Trest smrti je legitímnym a nezvratným násilím štátu
„Bol som trinásť rokov vo väzení, dva z toho som čakal na trest smrti. Nevedel som či zomriem a kedy to bude… ale viem, že mnohí ľudia a organizácie, ktoré sa ma zastávali mi zachránili život. Ďakujem vám! Som živý a na slobode…“ vypovedal po prepustení Kim Song-man z Južnej Kórei. Za „protištátne“ aktivity ho odsúdili na trest smrti. Neskôr mu trest zmenili na doživotie. Prepustili ho na základe amnestie. Tú mu po svojom nástupe udelil prezident Kim Dae-jung, ktorý sám bol v minulosti väzňom svedomia. Kim Song-man bol uväznený iba pre nenásilné hlásanie svojich politických názorov.
Trest smrti je v mnohých krajinách využívaný ako nástroj politických represálií, na umlčanie politických oponentov, alebo na zbavenie sa „problematických“ osôb.
Tisíce ľudí bolo pod jednou vládou odsúdených na smrť, zatiaľ čo nasledujúca vláda ich označila za nevinných. V niektorých krajinách sú popravy vykonávané len niekoľko hodín po vynesení rozsudku smrti a je len málo alebo žiaden čas na odvolanie či žiadosť o milosť. V takýchto prípadoch sú obete takmer vždy odsúdené na trest smrti v nespravodlivých súdoch.
Koncom júna 1998 vybuchlo v Chartúme (Sudán) niekoľko bômb. Vláda okamžite za výbuchy obvinila svojich oponentov. Prezident po zadržaní dvadsiatich šiestich ľudí oznámil, že budú odsúdení na smrť obesením a potom ukrižovaní. Po tlaku národných a medzinárodných organizácií, vrátane Amnesty International, boli všetci zadržaní prepustení a dnes sú živí a na slobode… Slováci za tieto prípady zozbierali 12 600 podpisov, ktoré prostredníctvom sudánskeho veľvy slanca akreditovaného pre Slovensko (sídliaceho vo Viedni) poslali zástupcovia AI sudánskemu prezidentovi.
Trest smrti je využívaný v politickej kampani
Koncom roka 1994 okresný štátny zástupca pre Oklahoma City použil ako pozitívny argument pre svoju kandidatúru fakt, že „poslal 44 vrahov na smrť“. Takéto vyjadrenie nie je v USA ojedinelé.
Trest smrti – spravodlivý trest?
Vo všetkých právnych systémoch môže byť súdny proces ovplyvnený faktormi ako majetok obvineného, farba pleti, politické zmýšľanie, náboženské vyznanie či tlak verejnej mienky. Sú prípady, kedy bol jeden väzeň odsúdený na smrť a iný nie, hoci ich trestné činy boli rovnako vážne a okolnosti činu podobné.
Calvin Burdine, ktorý sa otvorene hlási k homosexuálom bol štátom Texas odsúdený na trest smrti po procese, v ktorom ho zastupoval pridelený právnik, známy svojím označovaním homosexuálov ako „teploši“ a „buzeranti“. Na obranu klienta nevypočul ani jediného svedka a počas procesu viackrát opakovane zaspal.
Trest smrti je krutým, nehumánnym a ponižujúcim trestom
Je popretím všeobecne uznávaného práva na život. Nemožno prehliadať krutosť trestu smrti bez ohľadu na metódu, ktorá sa použije. Ani poprava smrtiacou injekciou nie je taká bezbolestná ako sa tvrdí. Odsúdený v cele smrti strávi celé roky. Je bezmocný voči krutému zaobchádzaniu či mučeniu.
Tommy Smith bol popravený v Indiane v roku 1996. Exekučný tím hľadal šestnásť minút žilu na ruke, kým zavolal lekára, ktorý sa pokúšal napichnúť cievu na krku. Po tridsiatichšiestich minútach bol jed pichnutý do žily na nohe. Tommy Smith bol po celý čas pri plnom vedomí.
Ochrana obyvateľstva je často uvádzaná ako argument pre vykonávanie trestu smrti.
Mnoho vlád hlása, že trestom smrti môžu vyriešiť sociálne, politické či bezpečnostné problémy.
