Zunar z Malajzie kreslí politické karikatúry, za ktoré v súčasnosti čelí dlhoročnému väzeniu. Je súčasťou tohtoročného Maratónu písania listov. Zrušene všetkých obvinení voči Zunarovi môžete žiadať tu.
- Ako si sa dostal ku kresleniu karikatúr? Bol si vždy umelcom?
Žiadna univerzita neponúka talentový kurz, iba kurz na zdokonalenie talentu. Čiže áno, určite som sa narodil s talentom.
Moja prvá karikatúra bola publikovaná v roku 1974 v jednom časopise. Mal som vtedy 12 rokov. Keď som bol mladší moje karikatúry boli viac groteskné. V Malajzii si počas strednej školy musíme vybrať medzi či sa budeme venovať vede alebo umeniu. Moji rodičia trvali na tom, aby som si vybral vedu. Vždy sa pýtali: „Ako sa uživíš ako karikaturista? Vo vede je tak veľa pracovných príležitostí.“ A tak som si vybral vedu. Nikdy som nenavštevoval hodiny umenia, všetko bolo o samoštúdiu. Napriek tomu, že som bol vo vedeckej triede, pokračoval som v kreslení a posielal tieto karikatúry do časopisov v stĺpčeku pre nové talenty a oni ich publikovali.
V roku 1980 som na univerzite študoval vedu a vzdelávanie. Potom som si však uvedomil, že sa budem nudiť ak skončím ako učiteľ. Chcel som byť umelcom a kresliť karikatúry. Preto som zo školy po roku odišiel. Potom som pracoval v nemocnici ako laboratórny technik. Popri tom som stále kreslil karikatúry pre časopisy. Už počas práce v nemocnici som dvkarkát do týždna kreslil do vlastného stĺpčeka v týždenníku.
A tu začala moja dilema. Keď som sa začal sústreďovať na stĺpček, prestal som sa sústreďovať na laboratórium. Napadlo mi, že by to bolo pre pacientov nebezpečné a tak som dal v práci výpoveď. Moji rodičia boli nesmierne sklamaní, pretože to bola práca v štátnom sektore – a bola to práca, kde som mohol byť zabezpečený. V roku 1983 som sa rozhodol pracovať v karikaturistickom magazíne Gila-Gila na plný úväzok. Najlepší umelci v Malajzii pre tento časopis pracujú. Dlho mi za prácu neplatili, prispieval som im kresbami zadarmo.
Zunar tiež odkazuje na jeho stránku www.zunar.my, kde sa v sekcii „Cartoonology“ môžete dozvedieť viac o jeho začiatkoch.
- Prečo si začal kresliť politické karikatúry? Čo si chcel ľuďom povedať?
V tom čase, keď bol časopis Gila-Gila zameraný skôr pre dospievajúcich, preto som si povedal, že potrebujem nové médium. Tak som začal pracovať pre štátne noviny. Tie boli podľa mňa tým správnym médiom pre mňa. To však trvalo iba počas šiestich mesiacov, pretože tam bolo príliš veľa cenzúry. Nemohli ste nakresliť premiéra, nebol žiadny internet, žiadna alternatíva. Ak dáte výpoveď v štátnych novinách, vašou jedinou alternatívou je ísť do ďalších štátnych novín – ani ja, ani môj štýl kresby sme teda nemali veľmi na výber.
A tak som v roku 1986 dal výpoveď a šiel robiť prácu spojenú s karikatúrami – učil som ako kresliť karikatúry, pripravoval som skriptá a knižné ilustrácie. Začal som rozvíjať svoj zmysel pre politickú karikatúru. Cítil som, že niečo nebolo v poriadku a uvedomil som si, že som karikaturista a toto sa deje v mojej krajine – chcem analyzovať politiku, ale nechcem byť politik. Svoj hnev a frustráciu som ventiloval cez smiech.
Rok 1988 bol známy ako „Éra reformácie“ – bol to zlomový rok pre Malajziu. Ale v tom čase ľudia stále podporovali vládu a opozícia nebola dostatočne silná. Vtedy som si povedal: „Toto je ten správny čas pre môj návrat.“V tom čase boli opozičné noviny, v ktorých som neskôr pracoval, malé no ja som dúfal, že by to pre mňa mohla byť tá správna alternatíva. Vydavateľ bol mojim fanúšikom a poznal moje kresby. Začal som mu posielať moje karikatúry, a to sa stalo bodom zlomu – mohol som kresliť, čo som chcel a produkovať to najlepšie.
