Z novej správy, ktorú dnes vydala Amnesty International, vyplýva, že naliehanie Európskej únie, aby Taliansko pritvrdilo vo svojom prístupe k ľuďom na úteku, migrantom a migrantkám, vyústilo do nezákonného vyhosťovania a hrubého zaobchádzania, ktoré vraj v niektorých prípadoch hraničí až s mučením.
Medzi početnými obvineniami zo zneužívania, ktoré sú zdokumentované v správe s názvom „Hotspot Taliansko: Ako dokáže vlajkový koncept EÚ vyústiť do porušovania práv ľudí na úteku a migrantov“, figuruje aj bitie, elektrické šoky a sexuálne ponižovanie. Zo správy vyplýva, že spôsob, akým sa postupuje v hotspotoch financovaných Úniou pri prijímaní ľudí na útek či migrantov, nielenže podkopáva ich právo požiadať o azyl, ale má na svedomí i ohavné porušenia.
„Odhodlanie lídrov EÚ obmedziť ďalší presun ľudí na úteku či migrantmi do iných členských štátov núti talianske úrady, aby konali balansujúc na hrane zákona, alebo ju dokonca prekračovali,“ tvrdí Matteo de Bellis, výskumník Amnesty International.
„Výsledkom je, že traumatizovaní ľudia, ktorí prichádzajú do Talianska vyčerpaní po náročnej ceste, sú vystavení chybnému posúdeniu ich statusu a v niektorých prípadoch aj ohavnému zneužívaniu zo strany polície či nezákonnému vyhosteniu.“
Koncept hotspotov bol navrhnutý tak, aby v nich pracovníci identifikovali nové osoby prichádzajúce do krajín ležiacich podobne ako Taliansko na vonkajších hraniciach EÚ, vzali im odtlačky prstov, promptne posúdili ich potreby z hľadiska ochrany, a buď ich žiadosti o azyl spracovali, alebo im zabezpečili návrat do krajín ich pôvodu. Správa, ktorá vychádza z rozhovorov s viac ako 170 ľuďmi na útek či migrantmi, poukazuje na závažné nedostatky na všetkých úrovniach.
V zdanlivej snahe znížiť tlak, ktorému sú vystavené štáty nachádzajúce sa podobne ako Taliansko na vonkajších hraniciach, bol koncept hotspotov prepojený so schémou relokácie žiadateľov o azyl do iných členských štátov EÚ. Ukázalo sa však, že solidárny aspekt tohto konceptu bol iba zbožným prianím. Zo 40 tisíc žiadateľov o azyl, ktorí mali byť relokovaní z Talianska, sa do dnešného dňa podarilo presunúť iba 1200, pričom tento rok sa do Talianska loďami dostalo viac ako 150 tisíc osôb. Keďže dostať sa do Talianska cez more je veľmi nebezpečné, talianske úrady sa snažia pomáhať pri záchrane ľudských životov v Stredozemnom mori.
Násilné odoberanie odtlačkov prstov
V súlade s konceptom hotspotov, ktorý sa začal realizovať v roku 2015 na základe odporúčania Európskej komisie, musia byť odtlačky odobraté všetkým ľuďom prichádzajúcim do Talianska. Osoby, ktoré chcú požiadať o azyl v inej európskej krajine, kde napríklad žijú ich príbuzní, sa však chcú odobratiu odtlačkov prstov zo strany talianskych úradov vyhnúť, pretože nechcú riskovať, že ich na základe tzv. dublinského systému pošlú späť do Talianska.
Taliansko začalo kvôli tlaku zo strany vlád a inštitúcií EÚ používať na odobratie odtlačkov prstov donucovacie praktiky. Amnesty International získala výpovede, ktoré sa vo svojej podstate zhodovali. Na získanie odtlačkov prstov od mužov, žien a dokonca aj detí bolo použité svojvoľné zadržiavanie, zastrašovanie a hrubé fyzické násilie. Z 24 výpovedí o hrubom zaobchádzaní, ktoré získala Amnesty International, sa v 16 prípadoch spomínalo bitie. Dvadsaťpäťročná Eritrejčanka opisuje, ako ju policajt fackal až dovtedy, kým nesúhlasila s odobratím odtlačkov.
