Porušovanie ľudských práv v mene viery

Chronológia reakcií Amnesty International na situáciu v Afganistane: Amnesty International odsudzuje porušovanie ľudských práv všetkými bojujúcimi stranami v Afganistane vrátane porušení, ktorých sa dopúšťajú členovia Jamiat-e Islami pod vedením Borhanuddina Rabbaniho, Hezbe-e Islami pod vedením Gulbuddina Hekmatyara, Junbeš-e Melli Islami pod vedením generála Abdula Rašida Dostuma a Hezbe-e Wahdat.

V obsiahlych správach, ktoré Amnesty International publikovala v roku 1995 uviedla organizácia prípady porušovania ľudských práv každou z týchto skupín a všetky žiadala o rešpektovanie ľudských práv a humaritárnych zákonov, zverejnenie pravdy o porušovaní ľudských práv a o prijatie efektívnych opatrení, ktoré by tomuto porušovaniu zabránili. Správy tiež podávali podrobné informácie o počte väzòov, zadržiavaných každou zo strán a zdôraznili znepokojenie nad mučením a zlým zaobchádzaním so zadržiavanými. Niektoré strany, vrátane Hezb-e Islami pod vedením Gulbuddina Hekmatyara sú zodpovedné hlavne za závažné porušovanie ľudských práv, ako únosy a možné popravy afgánskych intelektuálov. Podrobný popis týchto prípadov porušovania ľudských práv sa nachádza v nasledovných dokumentoch Amnesty International:

*Afganistan: International responsibility for human rights disaster („Medzinárodná zodpovednosť za pohromu pre ľudské práva“. Správa bola publikovaná len v angličtine. AI Index: ASA 11/09/95). Táto väčšia správa postihuje obdobie medzi aprílom 1992 a koncom roka 1995, podrobne opisuje úmyselné a svojvoľné zabíjanie, únosy, neoprávnené zadržiavanie, držanie rukojemníkov, mučenie a zlé zaobchádzanie, väzenia a podmienky vo väzeniach, tak ako aj úlohu vonkajších síl pri podporovaní takéhoto porušovania ľudských práv.

*Women in Afghanistan: A human rights catastrophe („Ženy v Afganistane: Katastrofa v oblasti ľudských práv“. Správa bola publikovaná len v angličtine. AI Index: ASA 11/03/95). Tento dokument podáva prehľad porušovania ľudských práv žien ozbrojenými hliadkami, pridruženými k rôznym skupinám Mudžahidov medzi aprílom 1992 a polovicou roka 1995.

*Medzi ostatné dokumenty Amnesty International o Afganistane patria: Afghanistan: Torture of political prisoners („Mučenie politických väzòov“. AI Index: ASA 11/04/86),Afghanistan: Unlawful killing and torture („Nezákonné zabíjanie a mučenie“. ASA 11/02/88), Afghanistan: Reports of torture and long term detention without trial („Správy o mučení a dlhodobom predbežnom zadržiavaní“, ASA 11/01/91), Afghanistan: Unfair trial by special tribunals („Nespravodlivé súdne procesy zvláštnych tribunálov“. ASA 11/03/91),Afghanistan: New forms of cruel, inhuman and degrading punishment („Nové formy krutých, neľudských a ponižujúcich trestov“. ASA 11/02/91), Afghanistan: Political crisis and the refugees („Politická kríza a utečenci“. ASA 11/01/93), Afghanistan: Incommunicado detention and ´disappearances´ („Zadržiavanie v izolácii a ´zmiznutia´“. ASA 11/01/94), Afghanistan: The human rights crisis and the refugees („Kríza ľudských práv a utečenci“. ASA 11/02/95.

Všetky tieto správy boli publikované len v angličtine.

1.Úvod

Amnesty International už roky neustále vyjadruje svoje znepokojenie nad porušovaním ľudských práv, ktorého sa dopúšťajú všetky strany v afgánskom konflikte. Tým sa rozumie zabíjanie desiatok tisíc civilistov v úmyselných a nerozlišujúcich útokoch na obývané oblasti, úmyselné a svojvoľné zabíjanie tisícov mužov, žien a detí ozbrojenými hliadkami počas razií v ich domoch, neodôvodnené zadržiavanie niekoľko tisícok ľudí potom, ako boli unesení rôznymi ozbrojenými politickými skupinami, mučenie civilistov vrátane znásilòovania žien, bežné bitie civilistov a zlé zaobchádzanie s civilistami podozrivými z prináležania k nepriateľským politickým skupinám alebo kvôli etnickej identite. Vo väčšej správe, ktorú Amnesty International publikovala v roku 1995 dokumentuje organizácia tieto prípady a ukazuje, ako boli zbrane a munícia, ktoré poslali zahraničné sily tej ktorej podporovanej strane, zneužité na vážne porušovanie ľudských práv.

Táto správa je zameraná na porušovanie ľudských práv Talibanom, ktorý je relatívne novou silou v tomto tragickom konflikte a teraz kontroluje zhruba dve tretiny afgánskeho územia, vládne sídlo a vládny aparát v hlavnom meste Kábule. V žiadnom prípade neprehliadame závážne porušovania ľudských práv inými skupinami, ktoré Amnesty International rozsiahlym spôsobom komentovala v minulosti, ani neporovnáva, ani neuprednostòuje jednu či druhú stranu. Porušovanie ľudských práv spôsobované Talibanom predstavuje ďalšie utrpenie v kontinuu porušovania ľudských práv, ktorému je afgánske civilné obyvateľstvo vystavené počas 17 rokov trvania ozbrojeného konfliktu. Odkedy sa Taliban koncom roka 1994 objavil ako vojenská a politická sila, Amnesty International dostáva neustále správy o porušovaní ľudských práv talibanskou domobranou v oblastiach, ktoré kontroluje. Tým sa rozumejú správy o nerozlišujúcom zabíjaní, o svojvoľnom a neodôvodnenom zadržiavaní civilistov, o fyzickom obmedzovaní žien z dôvodu ich pohlavia, o bití žien, o bití a zlom zaobchádzaní so zadržanými, o úmyselnom a svojvoľnom zabíjaní, mrzačení, kameòovaní a popravách.

V oblastiach, ktoré kontroluje Taliban sú tisíce žien fyzicky obmedzované talibanskými nariadeniami, ktoré zakazujú ženám chodiť do práce alebo opustiť dom bez sprievodu blízkeho príbuzného mužského pohlavia a dievčatám chodiť do školy. Ak opustia dom bez dôvodu, hrozí im fyzické napadnutie talibanskou hliadkou; dôvod musí byť pre hliadku akceptovateľný. Mnoho žien je bitých na ulici za nenosenie burqy alebo za nezahalené členky. V niektorých oblastiach sú deti brutálne bité za to, že sa hrajú s hračkami na ulici. Stovky mužov, možno viac ako tisíc bolo uväznených a stále sú svojvoľne a bezdôvodne zadržiavaní, zatiaľ čo desiatky mužov je bitím na uliciach presvedčovaných, aby sa zúčastnili na piatkových modlitbách v mešite. Opakovane sa vyskytuje mučenie a zlé zaobchádzanie so zadržanými, niektorí väzni sú mesiace držaní v kovových kontajneroch. Mnoho väzòov zomiera počas kopania zákopov v zamínovaných oblastiach alebo následkom mučenia. Mnoho ľudí je úmyselne a svojvoľne zabíjaných za podozrenie z anti-talibanských aktivít. V Kábule bol minimálne jeden muž zastrelený za neúčasť na modlitbách v mešite a v meste Farah bola jedna žena zranená guľkou z kalašnikova za to, že sa zjavila na verejnosti bez sprievodu príbuzného mužského pohlavia. Mnoho ľudí je vystavených krutým, neľudským alebo ponižujúcim trestom, ako sú zmrzačenie a kameòovanie nariadené talibanskými súdmi. O viac ako tucte ľudí sa predpokladá, že boli popravení.

Hneď po príchode Talibanu do Kábulu 27. septembra 1996 dostala Amnesty International znepokojujúce správy o vzraste počtu prípadov vážneho porušovania ľudských práv civilného obyvateľstva. Vo vyhlásení vydanom 2. októbra organizácia poukázala na talibanské porušovanie ľudských práv kábulského civilného obyvateľstva a žiadala vládu s vplyvom na Taliban, aby zaistila rešpektovanie ľudských práv zo strany hnutia Taliban.

Pretože podľa Amnesty International sú Taliban a ostatné bojujúce nevládne entity zodpovedné za porušovanie ľudských práv počas konfliktu, zdôraznila ich povinnosť dodržať aspoò minimálne humanitárne štandardy, ktoré sú zakotvené v zákonoch o ozbrojenom konflikte. Predsa ak Taliban prevzal moc nad štátnym aparátom Afganistanu, zaviedol svoje sociálne a politické programy a snaží sa o uznanie medzinárodnej verejnosti ako vláda, musí si uvedomovať aj dodatočnú zodpovednosť a povinnosti v oblasti ľudských práv, ktoré k tomu patria.

Pretrvávajúci konflikt v Afganistane sťažuje získavanie a overovanie informácií zo všetkých oblastí v krajine. Problém je sťažený talibanským prístupom k novinárom a nezávislým pozorovateľom. Amnesty International dostáva správy, že novinárom sa vyhrážajú alebo sú zastrašovaní za podávanie správ, ktorých publikovanie si talibanské úrady neželajú. Vlastná komunikácia Amnesty International smerom k Talibanu ostáva bez odpovede.

