Zatvorte Guantánamo, porušujete práva všetkých

Amnesty International zverejnila ďalšiu alarmujúcu správu o dôsledkoch bezprávneho zadržiavania na námornej základni USA v zálive Guantánamo na Kube. 

„Pred niekoľkými dňami Slovensko zažilo návrat spoluobčana väzneného v Tunisku a uvedomilo si, aká veľká je bezmocnosť pri nevymožiteľnosti práva. Už štyri roky Spojené štáty americké väznia na svojej námornej základni v zálive Guantánamo na Kube 500 ľudí bez toho, aby ich obvinili, alebo súdili. Porušuje to základné princípy medzinárodného práva, ktoré sa vzťahuje všetkých občanov, vrátane Slovenska. Napriek tomu dlhodobé väznenie, iba na základe nepotvrdených tvrdení, doteraz verejne na Slovensku odsúdili len členovia Amnesty International. 250 Slovákov už podpísalo list adresovaný prezidentovi Bushovi, v ktorom ho žiadajú vyšetriť a stíhať mučenie. Tieto podpisy ako aj najnovšiu, dnes celosvetovo publikovanú, správu o zadržiavaných na Guantáname dostane aj veľvyslanec USA v Bratislave,“ informuje Amnesty International na Slovensku.

Medzinárodné právo nepovoľuje zadržiavať ľudí iba na základe neobmedzeného svojvoľného konania výkonnej moci, ani v období vojny, alebo národného nebezpečenstva.

Na Guantáname sú protiprávne zadržiavaní ľudia z tridsiatichpiatich národností. Označujú ich za „nepriateľských bojovníkov“, za možnú hrozbu národnej bezpečnosti, ale za celé roky USA nezískalo žiaden dôkaz, aby ich mohlo postaviť pred súd. Zadržiavaní sú dokonca aj deviati muži, ktorých USA už nepovažujú za „nepriateľských bojovníkov“ a americké úrady rozhodli o ich prepustení.

Mnohé správy svedčia o mučení a iných formách zlého zaobchádzania. Niektorí zo zadržiavaných protestujú dlhotrvajúcou hladovkou. Prišlo aj k mnohých pokusom o samovraždu. Každým dňom vzrastajú obavy o fyzické a psychické zdravie zadržiavaných. Väznenie na neurčitý a neobmedzený čas je obrovskou psychickou záťažou. Neoprávnene trpia aj rodiny zadržiavaných, mnohé dokonca nemajú o svojich blízkych žiadne správy.

Rozdelené rodiny 
Za štyri roky, odkedy prišiel na Guantánamo prvý väzeň, úrady USA nie sú schopné a ochotné vypracovať zoznam mien a národností zadržiavaných. Len neúplný zoznam vypracovali médiá, právnici a mimovládne organizácie. Neevidované väznenie je zločinom „zmiznutia“. Amnesty International vo všeobecnosti používa tento termín v úvodzovkách, pretože hoci občan pre svoje okolie zmizol, niekto, väčšinou štátna moc, má informácie čo sa stalo.

Mnohé rodiny nemajú so zadržiavaným kontakt, dokonca nevedia či vôbec žije. Utrpenie, ktorému sú takto vystavované, klasifikovala Komisia OSN pre ľudské práva ako mučenie a zlé zaobchádzanie.
Každý kto sa dostane do väzenia má právo informovať rodinu, alebo priateľov a má právo na pravidelné kontakty s okolitým svetom. Je to dôležitou poistkou pre zabránenie mučenia. Rodiny aj zadržiavaní majú právo na obojstranné informácie o úmrtí, vážnej chorobe či zranení a prevoze rodinného príslušníka. Občania iného štátu majú právo komunikovať so zástupcami svojej vlády.

Niektorí zadržiavaní majú deti, ktoré nikdy nevideli. Iní ani nevedia, že ich matky, alebo otcovia zomreli. Môžu iba tušiť, že ich dlhodobé väznenie zapríčinilo rodinám finančné či zdravotné problémy. Amnesty International má niekoľko správ o hospitalizácii rodinných príslušníkov, ktorých zdravotné ťažkosti môžu súvisieť s prežitými stresmi.

„Vážený pán Tony Blair,“ napísal deväťročný Anad Jamil al-Banna. „Ako sa máte? Prvý list som Vám poslal pred dvomi rokmi. Prečo ste mi neodpovedali? Prečo je môj otecko vo väzení? Prečo je tak ďaleko, v zálive Guantánamo? Veľmi mi chýba. Vaše deti sú na Vianoce s Vami, tak prečo moji bratia a sestry sú už tri roky na Eid samé? Dúfam, že mi tentokrát odpíšete.“ 
Jeho otec, Jamil al-Bana je občan Veľkej Británie zadržiavaný na Guantánamo. Rodina nemá žiadne bližšie informácie. Podľa z Guantánama prepustených Britov mu americké úrady už pred dvomi rokmi povedali, že „čoskoro“ pôjde domov.

