V súčasnosti sa veľa diskutuje o vzťahu medzi islamskými a západnými krajinami. Často sa rozoberá postavenie moslimských žien, ktoré sa snažia dosiahnuť rovnoprávnosť s mužmi.
O tom, s akými prekážkami sa stretávajú a kde sú korene obmedzovania ich slobody, som sa rozprávala s dvomi ženami z rozdielnych častí sveta.
Sahraa Karimi, pôvodom z Afganistanu, študovala v Iráne, kde dostala ponuku zahrať si vo filme Dcéry slnka. Film sa stretol s kladným ohlasom a získal mnohé ocenenia na medzinárodných festivaloch. Prišla pozvánka aj na bratislavský filmový festival, ktorú prijala, hoci vedela, že ak raz odíde z Iránu, nebude sa môcť vrátiť. Sahraa už dva roky žije v Bratislave a nedávno úspešne absolvovala prijímacie skúšky na štúdium dokumentárnej tvorby na VŠMU.
Salma Chaudhury pochádza z Bangladéža. V hlavnom meste – Dháke – pracuje v právno-poradenskom centre pre ženy ASK. Pred pol rokom prišla na Slovensko na stáž do Amnesty International, kde pracuje v rámci kampane za zastavenie násilia na ženách.
Salma aj Sahraa sa rozhodli žiť podľa vlastných predstáv, aj keby to malo protirečiť domácim tradíciám. V rozhovore sme sa pokúsili čitateľom priblížiť, aké je postavenie žien v islamských krajinách.
Existujú obmedzenia práv žien, ktoré by boli zakotvené priamo v Koráne?
Sahraa: „Podľa Koránu má každá žena svoje práva. Môže sa rozhodnúť, či vstúpi do manželstva, či sa chce rozviesť a aj má právo na dedičstvo. Korán priznáva ženám rovnaké práva ako mužom. Jeho nesprávna interpretácia, ktorá sa odráža v tradíciách, je dôvodom zlého postavenia žien.“
Salma : „Korán hovorí všeobecne o moslimoch, nijako zvlášť ich neselektuje na mužov a ženy. Každopádne však nespomína žiadne obmedzenia, ktoré by sa mali týkať žien.“
Znevýhodňuje teda islam nejakým spôsobom ženy?
Sahraa: „V islame rovnako ako v Koráne je obraz ženy veľmi pekný. Aj príbeh Fatimy, dcéry proroka Mohameda, je svedectvom o slobodnej vôli človeka – ženy. Fatima sa sama rozhodla, koho si vezme za muža. Otcovi vždy pomáhala v spoločenských záležitostiach, bola jeho pravou rukou. Mohamed hovorí: „Keď niekto ublíži Fatime, ublíži mne. Keď niekto ublíži mne, ublíži Bohu.“ Žena má v islamskom náboženstve špeciálnu hodnotu.“
Salma: „Islam je do určitej miery prepojený s naším právom. Ženy pri dedičstve dostanú o polovicu menej ako muži. Alebo v prípade očitého svedectva pri trestnom čine sa podľa práva šaríja je výpoveď muža hodná výpovede až dvoch žien. Jedna, ktorá by zločin videla, na usvedčenie nestačí. Čo sa týka rozvodu, žena sa môže rozviesť, ale len za určitých podmienok. Ak je muž neplodný, alebo trpí nejakou duševnou poruchou a podobne.“
Od čoho sa teda odvíja nerovné postavenie žien v islamských krajinách?
Sahraa: „Pri formovaní spoločnosti vznikajú tradície, ktoré majú dlhú históriu. Žena sa má právo rozhodnúť o svojom živote, je plnohodnotným a dôležitým členom spoločnosti.
Tradície veľakrát nemajú s náboženstvom nič spoločné. Podľa nich majú byť ženy hlavne dobré matky a poslušné manželky. Islamské zákony, ktoré hovoria o ženách, z tradícií pramenia. O väčšine z týchto zákonov nie je v Koráne alebo islame ani zmienka. Problém je v tom, že tradície začali byť postupne chápané ako náboženstvo.“
Salma: „Tiež si myslím, že dlhoročné tradície hrajú veľkú rolu. V Bangladéži existuje jedna zvláštnosť – dva druhy vena. Podľa islamu je iba jedno veno. To, ktoré dáva muž pri svadbe žene ako finančnú zábezpeku. V celej južnej Ázii sa však praktizuje iný typ vena, ktorý je charakteristický pre hinduizmus a vôbec nesúvisí s islamským zákonom. Je to suma peňazí, ktorú tradične dáva žena mužovi pri svadbe. Muži tento dar požadujú a v tomto prípade pokojne zabudnú na islamský zákon a riadia sa podľa miestnej tradície, ktorá im jednoducho viac vyhovuje.“
Ako vznikol rozdiel medzi náboženstvom a jeho interpretáciou v praktickom živote?