Táto správa je v prvom rade založená na svedeckých výpovediach, ktoré Amnesty International získala od obetí alebo svedkov porušovania ľudských práv alebo od tých, ktorí sú podrobne oboznámení s porušovaním ľudských práv. Z dôvodu bezpečnosti nie sú tieto zdroje v správe identifikované. Ak boli použité publikované dokumenty, zdroj je uvedený.

2. Politické pozadie

V posledných rokoch je Taliban (množné číslo od talib, čo doslova znamená študent náboženstva), ktorý momentálne kontroluje asi dve tretiny krajiny, jednou z troch hlavných bojujúcich strán v Afganistane. Vodcom Talibanu je Mullah Mohammad Omar. Ostatné dve strany sú Jamiat-e Islami („Spoločnosť islamu“), vedená prezidentom Rabbanim, ktorá zahàòa vojská Shura-e Nezar („Dozorná rada“) veliteľa Ahmada Šaha Masooda; a aliancia Junbeš-e Melli Islami („Národné islamské hnutie“) vedená generálom Abdulom Rašidom Dostumom, tak ako aj Hezb-e Islami, vedený Gulbuddinom Hekmatyarom a strana vyznávačov náboženstva Shi´a Hezb-e Wahdat. Ako odpoveď na obsadenie Kábulu a ďalších území Talibanom v septembri 1996 ostatné ozbrojené skupiny, nepriateåské voči Talibanu vytvorili novú alianciu, ktorá sa nazýva Rada obrany. Pozostáva z vojsk zvrhnutej vlády Ahmada Šaha Masooda, generála Abdula Rašida Dostuma a Shi a strany Heb-e Wahdat a kontroluje zvyšnú tretinu krajiny. Jej členovia vyhlásili, že v prípade talibanského útoku si jeden druhému prídu na pomoc.

2.1. Taliban

Veľa príslušníkov Talibanu dostalo náboženskú výchovu v islamskych školách v Pakistane. Taliban sa zjavil ako nová vojenská a politická sila v novembri 1994, keď dobyl mesto Kandahar od skupín Mudžahidov (islamskí vojaci). Prvý významný postup Talibanu bolo dobitie Maidan Šahr vo februári 1995, nasledované dobitím veliteľstva Hezb-e Islami v Čarasyab na juh od hlavného mesta Kábulu. Začiatkom marca 1995 talibanské vojská vstúpili do štvrte Karte Seh v západnom Kábule a odzbrojili domobranu Hezb-e Islami, ktorá kontrolovala oblasť. Prítomnosť Talibanu v tejto oblasti viedla k priamemu stretu s vládnymi vojskami prezidenta Rabbaniho. Vládne oddiely zaútočili na Karte Seh 10. marca za použitia delostrelectva, stíhačiek a bojových helikoptér. Napredovanie vlády, ktoré zahàòalo prudké boje od domu k domu vo štvrti vytlačilo Taliban z oblasti do Čarasyab, ktoré bolo tiež bombardované a ostreľované vládnymi vojskami. Taliban potom ustúpil ďalej na juh k Maidan Šahr. �ažké boje o kontrolu nad mestom medzi Talibanom a vládou ďalej pokračovali. Tieto akcie stáli veľa životov civilistov, niekedy bolo zabíjenie spôsobené nerozlišujúcimi útokmi. Amnesty International odsúdila akcie vlády 16. marca 1996.

5. septembra 1995 dobyl Taliban mesto Herat od vojsk heratského guvernéra, Ismaela Khana, ktorý patril k vláde prezidenta Rabbaniho. Dosadenie ľudí hovoriacich rečou Paštu na všetky úrovne, vrátane colných úradov spôsobilo komunikačné problémy a rozhorčenie heratskej populácie, hovoriacej rečou Dari.

15. septembra 1995 noviny v Pakistane oznámili, že Taliban varoval diplomatov, členov humanitárnych organizácií a všetkých cudzincov v Kábule, aby odišli alebo sa ukryli na bezpečných miestach. 20. októbra sa talibanské vojská vyhrážali bombardovaním Kábulu, ak vojská prezidenta Rabbaniho nekapitulujú do štyroch dní. Po niekoľkomesačnom kľude bol Kábul znova vystavený takmer denne nerozlišujúcemu bombardovaniu a zväčša boli obeťami civilisti. Smrtiace raketové útoky na Kábul dosiahli vrchol v júni 1995, keď zahynulo viac ako 50 civilistov a viac ako 100 ich bolo zranených (tieto útoky sa časove zhodovali s opätovným zaujatím postu premiéra Gulbuddinom Hekmatyarom, vodcom Hezb-e Islami, na základe mierovej dohody s prezidentom Rabbanim).

11. septembra 1996 talibanské vojská dobili východné mesto Džalalabád a okolité oblasti hraničiace s Pakistanom. 26. septembra vládne vojská opustili svoje pozície v Kábule a presunuli sa do oblastí severne od mesta.

27. septenbra talibanské vojská vstúpili do Kábulu. Medzi ich prvými činmi bolo odsúdenie a obesenie bývalého prezidenta Nadžibuláha, ktorý sa od pádu svojej Sovietmi podporovanej vlády v apríli 1992 skrýval na pôde OSN a jeho brata Šahpura Ahmadzaia. Taliban vydal prísne nariadenia, ktoré už predtým zaviedol v ostatných častiach krajiny. Obsahovali zákaz ženám pracovať alebo vychádzať z domu bez doprovodu príbuzného mužského pohlavia, zákaz dievčatám chodiť do školy, príkaz mužom nechať si narásť dlhé brady a modliť sa päťkrát denne v mešite. Tiež zakazovali hudbu, fotografiu a detské hry ako púšťanie šarkana. Tieto zákazy boli realizované svojvoľne a vynucované s rôznou prísnosťou v rôznych častiach mesta. Tresty zahròovali surové bitie a možné popravy.

Taliban postupoval smerom k oblastiam severne od Kábulu nepretržite niekoľko dní. Vojská zvrhnutej vlády boli vytlačené z miest Čarikar a Jabol-us-Siraj. Frontová línia dosiahla dedinu Gulbahar prí ústí Panjširského údolia, pevnosť Ahmada Šaha Masooda. Boje, ktoré trvali niekoľko dní, sprevádzali správy o nerozlišujúcich útokoch, o vypaľovaní domov a o úmyselnom a svojvoľnom zabíjaní civilistov. Talibanská domobrana sa pokúsila o prechod salangského tunela na sever od Kábulu, ale bola zastavená vojskami generála Dostuma. Taliban opustil dobité pozície severne od Kábulu. Druhý front bol otvorený v západnom Afganistane, kde domobrana drží územia, hraničiace s oblasťou. kontrolovanou generálom Dostumom.

Pre väčšinu obyvateľov Kábulu znamenal príchod Talibanu koniec najhoršieho strádania, ktorým trpeli počas predošlých rokov. Teraz bol koniec raketovým útokom na obytné oblasti Kábulu, ktoré skoro denne zabíjali civilistov. Potraviny a iné zdroje môžu teraz dosiahnuť mesto cestami z juhu a juhovýchodu. Podobne, nakoľko je Taliban jediná bojujúca strana a kontroluje tieto cesty, obchodníci, platiaci clo na tovar, dovážaný z Pakistanu jednajú len s jedným kontrolným úradom. Dôsledkom tohto bolo zníženie cien. Niektoré kruhy, vrátane niektorých zahraničných humanitárnych orgnaizácií, začali hovoriť o výmennom obchode: mier a stabilita za ľudské práva. Viacerí tvrdili, že porušovanie ľudských práv, vrátane porušovania ľudských práv žien je cena, ktorú sa oplatí zaplatiť za udržanie mieru a stability. Avšak tento mier sa ukázal byť krátkodobý: pár dní po tom, ako Taliban obsadil Kábul začali OSN a iné medzinárodné organizácie, vrátane Medzinárodného výboru Červeného kríža, evakuovať niektorých svojich ľudí z Kábulu. Talibanský postup do severných oblastí bol zastavený, zároveò začal aj miestny odpor voči talibanským nariadeniam a Kábul bol opäť pod hrozbou bombardovania vojskami, lojálnymi k zvrhnutej vláde.

2.2 Medzinárodná mienka

Hneď po príchode do Kábulu sa Taliban snažil o medzinárodné uznanie ako nová vláda Afganistanu. Napriek náznakom, že takéto uznanie by mohlo byť pripravované zo strany USA, Pakistanu a iných, tento proces oslabol po neustávajúcich správach o talibanskokm porušovaní ľudských práv žien. Vskutku, množstvo vlád a organizácií celého sveta – islamského aj západného – kritizovalo po prevzatí Kábulu niektoré talibanské činy a jeho ľudské práva postihujúcu politiku. Islamské strany v Pakistane, ako strana Jamaat-i Islami a strana Jamiat Ulema-i-Pakistan kritizovali konanie Talibanu voči ženám, ktoré považujú za vytváranie negatívneho obrazu islamu. Vlády Nemecka, USA a Európska únia vydali vyhlásenia, v ktorých naliehajú na talibanské vedenie, aby rešpektovalo ľudské práva, predovšetkým tie, ktoré sa týkajú žien. Irán protestuje proti talibanskému postoju k ľudským právam žien. Rusko a India tiež vydali vyhlásenia, v ktorých vyjadrujú znepokojenie nad situáciou v Afganistane. Zatiaľ žiadna krajina neuznala Taliban za vládu.

2.3 Talibanské politické spojenia

Niekoľko storočí a hlavne posledné dve dekády bol Afganistan bojiskom pre konflikty medzi cudzími vojskami s rôznymi záujmami v krajine. To isté je pravdou aj dnes. Na jednom konci spektra sú krajiny, ktoré podporujú nedávno založenú Obrannú radu, ktorá pozostáva z antitalibanských vojsk. Toto sa predpokladá o Iráne, štátoch strednej Ázie, tak ako aj o Indii a Rusku. Na druhom konci sú krajiny, ktoré podporujú Taliban. Predpokladá sa to o Spojených štátoch, Saudskej Arábii a Pakistane.

