Nebezpečné ospravedlňovanie mučenia. Vlády zradili sľub zabezpečiť svetový poriadok založený na rešpektovaní ľudských práv. Snaha administratívy USA zrelativizovať absolútny zákaz mučenia bola jedným z najzávažnejších útokov na globálne svetové hodnoty. Medzi rétorikou Spojených štátov o slobode a spravodlivosti a ich skutkami existuje obrovská priepasť. Príkladom je neochota úplne a nezávisle vyšetriť prípady mučenia a zlého zaobchádzania so zadržanými vo väzení Abu Ghraib, ako aj snaha vyššie postavených činiteľov vyhnúť sa zodpovednosti.
„USA ako veľmoc slúžia ostatným vládam ako príklad. Keď Američania zabúdajú na vládu zákona a ľudské práva, dávajú tak ostatným akúsi licenciu na zneužívanie svojej moci bez vyvodenia zodpovednosti,“ povedala generálna tajomníčka AI Irene Khan pri príležitosti zverejnenia Výročnej správy AI o stave ľudských práv na svete.
V roku 1973 publikovala AI svoju prvú správu o mučení, v ktorej sa písalo: „Mučenie prekvitá v situácii utajovania a beztrestnosti. Mučenie vztýči hlavu, keď neexistujú bariéry zákona. Mučenie získava priestor, keď ho oficiálne kruhy odsúdia len vlažne, alebo vôbec.“ Realita väzenia na Abu Graib dokazuje, že pravda spred tridsiatich rokov zostáva pravdou aj dnes.
„Potom (dozorca) priniesol škatuľu od jedla, kázal mi postaviť sa na ňu a začal ma trestať. Neskôr prišiel vysoký čierny vojak, priložil mi elektrické vedenie na prsty aj penis a na hlavu mi dal vrece. Počul som ako sa pýta: „Ktorým gombíkom sa zapína elektrický prúd?“ vypovedal v januári 2004 pred americkými vojenskými vyšetrovateľmi iracký väzeň z Abu Graib.
Napriek fotografiám, ktoré videl celý svet, ale i ďalším dôkazom sa americká vláda ani Kongres nesnažili o úplné a nezávislé vyšetrovanie. Naopak: chceli zmeniť definíciu mučenia a povoliť doteraz zakázané nátlakové vyšetrovacie techniky, či prax zadržiavania v tajných izolovaných zadržiavacích centrách. Základňa na Guantáname sa stala guľagom našich čias – miestom svojvoľného a neobmedzeného zadržiavania.
„Môj manžel je vysoký muž s čiernymi vlasmi a očami… Teraz je uväznený na Guantáname. Neviem dokedy,“ hovorí žena Mohammeda Nechleho, občana Alžírska.
Ľudskoprávna a humanitárna katastrofa v Darfúre
Nový prístup skombinovaný s ľahostajnosťou medzinárodnej komunity spôsobil, že v roku 2004 sa tisícky ľudí ocitli v humanitárnych krízach a zabudnutých konfliktoch. V Darfúre sa sudánska vláda podpísala pod humanitárnu katastrofu a medzinárodné spoločenstvo zareagovalo len veľmi neskoro a nedostatočne.
„Sú šťastní, keď môžu znásilňovať. Spievajú si pri tom a hovoria nám, že sme iba otrokyne, s ktorými si môžu robiť, čo chcú,“ vypovedala 37-ročná pani A. z Mukjaru, v oblasti Darfúr.
„V septembri som si počas svojej cesty v Darfúre vypočula hrozné rozprávania. Ženy hovorili, ako vládou podporované milície zaútočili na ich dedinu. Zabili tam toľko mužov, že nezostal nikto, kto by pochoval mŕtvych. Museli to urobiť ženy. Počúvala som príbeh mladého dievčaťa, ktoré znásilnili milície a jej komunita ju potom vyhnala… Hovorila som s mužmi, ktorí stratili všetko – okrem dôstojnosti. Boli to obyčajní dedinskí ľudia, ktorí nerozumejú slovám ako ľudské práva, ale vedia čo je spravodlivosť. A nechápu, prečo sa svet aspoň nepokúsil im pomôcť,“ Irene Khan, generálna tajomníčka AI.