Sahraa: „Veľa ľudí fixovalo tradíciu na náboženstvo a nakoniec z toho vzniklo niečo celkom nové, čo vlastne do náboženstva nepatrí. Lenže táto fixácia trvá už vyše 1000 rokov a ľudia sa jej nevedia zbaviť, lebo ju majú v krvi. A preto je to dnes také ťažké rozdeliť.“
Salma: „U nás, v oblasti južnej Ázie, dochádza k stretu viacerých náboženstiev a kultúr a muži, ktorí sú v patriarchálnej spoločnosti dominantní, si niekedy vybrali také tradície, ktoré sa im páčili. Tak to bolo aj s naším venom. Mohli si to dovoliť, pretože mali v rukách moc.“
Mohli by ste uviesť, čo ženy nesmú robiť?
Sahraa: „Mojou odpoveďou je len jedno slovo – sloboda. Tú ženy chcú, ale nemajú ju. A od toho sa potom všeto odvíja. Keď človek nemá slobodu, všetko je zakázané a aj vo vlastnom dome sa cíti ako väzeň. Aj v živote najväčších moslimských žien chýba sloboda.“
Salma: „Ženy nemôžu ísť napríklad do reštaurácie na obed. Muži áno, ale ak sa tam objavia dve alebo viac žien spolu, hneď vzbudzujú pohoršenie. U nás neexistuje nič také ako posedenie pri poháriku niekde v bare. Občas sa rodina rozhodne, že si všetci vyjdú do reštaurácie, ale je to skôr neobvyklé a vždy vopred naplánované. Alternatívou sú rôzne rodinné stretnutia, niekedy si pozvú priateľov, ale zostávajú v dome. Ženy na dedinách nemôžu chodiť nakupovať. Povedia mužovi, čo doma potrebujú a tí potom idú do obchodov. U strednej vrstvy je to však iné. Tu muži neradi nakupujú. Robia to ženy, ktoré sú síce poväčšinou vzdelané, ale málokedy pracujú. Takto si aspoň zaplnia deň. Ďalej ženy vôbec nešoférujú, skutočne iba výnimočne. A, samozrejme, oblečenie je striktne dané. Dievčatá nosia salwar kamij, čo sa skaldá zo širokých nohavíc a šiat asi po kolená. Krátke rukávy sú dovolené. Dospelé ženy si podobne ako v Indii obliekajú sárí a dlhé šatky majú prehodené cez hruď. Niekedy si nimi zakrývajú aj hlavu. Na vidieku môžete stretnúť ženy aj v burkách, aké nosia v Afganistane.
V neposlednom rade sú to dohodnuté sobáše. V mestách je ich menej a ženy si môžu zvoliť svojho nastávajúceho, ale na dedinách si nemôžu sami vybrať manžela.“
Obe teraz žijete v zahraničí a neriadite sa úplne podľa tradícií. Ako vás vníma vaša rodina?
Sahraa: „Môj cieľ je byť sama sebou a dosiahnuť všetko to, čo som si predsavzala. Preto som opustila svoju krajinu a tiež rodinu. Myslím, že ak poznajú hodnotu slobody, dokážu ma pochopiť a nebudú na môj spôsob života reagovať negatívne.“
Salma: „Moja rodina rešpektuje to, ako žijem. Jediné pripomienky mali k tomu, že by som sa už mohla vydať (smiech), ale vydám sa, až keď ja budem chcieť.“
Ako je to v rodine s dôležitými rozhodnutiami – môže aj žena o niečom rozhodovať?
Sahraa: „V každej rodine to môže byť trochu iné a dôležitú úlohu hrá vzdelanie. Všeobecne je v Afganistane a Iráne hlavou rodiny muž a ten rozhoduje. Ale existujú tiež rodiny, kde má aj žena svoje slovo.“
Salma: „Dôležité rozhodnutia robia v rodine viacerí muži, napr. otec, brat, švagor a podobne. Ženy sa starajú o domácnosť, občas nakupujú, a teda aj rozhodujú v tejto oblasti.“
Do akej miery ženy disponujú občianskymi a politickými právami?
Sahraa: „Ženy môžu voliť a byť volené.“
Salma: „Podľa ústavy môžu ísť voliť, ale tradícia je iná a muži im to nechcú dovoliť. Dokonca v niektorých dedinách miestny vodca povie, že nemôžu ísť voliť, lebo nie je dobré opúšťať dedinu, ale takýchto prípadov je málo. Na druhej strane máme aj ženy na významných postoch – dve ministerky, líderku opozície. Tá však svoje postavenie akoby zdedila po otcovi, ktorý bol prezývaný Otec národa, pretože bojoval za nezávislosť mojej krajiny a tiež bol kedysi premiér. Podobne je to aj s našou súčasnou premiérkou, ktorej otec bol prezident. Pre obyčajnú ženu by bolo nesmierne ťažké prebojovať sa na vrchol od nuly.“
Ako sa v každodennom živote prejavuje konflikt medzi náboženstvom a tradíciami na jednej strane a právom na strane druhej?
