Je práve rok, čo ste začali pracovať v AI na Slovensku, pôsobíte ako riaditeľ kancelárie a kampaňový koordinátor. Je dôvod bilancovať. Čo ste o AI ako takej alebo o AI na Slovensku vedeli pred tým ako ste v nej začali pracovať? Ako sa vaše predstavy zhodovali s realitou?
Z dnešného pohľadu sa mi zdá, že som o AI vedel veľmi málo. Vedel som o problematike dodržiavania ľudských práv vo svete, ktorej sa AI venuje, ale nepoznal som jednotlivé kampane – dá sa povedať, že som si nevedel predstaviť, v koľkých rôznorodých oblastiach môže ľudí nedodržiavanie ľudských práv postihovať. Okrem toho z mediálnych výstupov o AI na Slovensku som mal pocit, že ide o ľavicovo orientovanú organizáciu a trochu som sa obával, či budem schopný „zapadnúť“. To, že AI je absolútne apolitická, bolo pre mňa veľmi príjemným zistením.
Počas roka v AI, čo bol váš najsilnejší zážitok?
Neviem, či by som vedel popísať jeden konkrétny zážitok. To, čo ma však stále znova a znovu fascinuje, je, že existujú ľudia (a je ich stále viac) ktorí sú ochotní vo svojom voľnom čase bez nároku na finančnú odmenu pomáhať ľudom často z opačného konca planéty. To je pre mňa silný zážitok…
V AI nikdy nepracovali ľudia kvôli peniazom, takže čo vás drží pre tejto práci, v ktorej každodenne riešite smutné príbehy prenasledovaných ľudí?
Pri tomto druhu práce si človek veľmi rýchlo uvedomí, ako frustrujúce môže byť vykonávať nejakú aktivitu s minimálnou šancou, že sa človek dostane k rukolapným dôkazom o užitočnosti vykonanej práce. My v AI máme veľké šťastie v tom, že vďaka obrovskému tlaku, ktorý ako organizácia s takmer 2 miliónmi členov dokážeme vyvinúť, sú tieto „success stories“ pomerne časté. Extrémne dôležité je to pre aktivistov, ktorí tak majú šancu vidieť, že ich práca má zmysel a konkrétny výsledok.
Tak napríklad?
Napríklad prepustený internetový disident vo Vietname, Nguyen Vu Binh nie je iba úspechom v konkrétnom prípade a prepustením človeka zatvoreného do väzenia za zverejňovanie článkov o demokracii na internete. Je zároveň precedensom pre ostatné podobné prípady, ktorých je v súčasnosti len vo Vietname asi 20. Pri konkrétnych osudoch ide vždy aj o správu pre všetkých ľudí v krajine, napríklad, že majú právo na slobodu slova, a ak im ju vláda berie, nie je to normálne. Nech to zdôvodňuje čímkoľvek, napríklad špionážou, za ktorú oficiálne odsúdila Nguyen Vu Binha. Práca na konkrétnom prípade je tiež spôsob ako tlačiť na zmenu celej vládnej politiky. Ale nie všetky úspechy AI sú takéto transparentné – v tom zmysle, že niekto konkrétny je prepustený. Častokrát píšeme vládam listy, v ktorých žiadame vyšetrenie prípadu mučenia, zmiznutia, či zabitia, ale ten konkrétny človek je už mŕtvy. Alebo teraz pracujeme na prípade, kedy žiadame vyšetrenie a potrestanie „vraždy v mene cti“ mladej ženy Du´a Khalil Aswadovej z Iraku. V takýchto prípadoch je cieľom dať najavo, že isté praktiky považujeme za nesprávne a tých, ktorí ich páchajú treba postaviť pred spravodlivosť. Beztrestnosť je veľkým stimulom pre ďalších potenciálnych páchateľov a tomu sa snažíme zabrániť. Pri týchto aktivitách sa ale nedá presne spočítať, čo dobré sme pre budúcnosť a spravodlivosť urobili.
Vašou úlohou je okrem iného pomáhať pri aktivitách dobrovoľníkom – individuálnym členom AI alebo tým, ktorí pracujú možno zábavnejším a aj jednoduchším spôsobom, pretože sa združujú do miestnych skupín a delia sa o úlohy, ktoré treba pre zabezpečenie akcie urobiť. Čo očakávate od týchto ľudí, ktorí prácu robia iba pre svoj dobrý pocit a pretože chcú druhým pomáhať? Čo podľa vás aktivizmu na Slovensku najviac chýba?