Ako vždy, najväčšmi postihnuté je v zvonku podporovanej afgánskej vojne civilné obyvateľstvo, ktoré sa bojových akcií aktívne nezúčastòuje. Vidia, ako sú ničené ich domy, vraždené ich deti, ruinovaná ich budúcnosť a ako prichádzajú o svoju ľudskú dôstojnosť. Vidia jednu zo zahraničia podporovanú stranu za druhou postupne ničiť ich životy a domovy bez ohľadu na najzákladnejšie zásady ľudských práv a humanitárnych zákonov.

Amnesty International je presvedčená, že vlády, ktoré podporujú tieto bojujúce strany a dodávajú zbrane pre konflikt sú zodpovedné za to, čo sa deje na poli ľudských práv; za konanie a praktiky týchto skupín, ktoré porušujú základné ľudské práva.

Spojené štáty popreli akékoľvek spojenie s Talibanom. Noviny The International Herald Tribune citovali 5. novembra 1996 asistentku ministra zahraničných vecí Spojených štátov Robin Raphel, že počas studenej vojny bol Afganistan „hlavným strategickým záujmom USA“, ale teraz tam Spojené štáty majú malý vplyv, nepodporujú žiadnu z bojujúcich strán a nemajú v pláne tento konflikt ukončiť. V správe ďalej uvádza:

„Pokiaľ si bojujúce strany myslia, že môžu zvíťaziť a získať kontrolu nad celým Afganistanom – a pokiaľ ich budú také krajiny ako Irán a India povzbudzovať vo viere, že môžu vyhrať – nie je šanca na dohodu a urovnanie sporu“, povedala pani Raphel. „My vieme, že nikto z nich nemôže vyhrať, ale oni to nevedia,“ povedala ďalej. „Žiaľ, je potrebné, aby patová situácia vo vojne pretrvávala dosť dlho nato, aby strany dospeli k názoru, že nemôžu vyhrať.'”

Napriek tomu mnohí afgánski analytici veria, že Spojené štáty majú úzke politické spojenie s talibanskou domobranou. Referujú o návštevách talibanských predstaviteľov v Spojených štátoch v posledných mesiacoch a o viacerých návštevách vyšších úradníkov z ministerstva zahraničných vecí USA v Kandahare. Jedna z návštev sa udiala bezprostredne predtým, ako Taliban obsadil Džalalabád. Britský denník The Guardian komentuje:

„Vyšší talibanskí vodcovia sa zúčastnili na konferencii vo Washingtone v polovici roku 1996 a diplomati USA pravidelne cestujú na talibanské veliteľstvá. Takéto návštevy by mohli byť vysvetlené vládnou potrebou kontaktu s opozičnými skupinami, ale ich načasovanie vzbudzuje pochybnosti, tak isto ako všeobecne schvaľujúci postoj, ktorý zaujímajú vládni úradníci USA voči Talibanu.“

Súčasné úvahy o pôvode madrasas (náboženských škôl), ktoré príslušníci Talibanu navštevovali v Pakistane naznačujú, že tieto spojenia mohli byť nadviazané na samom počiatku talibanského hnutia. V interview, vysielanom vrámci BBC World Service 4. októbra 1996 vyhlásila pakistanská premiérka Benazir Bhuttová, že madrasas boli pripravené Britániou, Spojenými štátmi, Saudskou Arábiou a Pakistanom počas džihádu, islamského odporu voči sovietskej okupácii Afganistanu. Povedala, že nielen Pakistan samotný má byť braný na zodpovednosť za to, čím sa stali madrasas.

História madrasas je udržiavaná v tajnosti, takisto ako talibanské osnovy pre madrasas. Tradične sa žiaci v madrasas učili recitovať korán. Keď sa však v roku 1994 talibanskí ´študenti´ objavili, boli schopní obsluhovať komplikovanú vojenskú techniku, vrátane tankov a lietadiel. Pozorovatelia dospeli k názoru, že buď talibanské komplikované vojenské vybavenie obsluhoval cudzí technický personál, alebo dostali príslušníci Talibanu vojenský výcvik v madrasas.

Výcvik a podpora, poskytované Talibanu zapadajú do všeobecného vzorca vonkajšej podpory všetkým ozbrojeným skupinám, ktoré dnes v Afganistane operujú. Nepretržité zasahovanie vonkajších síl v Afganistane neustále vážne podrýva snahy OSN priniesť krajine mier.

2.4. Predpokladané vojenské spojenia

Mnoho Afgáncov a iných pozorovateľov je presvedčených, že Pakistan vojensky pomáha Talibanu a je tu isté množstvo nezávisle vykonaných pozorovaní, ktoré tento názor podporujú. Zahraniční korešpondenti popisujú, ako talibanské hliadky používajú reč Urdu, keď hovoria rádiotelefónmi so svojimi nadriadenými. To je zvláštny postup, keďže domobrana jasne uprednostòuje reč Paštu. Prirodzene, talibanskí študenti náboženstva sa mohli naučiť Urdu počas dlhých rokov, keď boli ako utečenci v Pakistane a jej používanie môže byť preto vecou zvyku – ako to vysvetľoval bývalý pakistanský minister vnútra Nasirullah Babar počas interview v rozhlase – ale ostatné pozorovania sú voči výhradám odolnejšie. Napríklad svedkovia hovorili novinárom o tom, že videli talibanskú domobranu, ozbrojenú ťažkými a ľahkými zbraòami, vstupovať na afgánske územie z Pakistanu bezprostredne predtým, ako prevzali kontrolu nad Džalalabádom.

Časopis Time vo vydaní zo 4. novembra 1996 publikoval interview s niektorými z 26 pakistanských vojakov, ktorí boli zajatí okolo 13. októbra 1996 počas bojov proti vojskám Ahmada Šaha Masooda blízko salangského priechodu. Zajatí vojaci povedali, že boli najatí a platení pakistánskou tajnou službou ISI (Inter-Services Intelligence, „medzizložková spravodajská služba“), aby bojovali po boku Talibancov. Jeden z väzòov povedal, že jeho islamská vojenská jednotka v Kulti Čawni v pakistankej pandžábskej provincii je pod kontrolou ISI. Jeho misia, ktorá údajne pozostáva z 1000 ďalších pakistanských bojovníkov, vstúpila do Afganistanu mesiac pred dobitím Kábulu Talibanom, ktoré sa stalo 27. septembra 1996. Povedal, že bol transportovaný cez hranice pakistanskými vojenskými vozidlami, bol v prvej línii talibanských oddielov, ktoré vtiahli do Kábulu 27. septembra a dostával rozkazy a peniaze od vyššieho pakistanského dôstojníka menom Naser. Naser bol prevelený do Kábulu potom, ako mesto pripadlo Talibanu. Ďalší zajatý pakistanský väzeò povedal, že uzatvoril zmluvu s dôstojníkom pakistanskej ISI a dostal 40-dòový výcvik. Bol zajatý v dedine Čarikar severne od Kábulu, keď obec, ktorú vtedy kontroloval Taliban, pripadla naspäť vojskám Ahmada Šaha Masooda.

Odkedy pripadol v septembri 1995 Talibanu Herat, prezident Rabbani stále obviòoval Pakistan, že podporovaním Talibanu zasahuje do afgánskych záležitostí. Taliban obviòuje Irán, že keď podporuje zvrhnutú vládu, robí to isté. Talibanská kritika Iránu sa zintenzívnila v posledných týždòoch následkom správ, že afgánski vojaci zvrhnutého heratského guvernéra utiekli z mesta Mašat, aby sa zapojili do bojov medzi vojskami Talibanu a Rady pre obranu v provincii Badghis na severozápade Afganistanu. Po tom, ako mesto pripadlo Talibanu utiekol Ismael Khan, bývalý guvernér Heratu do Iránu.

3. Porušovanie ľudských práv v oblastiach, obsadených Talibanom

3.1 Nerozlišujúce zabíjanie civilistov 

Počas posledných piatich rokov boli zabité desiatky tisíc civilistov v dôsledku nerozlišujúcich raketových útokov rôznych vojsk na obytné štvrte v Kábule a okolí. Amnesty International neustále odsudzuje nerozlišujúce útoky všetkých strán v konflikte, vrátane usmrtenia tisícov ľudí v Kábule v roku 1994 počas bojov medzi vojskami Gulbuddina Hekmatyara, generála Dostuma a vládnymi vojskami prezidenta Rabbaniho.

Posledná vlna útokov bola vyvolaná Talibanom, ktorý počas uplynulých dvoch rokov viedol obliehanie mesta. Keď sa minulý rok (september 1995) Taliban pripravoval obliehať Kábul, určil päťdòové ultimátum pre vojská prezidenta Rabbaniho. Ak sa dovtedy nevzdajú, napadne Kábul. Amnesty International vydala 22. septembra naliehavú výzvu, v ktorej vyzývala Taliban a ostatné bojujúce strany, aby dodržiavali medzinárodné humanitárne zákony a zdržali sa úmyselných a nerozlišujúcich útokov proti civilnému obyvateľstvu Kábulu. Taliban upustil od svojej hrozby bombardovať mesto.

