Mestské autority Ríma prevádzkujú diskriminačný systém ubytovania, ktorý tisíckam Rómom zabraňuje v prístupe k primeranému ubytovaniu, vyjadrila sa Amnesty International v správe vydanej 30. októbra.
“Mestská správa Ríma takto drží tisícky rómskych obyvateľov na okraji spoločnosti. Jej sponzorovaný ubytovací systém je navrhnutý a prevádzkovaný spôsobom, ktorý z výlučne etnických dôvodov odsudzuje tisícky Rómov na to, aby žili v segregovaných, subštandardných táboroch ďaleko od služieb and rezidenčných susedstiev. To je škvrnou na povesti mesta Rím,“ povedal John Dalhuisen, programový riaditeľ Amnesty International pre Európu a strednú Áziu. „Toto sa deje s tichým súhlasom talianskej vlády, ktorá tak nezabezpečuje rovnaký prístup k adekvátnemu ubytovaniu pre všetkých ľudí vo všetkých častiach krajiny. Je to jasným porušením medzinárodného záväzku na ukončenie diskriminácie, a to podľa medzinárodného práva aj práva Európskej Únie na zabezpečenie práva na adekvátne ubytovanie.”
Správa Amnesty International Dvojaké štandardy: Ubytovacie praktiky Talianska diskriminujú Rómov, odhaľuje, že viac než 4000 Rómov žijúcich v oficiálnych táboroch v Ríme čelilo systematickej diskriminácii, a to okrem iného aj pri prideľovaní štátneho ubytovania.
Po násilnom vysťahovaní boli umiestnení do priestorov alebo maringotiek a preľudnených, ohradených táborov postavených a spravovaných mestskou správou. Toto vo veľkej miere obmedzuje ich príležitosti na integráciu do širšej komunity a následné nájdenie zamestnania.
Aj napriek ich úbohým životným podmienkam im diskriminačné kritériá viac než desaťročie zabraňovali v prístupe k štátnemu ubytovaniu. Žiadatelia o ubytovanie museli preukázať, že boli zákonne vysťahovaní zo súkromného ubytovania – čo je pre Rómov žijúcich v táboroch nesplniteľnou úlohou.
Na konci roku 2012 boli prijaté nové kritériá na udelenie sociálneho ubytovania, ktoré zvýhodňujú ľudí využívajúcich dočasné ubytovanie poskytované charitami alebo samotnou mestskou správou. Keď sa však Rómovia z oficiálnych táborov začali uchádzať o toto ubytovanie, mestská správa Ríma rýchlo im objasnila, že na nich sa tieto kritériá nevzťahujú.
V roku 2008 bývalý primátor Ríma vytvoril “Nomádsky plán“, ktorého účelom bolo zatvorenie neoficiálnych osád a segregácia ich obyvateľov v čisto rómskych táboroch ďaleko od rezidenčných oblastí. Tento čiastočne zrealizovaný plán viedol k násilnému vysťahovaniu stoviek Rómov. Mnohí ostali bez nádeje, do konca života odsúdení na segregáciu, chudobu a sociálne vylúčenie zo spoločnosti.
„“Nomádsky plán” bol pridrahým procesom reorganizácie, ktorý úplne zlyhal pri adresovaní ubytovacích potrieb Rómov a širšej otázky sociálnej integrácie. Dokonca aj talianska národná vláda sa jasne vyjadrila, že veľké segregované tábory zničili životy mnohých generácií Rómov,” hovorí John Dalhuisen.
Na stretnutí s Amnesty International, v pondelok 28. októbra, nová mestská správa Ríma naznačila, že je ochotná napadnúť diskriminačné ustanovenia, ktoré Rómom v táboroch zabraňujú v prístupe k štátnemu ubytovaniu. Toto by bolo dôležitým krokom správnym smerom.
Naznačené bolo aj to, že Nomádsky plán bol ukončený. Aj toto je vítanou zmenou. Mestská správa Ríma musí na toto nadviazať konkrétnymi plánmi na presun segregácie a zlých životných podmienok obyvateľov takýchto táborov v krátkodobom meradle, a takisto vytvoriť aj dlhodobé plány na ukončenie paralelných systémov ubytovania, ktoré odsudzujú tisícky Rómov na život v táboroch.
