Štát Chiapas

Mexiko vstupuje do novej politickej éry. Prvého decembra 2000, po viac ako sedemdesiatich rokoch režimu jednej strany, Partido Revolucionario Institucional (PRI), nastúpil na prezidentské kreslo jej konzervatívec Vicente Fox. 

Vláda PRI, ktorá bola pri moci len vďaka opakovaným volebným podvodom, skončila až nečakane transparentnými júlovými voľbami. Populistický Vicente Fox a jeho pravicovo- konzervatívna strana Partido de Acción Nacional (PAN) získala väčšinu unavených voličov predchádzajúcej vlády.

Vicenteho predvolebný slogan “všetci v Mexiku chcú zmenu” však úplne zodpovedá skutočnosti. Mnohí profitovali z korupčného a klientelistického systému PRI, ktorá si chcela udržať moc za každú cenu. V sedemdesiatych rokoch dosadila svojich ľudí do každej, i tej najmenšej dediny. Rozdávala úplatky a sľubovala “láskavosti” – najčastejšie vo forme rozvojových programov. Tie samozrejme prospeli len tomu, kto sa pridal na jej stranu.

Situáciu dobre vystihol Luis Javiea Gorrido, komentátor denníku “La Jornada”: “Vládla nám banda zločincov. Tá otvorila dvere nielen Medzinárodnému menovému fondu a Svetovej banke, ale aj drogovej mafii, a neobmedzenej korupcii.”

Podobne to bolo aj v najjužnejšom štáte Mexika Chiapas. S veľkým volebným náskokom tu zvíťazila opozičná strana Alianza por Chiapas pod vedením Pabla Salazara Mendiguchía. Chiapasania považovali voľby za krok k mieru vo vojne, ktorá oficiálne neexistuje. “Teší ma zvolenie opozície, ale situácia v žiadnom prípade nie je uspokojujúca,” vraví penzionovaný biskup Samuel Ruiz García, z katedrály San Cristóbal, ktorá v minulosti bola miestom mierových vyjednávaní. Zatiaľ sa však sľuby prezidenta Foxa o zákone o právach a kultúre Indígenas (pôvodné indiánske obyvateľstvo) a odmilitarizovaní Chiapasu považujú skôr za plané reči.

Diskriminácia pôvodného indiánskeho obyvateľstva je v Mexiku očividná, najmä v štáte Chiapas. Desaťtisíc dedín Indígenas nie je napojených na rozvod pitnej vody. Tridsať percent obcí je bez elektrického prúdu, hoci ponad ne vedie vysokonapäťové vedenie do miest. Šesť až desať percent obyvateľstva býva v príbytkoch s priemernou plochou 16m2. Mnohé regióny majú cesty, ktoré sú v období dažďov nezjazdné. Nefungujú školy, v niektorých miestach celkom zanikli nemocnice. Dvanásť až osemnásť percent detí umrie v prvých rokoch života na choroby, ktoré by sa za iných okolností dali liečiť. Chiapas patrí k štátom s najväčšou mierou analfabetizmu. Väčšina indiánskych žien nevie čítať ani písať. Stáva sa, že nevedia po španielsky, čo znamená, že sú úplne vylúčení z politického a hospodárskeho života.

Chudoba a vykorisťovanie nie je v Chiapase ničím novým. Zapríčinili aj ozbrojenú vzburu, ktorá vypukla 1. januára 1994 v deň, keď začala platiť Dohoda o voľnom obchode medzi Kanadou, USA a Mexikom (NAFTA). Vo chvíľach, keď sa v hoteloch v San Cristóbal oslavovalo, Zapatistická národnooslobodzovacia armáda (Ejército Zapatista de Liberación Nacional) obsadzovala päť obecné budov v Chiapase. Vzbúrenci žiadali koniec hladu, diskriminácie v indiánskych obciach a “pôdu, prácu, potraviny, domy, vzdelanie, demokratické reformy a koniec vlády všemocnej strany PRI.” Odpoveďou vlády bolo bombardovanie a obliehanie vzbúreneckých dedín. Po troch dňoch zapatistická armáda prijala prímerie. Po troch týždňoch sa začalo mierové jednanie v katedrále San Cristóbal. Zábery maskovaných Zapatistov a sprostredkujúceho biskupa Samuela Ruiza Garciu obleteli svet. Vláda a zapatisti za pomoci Národnozmierovacej komisie CONAI podpísali dohodu. Tá zaručovala, že na najdôležitejšie práva Indígenas bude dbať zákon. Tieto práva obsahuje aj dohoda Medzinárodnej organizácie práce ILO, ktorú Mexiko podpísalo.

Vtedajšia vláda však odmietla predložiť mierovú dohodu kongresu. Naopak, rozšírila jednotky vládnej armády v regióne a začalo sa zatýkanie Zapatistov a ich sympatizantov. Podľa výskumov Centra pre hospodárske a sociálne štúdie je v súčasnosti v Chiapase dislokovaných 70 000 vojakov. Zdržiavajú sa vo viac ako 250 táboroch a kasárňach. Spolu s jednot-kami polície operujú na cestných zátarasách a kontrolných stanovištiach.

Všetko, čo armáda v Chiapas praktizuje, sa naučila v americkom školiacom tábore Fort Benning. Tritisíc mexických dôstojníkov sa tu vyškolilo na “vojnu nízkej intenzity” (Low Intensity Warfare). Dôstojníci dodržiavajú pokyny amerického školenia od slova do slova: štiepia obyvateľstvo politickým a náboženským napätím, trénujú a vyzbrojujú polovojenské jednotky, vypaľujú domy a úrodu, ničia sociálne štruktúry a vyháňajú obyvateľstvo zo vzbúreneckých dedín. Skoro 20 000 ľudí žije natlačených v provizórnych barakoch a je závislých na humanitárnej pomoci. Krivky ukazujúce stav znásilnení, prostitúcie a alkoholizmu rapídne stúpajú.

V Amerike dôstojníkov naučili, ako sa svojim obetiam vynaliezavo votrieť do priazne, považujúc to za súčasť boja. Armáda ľuďom ponúka zdravotné poradenstvo, ošetrovanie chrupu, rozdeľuje im potraviny, alebo kladie vodovodné potrubia. Deti dostávajú sladkosti, chlapci tričká s vojenskými sloganmi alebo vojenské kanady.

Prezident Fox síce sľúbil znížiť počet vojakov v Chiapase, ale stále sa stavajú nové tábory a prístupové cesty pre vojenské konvoje. Najviac ich je na okraji Selva Lacandona, čo je oblasť s najväčším počtom obcí sympatizujúcich so Zapatistickou národnooslobodzovacou armádou. Existujú plány, ktoré chcú pod zámienkou ochrany tropického pralesa presídliť – lepšie povedané – vyhnať miestne obyvateľstvo. Tým sa má otvoriť cesta k ťažbe ropy a uránu. Zámienku o tropických pralesoch využíva armáda aj pri žiadaní o pomoc od multinárodných spoločností, univerzít a dokonca aj ochrancov prírody.