Za posledné dva roky sa stovky neozbrojených civilistov stali obeťami talibanského nerozlišujúceho zabíjania. V novembri 1995, po obnovení bombardovania Kábulu Amnesty International opätovne upozornila medzinárodné organizácie, že sa zvyšuje jej znepokojenie ohľadom bezpečnosti civilného obyvateåstva. V tomto bombardovaní bolo počas troch dní nerozlišujúcej paľby rakiet a diel z talibanských pozícií južne od Kábulu v obytných štvrtiach mesta zabitých najmenej 57 neozbrojených civilistov a viac ako 150 ich bolo zranených.

11. novembra 1995, keď viac ako 170 rakiet a granátov zasiahlo civilné štvrte, bolo za jediný deò zabitých najmenej 36 civilistov. Salva, ktorá zasiahla trh Foruzga prinútila kupujúcich a predavačov bežať do krytu. Rakety zasiahli štvrť Taimani, kde boli umiestnení mnohí ľudia z iných častí Kábulu. Ďalšie obytné štvrte, zasiahnuté delostrelectvom boli Bagh Bala, štvrť na severozápade Kábulu a Wazir Akbar Khan, kde žije mnoho malých menšinových komunít cudzincov. Raketa prešla cez okno jediného fungujúceho súkromného štúdia v Kábule práve vtedy, keď štáb točil scénu. Deväť ľudí bolo na mieste màtvych, vrátane režiséra Hamyoona Sadozaia, jedného z afgánskych najznámejších filmových tvorcov. Jediný zachránený bez vážnych zranení bol údajne silou výbuchu vymrštený cez okno. Jednou z obetí bolo 11-ročné dievčatko, ktoré sa prišlo pozrieť na svojho otca, známeho herca, pri práci. Lekári v kábulských nemocniciach opisujú zabíjanie v tomto čase ako jednu z najvážnejších a najkrvavejších udalostí, odkedy v polovici októbra 1995 začali boje v okolí mesta.

Odvtedy raketové útoky nepretržite pokračovali, skoro denne s rôznou intenzitou. Poslednými obeťami talibanského raketového útoku pred obsadením Kábulu 25. septembra 1996 bolo najmenej deväť zabitých a viac ako dvanásť zranených civilistov.

Odkedy Taliban dobyl mesto (27. septembra 1996) bolo mnoho civilistov zabitých v bojoch severne od Kábulu. Napríklad 24. októbra v dedine Kalakan zabili bomby, zhodené z talibanského lietadla najmenej 20 ľudí, prevažne detí. Letecké útoky vykonáva aj antitalibanská aliancia. V mnohých prípadoch zasiahnu zhodené civilné oblasti bez známok vojenskej aktivity a zabíjajú mnoho ľudí, vrátane detí.

Domy civilistov sú v trvajúcom konflikte úmyselne ničené. 22. októbra bola celá jedna dedina skoro kompletne vypálená talibanskými vojskami, ktoré sa mstili na civilných dedinčanoch za predošlý útok antitalibanských vojsk na talibanské pozície v blízkych vrchoch. 20 až 30 príslušníkov talibanskej hliadky údajne zapálilo najmenej 116 domov v dedinke Sarčešma na sever od Kábulu. Novinári, ktorí navštívili dedinku 24. októbra zistili, že len štyri domy unikli hromadnému páleniu. Očití svedkovia im povedali, že talibanské hliadky vtiahli do dediny o niekoľko dní skôr a prikázali dedinčanom, aby im odovzdali zbrane. Dedinčania protestovali, že nemať zbrane je pre nich nebezpečné, lebo sa nemôžu brániť proti neočakávaným votrelcom, ale talibanské hliadky trvali na tom, že všetci majú byť odzbrojení. Dedinčania im odovzdali zbrane a príslušníci Talibanu im prikázali ohlásiť akékoľvek náznaky, ak by sa vojská Ahmada Šaha Masooda snažili vstúpiť do dediny. Počas noci niekoľko Masoodovych odielov vniklo do dediny a začalo páliť na talibanské pozície. Talibanské vojská streľbu opätovali a raketovými útokmi zabili viacerých ľudí. Masoodove vojská odtiahli a talibanské hliadky vstúpili do dediny. Dedinčania im povedali, že sa nezúčastnili na útoku, že útok vykonali vojaci, ktorí vnikli do dediny a potom odtiahli. Ale talibanské hliadky ignorovali ich vysvetľovanie, poliali domy petrolejom a zapálili ich. Takto pred očami dedinčanov zničili potravu a všetok ich majetok. Ničenie domov ako odplata alebo trest je zakázané medzinárodnými humanitárnymi zákonmi.

Amnesty International nie je schopná určiť možné obete alebo svedkov nerozlišujúcich útokov antitalibanských vojsk v ostatných oblastiach držaných Talibanom, ako Kandahar a Herat, ale je informovaná o tom, že v minulosti vojská zvrhnutej vlády a iných strán takéto útoky vykonávali.

3.2 Zlé zaobchádzanie so ženami v kontexte obmedzovania ľudských práv žien

Amnesty International sa už dlho znepokojuje nad situáciou žien vo všetkých oblastiach Afganistanu. Ozbrojené hliadky, ktoré patria k bojujúcim stranám, porušujú ľudské práva žien už viacero rokov. Medzinárodná verejnosť musí použiť všetok svoj vplyv, aby v Afganistane zaistila vytvorenie takého prostredia, v ktorom ženy môžu naplno užívať ľudské práva, nie sú pokladané za vojnovú korisť, a nie sú vystavované znásilòovaniu a iným formám mučenia.

Amnesty International je presvedčená, že situácia žien v oblastiach, kontrolovaných Talibanom si zasluhuje zvláštnu pozornosť. Podľa talibanského zákonníka ženy nesmú pracovať mimo domova ani opustiť dom bez dôvodu, akceptovateľného pre Taliban. Ženy, ktoré neuposlúchnu tieto zákazy sú na verejnosti brutálne bité talibanskými hliadkami, s použitím dlhých reťazí. Amnesty International odsudzuje takéto bitie a šikanovanie žien. Tiež považuje ženy, väznené alebo inak fyzicky obmedzované talibanskými zákonmi len z dôvodu ich pohlavia za väzòov svedomia.

Zatiaľčo Amnesty International svoju pomoc nepodmieòuje, reakcia mnohých humanitárnych organizácií je praktickou ukážkou dopadu talibanskej politiky voči ženám. Mnoho humanitárnych organizácií dočasne zastavuje svoj program v oblastiach pod talibanskou kontrolou. V roku 1995 UNICEF dočasne pozastavilo svoj vzdelávací program v oblastiach, kontrolovaných Talibanom, pretože talibanský odpor voči vzdelávaniu dievčat porušuje Dohodu OSN o právach dieťaťa, ktorá takúto diskrimináciu zakazuje. V marci 1996 množstvo mimovládnych organizácií, vrátane Save the Children z Veľkej Británie tiež pozastavilo svoje humanitárne programy v západnom Afganistane. Humanitárne organizácie nemohli dospieť k takej obojstranne akceptovateľnej dohode s vyššími talibanskými funkcionármi, ktorá by im umožòovala realizovať ich humanitárnu činnosť. Uvádzajú, že talibanské obmedzovanie ženskej práce, ktorá bola už aj predtým obmedzovaná z kultúrnych dôvodov vzalo humanitárnym organizáciam akúkoľvek možnosť radiť sa a komunikovať priamo s afgánskymi ženami. Najnovšie pozastavila britská humanitárna organizácia Oxfam svoj program po tom, ako Taliban zabránil ženskému personálu pracovať. Predstavitelia Oxfamu vyhlásili, že nakoľko ich program je závislý na angažovanosti žien, bude pozastavený, kým nedostanú od Talibanu súhlas k návratu ženského personálu.

V posledných týždòoch je humanitárna práca úradov OSN a nmimovládnych organizácií vážne okliešťovaná talibanskými úradmi, ktoré nedovoľujú ženskému personálu, aby sa zúčastòoval na prebiehajúcich programoch mimo zdravotníckeho sektoru. Bez ženského personálu organizácie nemôžu vykonávať identifikáciu potrieb, distribúciu, monitoring a ostatné aktivity, životne dôležité pre pomoc ľuďom v núdzi. Organizácie zaznamenali dramatické zvýšenie počtu zranení mínami u žien a detí, následkom toho, že Taliban zákazal účasť žien na protimínových programoch a zatvoril školy. Miera ohrozenia medzinárodného a národného personálu úradov OSN, nevládnych organizácií a medzinárodných masmédií sa za posledné dva týždne značne zvýšila. Rozumie sa tým väznenie a neodôvodnené zadržiavanie členov personálu, hrozby násilím a pri viacerých príležitostiach razie ozbrojených talibanských bojovníkov na pracoviskách, aj v súkromných obydliach úradníkov.

Talibanskí vodcovia sa len veľmi málo vyjadrujú o dôvodoch pre takéto obmedzovanie, okrem tvrdenia, že zákazy budú zrušené po obnovení bezpečnosti v Kábule. Nevysvetľujú, aké riziká pre bezpečnosť kontrolovaných oblastí predstavujú ženy.