„Amnesty International nežiada o to, aby Rómovia žijúci v táboroch mali prioritný prístup k obmedzenému množstvu sociálneho ubytovania v hlavnom meste. Žiadame len to, aby mali rovnaký prístup bez ohľadu na ich etnicitu,“ vyjadril sa John Dalhuisen. „Amnesty International podporuje právo na primerané ubytovanie pre všetkých – a apeluje na mestskú správu Ríma, rovnako ako aj na vládu, aby spravili všetko, čo je v ich silách, na zvýšenie dostupného množstva štátneho ubytovania pre tisícky rodín, ktoré takéto ubytovanie potrebujú.”
Približne polovica Rómov v Taliansku má talianske občianstvo. Ostatní sú oficiálnymi azylantmi z bývalej Juhoslávie, migrantmi prevažne z Rumunska a Balkánu a de facto sú oficiálne považovaní za ľudí bez štátnej príslušnosti.
„Rómovia sú integrálnou súčasťou talianskej spoločnosti. Aj naďalej sú však medzi skupinami najviac postihnutými neprimeranými ubytovacími podmienkami a rozsiahlou diskrimináciu, a to nielen v Ríme, ale aj v mnohých iných talianskych mestách.“
Úrady, na miestnej aj národnej úrovni, majú povinnosť riadiť sa princípom nediskriminácie. Segregácia rómskych rodín v táboroch môže byť ukončená len v prípade, ak budú mať rovnaký princíp k iným formám ubytovania, vrátane sociálneho.
„Pre diskriminačné praktiky pri udeľovaní ubytovania neexistuje žiadna výhovorka ani vysvetlenie. Talianska vláda musí prehodnotiť legislatívu a praktiky v oblasti ubytovania, a odstrániť akékoľvek prekážky, ktoré diskriminujú Rómov a držia ich tak v táboroch. Ak talianske úrady okamžite nepristúpia k primeraným krokom a namiesto toho budú naďalej pokračovať v hrubom porušovaní antidiskriminačnej legislatívy EÚ, Európska komisia musí čo najskôr začať proti Taliansku disciplinárne konanie.”
Svedectvá
Miriana Halilovic, držiteľka talianskeho občianstva, je vydatou matkou štyroch detí, dve z nich sú dvojičky, narodené v polovici roku 2013. Po ich násilnom vysťahovaní v roku 2010 z neoficiálnej osady boli umiestnení do malej maringotky v oficiálnom tábore Salone. „Keď nás presunuli z Casilino 900, povedali nám, že to bude len na krátko. Sme tu už tri a pol roka a sme izolovaní od celého sveta. Moje dieťa sa ma vždy pýta: „Kedy odtiaľto odídeme? Prečo nemáme dom?“ Čo mám svojmu synovi povedať? Že iní ľudia sú lepší, než my?” Miriana stále čaká na výsledok svojej žiadosti o sociálne ubytovanie.
Hanifa (23r.), žije v oficiálnom tábore Castel Romano v Ríme už tri roky aj so svojím manželom a piatimi deťmi. „Vzali nám aj autobusovú zastávku. Je to ako vo väzení. Ak nemáte auto, môžete kvôli zlému prístupu k jedlu aj zomrieť!“
Georgescu Vassile, pekár, prišiel so svojou manželkou do Talianska z Rumunska prišiel v roku 1999: „V roku 2001 som požiadal o sociálne ubytovanie a dostal som osem bodov, čo je príliš málo. V jednej bunke sú tu tri rodiny, vrátane mojich dvoch synov, ich manželiek a troch vnúčat. Rozmýšľali sme nad prenájmom, ale to je príliš náročné. Za 11 ľudí by sme museli zaplatiť 1 000 €. Ak pridáte aj ďalšie náklady, je to spolu 1 500 €, čo si nemôžeme dovoliť. Máme len dva platy.“