Vedecké štúdie sústavne zlyhavajú v hľadaní presvedčivého dôkazu, že trest smrti odradzuje potenciálnych zločincov od páchania násilností viac ako iné tresty. Výskum vzťahov medzi trestom smrti a počtom vrážd, ktorý bol vykonaný pre OSN v roku 1988 a doplnený v roku 1996 konštatuje: „Výskum nedokázal, že by popravy mali väčší odradzujúci účinok ako doživotné väzenie.“ Práve naopak, štúdie potvrdzujú, že trest smrti má na spoločnosť brutalizujúci efekt, dokonca do takej miery, že v niektorých krajinách v období popráv vzrástla kriminalita. Štátom legalizovaná vražda v ľudskom podvedomí znižuje rešpekt k hodnote ľudského života.
Štatistiky zločinnosti v krajinách, ktoré zrušili trest smrti nedokázali škodlivý efekt na zvýšenie kriminality v krajine. V Kanade ukázali, že zrušenie trestu smrti nemalo pre túto krajinu žiadne nepriaznivé následky. Počet vrážd klesol v Kanade z 3,09 na 100 000 obyvateľov v roku 1975 (rok pred zrušením trestu smrti za vraždu) na 2,41 na 100 000 obyvateľov v roku 1980; odvtedy hodnoty ostávajú relatívne stabilné. Dvadsaťtri rokov po zrušení trestu smrti (rok 1999) bol počet vrážd 1,76 na 100 000 obyvateľov, čo je o 44,7% menej ako v roku 1975. Celkový počet vrážd, spáchaných v tejto krajine v roku 1999, už po tretí rok klesal. (Roger Hood, The Death Penalty: A World-wide Perspective, Oxford, Clarendon Press, revised edition, 1996, p. 187)
Trest smrti nemá odstrašujúci charakter.
K mnohým trestným činom, za ktoré sa udeľuje trest smrti, prichádza v stave obrovského emocionálneho napätia, v strachu, pod vplyvom drog alebo alkoholu. V iných prípadoch sú páchatelia mentálne chorí. Pri žiadnych z týchto okolností páchateľ nemyslí na dôsledky svojho činu.
Tí, ktorí po zrelej kalkulácii vykonajú napríklad vraždu, učinia tak napriek riziku, lebo veria, že nebudú pristihnutí. Lepším odstrašujúcim účinkom v takýchto prípadoch je väčšia pravdepodobnosť, že páchatelia budú zadržaní, usvedčení a odsúdení.
Úrady na boj proti terorizmu a politickým zločinom poukazujú na to, že trest smrti terorizmus nezastavuje, ale naopak vytvára martýrov a hrdinov pre teroristické organizácie. Pre tých, ktorí sú pripravení obetovať život za ideály nemá hrozba trestu smrti odstrašujúci účinok, ale stimuluje ich k pocitu, že nemajú čo stratiť.
Často je uvádzaný aj argument potrebnej sebaobrany štátu v prípade vojnového konfliktu, alebo ak ozbrojené zložky musia okamžite použiť krajné prostriedky na záchranu života obyvateľov. V takýchto situáciách je použitie smrtiacej sily vymedzené medzinárodne akceptovanými pravidlami. Avšak trest smrti nie je takýmto typom sebaobrany.
Je ľahké byť proti trestu smrti teoreticky, ale ako by ste sa cítili, keby bol zavraždený váš blízky príbuzný alebo priateľ?
Poprava nikdy nevráti život ani nezmenší stratu, ktorú pociťuje rodina a priatelia obete.
Je dôležité poskytnúť oporu príbuzným obetí. Mali by sme sa snažiť o efektívnejšie zabezpečenie poradenstva a odškodnenia pre rodiny obetí – takto môžeme pomôcť rodinám a zároveň zabrániť ďalším zločinom. Poprava spôsobí len ďalšiu bolesť v rodine odsúdeného páchateľa a kruh násilia sa rozširuje.
Myšlienka krvnej pomsty „oko za oko, zub za zub“ nás jednoznačne vracia do stredoveku.
Čo keď sa vrahovia za dobré správanie dostanú na slobodu?