Talibanské záznamy zatiaľ ukazujú, že ešte aj v juhozápadnom Aganistane, ktorý Taliban kontroluje už skoro dva roky – ako napr. v Kandahare – zostávajú tieto obmedzenia v platnosti permanentne. V zopár oblastiach môžu údajne malé dievčatá od štyroch do deviatich rokov navštevovať školu a niektoré ženy, ktoré pracujú v zdravotníctve, mohli zostať v práci, ale to vyplýva skôr z nevyhnutnosti než zo zmeny politiky. Jedna žena z Kandaharu poslala Amnesty International opis života v meste:

„Nie je tu žiadne vzdelávanie ani výučba. Všetky školy a vzdelávacie centrá sú zatvorené. Pokiaľ viem, v Kandahare nie sú žiadne lekárky, takže nemôžme ani len ísť k doktorovi. Poviem vám, čo sa stalo Šayeste. Má asi 22 rokov. Veľmi ochorela a tak požiadala svojho bratranca Abdulsalama, aby ju vzal k doktorovi. Bolo to v Jowza 1375 (máj/jún 1996). Na ceste do nemocnice ich niekoľkokrát zastavili ozbrojené talibanské hliadky. Nakoniec začali hliadky Abdulsalama biť zato, že vzal Šayestu k lekárovi. Potom varovali Šayestu, že ju zabijú, ak sa znova zjaví na ulici. Šayestina choroba sa ešte zhoršila a Abdulsalamove zranenia ho prinútili zostať doma niekoľko týždòov.“

V porovnaní s vidiekom, kde sú ženy tradične vylúčené z verejného života je dosah talibanských obmedzení najakútnejšie pociťovaný v mestách ako Herat a Kábul, kde žije významný počet odborne vzdelaných žien. Kábulská univerzita, ktorá je od prevzatia mesta Talibanom zatvorená mala údajne cez 8000 študentiek a v meste pracovali v rôznych funkciách tisícky žien. V Herate údajne po prevzatí kontroly Talibanom prišlo o prácu zhruba 3000 žien. V Kábule sa talibanské obmedzenia javia byť vynucované svojvoľne, ale s rôznou mierou prísnosti v rôznych častiach mesta.

Veľa žien nosí burqu – rúcho, ktoré zahaľuje telo od hlavy po päty a má jediný oválny otvor pre oči – ale v Kábule nebol tento zvyk bezvýhradne dodržiavaný. Ženy zväčša na verejnosti nosili závoj, ktorý zahaľoval len hlavu. Mudžahidovia sa v minulosti opakovane pokúšali zaviesť rôzne obmedzenia žien, ale nikdy sa im to úplne nepodarilo. V auguste 1995 vláda prezidenta Rabbaniho zakázala skupine 12 žien zúčastniť sa na štvrtej svetovej konferencii žien v Pekingu s odôvodnením, že témy konferencie odporujú základným princípom islamu. Ale napriek všetkému, ženy pracovali a študovali mimo svojich domovov. Kábulské ženy demonštrovali v uliciach v júli 1996 proti vtedajšiemu premiérovi, Gulbuddinovi Hekmatyarovi, ktorý ohlásil sériu opatrení, obmedzujúcich ľudské práva žien.

Pracujúce ženy v Herate a Kábule márne protestovali proti rigidnému zákonníku, ktorý zaviedol Taliban. Jedna heratská žena informovala AI, že keď Taliban v septembri 1995 vstúpil do mesta, zrušil niektoré vládne orgány, zavrel ženské kúpele a dievčenské školy. Istý čas ženy, ktoré boli štátnymi zamestnancami dostávali mzdu, hoci nepracovali. Neskôr bolo aj toto opatrenie zrušené. Nemocnice boli dva alebo tri dni zavreté. Potom ich museli otvoriť, pretože zistili, že ženy z talibanských rodín potrebujú lekársku starostlivosť.

Pracujúce ženy, ktoré demonštrovali v Herate koncom roku 1995 proti obmedzeniam boli Talibanom napadnuté a bité. Ženy vyhlásili, že nepôjdu domov a boli ochotné zomrieť. Talibanskí vodcovia súhlasili vyplatiť mzdu ženám, ktoré ostanú doma. Ženy odišli domov, ale mzdu nedostali. Teraz sa boja vyjsť z domu.

Ženy, ktoré majú čo len kúsok členka nezahalený alebo ktoré prichytia mimo domova bez dôvodu, akceptovateľného pre Taliban, sú nemilosrdne trestané. AI obdržala nasledovné svedectvo od očitých svedkov o tom, ako bola 14.júla 1996 vo Farahu žena menom Turpeki postrelená zato, že sa zjavila na verejnosti.

„Turpeki išla so svojím dieťatkom k lekárovi. Dieťa malo akútnu hnačku a potrebovalo lekárske vyšetrenie. Turpeki mala oblečenú burqu. Práve prechádzala cez trh, keď ju zbadal mladík z talibanskej hliadky a zakričal na òu. Turpeki vedela, že keď zastane, bude bitá za to, že vyšla z domu a tiež sa bála, že ak sa nebude ponáhľať, jej dieťa môže zomrieť. Začala utekať. Člen talibanskej hliadky na òu namieril svoj kalašnikov a niekoľkokrát vystrelil. Turpeki bola zranená, ale nie màtva. Vtedy zasiahli ľudia a zobrali matku aj dieťa k lekárovi. Rodina Turpeki sa sťažovala talibanským vodcom, ale tí jednoducho povedali, že to bola jej chyba. „V prvom rade nemala vyjsť von, a keď už to spravila, mala zastať, keď jej to povedali, a nie utekať preč.“

Zahraniční novinári, ktorí sa nachádzali v Kábule po príchode talibanských vojsk podali viacero správ o bití žien talibanskými hliadkami. Denník The Guardian publikoval 4. októbra 1996 nasledujúcu správu:

„Mladá žena niesla dieťa a dve jej priateľky kráčali vedľa nej. Všetky tri boli zahalené, tváre mali úplne skryté pred cudzím pohľadom. Zrazu zastavilo okoloidúce auto a dvaja muži vyskočili von. Podľa ich turbanov, omotaných okolo hlavy s jedným koncom visiacim dolu skoro až po pás bolo jasné, že sú to kandaharskí príslušníci Talibanu. Každý z nich mal palicu. Začali ženu biť po nohách a kričali, že už nikdy nemá vyjsť von takto nemorálne oblečená. Bolo vidieť pár centimetrov pokožky nad členkami, medzi topánkami a spodkom ženiných pyžamovitých nohavíc. Žena klesla pod údermi a beznádejne sa snažila vstať. Nikto z trojice sa neodvážil vydať ani hláska, zatiaľčo ich bili palicami. Potom sa muži vrátili do auta a odišli preč. Incident trval menej než päť minút, ale bol dostatočne brutálny nato, aby sa žena triasla, keď potichu krívali preč.“

Denník The Independent podal 9. októbra 1996 správu:

„Odkedy prišla pred viac ako týždòom do mesta talibanská domobrana, Farida (mladá afgánska žena) sa bojí opustiť byt. Pred troma dòami išli dve ženy, Faridine susedky, nakupovať. Obe mali oblečenú burqu, ale talibanská domobrana ich aj tak zbila, pretože mali odhalené členky.“

Ten istý článok hovorí o tom, že ženu, ktorá ťahala dve deti a nákupy zbila talibanská hliadka anténou od auta, pretože sa jej o kúsok zošmykol závoj.

¼udia sú šikanovaní aj za používanie kozmetiky. Manželský pár zo samanganskej provincie prišiel do Kábulu na návštevu priateľov potom, ako Taliban obsadil mesto. Na trhu ich zastavila talibanská hliadka. Jeden muž udrel ženu do tváre, zatiaľčo druhý surovo bil jej manžela. Boli obvinení z úmyslu kupovať kozmetiku.

Ženy, ktoré pred príchodom Talibanu do Kábulu nemali burqu, museli vydať nadmernú sumu peòazí, aby si ju kúpili. V polovici októbra 1996 stála burqa údajne 33 dolárov, čo je trojnásobok mzdy vyššieho štátneho úradníka. Táto vážna finančná záťaž, uvalená na ženy, ktoré stratili prácu, vedie k ďalším trestom. Očitý svedok referoval Amnesty International:

„Člen talibanskej hliadky zastavil afgánsku ženu, ktorá vyšla von z domu a surovo ju bil káblom, pretože nemala oblečenú burqu. Žena plakala, že si nemôže dovoliť kúpiť burqu, ale on ju neprestal biť. Začali sa zhromažďovať ľudia a potom ju nechal tak.“

Zdravotné sestričky tvoria základ kábulského zdravotníckeho systému. Tie, ktoré sa na začiatku októbra 1996 vybrali pomáhať pacientom boli opakovane bité talibanskými hliadkami. V jednej nemocnici údajne príslušníci Talibanu povedali všetkým 80 pacientkám, aby išli domov, pretože v preľudnenom nemocničnom oddelení nemôže byť chránená ich cudnosť.

Návštevník Kábulu informoval Amnesty International o dvoch sestričkách, ktoré boli napadnuté a zbité príslušníkmi Talibanu. Týmto sestričkám talibanskí dôstojníci prikázali pokračovať v práci v nemocnici [názov nemocnice neuvádzame], zatiaľčo ostatné poslali domov. 30. októbra prišiel do nemocnice talibanský dôstojník, údajne 17-ročný mladík, ktorý mal na starosti bezpečnosť v oblasti. Sestričky nemali oblečené burqy, pretože ich nepokladali za vhodné oblečenie pre nemocnicu, ale boli úplne zahalené závojmi a dlhými plášťami. Prílslušník Talibanu sa veľmi nahneval. Schmatol ženy za ruky, pritiahol ich k blízkemu stromu, odlomil konár a začal ich biť. Jedna zo žien sa snažila utiecť. Zhodil ju na zem a pridàžal si ju nohami, zatiaľčo ju bil palicou.

