebe i vonkajšiemu svetu. Mechanizmus vytvorený s cieľom rozorvať človeka zvnútra. Tento mechanizmus, ktorý je pre človeka úplne neprirodzený, a ktorý pre neho prestavuje iba samé obmedzenia a reštrikcie, vytvára v človeku iba skazu.
Je mi ukradnuté vaše politické presvedčenie, pohlavie, národnosť, mužstvo, ktoré podporujete, či obľúbené jedlo. Záleží mi iba na tom, že ste človek. Deniz je tiež v prvom rade „človekom“ a až potom mojím manželom a novinárom. Spoločne sa vy i ja stretávame pod ochranným štítom zvaným ľudstvo. Samoväzba však predstavuje zaobchádzanie, ktoré je v rozpore so samotnou podstatou našej ľudskosti. Uvedomujete si to?
To, že ľudia, ktorých mená sú vám najviac povedomé, sú novinári, by nemalo viesť k tomu, že bude toto dianie okolo nich pre vás zaujímavejšie alebo dôležitejšie, či budete túto nespravodlivosť považovať za menej prijateľnú ako iné neprávosti. Vo väzení sa nachádzajú tisíce ľudí, ktorí nemajú príležitosť byť vypočutí a sú tam zadržiavaní neprávom. Všetci ste počuli napríklad o uväznení novinárov denníka Cumhuriyet, však? Rada by som ale teraz upriamila vašu pozornosť na jeden dôležitý fakt. Účtovník denníka Cumhuriyet, ktorý je vo väzení už niekoľko mesiacov, je tiež už mesiace zadržiavaný v samoväzbe. Neprikladajte zadržiavaným dôležitosť v závislosti od ich povolania. Všetci sme len ľudia, ktorí sú pri pohľade z vesmíru iba neviditeľnými mravcami. Sloboda jedného z nás nemá vyššiu či nižšiu hodnotu ako sloboda niekoho iného. Nikto z nás nie je dôležitejší ako tí druhí. Sme rovnakí. Sme si rovní.
Dôvodom Denizovho zatknutia boli novinové správy a články, ktoré napísal, vrátane chybných prekladov pochádzajúci z obdobia, ktoré je podľa zákona o médiách už nad rámec zákonného limitu pre vzatie do väzby. Inými slovami, dôvodom boli čisto „novinárske“ aktivity. Ešte predtým, ako bola proti nemu spísaná obžaloba, či bol postavený pred súd, sa stal terčom bizarných a vykonštruovaných obvinení, ktoré boli zamerané proti nemu. Rada by som vám osviežila pamäť, že dňa 14. februára poskytol Deniz vyhlásenie „z vlastnej iniciatívy“.
Píše perom ostrým, temperamentným a áno, niekedy i zhovievavým. Ale či ho máte radi alebo nie, Deniz je novinár. Má obrovské dobré srdce a nosí v sebe dobro, ktoré je v tomto svete na pokraji vyhynutia. Neprestávajte ma počúvať! Vypočujte ma!
Vonku je veľmi rušno, je tam plno hluku. Hoci v skutočnosti to nemá význam. Deniz je tu a nikam neodchádza. Podobne, ako keď poskytol vyhlásenie z vlastnej iniciatívy, si nič viac neželá ako spravodlivý proces. V podstate by mohol byť po splatení kaucie stíhaný i na slobode.
Prečo je Deniz dôležitý? Prečo sa za neho postavilo toľko jednotlivcov i organizácie? Prečo má verejnú podporu v Nemecku? Všimla som si, že sa nájdu ľudia, ktorí to jednoducho nedokážu pochopiť.
Odpoveď je jednoduchá. Deniz je v Nemecku značne uznávaným novinárom, tureckým spravodajcom nemeckého periodika die Welt. Je novinárom, ktorý absolútne miluje svoju prácu. V Nemecku ho ľudia poznajú viac ako v Turecku. A v Turecku nevedeli, ako veľmi známy a významný je tento novinár v Nemecku, až kým ho nezatkli.
