“Ľudské práva nie sú luxusom pre dobré časy.” uviedla generálna tajomníčka Amnesty International Irene Khan v stanovisku, ktoré bolo vydané v spolupráci s ďalšimí významnými mimovládnymi, neziskovými organizáciami zaoberajúcimi sa ľudskými právami a enviromentálnymi otázkami v súvislosti s globálnou finančnou krízou a obrovskými finančnými objemami reinvestovanými do bankového sektora. Slovenský preklad tohto stanoviska nájdete tu:
Minulý mesiac poskytla vláda Spojených štátov amerických poisťovaciemu gigantovi AIG ďalšiu finančnú pomoc v hodnote 37.8 miliardy amerických dolárov, čím celková hodnota vládnej pomoci iba tejto spoločnosti dosiahla 123 miliárd amerických dolárov. To je o 18 miliárd viac, než je hodnota ročnej pomoci rozvojovým krajinám a dvojnásobok prostriedkov potrebných na dosiahnutie Miléniových rozvojových cielov. V Európe finačná pomoc takisto pokračovala. Vláda Spojeného kráľovstva poskytla ďalších 50 miliárd britských libier na rekapitalizáciu britského bankového sektora – čo je približne ročný finančný objem, ktorý by bol potrebný pre rozvojové krajiny aby sa dokázali adaptovať na klimatické zmeny.
Akcieschopnosť, akú bohaté krajiny preukázali v snahe bojovať proti globálnej finančnej kríze je v ostrom kontraste s ich váhavosťou a nesplnenými sľubmi o pomoci a zmierňovaní chudoby, ľudských právach a klimatických zmenách.
Zatiaľ je priskoro predpovedať ako sa odrazí finančná kríza a následná hospodárska recesii na najchudobnejších krajinách. Ale je zrejmé, že znížený dopyt po exporte do rozvinutých krajín a nižšie zahraničné investície budú znamenať nižší rast a nižšie vládne príjmy pre už tak krehký sociálny systém a služby. Pre milióny najchudobnejších obyvateľov tejto planéty je to doslova otázka života alebo smrti. V mnohých krajinách boli záchranné sociálne siete už zrušené na nátlak medzinárodných finančných inštitúcii a tým slabí a zraniteľní stratili ochranu. Koncom septembra, zatiaľ čo sa Wall Street vo svetle reflektorov zvliekala zo svojich finančných pochybení, v inej časti Manhattanu, míting organizovaný OSN odhalil, že iba veľmi málo vlád dosiahne Miléniových rozvojových cielov na redukciu chudoby do roku 2015 na polovicu a že stúpajúce ceny potravín a energií zmazali celý doterajší pokrok.
Prognóza nie je dobrá. Nielenže sa pod zvýšený tlak dostávajú ekonomické a sociálne práva – vrátane práva na dôstojné bývanie, zdravie a vzdelanie, ale zároveň sa zvyšuje nebezpečenstvo porušovania práv ľudských. Ako sa bude ekonomika zmenšovať a krajiny si budu uťahovať opasky, migranti a utečenci by mohli byť zatlačení do kúta. Môže vzrásť spoločenské napätie, vedúce nervózne vlády k zásahom proti disidentom, zavádzaniu tvrdých bezpečnostných opatrení a obmedzovaniu občianskych práv. Mnohé už teraz krehké štáty by mohli byť ešte viac oslabené a po momentálnej kríze padnúť späť do kruhu nestability a násilia.
Následky môžu byť ešte horšie ak sa bohaté krajiny rozhodnú použiť finančnú krízu ako zámienku pre obmedzenie pomoci a obchodu. História nám dáva dôvod na obavy. Počas recesie v rokoch 1972 až 1973 klesli celosvetové výdavky na pomoc o 15 % na 28, ,8 miliardy dolárov. V rokoch 1990 až 1993 poskytovatelia pomoci znížili svoje výdavky o 25 % na 46 miliárd a hodnota pomoci sa vrátila na úroveň z roku 1992 až v roku 2003. Humanitárna pomoc, to čo míňame aby sme pomohli ľudom postihnutým živelnými katastrofami a vojnami, tak isto prudko klesla ako priamy dôsledok recesie z rokov 1990 až 1993 (iba roky v ktorých sa odohrali vojny v Rwande a v Kosove sa vymykali tomuto trendu). Bohaté krajiny reagovali na Veľkú hospodársku krízu z roku 1929 a následnú celosvetovú recesiu zavedením colných bariér a svetový obchod klesol o dve tretiny.
Zopakovanie niečoho podobného by bolo v roku 2009 katastrofou pre chudobné krajiny, ktorých hospodársto je závislé na exporte. Zníženie pomoci a obchodu by mohli znamenať, že ľudia z najchudobnejších krajín zaplatia najvyššiu cenu za rozhadzovačnosť a spľasnutie kreditnej bubliny v Amerike a Európe.
Ľudské práva nie sú luxusom pre dobré časy. Nečinnosť tvárou v tvár klimatickým zmenám nie je riešením. Chudoba neprispieva ku stabilite vo svete. Bohaté krajiny by nasledovali krátkozrakú a sebazničujúcu stratégiu ak by ignorovali najpálčivejšie výzvy nášich čias a sústredili by sa iba na úzke finančné záujmy.
Toto nie je iba o peniazoch. Je to o neustálej pozornosti, medzinárodnej spolupráci a jasnej politickej vôli riešiť najzásadnejšie problémy dneška. Náznaky jednotného postupu u ministrov financií G7 a Eurozóny sú vítané, ale nestačia. Vlády musia rozumnou reguláciou zabezpečiť zníženie nestálosti v cenách energií, potravín a na finančných trhoch, adekvátnu ochranu práv chudobných a ohrozených a dlhodobú enviromentálnu udržateľnosť. Vlády musia preukázať rozhodnosť a vodcovstvo vo vytvorení svetovej ekonomiky, ktorá je šetrná k životnému prostrediu a kde lepší život pre všetkých je dôležitejší ako systém, ktorý odmeňuje privilegovanú menšinu.
Irene Khan, generálna tajomníčka, Amnesty International
Jeremy Hobbs, výkonný riaditeľ, Oxfam International
Dr. Dean Hirsch, výkonný riaditeľ, World Vision International
Tom Miller, výkonný riaditeľ, PLAN International
Gerd Leipold, výkonný riaditeľ, Greenpeace
Dr Robert Glasser, výkonný riaditeľ, CARE International