Udalosti v Sýrii pripomínajú horor spred 30 rokov

Už štyri týždne trvajúci neúnavný útok sýrskej armády na mesto Homs vyvoláva spomienky na masaker v neďalekom meste Hamá, ktorý sa udial pred tridsiatimi rokmi. Amnesty International získalo zoznam mien viac ako šesťtisíc ľudí, ktorí boli zabití počas alebo v súvislosti s povstaniami od polovice marca 2011. Mnohí boli pravdepodobne zastrelení armádnymi zložkami na pokojných protestoch alebo počas pohrebov zabitých protestujúcich. 

Pred tridsiatimi rokmi  sýrske jednotky pod velením Hafeza Assada, otca súčasného prezidenta Bašára Asada, rozpútali krvavý útok na Hamá, ktorý trval dvadsaťsedem dní. Počet mŕtvych sa odhaduje na dvadsaťpäť tisíc. Za obeť padli aj staré časti mesta, ktoré boli prudko ostreľované a bombardované, aby sa umožnil vstup vojakov a tankov do ulíc Hamá.
I keď sýrska armáda mesto naďalej obliehala a mesto zostávalo naďalej odrezané od ostatného sveta, minister obrany vyhlásil 15. februára povstanie v Hamá za potlačené. Množstvo protirečivých správ o násilí a zverstvách, ktorých sa stali nevinní ľudia svedkami a obeťami, komplikuje možnosť určiť, čo sa vlastne stalo.
Tí, čo prežili, hovoria Amnesty International o niektorých udalostiach.
Starú mamu nemôžeme nechať psom
Dom teraz už 49-ročnej Maha Mousa z Londýna obsadilo sýrske vojsko. Keď počas obliehania mesta umrela jej stará mama na následky prirodzenej smrti, rodina netušila, čo urobiť s jej telom. Jeden z vojakov rodine poradil, nech ho vyložia na ulicu k ostatným telám, ktoré sa tam za dni bojov hromadili. Maha si vybavuje, ako sa jej pri pohľade na ne zdvíhal žalúdok. „Spomínam si na pohľad z okna, kde bolo vidieť, ako sa mŕtvymi živia psy. Pomyslela som si, že starú mamu nemôžeme nechať napospas psom.“
Maha tiež rozpráva o svojom strýkovi, ktorý bol obvinený z členstva v Moslimskom bratstve. Zomrel počas zadržania. Keď jeho telo vrátili rodine, boli na ňom jasné známky mučenia – chýbali mu nechty a oči. Svoje svedectvo Maha uzatvára zabitím šesťdesiatich mužov, ktorých prsty armáda rozmiestnila po stenách mešity. „Dva roky po masakre nemal nikto tú odvahu prsty zo stien odstrániť. Tak sa ľudia báli.“
Vriaci kotol
Útoku na mesto Hamá predchádzalo hromadenie napätia medzi vládou Hafeza al-Assada a jeho politickými oponentmi. Pamätníci spomínajú, ako vojsko pozvoľna rozmiestňovalo svoje jednotky a rozširovalo kontrolné stanovištia ešte pred útokom. V noci z 2. februára, teda v noci po útoku Moslimského bratstva, sa obyvatelia zobudili na ťažkú streľbu. Počas nasledujúcich týždňov sužoval mesto nedostatok jedla a energií. Neprestávajúca streľba ich udržiavala v strachu.
„Z domu som vyšiel až po piatich dňoch. Pomohol som pochovať tehotnú ženu a vrátil som sa späť,“ hovorí svoj príbeh Abd al-Hadi al-Rawani, niekdajší obyvateľ Hamy, čo žije momentálne v Londýne. „Na desiaty deň som zase vyšiel, no bol som zhrozený pohľadom na mŕtve telá, a tak som sa zase vrátil.“
Tri týždne pred útokom na Hamá zvolala sýrska armáda provládne zhromaždenie. Podľa slov al-Rawaniho, ozbrojené zložky zabili veľké množstvo tých, čo ostali radšej doma a nezúčastnili sa demonštrácie. Súčasnú situáciu v Sýrii vidí podobne, ľudia chcú podľa neho slobodu a vláda túto vôľu brutálne potláča.
Už nikdy nezostať v izolácii
Dôležitý rozdiel medzi februárovým útokom z roku 1982 a povstaniami v súčasnosti spočíva v pocite úplnej izolácie. Ten akoby sa časom dostával do úzadia. Sayad Khatab pochádza z Hamá, ale už istý čas žije v cudzine. Podľa jeho slov sa ľudia ľahšie dozvedajú o praktikách obranných zložiek, a tak „už nie je Hamá izolovaná. Existuje solidarita medzi mestami. Povzbudzuje to morálku a ľudia sa už nemusia tak báť.“
Mohamed, ktorý sa s Amnesty International rozprával pod podmienkou anonymity, pripisuje časť viny za február 1982 nedostatku informačného pokrytia nezávislými médiami. Dnes už s viacerými očitými svedectvami a videami vysielanými prostredníctvom internetu, mobilných telefónov a satelitnej komunikácie, sa tendencia obracia.
„Najväčší rozdiel je ten, že o zničenom Hamá v roku 1982 sa obyvatelia okolitých miest dozvedeli až týždeň po udalostiach,“ hovorí Mohamed. „Médiá spôsobujú režimu najväčší strach, preto je podľa súčasnej vlády najväčším zločinom dodávanie informácií zahraničným médiám.“
Buď budeme žiť dôstojne, alebo umrieme
Maha Mousa odovzdáva správu od priateľa žijúceho v Hamá, že tak ako v roku 1982, aj v posledných týždňoch trpí mesto na nedostatok potravín a paliva. „Nemohli nás zabiť zbraňami a nábojmi, tak sa pokúšajú zabiť nás hladom a chladom,“ povedal obyvateľ Hamá Mouse. „Buď budeme žiť dôstojne, alebo umrieme. Všetci vieme, že jedného dňa umrieme – tá myšlienka nie je desivá. Žiť takto je ako umrieť tisíckrát, a to je desivá predstava.“
Amnesty International získala zoznam mien viac ako šesťtisíc ľudí, ktorí boli zabití počas alebo v súvislosti s povstaniami od polovice marca 2011. Mnohí boli pravdepodobne zastrelení armádnymi zložkami na pokojných protestoch alebo počas pohrebov zabitých protestujúcich.
V nedávnom období sa v Hamá začal odohrávať podobný scenár ako pred tridsiatimi rokmi. Zatýkanie, prepádanie a zrážky medzi armádou a opozičnými skupinami opäť sužujú obyvateľov. O život prichádzajú aj členovia bezpečnostných síl – vrátane členov armády, ktorí otočili zbraň proti vláde. Tisíce ľudí boli  zatknutí, mučení  a zadržiavaní v izolácii.