Talibanské nariadenia tvrdo postihli aj odhadom 30 000 vdov – mnohé z nich sú jedinými živiteľkami rodiny – a tiež množstvo ďalších žien, ktoré nemajú blízkeho príbuzného mužského pohlavia, ktorý by ich mohol sprevádzať na verejnosti. Niektorým vdovám bolo dovolené pracovať v oblastiach pod kontrolou Talibanu, ale ani pre ne nie je ľahké získať pracovné povolenie. Skupina žien z Kábulu, ktorým nebolo dovolené ďalej pracovať pre projekt pomoci, podporovaný OSN povedala novinárom:

„Desať z nás išlo krátko po prevzatí mesta Talibanom za miestnymi vodcami, povedať im, že ak nám zakážu pracovať, my a naše deti zomrieme. Plakali sme a hovorili im, že viac ako 1000 ľudí závisí na potrave, ktorú donesieme domov. Povedali sme im, že buď budeme pracovať alebo zomrieme a oni nám nakoniec dovolili pracovať, keď sme sľúbili nosiť v práci a na ceste do práce islamský odev, ktorý nás úplne zahaľuje.“

Aj tak talibanskí dôstojníci údajne bili po nohách a chodidlách mnoho vdov, ktorým dovolili pracovať, pretože sa odvážili von nie úplne zahalené.

Na začiatku októbra 1996 boli hliadkami fyzicky napadnuté aj deti, ktoré sa hrali na ulici. Osemročný chlapček počúval s kamarátmi na ulici za domom hraciu skrinku. Podľa správy očitých svedkov, ktorú dostala Amnesty International:

„Zrazu sa zjavili talibanské hliadky. Vytrhli dieťaťu hračku a niekoľkokrát òou udreli do blízkej steny, až bola úplne rozbitá. Potom chytili chlapca za rameno a silno ho udreli viackrát do tváre.“

3.3 Úmyselné a svojvoľné zabíjanie

Amnesty International zdokumentovala početné prípady úmyselného a svojvoľného zabíjania, ktorého sa dopustili všetky strany v konflikte. Niektoré z nich sa odohrali v utečeneckých komunitách mimo Afganistanu. Príklady takýchto prípadov možno nájsť v skorších dokumentoch Amnesty International.

Zatiaľčo po príchode Talibanu do Kandaharu v novembri 1994 neboli žiadne správy o zabíjaní, jeho postup do provincií údajne vyústil do mnohých prípadov úmyselného zabíjania civilistov. Množstvo nebojujúcich bolo svojvoľne a úmyselne zabitých talibanskými hliadkami. Spadajú sem nepaštúnski civilisti, ktorých Taliban podozrieval z protitalibanskej aktivity, zajatí vojaci alebo tí, ktorí sa vzdali Talibanu, rovnako ako civilisti, ktorých zabitie bolo odplatou za reálny alebo údajný odpor voči Talibanu. Nasledujúca chronológia, ktorá nie je v žiadnom prípade vyčerpávajúca, ponúka ukážky správ, ktoré dostáva Amnesty International. Za daných okolností je nemožné overiť každú jednu správu, ale spolu predstavujú vážne porušovanie ľudských práv.

Očitý svedok referoval Amnesty International o zabíjani nebojujúcich po páde Heratu v septembri 1995:

„Videl som mnoho màtvych tiel v provinciách Pul-e Dhakab na hraniciach s Farahom, Nimruz a Helmand. Niektoré telá ležali pod mostom. ¼udia ich niekoľkokrát zakopali, ale zvieratá ich vytiahli von z hrobov. Zrátal som 13 tiel pod mostom, ale mohlo ich tam byť viac. Všetci vyzerali na mužov. ¼udia z blízkej oblasti, ktorí išli okolo autom, vraveli, že to neboli vojaci. Tí ľudia boli uväznení a potom zabití z pomsty za skorší útok síl Ismaela Khana na talibanské pozície. Mysleli si, že tí muži boli zabití ešte pred obsadením Heratu 5.septembra 1995.“

Ďalšia správa hovorí o asi 14 panjširských vojakoch, ktorí utiekli ukryť sa do hôr potom, ako bolo asi 20 ich bojovníkov zabitých v talibanskom útoku. Podľa miestnych obyvateľov, týmto mužom po pár dòoch došla strava a zišli do mesta vzdať sa. Blízko miesta zvaného Pomp-e Moulavi ich zastavila skupina príslušníkov Talibanu. Panjširci boli neozbrojení a mali ruky hore na znak kapitulácie, ale talibanská hliadka ich napriek tomu postrieľala. ¼uďom zakázali màtve telá pochovať, aby každý videl osud odporcov Talibanu.

Očitý svedok podal Amnesty International správu o zabití zajatých vojakov, ktorí sa vzdali v Herate:

„Taliban zabíja mnoho ľudí. Mám fotografie, na ktorých sú kostry takýchto ľudí. Keď Taliban prišiel do Heratu, zabíjal ustupujúcich vojakov Ismaela Khana. Bojová situácia sa zhoršila, mnoho oddielov Ismaela Khana utekalo. Talibanci tieto 10 až 20-členné skupiny vojakov zajímali a zabíjali. Mullah Yar Mohammed, ktorý sa stal guvernérom Heratu sa za zabíjanie ustupujúcich vojakov veľmi zasadzoval.“

Skupine návštevníkov Heratu povedali v polovici roka 1996 miestni obyvatelia, že po obsadení Heratu Talibanom (september 1995) bolo uväznených množstvo vojakov bývalej armády Ismaela Khana, ktorí odhodili zbrane. Niekoľko dní boli držaní vo väzení, ale potom boli všetci zabití. Zabíjanie prebiehalo v noci. Tiež mnoho obyčajných ľudí bolo uväznených a zabitých kvôli podozreniu z podporovania zvrhnutej vlády Ismaela Khana. Talibanské hliadky potom začali pátrať po takýchto ľuďoch, podozrivých z antitalibanských názorov, predovšetkým po mladých nepaštúnskych mužoch. Toto pátranie pokračuje.

Viacerí očití svedkovia referovali, že cesty v okolí Heratu boli po obsadení mesta Talibanom posiate telami. Niektoré màtve telá sa stali potravou pre divé zvieratá. Ďalší očití svedkovia podali správu o úmyselnom a svojvoľnom zabití asi 20 ľudí vo vyschnutom riečnom koryte v blízkosti malého trhoviska v delaramskej oblasti. Miestni obyvatelia tvrdia, že počas incidentu Taliban uväznil okolo 300 ľudí pre podozrenie z podporovania Ismaela Khana. Viac než dvanásť civilistov bolo údajne zabitých pri razii na trhovisku, keď Talibanci zajímali ľudí. Taliban údajne zobral väzòov na skaly v blízkosti rieky Khašrút, okolo 20 z nich zastrelil a telá hodil do riečneho koryta. Niektorí ďalší boli prepustení, o ostatných sa nevie.

Dvaja robotníci vo veku 16 a 18 rokov, zadržaní Talibanom po páde Heratu boli zhruba po mesiaci prepustení, pretože ich dokázali presvedčiť, že nemali spojenie so vojskami Ismaela Khana. Cestovali do Kábulu cez provincie Herat, Helmand, Kandahar, Zabul a Ghazni, ktoré boli pod talibanskou kontrolou. Videli ležať pri ceste mnoho màtvych tiel. Narátali po ceste okolo 400 tiel. Miestni ľudia im povedali, že mnoho zo zabitých boli vojaci, ktorí sa vzdali, alebo civilisti.

Úmyselné zabíjanie neprestalo ani potom, ako Herat pripadol Talibanu. Dòa 4. júla 1996 pristal jeden návštevník Heratu na letisku a cestoval autom do mesta. Asi 5 kilometrov od mesta videl màtvoly piatich mužov, len nedávno zabitých.
„Zostalo na nich len málo oblečenia, boli uložení pri ceste, jeden vedľa druhého. Vyzerali na mladých mužov. Mali na telách a na hlavách známky po strelných zraneniach.“

Ten človek vystúpil z auta a spýtal sa domorodcov, prečo tam tí muži ležia. Povedali mu, že to boli vojaci bývalej vlády Ismaela Khana. Zbavili sa zbraní a žili ako bežní civilisti vo svojich domovoch. Ale Taliban sa dozvedel o ich minulosti. Boli uväznení a rýchlo popravení. Ich telá boli uložené vedľa cesty, aby odstrašili od prípadnej antitalibanskej aktivity. Povedali mu, že nikto sa neodvážil telá pochovať.

Delegácia Amnesty International v Afganistane bola informovaná, že 15. júla 1996 bolo popravených minimálne 30 asi dvadsaťročných mladých mužov z Heratského väzenia. Talibanský úradník, Amir Khan Mutaqi, citovaný v pakistanskom denníku The News povedal, že nešlo o popravy, ale o zabitie v ozbrojenom konflikte. Ďalšie vyšetrovanie Amnesty International dokázalo, že títo zabití boli naozaj väzni. Skutočný počet takto popravených môže byť vyšší. Amnesty International momentálne prešetruje správy o ďalších masových popravách v Herate.

