Novinár Alexander Stupnikov pracoval v Minsku ako korešpondent jednej ruskej nezávislej stanice, ktorá je dostupná aj vo väčších mestách Bieloruska a teší sa tam veľkej obľube. Stupnikove spravodajstvo z Bieloruska svedčí o kritickom postoji voči politike prezidenta Lukašenka. Po opätovných vyhrážkach zo strany úradov mu odobrali akreditáciu novinára. Keď vo svojej činnosti napriek tomu pokračoval, bol vyhostený. Vyčítali mu, že poškodzoval bielorusko-ruské vzájomné vzťahy. Stupnikov dnes pracuje ako korešpondent v Tel Avive.
“V Bielorusku neexistuje sloboda prejavu ani sloboda tlače. ”
Na jar minulého roka vás bieloruské úrady prinútili, aby ste opustili krajinu. Ako k tomu prišlo?
Tvrdili, že podkopávam priateľstvo medzi bieloruským a ruským národom. To prirodzene nezodpovedá pravde. Skutočný dôvod bol politický. Vykonával som svoje povolanie najlepšie, ako to len bolo možné. Ale bieloruské úrady považujú novinárov za služobníkov štátu, za bábky, ktoré robia, čo sa im prikáže. Pokúšali sa ma presvedčiť, aby som sa podľa toho správal. Bránil som sa. Kolegovia vo mne začali vidieť vzor, bol som niečo ako neoficiálny vlajkonosič nezávislých médií v Bielorusku. Chodili za mnou ľudia a pýtali si rady. To sa vláde nepáčilo. Pritom som sa vlastne pokúšal politike vyhýbať a nenechať sa strhnúť opozíciou.
Aké podmienky majú pre svoju prácu kritickí novinári v Bielorusku?
V Bielorusku neexistuje sloboda prejavu ani sloboda tlače. Bieloruské tlačiarne patria štátu a na príkaz vlády ignorujú nezávislé noviny. Preto musí byť tých niekoľko málo kritických novín vydávaných v Litve. Pre nezávislého novinára je v Bielorusku takmer nemožné venovať sa svojmu povolaniu. Neprestajne je pod tlakom vlády, polície a daňových úradov. Novinári sú vystavení aj fyzickému nátlaku. Urobil som nespočetné zábery kolegov, ktorých policajti zbili počas demonštrácií. Nenávidia nás, lebo hovoríme pravdu.
Moji kolegovia a ja sme boli stále a znovu vystavovaní násiliu a bitke. Po jednej demonštrácii nás zatkli prezidentove bezpečnostné sily. Niekoľko žien na nich kričalo, čo robíte s tými novinármi? Majú pri sebe zbrane, znela odpoveď. Jediná “zbraň”, ktorú som mal pri sebe bol môj mikrofón. Pred tým, ako som bol vyhostený, oznámil mi jeden člen Výboru pre štátnu bezpečnosť (KGB), že ak čo najskôr neopustím krajinu, dostanem dve guľky do chrbta.
V Bielorusku pracuje asi 2000 mimovládnych organizácií. Existuje podľa vás v tejto krajine silná občianska spoločnosť?
Nie, odhliadnuc od hlavného mesta Minsk nemožno v Bielorusku hovoriť o žiadnej občianskej spoločnosti. Väčšinu z desiatich miliónov obyvateľov tvoria drobní roľníci, ktorí sa voči diktatúre Lukašenka nestavajú kriticky.
Ale existujú v Bielorusku organizácie, zaoberajúce sa ochranou ľudských práv?
Áno, existujú. Robia, čo môžu, a skutočne sa snažia. Mnohých zástancov ľudských práv poznám osobne. Majú všetky moje sympatie, pretože pracujú v extrémne ťažkých podmienkach. Porušovanie ľudských práv sa sleduje len veľmi ťažko. Úrady v Bielorusku zahladzujú stopy a neskôr tvrdia, že násilnosti spáchali výtržníci.
Ako môže medzinárodné hnutie za ľudské práva prispieť k tomu, aby sa situácia v Bielorusku zlepšila?
Bieloruské ľudskoprávne organizácie potrebujú materiálnu pomoc – faxy, kopírky a iné technické vybavenie, ktoré umožňuje rozširovať informácie. Bieloruskú vládu nezaujíma, čo hovoria zástancovia ľudských a občianskych práv. Ale ak otvoria ústa politici ako Helmut Kohl, to sa účinkom neminie. A práve tu existuje priestor pre lobovanie medzinárodných ľudskoprávnych organizácií.