V krajinách, kde existuje zákon a demokracia, by dokonca ani dieťa nedokázalo pochopiť, ako môžu niekoho zatknúť iba preto, že je novinárom. Preto treba reakcie z Nemecka vnímať iba ako, zdôrazňujem iba, reakcie ľudí či štátu, ktorý sa rozhodol postaviť za novinárov – občanov svojej krajiny. O nič viac tu nejde.
Deniz má nemecké aj turecké občianstvo. No a štáty majú voči svojim občanom zodpovednosť. Nemecko je zodpovedné za to, aby až do konca pozorne sledovalo prípad nespravodlivého pozbavenia slobody jednému zo svojich občanov. Turecko nesie zodpovednosť za to, aby bezodkladne konalo v súlade so zákonom, podalo konečné znenie obžaloby, zariadilo zaobchádzanie ľudským a nie svojvoľným spôsobom a zabezpečilo podmienky vo väzení rešpektujúc ľudskú dôstojnosť.
Nie je správne zasahovať do života a slobody človeka či už kvôli politickým hrám alebo prejavom neústupčivosti, referende v Turecku alebo voľbám v Nemecku. Som presvedčená, že takéto konanie roznieti oheň, ktorý popáli všetkých a nezostane po ňom nič len popol.
Otvorte, to som ja. To som ja.
Už je to dvesto dní, čo mi surovo vytrhli najcennejší kvet z mojej záhrady. Hoci vonku sa rozlieha istá polyfónia zvukov, ja sa upriamujem iba na jeden jediný zvuk – Denizov smiech. Napriek všetkému tento proces prekonáme a rozkvitneme ako krásne kvety.
A teraz vylezte už z tej svojej jaskyne prosím. Vystrčte hlavu. Nežite v zajatí tieňov a neverte iba tomu, čo vám ukážu.
Vypočujte ma.
Myslíte si, že tých 200 dní sa dá tamdnu ľahko zvládnuť?
Myslíte si, že tých 200 dní sa dá vonku ľahko zvládnuť?
Uplynulo 200 dní. Striedajú sa ročné obdobia, prešla zima, jar a teraz sa už aj leto schyľuje ku koncu. Vypočujte ma.
V samoväzbe sa mrhá dňami a mesiacmi ľudského života. Iba preto, že konal svoju prácu. Iba preto, že písal novinové články. Iba preto, že robil rozhovory.
Počas tohto procesu sme si v podstate museli osvojiť nespočetné absurdné rutinné činnosti ako napríklad kričať ešte silnejšie od utrpenia a neprávosti, ktoré zažívame. Ak chcete vedieť, aký je rozdiel medzi dňom č. 200 a dňom č. 78, odpoveď znie žiadny. Všetky dni sú rovnaké.
Viete, že niekedy dokáže duševné utrpenie, ktoré zažívate, vyčerpať a ublížiť viac ako fyzické zranenie? Tisíckrát radšej by som si zvolila znášať viditeľné telesné zranenie na mojom tele ako byť duševnými okovami pripútaná k väzeniu v Silivri.
Po každej návšteve sa snažím jedným dychom a zo všetkých síl sfúknuť, ako dieťa, všetky potenciálne negatívne účinky, ktoré môže mať samoväzba na Deniza. A od vás, organizácie majúce ľudsko-právnosť vo svojich názvoch, očakávam, že intenzita vášho fúkania bude oveľa silnejšia ako tie moje amatérske pokusy.
Prešlo už 200 dní. Uvedomujete si to?
Viac si o nespravodlivo zadržiavaných ľuďoch z médií si môžete prečítať tu.
Z tureckého jazyka do anglického preložila Caroline Stockford.
Názory vyjadrené v tomto článku sú osobnými názormi autorky a nemusia sa automaticky zhodovať s postojmi Amnesty International.