Keď Taliban obsadil oblasti okolo Kábulu, svojvoľne a úmyselne zabil mnoho nebojujúcich. Okolo 20. júna 1996 bol údajne v Logare zabitý Davood, vojenský šofér pracujúci pre vojská zvrhnutého prezidenta Rabbaniho. Jeho auto ostalo medzi vojakmi Talibanu a Rabbaniho. Talibanské vojská obsadili blízky kopec a vládni vojaci utiekli. Davoodova manželka, žijúca ako utečenkyòa v Pakistane povedala Amnesty International:

„Talibanské hliadky rozkázali môjmu mužovi a ďalšiemu mužovi z auta vystúpiť a vyšplhať na kopec. Urobili to. Stúpali na kopec s rukami za hlavou. Zrazu na nich Talibanci zozadu vypálili. Vedeli sme, že bol zabitý, ale oni si telo môjho muža nechali a nevydali nám ho. Asi po 16 dòoch bola oblasť opäť dobitá vládnymi vojskami. Telo môjho manžela nám bolo vydané, aby sme ho mohli pochovať. Ruky mal na hlave a na jeho tele boli stopy po asi 50 guľkách. Miestni ľudia nám povedali, že môjho muža a jeho kamaráta prinútili opustiť auto a stúpať na kopec. Potom počuli viaceré výstrely, ktoré na nich boli vypálené.“

Po svojom príchode do Kábulu prikázali Talibanci mužom, aby sa modlili päťkrát denne v mešite. Novinári videli mladých Talibancov s palicami a kusami káblov, ako ženú ľudí v časoch modlitieb do mešity. ¼udia, ktorí odmietli nútené modlitby boli bití. Minimálne jeden muž [meno a ďalšie podrobnosti neuvádzame] bol údajne príslušníkmi Talibanu úmyselne a svojvoľne zabitý na začiatku októbra v Kábule zato, že nešiel do mešity. Člen rodiny obete povedal Amnesty International:

„Talibanská hliadka prišla do jeho domu. Spýtali sa ho, prečo sa nezúčastnil na modlitbách v ten deò a deò predtým. Povedal, že je moslim a nepovažuje za potrebné modliť sa v mešite, keď sa môže modliť doma. Povedal, že sa doma modlil. Ale oni ho chytili a vyvliekli na ulicu, kričali na neho, volali ho Kafir („Bezbožný“). Potom ho zhodili na zem a vpálili mu do brucha mnoho guliek z kalašnikova.“

Čoskoro po páde Kábulu sa boje medzi Talibanom a vojskami, lojálnymi voči zvrhnutej vláde prezidenta Rabbaniho rozšírili do nových oblasí na sever a severovýchod od Kábulu. Na talibanské pozície zaútočili 10. októbra z okolitých dedín a talibanské hliadky údajne podnikli odvetné opatrenia proti dedinčanom, zohnali ich dokopy a viacerých, ktorých označili ako spolupracujúcich s talibanskými nepriateľmi zabili. V jednom incidente bolo údajne viac ako dvanásť dedinčanov zhromaždených talibanskými vojakmi, bitých pažbami a potom uväznených.

3.4 Väzni svedomia a iní zadržaní

Vrámci priebehu afgánskeho konfliktu zadržiavajú ozbrojené skupiny väzòov svedomia. Taliban nie je výnimkou, nielenže má vojnových zajatcov, ale zadržal stovky ľudí vrátane žien a detí len kvôli ich etnickému pôvodu, kvôli neuposlúchnutiu talibanských náboženských ediktov, alebo kvôli sympatizovaniu alebo podozreniu zo sympatizovania s protivníkmi Talibanu. Účelom väznenia je potrestanie, poníženie, zastrašenie alebo držanie rukojemníkov. V niektorých prípadoch boli prepustení, keď niekoho podplatili. Väčšina je držaná v izolácii a pre príbuzných je ťažké vystopovať ich. Väčšia časť zadržaných je držaná vo väzeniach, prebratých po minulej vláde, ale niektorí sú uväznení v kovových transportných kontajneroch, ktoré tu zostali z obdobia prítomnosti Sovietov. Tieto kontajnery bez hygienického zabezpečenia používajú bojujúce strany jednak ako miesto zadržiavania, jednak ako prostriedok trestu. Keďže nie sú tepelne izolované, v lete sú neznesiteľne horúce a rovnako v zime neznesiteľne studené. Rodiny uväznených trpia a nevedia, kde sú ich synovia, bratia a otcovia, čo sa s nimi deje, či sú živí alebo mŕtvi.

Amnesty International považuje ľudí, väznených len pre ich etnický pôvod, náboženské alebo politické presvedčenie za väzòov svedomia a požaduje ich okamžité a bezpodmienečné prepustenie.

Minimálne šesť nepaštúnskych mužov, uväznených Talibanom v Charasyabe v čase, keď sa oblasť náhle dostala pod jeho kontrolu bolo údajne odvlečených do Kandaharu a držaných zhruba šesť mesiacov v kovových kontajneroch v nevyhovujúcich hygienických podmienkach. Potom ich odvliekli na front blízko Kábulu.

Na začiatku roku 1996 boli údajne tucty ľudí v heratskej a farahskej provincii uväznených za predpokladané sympatie alebo podporu bývalého guvernéra Ismaela Khana. Väčšina bola prepustená po niekoľkých týždòoch alebo mesiacoch. Osud ostatných ostáva neznámy.

V dedine Gozara v Siavašan Wolaswali východne od heratského letiska vpadli na začiatku roku 1996 talibanské hliadky do domov a údajne uväznili okolo 200 mužov. Traja z nich zomreli vo väzení následkom mučenia. Potom ľudia zistili, že môžu zaplatiť istú sumu peòazí, aby svojich príbuzných oslobodili. Potom ďalšia talibanská skupina zistila, že prvá talibanská skupina brala peniaze za prepúšťanie väzòov. Medzi oboma skupinami prepukol boj a na oboch stranách bolo zabitých viacero ľudí.

V prvých pár dòoch talibanskej vlády nad Kábulom uväznila ozbrojená domobrana pri domových prehliadkach v meste stovky, možno viac ako tisíc civilistov. Boli držaní pre údajné sympatizovanie so zvrhnutým prezidentom Burhanuddinom Rabbanim. Talibanské hliadky obsadili ulice mesta a vnikali do domov, hľadajúc dôkazy spolupráce s bývalou vládou. Ničili všetko, čo im pripadalo byť ‘neislamské’ -magnetofóny, kazety, časopisy, hračky. Potom odvliekli mladých mužov pre podozrenie z kolaborácie. Tiež ľudia v nemocniciach a na trhoch boli zatýkaní. Rodiny obetí, zväčša mladých mužov nemajú poòatie o mieste ich pobytu. Mnohí sa boja, že väzni môžu byť poslaní odstraòovať míny z mínových polí pre talibanských vojakov. Ostatné rodiny sa boja vyjsť na ulicu a otvárať dvere a obávajú sa, že ich milovaní by mohli trpieť brutálnymi dôsledkami, keby ich domobrana prehlásila za ‘neislamských’.

10. októbra Taliban údajne odvliekol mnoho mladých chlapcov a mužov počas razií v mešitách, kam im bolo prikázané ísť a modliť sa päťkrát denne. Talibanci im povedali, že budú bojovať spolu s talibanskými vojakmi proti vojskám, lojálnym voči zvrhnutej vláde. Taliban poprel, že by títo muži boli zadržaní. Napriek tomu rodiny týchto mužov nemajú informácie o mieste ich pobytu a boja sa, že by mohli byť násilím odvedení na front.

Amnesty International tiež dostáva správy, že osud a miesto pobytu množstva Afgáncov, o ktorých sa predpokladá, že boli uväznení v Kábule po príchode Talibanu ostávajú neznáme. Rodiny, ktoré požiadali Amnesty International, aby nezverejnila ich mená, nie sú schopné vystopovať svojich príbuzných. Väčšina z nich sa jednoducho nevrátila domov, hoci sa vrátiť mali. Sú medzi nimi aj aktivisti za ženské práva.

3.5 Mučenie a zlé zaobchádzanie so zadržiavanými

Amnesty International neustále apeluje na všetky strany, aby sa zdržali mučenia a zlého zaobchádzania so zadržanými, ako to vyžadujú medzinárodné humanitárne štandardy pre ozbrojený konflikt. Napriek tomu, talibanské oddiely vo svojich väzeniach bez najmenších rozpakov ľudí bijú a kopú. Dlhodobo väznení sú údajne surovo mučení a musia vykonávať nútené práce v podmienkach ohrozujúcich život, napríklad kopať zákopy v zamínovaných oblastiach.

Bitie počas domových prehliadok je systematické. V polovici septembra 1995 vykonával Taliban v Herate rozsiahle domové prehliadky, aby zozbieral zbrane. Každý podozrivý z držania zbraní bol surovo, niekedy na smrť zbitý drôtenými káblami, drevenými palicami a pažbami pušiek. Amnesty International bola informovaná, že len v priebehu januára 1996 bolo v Herate a Farahu počas týchto prehliadok bitých najmenej 50 až 60 ľudí.

Niekedy bitím nútia väzòov zaplatiť istý poplatok. Na začiatku 1996 boli medzi takýmito väzòami úradníci, ktorí sa pokúsili zastaviť pokútny predaj drog v oblastiach vtedy nekontrolovaných Talibanom. Po prebratí týchto oblastí Talibanom bolo údajne legalizované dorábanie ópia. Ópioví farmári údajne poskytli Talibanu mená úradníkov z oddelenia prevencie pašovania drog, ktorí skonfiškovali ich úrodu. Títo úradníci boli uväznení a vystavení bitiu, kým nesúhlasili, že zaplatia ukrivdeným ópiovým farmárom peniaze. Jednou z takýchto osôb bol policajný úradník, ktorý slúžil za vlády Ismaela Khana. Po dobití Heratu bol uväznený v cele pre zadržaných, kde bol asi týždeò bitý, kým nesúhlasil, že zaplatí. Po zaplatení bol prepustený.