Verejnosť ma tiež začala spoznávať, hoci v tom čase som ma podporovalo len málo ľudí, pretože sa k mojej práci nemohli dostať. Teraz je to iné, ľudia reagujú, pýtajú sa a presadzujú alternatívne postoje.
Rozdiel medzi predošlým obdobím bol, že predtým som kreslil politické karikatúry z politického pohľadu. Teraz ich kreslím z pohľadu ľudského. Ľudia si často myslia, že ak je niečo politické, nemá to s nimi nič spoločné. Niektorí ľudia sa nechcú do politiky zapájať, a to nie je dobré. Chcel som, aby boli karikatúry kreslené pre ľudí z ich pohľadu. Chcel som, aby videli, že všetko čo politici robia, bude mať na nich dopad.
Napríklad chcem, aby videli odstránenie premiéra Najiba nie ako politický krok, ale skôr ako niečo čo je dobré pre ľudí. Taktiež zvýšenie cien nie je politický problém, ale problém ľudí. Ľudia sa môžu spojiť pretože ide o nich. Môžu sa zapojiť. Ak v Malajzii nemôžete politikov poraziť, zasmejte sa na nich. Myslím si, že smiech je ten najlepší protest. Nie každý sa môže zúčastniť Berishu (politického zhromaždenia). Tomu rozumiem. Ale prečo by sme sa nemali na vláde smiať? Keď uvidia, že sa na ľudia nich smejú, nebude sa im to páčiť a budú sa snažiť preto niečo urobiť.
Chcem aby ľudia moje karikatúry zdieľali. Niekedy, prikladám popis – Podľa Zunarovho karikatúrneho zákona: „Je priestupkom túto karikatúru nešíriť.“
Verím, že talent nie je dar ale zodpovednosť. Nepoužívam ho pre môj osobný úžitok ale pre dobro iných ľudí, a to je dôvod prečo často uverejňujem bez autorského práva. Chcem, aby ľudia posolstvu rozumeli a šírili ho. V poslednej dobe boli moje karikatúry zdieľané okolo 10 000 krát. Vláda má väčšie obavy, pretože ich môže vidieť veľa ľudí – neexistuje žiadna veková, či rasová bariéra. Každý sa môže dobre zasmiať. Mám 10-15 ročných fanúšikov/čky. Ak môjmu posolstvu rozumejú mladí ľudia, je to pre vládu nebezpečné.
- Máš nejaký „postup“ pre vznik karikatúr?
Volám to skladanie, znamená to, že si všetko prejdem v mysli pred kreslením. Prísť s nápadom je náročný proces. Môže to trvať zhruba 8-10 hodín denne. Prečo? Moje karikatúry musia obsahovať informácie, ktorým ľudia rozumejú a musia mať postoj, ktorý je ľahko zrozumiteľný. Toto vznikne ešte pred vtipnou časťou. Potom môžem myslieť na vtip bez toho, aby som ohrozil posolstvo. Môj humor musí byť v súlade s mojím postojom. Ak to tak nie je, nepoužijem to ani keď to je vtipné.
Ďalším krokom je hrubý náčrt. Začnem čmárať. Pýtam sa, „Ako budem toto prezentovať?“ Je dôležité vedieť, ako to k ľuďom dostať. Premýšľam, ktorému symbolu by mohli moji čitatelia/ľky najviac porozumieť v rámci lokálneho kontextu. Potom premýšľam nad vecami, či je väčší charakter alebo symbol alebo koľko panelov by som mal použiť.
Proces kreslenia trvá zhruba 1-2 hodiny. Všetky moje karikatúry sú čierno biele, potom ich oskenujem a farbu pridám vo Photoshope. Farba má len podporujúcu úlohu, vždy sa uistím, že nie je až taká dominantná a že taktiež nesie význam.
Ako môžem byť neutrálny veď i moje pero má postoj? Chcem ľuďom povedať, že musia mať názor a musí byť jasný. Ako umelec toto ukazujete cez svoju prácu.
- Neutrálnosť karikatúr
Niektorí ľudia hovoria, že musíte zostať neutrálni, že nemôžete byť zaujatí – myslím si, že toto platí pre tých, ktorí prežívajú nejakú krízu. Neexistuje, aby ste o tomto mlčali.
- Čo si úrady myslia o tebe a tvojich karikatúrach? Čo podnikli?