Smutný rekord v počte znásilnených v Konžskej demokratickej republike
Systematické znásilňovanie žien, dievčat, ale aj mužov a chlapcov ako spôsob boja a poníženia vo východnej časti Demokratickej republike Kongo dosiahol alarmujúce rozmery. Podľa International Rescue Commitee každý mesiac v dôsledku konfliktu zomrie 31 000 ľudí. Štyridsať rokov trvajúci konflikt o územie a nerastné suroviny podporujú dodávkami zbraní viaceré krajiny sveta.
„V komunite si zo mňa robili taký posmech, že som musela z dediny odísť a zostala žiť v lese. Som hladná, nemám šaty ani mydlo, žiadne peniaze na lekára. Bolo by lepšie, keby som aj so svojím dieťatkom, ktoré čakám, zomrela…“ hovorí mladá žena, ktorú dvakrát znásilnili a teraz čaká dieťa.
Násilie v Afganistane a Iraku
Afganistan ostáva napriek voľbám nestabilnou krajinou s takmer nulovou vymožiteľnosťou práva. Násilie v Iraku je súčasťou každého dňa.
Čečensko
Ruskí vojaci v Čečensku naďalej beztrestne a svojvoľne zatýkali, mučili civilné obyvateľstvo a znásilňovali miestne ženy. Nedodržiavanie ľudských práv zo strany ruských vládnych predstaviteľov bolo v minulom roku sprevádzané brutálnymi teroristickými akciami zo strany čečenských povstalcov.
„Varovali ma, že ich ešte budem prosiť o smrť. Ale vtedy som chcela žiť – mala som malé dieťa… Nevedela som si preto predstaviť, že by som chcela zomrieť. Ale potom, jedného dňa… zničená, unavená, bez dychu som ich začala prosiť, aby ma zastrelili,“ 23-ročná Čečenka, ktorú zadržali ruskí vojaci, pretože ju podozrievali zo samovražedného bombového útoku.
Napriek tvrdej vojne proti terorizmu, svet sa nestal bezpečnejším miestom
,,Odrezávanie hláv rukojemníkov v Iraku, beslanská tragédia a masakra stoviek cestujúcich v Madride šokovali svet. Štyri roky po 11. septembri ostáva sľub spraviť zo sveta bezpečné miesto naďalej len nesplneným snom,“ uviedla Irene Khan.
Pozitívne zmeny
Rok 2004 bol však aj rokom pozitívnych zmien. Dôvod na nádej dáva napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu USA o tom, že zadržiavaní na základni v zálive Guantanámo sa môžu odvolať aj na federálne súdy a nepodliehajú iba nemenným rozhodnutiam vojenských komisií, alebo rozhodnutie Najvyššieho súdu Veľkej Británie o tom, že zadržiavať bez súdneho procesu a na neobmedzený čas cudzincov „podozrivých z medzinárodného terorizmu“ je protizákonné. Tlak verejnosti sa prejavil v spontánnych masových protestoch proti terorizmu v uliciach Madridu, v ľudových povstaniach na Ukrajine a v Gruzínsku, či v intenzívnejšej diskusii o politických zmenách na Blízkom Východe.
,,Oproti zlyhaniu vlád a brutalite ozbrojených skupín našťastie stále existujú spravodlivé rozhodnutia súdov, ľudové povstania, občianska angažovanosť a snaha o reformu OSN. Najväčšou výzvou hnutí za ľudské práva je zvýšiť silu občianskej spoločnosti a vyvíjať tlak na vlády, aby splnili svoje sľuby týkajúce sa ľudských práv.“ uviedla generálna tajomníčka Amnesty International.