Prípad mučenia deväťročného chlapca Firoza, alebo: mučenie by nemuselo byť bežné

Bangladéšska polícia použila kliešte, povraz a vyvesovanie, aby mučila deväťročného chlapca Firoza. Policajti dostali hlásenie, že chlapec ukradol mobilný telefón. Trvalo niekoľko mesiacov, kým sa chlapec, jeho meno je Firoz, zotavil zo zranení. Doteraz sa lieči z traumy, ktorú pri mučení utrpel.
Napriek tomu, že prípadu sa ujali aktivisti za ľudské práva, Bangladéšske centrum pre rehabilitáciu osôb postihnutých traumou z mučenia ako aj miestna tlač, vláda doposiaľ nedokázala otvoriť vyšetrovanie a páchateľov potrestať.

Firoz spolu s otcom, ktorý pracuje ako ťahač rikše, pomáhali v júli 1999 pri sťahovaní. Zrazu v rodine, ktorú pomáhali sťahovať, začal chýbal mobilný telefón. Keď Firozov otec bol mimo domu, rodina obvinila z krádeže Firoza. Ten ju poprel. Rodina už chcela Firoza nechať odísť, keď ho ich dvadsaťpäť ročný syn odviedol na záchod a tam ho začal biť. Firoz si na to spomína takto: „Bil ma po tvári a päsťami ma búchal do ramien. Potom vzal tyč a chcel sa ma udrieť po hlave. Myslel som, že ma ide zabiť, tak som začal kričať. Vtedy prišiel do domu sused, ktorý pozná môjho otca a muža zastavil.“

Keď sa Firozov otec vrátil, ohradil sa proti bitiu a Firoza odviedol domov. V tú noc okolo tretej hodiny ráno prišla k nim polícia a Firoza zatkla. Chlapec vypovedal, že už pri zatýkaní ho polícia bila. „Najskôr ma znovu udierali po tvári, potom mi pevne zviazali ruky a telo povrazom. Bolelo to a nemohol som poriadne dýchať. Neustále sa ma pýtali, kde je ten mobil. Keď som im povedal, že som ho nevidel, začali ma biť.“ Potom Firoza odviedli na policajnú stanicu v hlavnom meste Dháka. Prikázali mu, aby si čupol na zem. Oproti nemu si sadol policajt. „Zdvihol obutú nohu, položil ju na moje koleno a začal ho celou silou tlačiť k zemi. Mal som ho také dobité, že som ním nemohol ani pohnúť. Do rána ma nechali v cele. Potom prišli a zavesili ma na tyč. Takto ma nechali celé hodiny.“

Nasledujúci deň sa policajt do cely vrátil. „Mal v rukách kliešte. Stále sa pýtal, kde je mobil. Opakoval som, že som ho nevidel. Na to mi povedal, aby som mu dal palec. Chytil ho a dal mi ho do klieští. Kliešte pevne stisol a drvil mi palec. Čo nasledovalo potom, neviem.“

Firozova rodina po celý čas, čo bol chlapec vo väzbe, ho nesmela vidieť. Otec žiadal miestneho politika o prepustenie svojho syna. Keďže však nevie čítať ani písať, prinútili ho odtlačkom palca podpísať prázdny papier…

Neskôr sa Firozova rodina rozhodla, že nechce aby bol prípad ich syna zaradený do spisov. Mala strach z ďalšieho policajného zastrašovania…

Firozov prípad nie je v Bangladéši ojedinelým. Je typickým príkladom, keď polícia v snahe eliminovať kriminalitu, vynucuje si priznanie mučením. Prezumpcia neviny jej nič nehovorí. Najľahším spôsobom „vyšetrovania“ je mučenie.

Inokedy sú ľudia v Bangladéši mučení pretože sú oponentami. Nemusia byť politickými, ale napríklad chcú uplatniť svoje právo na odbory. To nie je vždy po chuti vláde, ktorá sa napríklad voči niektorým západným firmám, majúcimi v krajine továrne, zaviazala zabraňovať odborovým aktivitám.

Policajti často mučia len pre svoju zábavu. Toto sa hlavne týka prípadov znásilnení. Už od vzniku Bangladéšu v roku 1971, všetky vlády mučenie ignorujú. Akceptujú ho ako normálny spôsob správania sa.

V praxi sa obeťou mučenia môže stať každý. Podľa platnej legislatívy – zákona Special Power Act z roku 1973 je možné kohokoľvek zadržať bez obvinenia, zatykača, či súhlasu súdu na 90 dní! Tento zákon nie je len v rozpore so všetkými konvenciami o ľudských právach, ale dáva polícii neobmedzenú moc nad obyvateľmi. Spôsobuje prvotný predpoklad mučenia – obeť sa môže kedykoľvek dostať do zadržania, kde mučenie nie je ojedinelé, ale priam automatické! Tak ako predchádzajúce vlády, ani tá súčasná zákon nenovelizovala, hoci takýto zámer opakovane pred voľbami deklarovala.

