3 dôvody, prečo by sa mali obrancovia ľudských práv práve teraz cítiť optimisticky
Stojí za to zamyslieť sa nad troma veľkými udalosťami, ktoré sa odohrali minulý týždeň.
Generál Ratko Mladić, známy tiež ako “Mäsiar z Bosny”, bol právoplatne odsúdený za genocídu, zločiny proti ľudskosti a vojenské zločiny. Úrad prokurátora Medzinárodného trestného tribunálu žiada začatie vyšetrovania zločinov, ktoré v Afganistane od roku 2013 spáchali všetky strany, vrátane ozbrojených síl USA. A Robert Mugabe odstúpil z funkcie prezidenta Zimbabwe po 37 rokoch vládnutia poznačeného vraždami, mučením a nedobrovoľnými zmiznutiami.
Význam týchto udalostí je pre nás, ktorí pracujeme v oblasti ľudských práv, nedoceniteľný. Jednu z otázok, ktorú mi kladú obete, novinári a dokonca aj ľudia, ktorí majú rozhodovacie právomoci najčastejšie je, či má zmysel vyšetrovať a dokumentovať porušovanie ľudských práv, keď sa zdá, že ich porušovanie na celom svete neutícha a vinníci, najmä tí, ktorí majú moc, sa tešia nesmiernej beztrestnosti. “Existuje vôbec nejaká nádej?” pýtajú sa. Vždy som odpovedala, že áno, a tieto udalosti, ktoré sa dostali na prvé stránky novín, nám silno pripomínajú, prečo sa nesmieme vzdávať.
Je veľmi ľahké stratiť nádej pri tom, ako do úmorných podrobností dokumentujeme hrôzostrašné zločiny podľa medzinárodného práva, spáchané v Sýrii, Jemene, Južnom Sudáne, Dárfúre, Mjanmarsku, Nigérii a mnohých iných krajinách. Je veľmi ľahké ju stratiť, keď predkladáme naše zistenia tým, ktorí majú moc zastaviť tieto porušovania a priviesť k zodpovednosti vinníkov, ale namiesto toho vidíme roky popierania, politických manipulácií a jednoznačnej ochrany zodpovedných pred spravodlivosťou.
Hromady tiel rastú, zatiaľ čo sa páchatelia usmievajú do kamier, šíria alternatívne naratívy, vykresľujú sa ako osloboditelia svojich národov a budujú si spojenectvá, presvedčení, že im ich postavenie a mocní ochrancovia zaistia imunitu.
Tak to bolo s generálom Mladićom, ktorý sa podľa vyjadrenia človeka, ktorý prežil masakru v Srebrenici, usmieval, rozdával čokoládu deťom a sľuboval, že všetci budú v poriadku, zatiaľ čo posielal tisíce mužov a chlapcov na smrť. Bol to ten istý muž, ktorý sa hrdo priznal že “vždy, kde šiel do Sarajeva, niekoho zabil” a tvrdil, že tým “bráni svoju krajinu a svoj ľud”.
Rovnaké to bolo aj pri prezidentovi Mugabem, ktorý veril, že ho úradom poveril boh a že všetko, čo urobil, predstavovalo pre jeho ľud spravodlivosť – zatiaľ čo v skutočnosti počas jeho vlády dochádzalo v Zimbabwe k vraždám, únosom, násilným zmiznutiam a cielenému politickému násiliu.
Platí to tiež pre všetky strany konfliktu v Afganistane, pričom každá z nich nesie významnú časť zodpovednosti za početné zločiny, mučenie a vraždenie civilistov nevynímajúc, avšak je presvedčená o tom, že na jej činy sa medzinárodná spravodlivosť nevzťahuje.
Cesta k spravodlivosti, pravde a náprave bola vždy nesmierne dlhá a tŕnistá. V prípade generála Mladića čakali preživší a rodiny obetí na tento rozsudok viac, ako 20 rokov na tento rozsudok a tisíce prípadov nútených zmiznutí zostávajú nevyriešené. Budúcnosť ukáže, či po Mugabeho rezignácii nová vláda odsúdi zločiny minulosti a vezme vinníkov na zodpovednosť. Medzinárodný trestný tribunál musí ešte len rozhodnúť o prokurátorovej žiadosti a môžu ubehnúť roky, kým sa nejaký z páchateľov postaví pred súd a bude sa za svoje činy zodpovedať.
Ale tieto prípady sú dôležité z troch dôvodov.
Po prvé, slúžia ako pripomienka a varovanie pre terajších lídrov, vojenských veliteľov a vysokopostavených úradníkov, že ich zjavná imunita nemusí byť absolútna. Že bez ohľadu na to, ako silní a neporaziteľní sa teraz cítia a s akou sebaistotou odmietajú obvinenia z páchania hrozných zločinov, šťastie sa im raz môže otočiť chrbtom. Jedného dňa sa môžu, podobne ako Mladić, zodpovedať za svoje zločiny. Už len táto možnosť môže slúžiť ako silný odstrašujúci prostriedok. Síce nezastaví vojny a konflikty, ale môže o niečo znížiť pravdepodobnosť ďalšieho útoku na civilistov, ďalšej popravy alebo bombardovania ďalej nemocnice.
Po druhé, tieto udalosti predstavujú najsilnejšiu možnú motiváciu pre nás, ktorí dôkladne vyšetrujeme a odhaľujeme porušovania ľudských práv (vrátane ľudskoprávnych aktivistov a novinárov), aby sme v tom vytrvali – beh ohľadu na to, akou mizivou sa javí šanca na dosiahnutie spravodlivosti. Pretože bez svedectiev, fotografií a ostatných dôkazov, ktoré bez prestania zbierame niekedy mesiace či roky, by bolo nemožné zločincov obviniť a priviesť pred tvár spravodlivosti.
Čo je napokon najdôležitejšie, každý takýto prípad, či už je to rozsudok, vyhliadky na medzinárodné vyšetrovanie alebo zvrhnutie represívneho prezidenta, dáva nádej miliónom ľudí na celom svete, ktorí každodenne zažívajú veľkú nespravodlivosť. Táto nádej predstavuje základ pre ich silu a umožňuje im prežiť a udržať si vieru v ľudskosť aj v tých najhroznejších podmienkach.
Nesmieme zabúdať, že je aj našou povinnosťou živiť túto nádej – pokračovaním v neúnavnom boji za spravodlivosť.
Anna Neistat, vedúca výskumu Amnesty International