Sahraa: „Právo niektoré veci ženám dovoľuje, ale tradície to zakazujú. Toto je dnešný problém v moslimských krajinách.“
Salma: „Je to dosť komplikovaná záležitosť. Podľa náboženstva napríklad môže mať muž štyri ženy, ale právo hovorí, že viac žien môže mať len za určitých podmienok, ktoré je veľmi ťažké splniť. Dokopy je ich šesť a patrí sem aj súhlas prvej ženy. Tieto podmienky zaviedla ešte vojenská vláda v Pakistane v roku 1961 a Bangladéš ich prebral.“
V súčasnosti sa stupňuje snaha žien v islamských krajinách dosiahnuť rovnoprávne postavenie, alebo aspoň prijateľné zmeny v určitých oblastiach. Odkiaľ čerpajú motiváciu a čo je podľa vás hlavnou podmienkou ich úspechu?
Sahraa: „Motiváciou je sloboda. Mať rovnaké práva ako muži. Hlavnou podmienkou je vzdelanie. Vďaka tomu človek poznáva okolitý svet a tým aj sám seba. Ak dnešná moslimská žena získa vzdelanie a určitý rozhľad, môže bojovať za svoje práva a snažiť sa dosiahnuť svoj cieľ.“
Salma: „Často je pre vzdelané ženy motiváciou aj pomoc slabším ženám, prípadne tým, ktoré sa stali obeťami násilníckeho muža. Hlavným cieľom je rovnoprávnosť, boj proti diskriminácii žien. Jednou z najdôležitejších podmienok je vzdelanie.“
Majú ženy bežne prístup k vzdelaniu v Iráne, Afganistane a Bangladéši?
Sahraa: „V Iráne sa situácia zmenila po revolúcii, teraz je to lepšie. Okolo 60 % vysokoškolských študentov tvoria ženy. Ale v Afganistane je to inak. Dvadsaťtri rokov vojny zničilo všetko. Nová vláda sa snaží poskytnúť ženám rôzne programy, ktoré by ich mali priviesť znovu do školy. Uvidíme, nakoľko to bude úspešné.“
Salma: „V Bangladéši majú ženy prístup k vzdelaniu, no je to individuálne a veľa záleží aj na rodine. Niekedy zoberú v pätnástich alebo šestnástich dievča zo školy, lebo to je čas na vydaj, a učia ju praktickým veciam v domácnosti. To platí aj pre prípady detských svadieb, kedy dievča vôbec nedokončí školu. Inokedy je škola zase ďaleko. Dnes sa vláda snaží zvýšiť počet študentiek, a tak chlapci za vzdelanie musia platiť a dievčatá nie. Stále je však na univerzitách menej žien v porovnaní s mužmi.“
Existuje u vás systém sociálneho zabezpečenia?
Sahraa: „Vojna v Afganistane všetko zničila, neexistoval žiadny systém. Terajšia legislatíva zohľadňuje v sociálnej oblasti aj ženy. Praktická aplikácia práva je však zatiaľ otázna.“
Salma: „Nie. Svadba je pre ženu vlastne zárukou zabezpečenia. To, že ženy nemôžu očakávať od štátu žiadnu finančnú podporu a prácu väčšinou nemajú, ich vlastne vtláča do pozície poslušnej manželky. Niekedy jednoducho nemajú veľmi na výber. Dokonca aj niektoré vzdelané ženy, hlavne zo strednej vrstvy, prijímajú túto rolu a vzdelanie im len dopomáha k výhodnejšiemu sobášu.“
Myslíte si, že sa dajú zlúčiť niektoré tradície s pokrokovými princípmi, ktoré by sa prípadne podarilo ženám presadiť? Je vôbec prijať zmeny, ktoré ženám zaručia rovnoprávnosť bez toho, aby tradície neboli spochybnené?
Sahraa: „Nie je jednoduché zmeniť stáročné tradície, ktoré hrali v živote ľudí nesmierne dôležitú úlohu. To nie je cesta, čo by sa dala prejsť za jednu noc. Ale krok za krokom s odhodlaním a trpezlivosťou môžeme dosiahnuť úspech. Je to otázka času a človeka samého – jeho vôle a jeho rozhodnutia.“
Salma: „Je to náročný proces. Nie vždy sa právo presadí. Ak by sa aj niečo vybojovalo a zaradilo do právneho systému, ešte to neznamená úplné víťazstvo. Spoločnosť by to mohla odmietnuť. Všetky zmeny by asi boli prijímané veľmi individuálne.“
Do akej miery by moslimským ženám mohla pomôcť podpora z iných krajín?
Sahraa: „To je dosť dôležité, lebo niekedy tie ženy ani nevedia, aké majú práva. Občas potrebujú pomoc, aby si uvedomili svoju vlastnú hodnotu ako ľudskej bytosti a tiež podporu v boji za svoje práva.“
Salma: „Pomohol by aj zahraničný tlak na vládu. Bangladéšska vláda ratifikovala dohovor, v ktorom sú zakotvené aj práva žien, ale mali výhrady práve voči dvom článkom o rodinných záležitostiach. Vyhlásili, že v týchto dvoch bodoch sa budú riadiť podľa vlastného práva, ktoré však ženy diskriminuje. Ostatné krajiny by mohli vyvinúť nátlak na vládu, aby prijala aj tie dva články.“
Jana Machatová Autorka je redaktorkou Magazínu Amnesty International