Nútené navrátenie asi tridsiatich žiadateľov/iek o azyl len pár hodín po tom, čo dohoda medzi EÚ a Tureckom vstúpila do platnosti, jasne ukazuje, že implementácia tejto dohody ohrozí životy ľudí na úteku.
Spoľahlivé informácie naznačujú, že Turecko porušilo európske a medzinárodné právo tým, že nútene navrátilo žiadateľov/ľky o azyl, ktorí sa obávajú útokov Talibanu, do Kábulu. Spravilo tak bez toho, aby im zabezpečilo prístup k azylovej procedúre.
“Na dohode medzi EÚ a Tureckom nestihol ešte ani zaschnúť atrament a desiatky ľudí z Afganistnau už boli donútení vrátiť sa naspäť do krajiny, kde môžu byť ich životy ohrozené. Táto posledná epizóda poukazuje na riziko návratov žiadateľov/iek do Turecka a tiež na dôsledok, ktorý môže mať táto dohoda na ľudí na úteku, ktorí prechádzajú cez Turecko,” povedal John Dalhuisen, riaditeľ Amnesty International pre Európu a strednú Áziu.
V piatok 18. marca o 23:40, len niekoľko hodín po tom, ako hlavy krajín EÚ a Turecka podpísali v Bruseli dohodu, prijala Amnesty International panický hovor žiadateľa o azyl, “H.R.” (iniciály boli z bezpečnostných dôvodov zmenené). Povedal, že sa nachádzal v lietadle v Istanbule a potom opäť volal asi o hodinu neskôr počas leteckej prestávky v Ankare. Dodal, že ho spolu s ďalšími asi 30 ženami, mužmi a deťmi z Afganistanu nútene navracajú do Kábulu. Ich prosby o možnosť požiadať o azyl v Turecku boli zamietnuté.
H.R. povedal, že bol súčasťou skupiny, ktorá sa snažila na lodi dostať ku Grécku. Pri pobrežnom meste Izmir na západe krajiny ich zastavila a zadržala turecká pobrežná hliadka.
Po piatich dňoch, ktoré strávil v zadržaní, ho fyzicky donútili označiť dokument, v ktorom “súhlasí” s dobrovoľným návratom do Afganistanu. Kópiu dokumentu nedostal.
H.R. sa pre Amnesty International vyjadril:
“Nechceme ísť naspäť, pretože v Afganistane nám hrozí nebezpečie. Ak sa tam vrátime, Taliban nás zabije.”
Lietadlo odletelo z Ankary do Kábulu o 1:30 v noci v sobotu, 19. marca. Amnesty International videla fotografiu palubného lístku H.R. aj cestovné dokumenty, ktoré vydali afgánske úrady v Turecku. Na dokumentoch sa uvádza, že H.R. je “deportovaný pre ilegálny vstup [do Turecka]”.
Hoci H.R. ešte v nedeľu napoludnie odpovedal na správy z Kábulu, nasledujúce pokusy o kontaktovanie zlyhali a zdá sa, že jeho telefón je vypnutý.
Amnesty International skontaktovala turecké generálne riaditeľstvo pre riadenie migrácie, ktoré potvrdilo návrat 27 občanov a občianok Afganistanu. Trvali však na tom, že sa vrátili dobrovoľne, a že nikto z nich nepožiadal o azyl.
Udalosti, ktoré opísal H.R. sú identické s nútenými návratmi a ostatnými porušeniami, ktoré Amnesty International zdokumentovala v správe z decembra 2015. Organizácia zistila, že ľudia na úteku a žiadatelia/ky o azyl boli na západnej hranici Turecka zadržaní a zaistení bez prístupu k právnej pomoci. Boli tiež donútení podpísať dokumenty o “dobrovoľnom návrate” a nútene navrátení do Sýrie a Iraku. Vtedy Európska komisia odpovedala, že sa tejto “závažnej udalosti bude venovať”, ale doteraz nepripustila porušenia zdokumentované Amnesty International.
V posledných mesiacoch bolo čoraz viac ľudí na úteku zadržaných na ceste do Grécka. Následne boli presunutí do centra Erzurum, ktoré financuje EÚ. Odtiaľ boli nútene navrátení do svojich krajín pôvodu bez prístupu k právnej pomoci a azylovým procedúram.
Bez akýchkoľvek ľudskoprávnych kontrol či nezávislého monitorovania implementácie dohody medzi EÚ a Tureckom neexistujú záruky, že sa tieto porušenia nebudú opakovať.
“K návratom do Turecka sa nesmie pristúpiť na základe toho, že Turecko je považované za bezpečnú krajinu pre ľudí na úteku. EÚ by mala prijať nezávislý presídľovací program a pracovať s Tureckom ako partnerom na ukončení porušovania práv ľudí na úteku,” povedal John Dalhuisen.
Pozadie
Hoci turecký zákon zaručuje právo žiadateľov/iek o azyl nebyť zaistený, Amnesty International zdokumentovala mnoho prípadov, v ktorých toto právo nebolo v praxi dodržiavané. Žiadosti o azyl pre ľudí, ktorí zostávajú v Turecku sú len zriedka procesované. Amnesty International opakovane žiadala v rámci slobodného prístupu k informáciám údaje o počte žiadostí, ktoré turecké úrady sprocesujú a počet ľudí, ktorí dostali štatút utečenca. Úrady opakovane odmietli tieto informácie poskytnúť, pričom sa odvolávali na to, že sú “dôverné”.