Už pred príchodom do AI som mal zo svojej predchádzajúcej práce skúsenosti s dobrovoľníkmi a vždy som obdivoval, koľko úsilia, času a kreativity dokážu použiť pre aktivity, v ktorých zmysel veria. V tomto som sa nesklamal ani v AI. Miestne skupiny, ale aj individuálni členovia píšuci listy či zbierajúci podpisy pod petície sú skvelým príkladom toho, že pomáhať, aktivizovať sa, „dobrovoľníčiť“ – nech už to nazveme akokoľvek – je možné efektívne aj na Slovensku. Trochu ma mrzí, že v poslednom období sa z ľudí akosi vytratil zmysel pre solidaritu s tými, ktorí potrebujú pomoc. Najmä u mladej generácie však vidieť, že tento trend je dočasný, a že čo nevidieť sa do pozícií dostane generácia, ktorá už solidaritu s ľuďmi, ktorým je ubližované, považuje za samozrejmosť.
Po tom čo dnes o AI viete a keby ste v nej nepracovali, stali by ste sa jej členom? Zaplatili by ste členské a chceli by ste dostávať informácie? Posielali by ste na podnet AI politikom protestné listy?
Členom AI som aj v súčasnosti, moje zamestnanie v AI to nijako nezmenilo. Napriek tomu, že oceňujem prácu aktivistov AI, verím, že sú na Slovensku aj ľudia, ktorí sa z rôznych dôvodov do priamych akcií zapojiť nechcú alebo nemôžu. Napriek tomu sa stanú členmi, aby aspoň takto podporili organizáciu, v ktorej užitočnosť veria. To je tiež veľmi potrebná forma podpory. Čo sa týka vašej otázky o posielaní listov, trochu ma mrzí atmosféra ľahostajnosti či rezignovanosti, ktorú aj vo svojom okolí pozorujem. Myslím si, že angažovanosť nás – bežných ľudí – vo verejných veciach je nevyhnutná na to, aby sa aj vlády zaoberali problémami, ktoré my považujeme za dôležité. Listy a petície by som teda určite posielal a snažil by som sa do tejto aktivity zapojiť čo najširšie okolie.
Nastúpili ste v čase, kedy vrcholila kampaň Zbrane pod kontrolu. AI v nej upozorňovala, že lukratívny obchod s malými a ľahkými zbraňami nie je paradoxne kontrolovaný žiadnym celosvetovým dohovorom. Jediné pravidlá sú zbrojné embargá OSN a EÚ, ktoré ale prichádzajú neskoro, alebo ak chýba politická vôľa, tak nie sú vôbec. Myslím, že ste si dobre uvedomovali, čo spôsobuje nekontrolovaný predaj zbraní do problémových a konfliktných oblastí vo svete, pretože už ste mali veľké vedomosti o situácii v rôznych krajinách, keďže ste sa venovali otázkam rozvojovej pomoci…
Problematika nekontrolovateľného obchodu so zbraňami mi príde ako veľmi dôležitá pre potencionálny rozvoj tzv. tretieho sveta. V krajinách, kde sú malé zbrane rozšírené takmer medzi 100 percentami obyvateľstva a kde je cena takejto zbrane niekde na úrovni jedného kusu dobytka, je takmer nemožné budovať spoločnosť založenú na pokojnom riešení konfliktov. Problém masívneho rozšírenia zbraní však zďaleka nie je iba problémom rozvojových krajín. Porovnávacie štúdie v 25 ekonomicky vyspelých krajinách napríklad dokázali, že o čo sú zbrane dostupnejšie, o to viac žien zomrie v dôsledku domáceho násilia.
Výsledkom tejto veľkej kampane bolo, že na decembrovom Valnom zhromaždení OSN štáty „súhlasili, že súhlasia“ – s vytvorením novej celosvetovej Zmluvy o obchodovaní so zbraňami. Neboli ste týmto výsledkom sklamaní?
V žiadnom prípade. Každý, kto tuší, o akých ziskoch z tohto obchodu hovoríme, musí uznať, že táto dohoda je obrovským krokom vpred. Neradi by sme však zaspali na vavrínoch s tým, že naša práca je skončená. Iba ďalší tlak verejnosti môže nakoniec vlády krajín priviesť k tomu, aby sa Zmluva o obchodovaní so zbraňami stala realitou. A ja verím, že rovnako ako v prvej fáze, keď sa do fotopetície Milión tvárí zapojilo viac ako 1000 Slovákov, bude aj slovenská verejnosť tlačiť na úspešné zavŕšenie procesu schválenia a ratifikácie tejto zmluvy.
Druhá veľká kampaň AI bola a je Zastavme násilie na ženách. Čo ste o tomto probléme vedeli pred tým, ako ste sa začali oboznamovať s materiálmi AI?