V osemdesiatych rokoch neboli úrady z mojich karikatúr nadšené, no až toľko si nedovolili. Hoci niektoré boli vcelku populárne, niečo im chýbalo.
Zistil som , že im chýba smer. Ešte som nevedel, že chcem pomocou mojich karikatúr bojovať. Keď som na to prišiel, vláda reagovala. Dr. Mahathir (premiér Malajzie v.r. 1981-2003) v televízii kritizoval moju prácu, no nepodnikli sa žiadne právne kroky, ako je tomu teraz.
- Čo konkrétne proti Vám podnikli? Môžete mi povedať, čo sa stalo keď vyrabovali vašu kanceláriu? Čo vám povedali?
Pár krát som tam počas ich zásahu nebol, bol som v Londýne. No keď som tam bol, pýtal som sa polície, ktoré časti mojich kníh boli poburujúce. Nevedeli mi odpovedať.
To je „výhoda“ zákona o protištátnych aktivitách – môžu vás obviniť a zadržať, no vysvetľovať a dosvedčovať môžu až neskôr.
- Útočia aj na iných ľudí ako ste vy? Zhoršuje sa situácia?
V Malajzii som jediný, pretože politická karikatúra je relatívne nová. Niektorí karikaturisti sa zameriavajú skôr na sociálnu než politickú kritiku. Ostatní sa rozhodnú vládu podporiť. Môžete ma nazvať priekopníkom.
- Riziko pre politických karikaturistov
Je to obrovská zodpovednosť, no som rád, že to môžem pre svoj národ spraviť. Prináša mi to veľké zadosťučinenie.
Veľa ľudí mi hovorí, „rešpektujem ťa za tvoju odvahu“, skôr než „mám rád tvoje karikatúry“, no niekedy povedia oboje. Keď prídete do tohto bodu, je na vás kladený určitý tlak vytvoriť karikatúry, ktoré sú dobré v porovnaní s tým, čo som kreslil, keď som bol v škole. Vtedy to bolo o zábave.
Ľudia sa ma pýtajú, či na mňa majú žaloby vplyv. To čo mi vláda urobila malo jediný dôvod: umlčať ma, aby som prestal kresliť… je to zastrašovanie a obťažovanie. Ja hovorím, že neprestanem. Chcem kresliť karikatúry ako zvyčajne. Nechcem byť cenzúrovaný. Nechcem kresliť a myslieť na poburovanie a pýtať sa sám seba, „Uväznia ma za toto?“
Teraz je proti mne deväť obvinení. Desať nie je v tomto prípade žiadny rozdiel.
Každý sa bojí, sme ľudia. Ale pýtate sa, čo je väčšie, strach alebo zodpovednosť? Rozmýšľajte nad tým. Pre mňa je dôležitejšia zodpovednosť. Musím to urobiť pre svoj národ a budúce generácie.
Nemám s tým problém, nakoľko bojovať cez karikatúrami neskončí. Víťaz je ten, kto zostane a pokračuje. Len pokračujte a neprestávajte bojovať. Iným hovorím, že môžu stále bojovať ich vlastnou cestou. Čokoľvek urobia, je prínosom. Ste bloger? Dajte niečo na svoj blog. Rybár? Napíšte na svoju loď.
Ak každý pridá ruku k dielu, Najibov režim to neustojí.
- Ako sa podľa Vás môže situácia v Malajzii zmeniť?
Myslím, že je iba otázkou času, kým prídu zmeny, no čas je veľmi subjektívny. Je pre nás veľmi dôležité vedieť, že potrebujeme úplnú reformu. Boli sme riadený tou istou politickou stranou. Ľudia začínajú byť nepokojní a potrebujú zmenu. Ak sa pozriete na predošlé parlamentné voľby, podpora vlády klesá.
Práve teraz je pre vládu rozhodujúce obdobie. Vláda má v súčasnosti len dve možnosti ako čeliť moci ľudí – buť sa im pomstí, aby sa chránila, alebo to akceptuje. Najib pred niekoľkými dňami povedal, že neodstúpi, že zostane pri moci. Obávam sa, že skĺzne k nedemokratickým krokom, bude viac zatknutí, a prijme viac zákonov na vlastnú ochranu. Ale ľudia bojovať neprestanú. Najdôležitejšou vecou je reformovať systém, ktorý nebude závisieť od jedinej osoby. Musíme vytvoriť základy, fungujúci systém, ktorý predtým fungoval, no ktorý súčasná strana zničila.