Ľudia na úteku či migranti taktiež v niekoľkých prípadoch tvrdili, že boli vystavení elektrickým šokom, ktoré im vysielali omračujúcimi obuškami. Šestnásťročný mladík z Dárfúru poskytol Amnesty International informácie o hrubom zaobchádzaní, ktoré zažil: „Elektrickou palicou som dostal veľa elektrických šokov do ľavej nohy, potom pravej nohy, hrude a brucha. Bol som príliš slabý, nevládal som sa brániť a práve v tej chvíli mi vzali obe ruky a priložili ich na prístroj.“ (na snímanie odtlačkov)
Jeden šestnásťročný chlapec a dvadsaťsedemročný muž tvrdili, že ich polícia sexuálne ponížila a spôsobila im bolesť v oblasti genitálií. Muž opísal Amnesty International, ako ho policajti v meste Catania najprv zbili, vystavili elektrickým šokom, potom ho donútili, aby sa vyzliekol, a kliešťami ho týrali: „Posadili ma na hliníkovú stoličku, ktorá mala v sedadle otvor. Držali ma za ramená a nohy a dvakrát ma kliešťami potiahli za semenníky. Tú bolesť nedokážem ani opísať.“
Hoci väčšina policajtov pristupuje k svojej práci profesionálne a prevažná väčšina odberu odtlačkov prebieha bez akýchkoľvek incidentov, vyvolávajú závery tejto správy vážne obavy a poukazujú na potrebu vykonania nezávislej previerky súčasných praktík.
Klasifikácia
V hotspotoch prebieha klasifikácia ľudí prichádzajúcich do Talianska s cieľom oddeliť skutočných žiadateľov o azyl od tých, ktorí sa považujú za nelegálnych migrantov. Čiže ľudia, ktorí sú po náročnej ceste často vyčerpaní a traumatizovaní, a ktorým chýbajú potrebné informácie a odporúčania o azylovom konaní, sú povinní odpovedať na otázky, pričom od týchto odpovedí môže závisieť ich budúcnosť.
Dvadsaťdeväťročná Nigérijčanka povedala Amnesty International: „Ani neviem, ako sme sa sem dostali, plakala som… bolo tu toľko policajtov, bála som sa… Mysľou som bola ďaleko, nespomenula som si ani len na mená svojich rodičov.“
Namiesto toho, aby sa polícia prichádzajúcich ľudí pýtala, či si chcú podať žiadosť o azyl, je povinná od nich vyžadovať vysvetlenie, prečo do Talianska vôbec prišli. Ide o úplne chybný postup, keďže status utečenca sa nestanovuje podľa toho, prečo istá osoba vstúpila na územie tej či onej krajiny, ale podľa toho, čomu by daná osoba musela čeliť v krajine svojho pôvodu ak by sa do nej vrátila.
Na základe tohto mimoriadne krátkeho rozhovoru potom príslušníci polície, ktorým chýba náležité odborné zaškolenie, rozhodujú o adekvátnosti potreby ochrany pre jednotlivé osoby. Osobám, ktorým po posúdení ich statusu nevznikne nárok na udelenie azylu, sa vydáva príkaz na vyhostenie, čo môže znamenať aj nútený návrat do krajiny ich pôvodu, čiže sa môžu stať obeťami hrubého porušenia ľudských práv.
Vyhostenie
Kvôli tlaku vyvíjanom zo strany EÚ sa Taliansko snaží zvýšiť početľudí, ktorí sa majú vrátiť do krajín ich pôvodu. V rámci tohto úsilia prebiehali aj rokovania o readmisných dohodách s krajinami, ktoré sú dejiskom ohavných zločinov.
V tomto duchu podpísali talianske a sudánske policajné orgány v auguste tzv. memorandum o porozumení. Umožňuje im aplikovať systém spoločnej identifikácie, ktorá môže po vyhostení za určitých okolností prebiehať aj v Sudáne. Dokonca aj keď proces identifikácie prebieha v Taliansku, býva taký povrchný a vo veľkej miere delegovaný na sudánske úrady, že nepripúšťa možnosť individuálneho posúdenia, či daná osoba bude alebo nebude po návrate čeliť reálnej hrozbe porušovania ľudských práv. Takto skončilo už viacero prípadov nezákonným vyhostením.
Dňa 24. augusta 2016 bolo z Talianska do Chartúmu vypravené lietadlo so 40 osobami, ktorým bola identifikovaná sudánska národnosť. Amnesty International sa rozprávala s dvadsaťtriročným mužom z Dárfúru, ktorý bol na palube spomínaného lietadla. Opísal, ako ho po príchode do Chartúmu privítali bezpečnostné zložky: „Previezli nás do špeciálnej časti letiska, kde nás začali biť… Po jednom nás vypočúvali… Teraz mám strach, že ma hľadaju bezpečnostné úrady a neviem, čo so mnou bude, ak ma nájdu.“
„Koncept hotspotov, ktorý vznikol v Bruseli a bol zavedený v Taliansku, neznížil, práve naopak, zvýšil tlak, ktorému čelia štáty v prvej línii. Táto situácia má za následok hrubé porušovanie práv obzvlášť zraniteľných osôb, za čo nesú talianske úrady priamu zodpovednosť a európski lídri tú politickú,“ tvrdí Matteo de Bellis.
„Európske štáty môžu presunúť ľudí zo svojho územia, ale nemôžu sa vyhnúť povinnosti, ktorá im vyplýva z medzinárodného práva. Talianske úrady sú povinné násilie zastaviť a zabezpečiť, aby neposielali ľudí späť do krajín, kde im hrozí prenasledovanie alebo mučenie.“