Prepustení väzni
Správa AI poukazuje aj na to, že trápenie nekončí ani za stenami Guantánama. Prepustení väzni majú podlomené zdravie. Prevoz z Guantánama do domovskej krajiny pre mnohých neznamená nič iné ako presun z jedného miesta nekonečného a nezákonného zadržiavania na druhé. Pretože niet rozsudku o nevine, domovské vlády odznova zahajujú vyšetrovanie, pri ktorom často pokračuje mučenie.

Tí, ktorí sa vrátili domov k rodinám, naďalej trpia spomienkami a nálepkou „nepriateľského bojovníka“, „najhoršieho z najhorších“ – tak ich prezident Bush označil do konca života. Domáce bezpečnostné sily ich niekedy opätovne svojvoľne zatknú pre podozrenie z akýchkoľvek zločinov. Počas vyšetrovania sú často mučení aj členovia ich rodín.

Pokusy o samovraždu 
Typický je prípad väzňa, ktorého niekoľko týždňov zadržiavala domáca pakistanská vláda, potom ho previezli na americkú základňu v Afganistane a neskôr v zálive Guantánamo. Všade ho mučili, vrátane bitia, znásilňovania, vyhrážania sa smrťou, dlhodobou izoláciou, vystavovali ho extrémnemu chladu, sexuálnym útokom, alebo mu počas vyšetrovania pomazali telo menštruačnou krvou. O samovraždu sa pokúsil deväťkrát. Podľa jeho právnika chcel svet upozorniť na situáciu na Guantánamo. Lekári varovali, že podmienky jeho zadržiavania vytvárajú predpoklady, že si opäť bude chcieť fyzicky ublížiť. Väznili ho v Tábore číslo 5, v najprísnejšom zariadení na Guantánamo, vybudovanom podľa vzoru amerických väzníc s maximálnymi bezpečnostnými opatreniami. Iba jeden deň pred plánovaným súdnym pojednávaním vo Washingtone o podmienkach zadržiavania, premiestnili ho do Tábora číslo 1, kde je doteraz a môže sa stretávať aj s ostatnými väzňami.

Dlhý hladovkový štrajk 
„Zomieram tu každý deň, mentálne aj fyzicky. Toto sa deje všetkým z nás,“ vypovedal zadržiavaný na Guantánamo, Shaker Aamer.

Podľa Ministerstva obrany USA drží štrajk hladovkou okolo 33 väzňov. Právnici zadržiavaných však udávajú počet oveľa vyšší. Rozdiel je pravdepodobne spôsobený tým, že ministerstvo za štrajkujúcich považuje len tých, ktorí odmietnu deväť po sebe nasledujúcich jedál. Niektorí väzni však radšej jedno z jedál zjedia, aby ich nekŕmili násilím.

Zadržiavaní v táborovej nemocnici sú údajne zväzovaní do popruhov. Ak sa pri intravenóznom podávaní potravy či liekov pohnú, bijú ich po zápästí. Pri násilnom kŕmení cez sondu, väzni vracajú krv. Vtedy si z nich vojaci robia posmešky a nadávajú im: „Vidíte, kam až vás priviedlo vaše náboženstvo.“
Niektorí zadržiavaní vypovedali, že po dvoch týždňoch násilného kŕmenia ich premiestnili do samotiek so stenami z peny a s dierou v dlážke na toaletu. Kŕmili ich stále hrubšími a bolestivejšími sondami. Dozorcovia otvorene povedali väzňom, že sa ich takto snažia od hladovky odradiť.

Požiadavky štrajkujúcich sú oprávnené. Žiadajú svoje prepustenie, ak nie sú obvinení z medzinárodne uznaných zločinov. Štrajkujú za zastavenie mučenia a zlého zaobchádzania. Požadujú, aby k nim mali prístup organizácie ako napríklad Amnesty International. Mnohí väzni sú rozhodnutí hladovať až do trpkého konca.

Možné riešenie 
Amnesty International žiada vládu USA, aby zadržiavacie zariadenie v zálive Guantánamo okamžite zatvorila. Zadržiavaní musia byť prepustení, alebo súdení v spravodlivých súdoch, za zločiny uznané medzinárodným právom. Nahlásené mučenie musí byť vyšetrené a páchatelia postavení pred spravodlivosť. Všetci väzni musia mať prístup k primeranej lekárskej starostlivosti a k rodinám. Vláda USA musí okamžite zverejniť zoznam zadržiavaných v rámci „vojny proti terorizmu“, či už v zálive Guantánamo, alebo v iných amerických zariadeniach vo svete.