Článok bol najskôr publikovaný CNN
https://www.cnn.com/2016/08/22/opinions/syrian-children-detention-europe-amnesty/index.html
Gauri van Gulik, zástupkyňa riaditeľa Amnesty International pre Európu.
Hrozivý pohľad na päťročného Omrana Daqneesha, v šoku a zakrvaveného, v zadnej časti sanitky po tom, ako ho vytiahli z ruín jeho domova, výstižne zachytáva príšernú situáciu sýrskych detí – a pomáha nám ľahko pochopiť, prečo sa rodičia spolu s deťmi vydajú na zúfalú a náročnú cestu do Európy.
Ak by však dieťa ako Omran aj prežilo cestu a dosiahlo európske pobrežie, jeho utrpenie sa ani zďaleka nekončí.
Počas návštevy gréckeho ostrova Lesbos som na vlastné oči videla, čo na ne čaká.
Vojnové jazvy
V záchytnom centre na Lesbose som spoznala Ahmena , ročného chlapčeka, ktorý je väčšinu svojho života chorý , podľa jeho matky v dôsledku chemického útoku.
Porozprávala mi ako krátko po Ahmedovom narodení bomba zničila ich domov a Ahmedovi sa do krku zapichol úlomok. Onedlho nato dostal ťažkú astmu a objavili sa u neho ďalšie príznaky, zodpovedajúce vdýchnutiu plynného chlóru. Stretla som ho rok po bombardovaní, videla som jeho jazvy a ako jeho malé telo len s námahou vládalo dýchať.
„Nechcela som odísť zo Sýrie, ale zničili nám domov,“ hovorí Salwa, 38 ročná učiteľka zo sýrskeho Damašku, ktorá žije v tábore Softex Camp v Grécku so svojim trojročným synom Hadimom.
Jeho rodina sú Palestínčania zo Sýrie, ktorí prví unikli hrôzam obliehania a hladu v tábore Yarmouk pri Damašku.
Vojna ich však prenasledovala, ako utiekli do mesta Idlib, na severe krajiny. Potom ako bomba zasiahla ich dom, Ahmedova matka vzala svoju rodinu cez hranice do Turecka, kde zaplatili prevádzačom, aby ich preplavili cez nebezpečné more na preplnenej loďke na grécke ostrovy.
V gréckych záchytných centrách
Na pevnine Ahmedovu rodinu nik nevítal s otvorenou náručou. Prišli po 20. marci tohto roku, keď vstúpila do platnosti zmluva medzi EU a Tureckom, ktorá ostrovy prakticky premenila na hŕbu záchytných centier.
Spolu s ďalšími, viac než 3 000 ľudmi bola Ahmedova rodina uväznená v záchytnom centre Moria, oddelená od vonkajšieho sveta plotmi s ostnatým drôtom. Keď som ich videla, nemali žiadne súkromie, ani poňatie, čo s nimi bude.
Namiesto toho, aby lekár poskytol Ahmedovi lekársku starostlivosť, ktorú nutne potreboval, dal rodine najskôr do rúk krabičku paracetamolu.
Cesta sa ešte nekončí
Rodina neskôr síce opustila záchytné centrum, ale zostala uviaznutá v Grécku, rovnako ako ďalších, takmer 60 000 utečencov a utečenkýň, migrantov a migrantiek.
Cesty do Európy sú zväčša uzavreté. Ak by záležalo na niektorých európskych predstaviteľoch, väčšinu by jednoducho deportovali späť do Turecka.
Táto zúfalá situácia vládne naprieč celou Európou – v Maďarsku, Srbsku, Grécku, Calais a inde.
Deti zabúdajú čítať
Ahmed mi pripomína veľa detí, ktoré sme videli po celom kontinente a utrpenie, ktoré znášajú.
Takmer tretinu utečencov, utečenkýň, migrantov a migrantiek ktorí prekračujú Stredozemné more, tvoria deti. Mnohé z nich cestujú samé, stávajú sa obeťami vykorisťovania, alebo ich cestou odlúčia od rodičov a to niekedy aj samotné úrady.
Niektoré z detí, ktoré sme stretli prestali chodiť do školy už tak dávno, že zabudli čítať a písať.
Jeden šestnásťročný chlapec z tábora na gréckej pevnine nám povedal: „Sme tu už 423 dní bez nádeje, vzdelania a školy. Potrebujem dostať šancu dokončiť školu.“
Tieto deti potrebujú bezpečnosť, špeciálnu starostlivosť, vzdelanie a strechu nad hlavou. Potrebujú, aby vlády umožnili a zjednodušili opätovné zlúčenie rodiny. Potrebujú, aby krajiny splnili svoje sľuby a rodiny, ako Ahmedova, relokovali a našli im nový domov.
Vlády EÚ musia konať
Európske vlády hanebne zlyhávajú na oboch frontoch. Predstavitelia Európskej únie relokovali len zlomok utečencov z toho množstva, ktoré sľúbili prijať minulý september.
Aj keď Omran, rovnako ako pred ním Aylan Kurdi, upútal pozornosť celého sveta, ľútosť a pobúrenie nestačia.
Tieto fotografie pohli celým svetom, no nie svetovými predstaviteľmi. Kým oni nezačnú konať, tisíce detí postihne rovnaký osud ako Omrana, Aylana a Ahmeda.
Preložila Zuzana Kusá