Zločiny z nenávisti: v mnohých častiach sveta byť lesbou alebo gayom nie je právom, ale zlom

Homosexualita je považovaná za hriech, chorobu, sociálnu alebo ideologickú deviáciu, či zradu vlastnej kultúry.
Zvyčajne vlády popierajú porušovanie ľudských práv, alebo ich vykresľujú ako občasnú výnimku. Porušovať práva lesieb, gayov, bisexuálov a transsexuálov (LGBT) však dovolia páchať otvorene, v mene kultúry, náboženstva, morálky alebo “verejného zdravia”. Páchateľom častokrát asistujú špeciálne zákonné ustanovenia.
Niektoré vlády sa snažia vylúčiť lesby a gayov z miestnej kultúry. Niekde popierajú, že sú ľuďmi. Dôvod je jasný: ak LGBT “nie sú ľudia”, nemajú ľudské práva.

Menej ako človek
História dokazuje, že jazyk dehumanizácie dláždi cestu k ukrutnostiam. Rozdiely v etnickej príslušnosti, pohlaví, náboženskom vyznaní a sexuálnej orientácii sa môžu stať dôvodom pre zbavenia občianstva, či rovno vylúčenia z ľudskej komunity. Avšak rovnako ako rasizmus alebo sexizmus, ani homofóbia nie je prirodzená a ani nevyhnutná.
Diskrimináciu často roznecujú samotní politici pre dosiahnutie svojich cieľov. Vlády vyvolávajú protihomosexuálne nálady, aby mohli obviňovať oponentov a aby odviedli pozornosť od vlastných nezdarov. Tak je to vždy, keď najrôznejšie skupiny, LGBT nevynímajúc, slúžia ako obetní baránkovia, zodpovední za úpadok morálky, nerešpektovanie práva a poriadku. Zapálené reči vládnych predstaviteľov sú potom jasným signálom pre štátnych zamestnancov, že majú dovolené beztrestne mučiť a zle zaobchádzať s ľuďmi z označených skupín.
Mučenie a zlé zaobchádzanie zo strany štátnych úradníkov je však len vrcholom v pyramíde násilia. LGBT najčastejšie zažívajú násilie doma, v škole, v práci alebo na ulici. Aktéri a miesta činu môžu byť rôzne, ale pre všetky formy homofobického násilia je spoločná nevedomosť a predsudky.
Podľa Amnesty International je beztrestne páchané domáce násilie mučením, za ktoré nesie zodpovednosť štát, pretože zlyhal pri plnení svojej povinnosti – poskytovať efektívnu ochranu.

Strážia spálňu, kriminalizujú bozk
V mnohých krajinách lesby, gayov, bisexuálov a transsexuálov uväzňujú na základe zákonov, ktoré “strážia spálňu a kriminalizujú bozk”. Štátni zamestnanci mučia LGBT preto, aby ich donútili priznať sa k svojej “úchylke”. Inokedy ich z “úchylky” liečia znásilneniami. Ľudí označených ako LGBT zabíjajú komandá smrti. Spoločnosť toto dianie toleruje, alebo ho dokonca vníma ako zbavovanie sa “odpadu”.
Spôsoby a prostriedky násilia sa v jednotlivých krajinách líšia. Zraniteľnosť LGBT voči násiliu závisí tiež od pohlavia, etnickej príslušnosti a ekonomickej situácie. To sú faktory, ktoré ovplyvňujú prístup obete k spravodlivosti.

Medzinárodná planetárna menšina
Na celom svete dnes už nájdeme hlasné hnutie, ktoré chce prelomiť sprisahanie ticha, obklopujúce diskrimináciu a násilie voči LGBT. “Sme naozaj medzinárodnou planetárnou menšinou,” povedal indický aktivista za práva gayov, Ashoka Row Kavi. Svetový aktivizmus za práva LGBT má rôzne korene, ale sčasti sa vyvinul z hnutia za práva žien, vrátane sexuálnych práv žien.
Kampaňou proti mučeniu a zlému zaobchádzaniu voči LGBT, chce AI podčiarknuť základné princípy rovnosti. Ak tolerujeme popieranie práv akejkoľvek skupiny, podmínovávame celý ochranný rámec ľudských práv. Rozoberáme jeho nosný stĺp – rovnoprávnosť a dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Právo nebyť mučený patrí každému človeku bez rozdielu.