Ak považujeme krátke uväznenie za nedostatočnú ochranu pred opätovným páchaním závažných zločinov, môžeme požadovať zmenu legislatívy vymedzujúcu okolnosti prepustenia. Zvyšovanie trestnej sadzby alebo doživotné uväznenie nie je nereálnym riešením – ak ho spoločnosť považuje za potrebné zaviesť.
Nie je pre štát menej nákladné popraviť väzňa, ako ho držať doživotne vo väzení?
Porušovanie ľudských práv nikdy nemožno ospravedlňovať ekonomickými dôvodmi. V USA sa vypočítalo, že priemerný súd s hrdelným rozsudkom a prvé fázy odvolania stáli daňových poplatníkov viac ako dvojnásobok nákladov na doživotné väznenie jednej osoby.
Erica Sheppardová nezvládla emocionálny tlak žitia s rozsudkom smrti, vzdala sa ďalších odvolaní a dovolila štátu, aby ju ihneď popravil. Pomery, v ktorých sú držaní odsúdenci v uličkách smrti v Texase sú také kruté, že „dobrovoľný“ súhlas väzňa s popravou sa dá chápať len ako rozhodnutie nepokračovať so životom v týchto podmienkach.
Trest smrti pre mladistvých (číselné údaje boli updatované v decembri 2000)
Proti trest smrti sa zásadne vyjadruje viacero medzinárodných dohôd o ľudských právach, avšak ešte zvlášť je prízvukovaný zákaz odsúdiť na smrť mladistvých, ktorí v čase spáchania zločinu nedovŕšili vek osemnásť rokov. Toto ustanovenie je zakotvené v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach, Americkej dohode o ľudských právach a Dohovore OSN o právach dieťaťa. Viac ako 110 krajín, ktoré doteraz majú trest smrti vo svojom právnom systéme, má zákonom zakázané uložiť trest smrti mladistvým páchateľom, alebo ho v týchto krajinách nie je možné uložiť pretože sú členmi vyššie uvedených dohôd. Niekoľko krajín však naďalej pokračuje s popravami mladistvých páchateľov.
Od roku 1990 popravovalo väzňov, ktorí nedovŕšili v čase spáchania zločinu vek osemnásť rokov šesť krajín. Boli to: Irán, Nigéria, Pakistan, Saudská Arábia, USA a Jemen. Väčšina popráv mladistvých páchateľov bola vykonaná v USA (od roku 1990 ich bolo 13).
Kde ste boli pred tým, kým sme sa stali hrozbou?!
Glen Charles McGinnis žil v Texase, bol černoch, popravený za vraždu belošky počas lúpeže v práčovni. Keď zločin spáchal mal 17 rokov. Popravili ho o desať rokov. Jeho príbeh však začal skôr…
Glenova matka bola prostitútkou a narkomankou. Štátna organizácia na ochranu detí v prípade Glena zakročila trikrát. Raz keď nevlastný otec desať ročného chlapca znásilnil, druhýkrát keď ho zbil basebalovou pálkou po hlave a do tretice keď mu s matkou popálil brucho horúcim olejom. Glen bol vždy po vyliečení vrátený „domov k matke“. Keď mal jedenásť ušiel z domu natrvalo. Pri súdnom procese prokurátor nástojčivo žiadal trest smrti, opisujúc Glena McGinnisa ako chronického kriminálnika, ktorý bude naďalej hrozbou pre spoločnosť ak zostane nažive.
Obhajoba predložila dôkazy o detstve obžalovaného, ako aj argumenty o nepravdepodobnosti toho, že bude naďalej hrozbou pre spoločnosť, najmä ak bude žiť v štruktúrovanom prostredí väznice, a že má schopnosť nápravy. Peronál nápravného zariadenia, kde bol v minulosti Glen väznení vypovedal, že ho nepovažuje za hrozbu. Napriek celosvetovým protestom bol Glen Mc Ginnisa 25. januára 2000 popravený. Americkej verejnosti požadujúcej popravu sa možno spýtať len to, kde bola pred tým, kým sa malý Glen Mc Ginnis stal pre ňu „hrozbou“..
.
Texas popravuje viac ľudí ako ktorákoľvek krajina západného sveta. Počet popráv je šokujúci: Texas má na svedomí osem zo sedemnástich popráv, vykonaných v USA od začiatku roku 2000. Spolu je to až 207 zo 615 popráv v USA od roku 1977, kedy bol znovu obnovený trest smrti v USA.
