Kultúra beztrestnosti, nedostatok expertízy a v niektorých prípadoch aj úmyselné marenie vyšetrovania. Takýto stav je na Ukrajine. Jeho výsledkom je odopretie spravodlivosti stovkám obetí, ktoré zažili policajné násilie počas protestov na Euromajdane.
Na prvé výročie protestov Amnesty International vydáva správu s názvom „Ukrajina: Rok po majdane, meškajúca spravodlivosť, odmietnutá spravodlivosť“. Správa poukazuje na opakované zlyhanie úradov vyšetriť nezákonné použitie sily zo strany bezpečnostných síl na Ukrajine počas protestov v Kyjeve. „Nedostatočný pokrok pri dosiahnutí spravodlivosti pre obete protestov poukazuje na hlboké nedostatky, ktoré ukrajinský systém trestného súdnictva má,” povedal John Dalhuisen, riaditeľ Amnesty International pre Európu a Strednú Áziu.
“Neschopnosť riešiť rozsiahle porušovanie práv predstavuje riziko, že kultúra beztrestnosti sa ešte upevní. Spravodlivosť musí byť vykonaná, a to nielen v prípadoch kedy boli ľudia zabití, ale aj kedy boli objektom násilia.”
Janukovyčova vláda odmietla podpísať asociačnú dohodu s EÚ. To, čo sa v novembri 2013 začalo ako pokojný protest proti vláde, sa vyvinulo do masových protestov proti samotnej vláde. Protesty boli sprevádzané násilnými stretmi medzi demonštrantami a bezpečnostnými silami. Podľa ukrajinského ministerstva zdravotníctva zomrelo 105 ľudí. Medzi nimi bolo najmenej 13 policajtov.
Amnesty International zdokumentovala mnoho prípadov nezákonného použitia sily, vrážd a mučenia. Iba dvaja nižšie postavení policajní dôstojníci boli odsúdení. Boli usvedčení na základe kamerového záznamu. Nútili muža, aby na verejnosti stál nahý v teplotách pod bodom mrazu. Za prekročenie svojich právomocí dostali dvoj a trojročné podmienečné tresty. Niekoľko ďalších policajtov trestom uniklo.
Zabíjanie a mučenie
Prvý protestujúci, ktorý prišiel o život, bol 21-ročný Sergej Nihojan. Sergej dostal 22. januára štyri rany do hlavy a krku. Totožnosť jeho vraha ostáva ale neznáma. Demonštranti boli tiež mučení. Jedným z prípadov mučenia je 23-ročný muž, ktorého zbili. Svojimi perami ho donútili ťahať policajné auto. Na jeho genitálie mu nastriekali slzný plyn. Potom stratil vedomie. 51-ročnú ženu, ktorá sa pozerala na protesty, zbili policajti s obuškom po tvári. Zlomili jej lebku a na jedno oko oslepla.
Takmer všetky obete, s ktorými sa Amnesty International rozprávala, potvrdili, že nevypovedali ako obete trestných činov. Mnohí z nich ale vypovedali ako údajní páchatelia. Nikto z nich nebol informovaní o priebehu vyšetrovania.
Oneskorené a obštrukčné vyšetrovania
Nová vláda rýchlo označila prezidenta a jeho najbližších spolupracovníkov za hlavných vinníkov násilnosti páchaných počas protestov na Euromajdane. Nová vláda sľúbila, že účinne vyšetrí prípady porušovania ľudských práv a zodpovedné osoby postaví pred súd. “Úsilie vyšetrovateľov sa skôr zameriavalo na vyšetrenie prípadov, ktoré mala údajne na zodpovednosti predchádzajúca vláda. Aj keď v týchto prípadoch tiež išlo skôr o slová, než o skutky. Pre väčšinu z tých, ktorí zažili násilnosti, sa vyšetrovanie sotva začalo,” hovorí John Dalhuisen.
Amnesty International tiež hovorila aj s prokurátormi. Podľa nich bezpečnostné sily ničili dôkazy z protestov a neprejavili ochotu spolupracovať na vyšetrovaní. Spomínali tiež nedostatok zdrojov a prekrývajúce sa právomoci rôznych vyšetrovacích orgánov. “Je potrebné vziať na vedomie samotný počet incidentov a zložitosť niektorých prípadov. Faktom ale je, že bez významnej reformy úradov, ktoré sú zodpovedné za vyšetrovanie porušenia práv bezpečnostných zložiek, je dosiahnutie spravodlivosti pre obete protestov len súčasťou nekončiaceho sa kruhu beztrestnosti,“ hovorí John Dalhuisen.
Debaľcev pod paľbou
Blog Joanne Marinerovej, poradkyne Amnesty International pre krízove odpovede.