Pri rozsiahlej korupcii sa mučeniu dá ubrániť len dobrými kontaktmi, alebo peniazmi. AI však upozorňuje, že vláda môže zrealizovať potrebné kroky a ochrániť tak všetkých občanov – nie len pár vyvolených.

Obete mučenia sú brutálne bité pažbami pušiek, železnými tyčami, bambusovými palicami, sú vyvesovaní o strop, rozšírené je „mučenie vodou“ – na nosné dierky sú pripevnené hadičky a vodovodný kohútik je na maximum pustený na dve minúty. Výnimočné nie sú ani kliešte na drvenie prstov a elektrické šoky. Mnoho ľudí už na následky mučenia v zadržaní zomrelo. Bangladéšska ľudskoprávna organizácia „Odhikar“, odhaduje počet týchto ľudí – len od januára do septembra roku 2000 – na 49! Oficiálne sú však príčiny úmrtia vždy riadne zdôvodnené – napríklad prirodzenou zástavou srdca.

Vážnym problémom sú znásilnenia v zadržaní. Je takmer nemožné, aby sa obetiam znásilnenia pri hľadaní spravodlivosti dostalo pomoci od úradov. Obete sa musia spoľahnúť len na podporu a schopnosti svojej rodiny. Častokrát sa začne vyšetrovanie len vtedy, keď sa situácia dospeje až k násilnému úmrtiu a prípad sa dostane na verejnosť. Vtedy masové protesty verejnosti spustia aspoň aké také vyšetrovanie.

Mnoho násilia voči ženám je páchané súkromnými osobami. Asi najviac na verejnosť prenikli prípady, kedy sú ženy oblievané kyselinou, hlavne v súvislosti s odmietnutými ženíchmi, alebo ak porušia tradície týkajúce sa vydaja. Avšak pre políciu je bežné, že nepodniká žiadne opatrenia, špeciálne ak páchateľ zaplatí úplatok.

Mučenie a zlé zaobchádzanie nie je vždy páchané za zatvorenými dverami. Polícia častokrát zaútočí na demonštrantov, alebo chudobnú populáciu a v snahe zakryť svoje konanie zaútočí aj na novinárov. 9. augusta 1999 novinár Debu Prasad Das fotografoval štrajk zamestnancov kamiónovej dopravy, keď sa naňho vrhlo niekoľko policajtov a zbilo ho palicami a pažbami pušiek. Novinár vedel mená policajtov, avšak zo strachu z odplaty ich nezahrnul do trestného oznámenia. Aj tak sa mu policajti vyhrážali a požadovali, aby oznámenie stiahol. Ponúkli mu zaplatiť účet za lekárske ošetrenie vo výške 40 000 taka, čo je približne 760 USD.

Mučenie dostáva zelenú tiež v prípadoch, kedy sú, hlavne oponenti (opäť – nemusí ísť o politickú opozíciu) krivo obvinení z trestného činu a zatknutí.

Bangladéšski policajti v súkromných rozhovoroch priznávajú, že mučenie existuje, ale zaujímajú k nemu veľmi mierny postoj. Vinu zvádzajú na nízke platy policajtov. Inokedy sú priamo policajti zapletení do obchodu s drogami alebo pašovaným tovarom a mučia ľudí aby ich neprezradili. Mučenie v prípadoch politických oponentov je chápané ako nariadené zhora. Ale policajti mučia aj len pre osobné uspokojenie. Najviac sa mučenie však vyskytuje vtedy, keď policajti chcú obvinených donútiť k priznaniu.

Mučenie v Bangladéši je súčasťou života, pretože vláda to dovolí. Iba vo výnimočných prípadoch je zahájené vyšetrovanie a ešte zriedkavejšie sú vinníci postavení pred súd.

Bangladéš ratifikoval Dohovor proti mučeniu v roku 1998. Mučenie je zakázané aj ústavou. Je trestným činom podľa Trestného zákona.

Amnesty International v svojej novej správe publikovala niekoľko základných odporúčaní vláde Bangladéša ako: zabezpečiť, aby žiadny zákon netoleroval mučenie, zabezpečiť, že hlásené prípady mučenia budú vyšetrené, vinníci postavení pred spravodlivosť, obete dostanú odškodné a polícia bude vyškolená v efektívnych vyšetrovacích metódach, ktoré nepotrebujú využívať mučenie. Mučenie nemusí byť akceptované ako nutná súčasť života. Bangladéšska vláda môže urobiť zmenu.