V Číne možno udeliť trest smrti za 68 zločinov. Sú medzi nimi aj zabitie tigra, chuligánstvo, daňové úniky, či organizovanie prostitúcie. Čína sa na celosvetovo vykonaných popravách podieľa šesťdesiatimi percentami. Telesné orgány popravených sú dobre predajným tovarom na transplantácie. V mnohých prípadoch sú neďaleko miest popráv už pripravené sanitky na prevoz na odobratie orgánov. Niektorí väzni majú už pred odsúdením telo označkované a pokreslené čiarami, ibaže netušia prečo… Cieľom je vytváranie atmosféry strachu. Kriminalita pritom stále stúpa. Niekedy sú popravy verejné, napriek tomu, že oficiálne to zákon zakazuje. Celé úrady, či školy sú zavolané na veľké priestranstvo, napríklad pod zámienkou príchodu dôležitého hosťa.
Prípad McCleskeyho
V roku 1987 sa právnik Warrena McCleskeyho, ktorý bol súdený za vraždu bieleho policajta, opieral o štúdiu Davida Baldusa z University Iowa. Štúdia sa zaoberala všetkými prípadmi usvedčených vrážd v štáte Georgia (USA) – bolo to vyše 600 prípadov. Vyplývalo z nej, že čierni vinníci a vinníci, ktorí zabili biele obete, boli so štyri až jedenásťkrát väčšou pravdepodobnosťou odsúdení na trest smrti než iní vinníci. Súd zamietol McCleskeyho odvolanie s odôvodnením, že vo svojom vlastnom prípade nebol schopný dokázať rasovú predpojatosť voči sebe. Jedno opatrenie však z prípadu McCleskey vyplynulo: zatiaľ čo dovtedy obžaloba mohla odmietnuť porotcov, u ktorých predpokladala priaznivý postoj k obžalovanému, napríklad z dôvodu, že boli rovnakej farby pleti ako obžalovaný, v roku 1986 Najvyšší súd povolil čiernym obžalovaným vzniesť námietky proti vylúčeniu príslušníkov rovnakej rasy z poroty.
Tri červené gombíky
Takto vyzeralo posledných dvanásť hodín Warrena McCleskeyho, popraveného 25. 9. 1991:
24. 9. 1991
16,00 – McCleskeyho privedú do cely, susediacej s popravčou miestnosťou
16,30 – kompletná lekárska prehliadka, vrátane potvrdenia totožnosti odtlačkom chrupu
17,00 – dozorca mu prináša „poslednú večeru“, ale McCleskey odmieta jesť
18,00 – obhajoba sa odvoláva „na poslednú chvíľu“ na federálny súd
18,45 – odklad popravy od 19,00 – 19,30 (poprava bola naplánovaná na 19,00)
19,20 – druhý odklad popravy, poprava je preložená na 22,00
22,30 – tretí odklad popravy, poprava preložená na 24,00
23,20 – federálny sudca zamieta odvolanie, ale odkladá popravu do 2,00 ráno, aby vyšší súd mal možnosť vypočuť si právne odôvodnenie
25. 9. 1991
1,50 – odvolací súd uvoľňuje odklad, vedenie väznice určilo čas popravy na 2,15
2,19 – McCleskeyho priväzujú na elektrické kreslo. Práve hovoril asi tri minúty svoje posledné slová, keď ho dozorcovia prerušili a oznámili mu ďalší odklad popravy Najvyšším súdom USA
2,42 – najvyšší súd USA predlžuje odklad popravy o 10 minút
2,52 – Najvyšší súd zamieta McCleskeyho odvolanie a znovu ho privádzajú do popravčej miestnosti a priväzujú na elektrické kreslo
3,02 – číta sa rozsudok smrti
3,03 – dozorcovia pripevňujú McCleskeymu na hlavu a nohu elektródy a na tvár mu dávajú masku
3,06 – traja neidentifikovaní štátni zamestnanci stláčajú tri červené gombíky, z ktorých jeden privádza do McCleskeyho tela elektrický prúd
3,13 – lekári konštatujú smrť