Vízia stanovená v Európskom Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol prijatý 4. novembra 1950, zostáva naďalej nedokončeným projektom, uviedla dnes Amnesty International (AI) v novej správe o mučení a zlom zaobchádzaní v Európe.
“Tento medzník v histórii modernej Európy sa stal základným kameňom pre systém ochrany ľudských práv v Rade Európy. Jedinečný výsledok v ochrane ľudských práv, akým prijatie tohto dohovoru nepochybne je, si zasluhuje oslavu, avšak v uplatňovaní práv zostáva veľa nedokončenej práce,” dodáva AI.
Mučenie a zlé zaobchádzanie naďalej pretrváva po celom európskom regióne – od Veľkej Británie až po Azerbajdžan. Za prvých šesť mesiacov tohto roku Amnesty International zdokumentovala mučenie a zlé zaobchádzanie v 25 krajinách, z ktorých 20 je zároveň aj členskou krajinou Rady Európy. Medzi tieto krajiny patrí aj Belgicko, Rusko a Španielsko.
“Skutočnosťou je, že Európa nie je bezpečným miestom pre všetkých jej obyvateľov. V mnohých krajinách diskriminácia zraniteľných skupín vedie k mučeniu alebo zlému zaobchádzaniu. Medzi obete patria príslušníci etnických, rasových a náboženských skupín; imigranti; utečenci a žiadatelia o azyl; deti ako aj osoby podozrivé zo spáchania kriminálnych činov.”
Napriek príkladnej práci všetkých orgánov ako je Európsky výbor pre prevenciu mučenia, stále chýba politická vôľa odovzdať páchateľov mučenia do rúk spravodlivosti. Správa AI upozorňuje na uzavretý kruh beztrestnosti, ktorý je prítomný po celom kontinente.
Mučenie je rozšírené v Turecku, ale podľa oficiálnych štatistík, vyšetrovanie 577 prípadov obvinenia príslušníkov bezpečnostných síl z mučenia v rokoch 1995 – 1999, viedlo iba k 10 prípadom usvedčenia (1,7%). Príkladom je prípad Zeynepy Avci, mladej Kurdky, ktorá vypovedala o elektrošokoch a sexuálnom mučení v policajnej väzbe v Izmir, v roku 1996. Napriek podaniu oficiálnej žaloby, mučitelia neboli potrestaní. Zaynep musela ukončiť aj s psychologickú terapiu, pretože členovia bezpečnostných síl, odmietali opustiť miestnosť počas terapeutických sedení.
Ďalším prípadom z Európy je prípad Clementa Nwankwo, prominentného nigérijského právnika a ľudskoprávneho aktivistu. V apríli 1997 cestoval do švajčiarskej Ženevy na konferenciu OSN o ľudských právach. Právnik vypovedal, že ho na ulici zastavili policajti, kopli ho, bili ho päsťou, rasisticky na neho útočili, bili ho obuškom a nakoniec ho obuškom chytili pod krk. Po predvedení na policajnú stanicu ho vyzliekli donaha a pripútali ho k stolu na viac ako hodinu.
Vo väzbe strávil 72 hodín a bol stíhaný v skrátenom konaní, podľa ktorého bol uznaný vinným z krádeže v obchode a kladenia odporu polícii. Od obvinenia z krádeže bolo upustené po oficiálnej námietke, no nik nebol vzatý na zodpovednosť za zlé zaobchádzanie.
“Iba po podniknutí spoločnej akcie proti beztrestnosti, bude mať Európa naozaj skutočný dôvod na oslavu. Vlády musia skutočne začať s uplatňovaním Dohovoru v praxi a musia urobiť spoločný krok na odstránenie mučenia,” uzatvára AI.