Mesto Chicago vyzýva
Fredericka Masona, tridsaťjedenročného opatrovateľa zatkli po hádke s domácim. Stalo sa to v Chicagu, v USA, v júli 2000. Podľa svedkov prišiel Frederick Mason na políciu v dobrom zdraví. Keď ho prepustili, z konečníka mu tiekla krv. Frederick Mason neskôr povedal AI, že dvaja policajti ho vzali do miestnosti na vypočúvanie, spútali mu ruky a priviazali ho o stenu. Potom mu policajt stiahol nohavice, nasprejoval na obušok modrú čistiacu tekutinu a vrazil mu ho do análneho otvoru. Chrlil pri tom homofóbne urážky. Druhý policajt videl ako kolega stiahol pánovi Masonovi nohavice, ale radšej odišiel preč. Frederick Mason vypovedal, že počas celého zadržania bol terčom rasistických urážok.
Prípad vyšetruje policajné oddelenie zaoberajúce sa sťažnosťami. Miestne zdroje však vyjadrujú znepokojenie, že vyšetrovanie môže byť ovplyvnené pokusmi policajtov zakryť svoju identitu. AI vyzýva mesto Chicago a policajné autority, aby zabezpečili riadne a nestranné vyšetrovanie. To vyšle jasný signál, že mučenie a zlé zaobchádzanie políciou, vrátane urážok, nebude tolerované. Z Chicaga boli podobné prípady hlásené už v minulosti.

Zákon a predsudky
Zákon nemusí penalizovať homosexuálnu identitu alebo správanie. Predsudky dostatočne zabezpečia, že isté skupiny ľudí sa stanú obzvlášť zraniteľné. Sú tak ľahšie podrobované diskriminácii či zlému zaobchádzaniu a mučeniu. Ak obeť patrí, alebo je o nej možné predpokladať, že patrí do označenej skupiny, policajti často konajú vo vedomí, že ich správanie nebude morálne odsúdené a ani riadne vyšetrené. Obete častokrát nemajú silu násilie nahlásiť, alebo policajti jednoducho “prepočujú” ich sťažnosti.
Kaťa Ivanova, lesbička žijúca v Moskve, išla v roku 1997 podať na policajnú stanicu sťažnosť na svojich susedov. Urážali ju a vyhrážali sa jej. Dôstojníkovi, zaoberajúcemu sa jej sťažnosťou ukázala lístočky, ktoré jej susedia podsúvali pod dvere. Boli na nich vyhrážky a homofobické nadávky. Keď policajt uvidel lístočky, začal pani Ivanovú sexuálne obťažovať. Tá radšej rýchlo opustila políciu ľutujúc, že u nej hľadala pomoc. O niekoľko mesiacov dôstojník predvolal pani Ivanovú do kancelárie. Predpokladala, že je to kvôli sťažnosti, ale mýlila sa. “Vyhrážal sa mi, že by ma moji susedia mohli aj zabiť, ale on mi pomôže, ak… A povedal mi, že sa s ním musím vyspať. Keď som sa bránila, zdrapol ma a hodil na stôl. Bil ma po tvári a znásilnil priamo v kancelárii.” V nasledujúcich mesiacoch policajt predvolal pani Ivanovú viackrát. Vedela, že keby neodpovedala na jeho predvolania, zatkli by ju. Nedokázala situáciu riešiť inak, ako sa s policajtom stretávať. “Predvolával ma kvôli vyšetrovaniu, ale v skutočnosti ma znásilňoval.” Kaťa Ivanova teraz žiada o azyl v USA. “Modlím sa, aby mi udelili azyl a moja nočná skončila.”
Ľudia zatknutí pre rôzne príčiny zrazu zistia, že ich sexuálna orientácia je zneužitá počas vyšetrovania. Niekedy sa stane, že vyšetrovatelia sexuálnu “disidenciu” priamo spoja s disidenciou v iných oblastiach.
Bojana Aleksova, homosexuála z Juhoslávie zatkli členovia štátnej bezpečnostnej služby 7. júla 2000. Vypočúvali ho kvôli aktivitám ženskej protivojnovej organizácie, Ženy v čiernom a tiež kvôli zahraničnému projektu na ochranu odpieračov vojenskej základnej služby v Juhoslávii. Vyšetrovatelia povedali, že vedia o jeho “podpore dezertérom”. Obvinili ho, že zahraničné fondy mu platili za aktivity, ktoré mali iba zakrývať protištátnu činnosť. Bojan Aleksov vypovedal, že počas vyšetrovania, ktoré trvalo asi 24 hodín, ho veľmi bili. Jasne mu dali najavo, že pre políciu nebude problémom vymyslieť si príčinu jeho úmrtia. “Stále na mňa kričali ´homosexuál´. Zrazu jeden z vyšetrovateľov vytiahol veľký kľúč na opravovanie auta a hojdal mi ho pred očami. Povedal, že by sa hodil do môjho zadku.” Bojana Aleksova prepustili, keď podpísal vyhlásenie o tom, že on a aktivistky Žien v čiernom boli zapojení do vyzvedačských aktivít a pracovali proti obrannyschopnosti Juhoslávie. Prinútili ho tiež k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, mal sa stať jej informátorom. Bojan Aleksov po prepustení ihneď utiekol z krajiny.