V tejto oblasti boli moje vedomosti na začiatku približne na úrovni bežného „konzumenta“ správ. Vedel som o problematike domáceho násilia na Slovensku, vedel som o nerovnoprávnom postavení žien vo svete…a to bolo asi tak všetko. Až hlbšie štúdium problematiky mi otvorilo oči. Bol som šokovaný tým, v akých rôznych formách – často legislatívne tolerované či dokonca podporované – je násilie na ženách. Je to globálny problém, ktorý však má množstvo lokálnych podôb. Aj preto sa AI v tejto kampani venuje skôr problémom v jednotlivých krajinách a poukazuje na nesprávne zákony alebo prax – či už je to tolerovanie sexuálneho násilia v Maďarsku, systematické domáce násilie v Rusku, v Bielorusku, či Gruzínsku, znásilnenia žien v ozbrojených konfliktoch – dnes sa už znásilnenie stalo vojnovou zbraňou – alebo obchodovanie so ženami, ženská obriezka, ukameňovanie, bezprávie, ktorému nevedia čeliť pomocnice v domácnosti v Indonézii, násilie voči domorodým ženám v USA, a tak ďalej, a tak ďalej… Žiadne z týchto žien nedokážu samé čeliť situácii, potrebujú pomoc zvonka.
Počas uplynulého roka ste tiež prednášali o AI pre študentov stredných škôl. Čo ich z problémov, ktorými sa AI zaoberá zaujalo?
Zrejme kvôli verejnosti známemu postoju AI voči trestu smrti je najdiskutovanejšou témou práve táto problematika. Je to téma, ku ktorej má každý vytvorený nejaký postoj a mnohí ho radi prezentujú. Z toho potom vznikajú veľmi zaujímavé diskusie. V poslednej dobe sa však do popredia záujmu dostáva aj kampaň proti porušovaniu ľudských práv v tzv. vojne proti terorizmu. Účastníci diskusií sú obyčajne konfrontovaní s úplne odlišným pohľadom na „vojnu proti terorizmu“, než aká je prezentovaná v médiách. Nevedia, že na Guantáname je bez súdu, teda bez zákonného podkladu zadržiavaných takmer 400 ľudí len preto, že niekto ich označil za teroristov. Ľudí jednoduho zadržali na kontrolnom stanovišti a odviezli ich. Neskôr, po niekoľkých mesiacoch či rokoch ich aj prepustili… Vysvetľujeme, že AI sa nezastáva teroristov, ale presadzuje, aby podozrivých z terorizmu odhaľovali a postavili pred súd, nie nezákonne zatvárali do tajných väzení v rôznych krajinách. Dnes nie je problém dostať sa na čierny zoznam teroristov, ale neexistuje spôsob, súd či komisia, ktorá človeka očistí. Zo strachu zavádzame protiteroristické opatrenia, ktoré okrem toho, že porušujú ľudské práva, väčšinou „tých druhých“, tak sú často zneužívané na prenasledovanie nepohodlných ľudí. Takéto nové fakty na prednáškach samozrejme vyvolávajú záujem. Hoci často sa diskusia posúva aj smerom k predsudkom voči moslimom, ktorí sú s terorizmom často spájaní. Preto som nadšený z toho, že sa nám podarilo rozbehnúť prednáškový projekt, v ktorom majú študenti stredných škôl možnosť konfrontovať svoje názory s moslimami žijúcimi na Slovensku. Verím, že to je tá najsprávnejšia cesta k odbúravaniu xenofóbie, ktorá je v našej spoločnosti prítomná.
Je niektorá téma v súvislosti s ochranou ľudských práv, ktorá sa vás dotýka viac ako iná a prečo?
Všetky kampane, ktorým sa AI na Slovensku venuje, sa ma nejakým spôsobom dotýkajú. Najcitlivejšie však asi vnímam problematiku trestu smrti. Ak by som aj pominul možnosť justičných omylov či výskumov jednoznačne dokazujúcich neúčinnosť trestu smrti ako preventívneho prostriedku na znižovanie kriminality, príde mi vykonávanie trestu smrti ako nevýslovne barbarské. Je pre mňa nepochopiteľné, že napriek tomu, že sme sa obrovským spôsobom posunuli vpred vo vývoji technológií či v spôsobe života, zotrváva v nás stále iracionálna a primitívna viera – „oko za oko, zub za zub“. V tomto ohľade som veľmi smutný z väčšinového postoja slovenskej verejnosti k tejto otázke.
Raz ste dostali otázku, či AI je užitočnou organizáciou. Radšej by som sa opýtal na to, čím sa podľa vás odlišuje od ostatných, keďže nie je jedinou, ktorá sa zaoberá ochranou ľudských práv?
Najpodstatnejším rozdielom oproti ostatným ľudsko-právnych organizáciám je pre mňa nestrannosť a objektívnosť, s akou AI realizuje výskumy a pripravuje správy o porušovaní ľudských práv. AI nemusí zohľadňovať „vďačnosť“ voči svojim donorom, keďže neprijíma pomoc od štátov. Okrem toho je AI aktivistickou organizáciou, to znamená, že do ochrany ľudských práv sa môže zapojiť každý, nie len ľudia, ktorí pre organizáciu pracujú. Tá masa ľudí dokáže vyvinúť obrovský tlak na predstaviteľov krajín, v ktorých sa deje porušovanie ľudských práv.
Zhováral sa Daniel Grejták