Často sú ľudia zohnaní dokopy a bití na odvetu za reálne alebo predpokladané akty nepodrobenia sa talibanskej kontrole alebo za podporu nepriateľov Talibanu. Na začiatku roku 1996 bolo viac ako tucet obyvateľov istej časti Heratu bitím trestaných za antitalibanské slogany na stenách ich domov. Očitý svedok povedal Amnesty International:

„V jednej uličke deti napísali na stenu slogany, v ktorých volali príslušnílkov Talibanu sluhami Pakistanu. Talibanské hliadky prišli nasledujúci deò, prehľadali domy a zatkli všetkých mužov; nahnali ich do uličky a surovo ich bili.“

Väzni v talibanskom väzení sú často nútení ťažko pracovať, niekedy v podmienkach ohrozujúcich život, ako napríklad pri odmínovávaní mínových polí. Viacerí ľudia zadržaní v Kandahare na začiatku roku 1995 boli údajne v septembri 1995 odvlečení na front juhozápadne od Kábulu, aby kopali zákopy pre Taliban. Pretože oblasť bola zamínovaná, mnoho väzòov bolo zabitých alebo zranených explóziami mín. Týchto ranených údajne jednoducho nechali zomrieť. Jednému z tých, ktorí prežili sa podarilo utiecť do Pakistanu, kde sa mu dostalo ošetrenia v nemocnici.

Určité skupiny väzòov sú vystavené obzvlášť krutým bitkám a šikanovaniu zo strany príslušníkov Talibanu. Sem spadajú príslušníci náboženských menšín ako Shi’a, nepaštúnskych etnických menšín, bývalí vojenskí úradníci a novinári.

Na začiatku septembra 1995, po obsadení nimruzskej provincie prikázal Taliban usadlíkom s vierou Shi’a, aby do troch dní opustili svoje domovy. Keď sa odmietli vysťahovať, Taliban vybral tri rodiny a dal im ultimátum: odísť alebo zomrieť. Viacerí členovia rodín boli vrámci vynucovania migrácie do Hazarajatu surovo bití. Ostatné rodiny boli podobne ohrozované a údajne odišli do Iránu.

Bývalý vojenský úradník referoval, že počas dvoch mesiacov v heratskom väzení bol bitý viackrát za deò. Povedal, že nepaštúnski vojenskí úradníci zažívali obzvlášť ťažké časy po páde Heratu, pretože mnohí boli zadržaní a v talibanskom väzení sa s nimi zle zaobchádzalo. Nikto z nich sa zo strachu pred smrťou neodvážil protestovať proti mučeniu, neprimeranej strave a nevyhovujúcim hygienickým podmienkam vo väzení.

Okolo 20. októbra 1996 zadržala údajne talibanská domobrana na 24 hodín dvoch argentínskych novinárov, pracujúcich pre televíziu, spolu s ich miestnym tlmočníkom a vodičom. Reportérom v Buenos Aires povedali, že ich držali v izolácii, bili pažbami pušiek a obrali o výstroj a doklady. Dvaja novinári boli údajne po vyjednávaní medzi úradníkmi OSN a Talibanom prepustení, ale tlmočník a vodič zostali vo väzení. Novinári hovorili, že sa pokúšali urobiť unterview s dvoma afgánskymi ženami, ale boli objavení:

„Niekto nás udal, pretože rozhovor so ženou je v Kábulu morálny hriech. Povedali nám, že idú príslušníci Talibanu. Bolo ich asi 25, hrozne nás zbili a potom začalo peklo 24-hodinovej väzby.“

3.6 Popravy, ukameòovanie na smrť a amputácie

Za uplynulé dva roky má Taliban na svedomí popravy, amputácie a vo viacerých prípadoch ukameòovanie na smrť tuctov väzòov. Niektoré z týchto prípadov porušovania ľudských práv sa stali potom, ako obete odsúdili islamské súdy, ktoré ustanovil Taliban. Sudcovia týchto súdov, z ktorých veľa nemá právnické vzdelanie zakladajú údajne svoje rozsudky na zmesi ich osobného chápania islamskeho práva a rozšíreného paštúnskeho zákonníka cti. Amnesty International dostáva správy, že takéto súdy často rozhodnú tucet prípadov za deò, pojednávania trvajú len niekoľko minút. Údajne neexistuje pravidlo, že obžalovanému asistuje právny zástupca, prezumpcia neviny neexistuje a rozsudky sú konečné, bez možnosti odvolať sa.

Ďalšie obete sú trestané na príkaz talibanských veliteľov. V niektorých prípadoch talibanské hliadky samé rozhodnú o spôsobe potrestania, ktorý čaká väzòa.

Svedectvá a výpovede odsúdených, v ktorých prijmú rozsudok pred vykonaním sú často vynútené mučením. 18-ročný mladík, obvinený zo zabitia dvoch Talibancov bol verejne popravený vo februári 1996 v Herate. ¼uďom prikázali zhromaždiť sa na mestskom futbalovom štadióne, potom boli brány zatvorené a nikomu nedovolili odísť. Odsúdeného väzòa voviedli dovnútra a postavili pod čakajúcu šibenicu. ¼udia v obecenstve si všimli, že už bol skoro ubitý k smrti. Údajne ho prinútili podpísať vyhlásenie, že so svojím odsúdením na smrť súhlasí. Okolo krku mu dali lano a vytiahli ho do vzduchu. Údajne zomrel po asi 30 minútach dusenia sa.

Niektoré rozsudky sa javia byť založené len na výpovediach žalobcov. V júli 1996 boli Turiolai, skoro 40-ročný muž a Nurbibi, asi 25-ročná žena ukameòovaní v meste Kandahar na smrť. Otec toho muža sa asi pred pätnástimi rokmi oženil s Nurbibi a ona, mladá vdova, údajne mala s Turiolaiom vzťah trvajúci niekoľko rokov. Talibanská hliadka sa údajne o afére dozvedela tak, že sa schovala na susednej streche a videla dvojicu súložiť. Na základe tohto svedectva odsúdil talibanský súd dvojicu na smrť ukameòovaním. Podľa miestnych obyvateľov, Taliban kameòovanie vykonal na kopci za mestom. Ponúkli ľuďom dopravu zadarmo, ale podľa viacerých správ ľudia neprejavili záujem. Potom premiestnili miesto popravy do centra mesta a tentokrát prikázali ľuďom zúčastniť sa. Keď prišiel určený čas, ľudia nehádzali kamene. Príslušníci Talibanu hodili prvé kamene a prikázali bežným ľuďom, aby sa pridali. ¼udia poslúchli. Muž údajne zomrel po zásahu siedmimi kameòmi, ale žena prežila dlhšie. Členovia ženinej rodiny mali prikázané zúčastniť sa a jej syna prinútili ísť a skontrolovať, či je ešte nažive. Kričali naòho, že musí povedať pravdu. Plakal, keď vravel, že ešte stále žije. Posledná skala, ktorá zapríčinila smrť bol balvan, ktorý jeden Talibanec zdvihol a pustil na ženinu hlavu.

Viacerí bývalí väzni z Kandaharu informovali Amnesty International o svojvoľnosti rozsudkov, trestov a prepúšťania. Vraveli, že moulavi, cirkevní funkcionári, ktorí predsedajú súdom majú len vágne a neodborné vedomosti o shari’a a vynášajú rozsudky úplne svojvoľne. Miestni ľudia citovali ich výrok, že preferujú popravy a amputácie pred uväznením. Vyzerá to, že Talibanc verí v odstrašujúcu moc týchto rozsudkov. Talibanskí úradníci hovorili novinárom v Kandahare, kedy použijú rôzne typy amputácií:

„Odrezanie ruky aj nohy odráža závažnosť zločinu. Ak je to malá krádež, môže to byť len prst. Ale ak je to krádež na ceste alebo opakovaný priestupok, odrežeme nohu aj ruku.“

Vo viere, že účinne odstrašia perspektívnych zločincov od páchania trestných činov sú amputácie robené verejne. V niektorých prípadoch, o ktorých Amnesty International dostala správu sa bežní členovia talibanskej hliadky cítili oprávnení jednať ako sudcovia aj vykonávatelia rozsudku. 6. apríla 1996 uväznil Taliban Abduallaha a Abdula Mahmoodovcov, dvoch mužov z Uruzganu, za krádež. Údajne boli najprv surovo bití a potom im talibanská hliadka odrezala ľavé ruky a pravé nohy. Členovia hliadky napokon pritlačili na rany rozžeravené železné platne, aby zastavili krvácanie.

Bývalý afgánsky prezident Nadžibuláh a jeho brat boli 26. septembra 1996 odvlečení spod ochrany OSN, kde našli útočište. Stalo sa tak bez povolenia od OSN. Údajne ich surovo bili a potom ich obesili na lampy v strede Kábulu. Noor Hakmal, talibanský veliteľ, ktorý v noci vtrhol do mesta od Charasyabu, južne od Kábulu, povedal tlačovej agentúre Reuters: „Zabili sme ho, pretože bol vrahom našich ľudí.“ Mullah Mohammad Omar, vodca Talibanu, neskôr ospravedlnil vrahov, keď povedal, že Nadžibuláh si zaslúžil svoj osud.

Amnesty International nezaujíma stanovisko ku kultúrnym, politickým a náboženským hodnotám, na ktorých sa zakladá určitý súdny alebo právny systém. Organizácia sa však za každých okolností stavia proti trestu smrti a proti krutým trestom, ako amputácie a kameòovanie. V skutočnosti je zákaz krutého zaobchádzania, mrzačenia a mučenia časťou zvykového medzinárodného práva a je zakotvený v treťom článku Ženevskej konvencie.

Odpoveď Talibanu po tom, ako bol konfrontovaný s kritikou, že amputácie a kameňovanie na smrť porušujú medzinárodné normy humanitárneho práva je nekompromisná. Na začiatku októbra 1996 povedal predstaviteľ samozvanej dočasnej správy v Kábule novinárom:

„Keď svet hovorí, že Taliban nemá odrezávať ruky zlodejom. …”