„Boh ochraňuj a zachráň nás” tento nápis som videla v jednom z mnohých úkrytov v Debaľceve, strategickom železničnom uzle východnej Ukrajiny. Viac ako sto ľudí, vrátane detí a starých ľudí si v úkryte našlo útočisko pred ostreľovaním. Počas posledných týždňov sa bezohľadné ostreľovanie a raketové útoky zintenzívnili. Civilisti v Debaľceve, ktoré je stále pod kontrolou ukrajinských síl, žijú v strachu.
Vojnový stav prepukol koncom júla 2014. Mesto doteraz vydržalo takmer nepretržité šesťmesačné bombardovanie. Jeho obyvatelia hovoria, že posledné týždne sú ale tie najhoršie od začiatku vojny. Prehlbujúca sa humanitárna kríza pridala k biede ľudí. Dodávky elektriny sa znížili, voda netečie, obchody a trhy sú zatvorené.
Život v Debaľceve je v drsnej zime takmer nemožný. Mesto ale nie je zďaleka prázdne. Pivnice sú plné postelí. Stretla som tam ľudí, ktorí dúfajú, že boje prežijú v podzemí. Sú závislí od humanitárnej pomoci, vodu zhromažďujú zo špinavých kaluží. Chúlia sa pod prikrývkami a pália zvyšky dreva, aby sa zahriali. “Žijeme ako myši,” vykríkla jedna žena, “skrývame sa pod zemou a v tme.”
Mesto má 25 000 obyvateľov. Teraz v ňom žije niekoľko tisíc. Väčšina utiekla cez leto, niektorí odišli na jeseň. Počas posledných dvoch týždňov zažili obyvatelia mesta drastický nárast evakuácie. Aby sa dostali do bezpečia, čakali vo fronte na autobus. Iní boli pevne presvedčení, že ostanú. “Kde pôjdem?” bola otázka, ktorú som veľakrát počula, či: “Nemám kam ísť.”
Medzi tými, ktorí v Debaľceve ostali, sú tí najstarší, najchudobnejší a najviac zúfalí. Sú závislí len na tom mále, čo majú. Medzi rodinami s malými deťmi som videla najmä dôchodcov a vdovy, ktoré majú obmedzené príjmy a malé úspory.
“Nechceme opustiť náš dom,” povedala jedna zo žien. “To je všetko, čo máme.” Jej dom však bol zasiahnutý paľbou, ktorá poškodila strechu a vylomila okná. S manželom ostali v spoločnom protileteckom kryte.
Jedno poludnie vyšla z úkrytu 50-ročná vdova, Anna Korennaja. Chcela priniesť vodu. Krátko po tom, čo opustila budovu ju zasiahla strelná črepina. Očitý svedok povedal: “Bolo ticho. Potom nastal veľký tresk. Spadol som, potom som bežal dovnútra. Keď som po útoku vyšiel, našiel som jej telo na zemi.” Jej 75-ročná matka nemala na pohreb peniaze. “Nemáme nič, pohreb sme zaplatili na úver. Peniaze teraz dlhujeme hrobárovi.”
Počet mŕtvych v Debaľceve naďalej pribúda. 50-ročnú Lidiu Tarakanovú zabila minulý týždeň črepina. V dôsledku vojny tiež zomrel 50-ročný Leonid Tsymbal, 59-ročná Natalia Lipovskaja a 37-ročný Alexander Bronitský.
Riaditeľ najbližšej fungujúcej márnice v Artemovsku povedal, že bol zdesený počtom mŕtvych ľudí, ktorých videl. Obeťami útokov boli aj jednoročné deti, ktoré zabili črepiny z rakiet a mínometné granáty. Starší ľudia umierali na infarkty, zápal pľúc, či iné choroby len kvôli nedostatku liekov a lekárskej starostlivosti.
Mnoho z nich utieklo na železničnú stanicu do mesta Slovjansk. Dobrovoľníci im dávali teplé jedlo predtým, ako sa vydali do ďalších miest. Neďaleko odtiaľ, v preplnenej čakárni na vlak, stáli ľudia v rade na lístky na vlak do Kyjeva a iných miest.
Spýtala som sa 76-ročnej vdovy, prečo opúšťa mesto: “Boli sme pod paľbou. Včera zasiahli tri domy z mojej ulice. Nemali sme vodu, elektrinu, či kúrenie. Bola príliš veľká zima, aby sme prežili.” 65-ročná Valentina Čajková povedala, že mesiac bývala v suteréne svojho domu. „V mojom dome už nie sú žiadne okná.” Rovnako ako ostatní ani Valentína nevie, kde by mala ísť. Tiež premýšľa, kedy a či vôbec sa bude môcť vrátiť.