Kontrolovanie bariér medzi mužmi a ženami
V posledných rokoch AI zdokumentovala alarmujúce a systematické mučenie transsexuálov v severnej a južnej Amerike. Informácie sú aj výsledkom odvážnej a dlhotrvajúcej práce miestnych aktivistov.
V niektorých krajinách Ameriky môžu transsexuáli prísť do styku zo zákonom len za to, že sú transsexuálmi. V určitých oblastiach Argentíny môžu policajti zadržať ľudí iba za nejasne definovaný “priestupok voči verejnej mravnosti”. Toto sa vzťahuje aj na obliekanie si šiat opačného pohlavia.
Hlavný nápor policajnej brutality v celom regióne musia znášať transexuálni prostitúti. Bežným motívom mučenia a zlého zaobchádzania je policajné vydieranie.
V júni 1997 v brazílskom meste Maceio zatkla polícia troch transvestitov, pretože nezaplatili policajtom vydieračský poplatok. Na policajnej stanici ich brutálne zbili gumennými sandálmi posiatymi klincami, prinútili ich vyčistiť záchody a potom ich prepustili. Dvaja z transvestitov sa po prepustení ihneď skryli, boli príliš vystrašení na to, aby podali oficiálnu sťažnosť.
Vo venezuelskom štáte Carabobo, v meste Valencia v auguste 2000 zadržala polícia dvoch transsexuálov, ktorých na ulici prinútila vyzliecť sa. Inokedy polícia v Carabobo núti transsexuálov verejne predvádzať sexuálne akty a iba potom ich “za odmenu” prepustí. Ak odmietnu, polícia ich polonahých vyvezie za mesto.
Aktivisti za práva transsexuálov, ktorí sa snažia usvedčiť políciu z páchateľstva sa vystavujú fyzickému násiliu.
Nadiu Echazu zadržala polícia v Buenos Aires, v Argentíne, v decembri 1997. V ten deň mala podať svedectvo tribunálu, vyšetrujúcemu zlé zaobchádzanie s transvestitmi na dvoch policajných staniciach. Polícia ju pod zámienkou vyšetrovania zobrala na jednu z týchto staníc. Neprebehlo však žiadne vyšetrovanie, ale kopali ju, bili a nakoniec zviazali do zvieracej kazajky. Neskôr ju bez akéhokoľvek obvinenia prepustili.
Nedávnejšie bola v Argentíne napadnutá Vanessa Piedrabuena, prezidentka Spojenej córdobskej asociácie transvestitov. Podala totiž sťažnosť na úmrtie v policajnom zadržaní, kde zomrel transvestita Vanessa Ledesma. Polícia prezidentku napadla v jej dome a po bitke jej odporučila: “Nevystrkujte rožky a starajte sa do vlastných vecí. Nikto vám nepomôže, keď sa vám niečo stane.” Po intenzívnom domácom a medzinárodnom tlaku, boli viacerí policajti obvinení zo zlého zaobchádzania s Vanessou Ledesma. Nikto však nebol zatknutý alebo prepustený zo služby. V polovici roku 2000 bolo vyšetrovanie zastavené.
Polícia často napadá transexuálov tak, že sa zameriava na fyzické prejavy ich identity. Transvestitov preoperovaných na ženy, bijú po lícnych kostiach alebo po poprsí, aby im praskli implantáty.

Kontrolovanie verejného priestranstva
Zlé zaobchádzanie sa neobmedzuje len na policajné stanice. Odohráva sa aj pri útokoch proti demonštráciam. V niektorých krajinách majú LGBT dokonca zákaz zhromažďovať sa na verejných priestranstvách.
V ekvádorskom meste Guayaquil polícia vtrhla okolo tretej ráno do nočného klubu, navštevovaného hlavne komunitou LGBT. V klube sa zabával aj Tomás. “Slušne som sa policajta spýtal: ´Čo sa deje, pán dôstojník?´ To mu stačilo na to, aby ma napadol. Tak ma tlačil, že som na schodoch spadol. Neprekážalo mu to, stále ma bil a vykrikoval urážky na adresu mojej homosexuality.” Tomása a zamestnanca nočného klubu polícia odviezla. O niekoľko blokov ďalej policajná dodávka zastavila a obaja muži si museli ľahnúť dolu tvárou. Policajti ich potom kopali a bili, nezastavili sa, kým Tomás nemal celú tvár krvavú. Potom ich odviezli na policajné veliteľstvo. Tam Tomásovi prikázali, aby sa postavil a rozkročil nohy. Niekoľkokrát ho rúčkou z metly udreli do rozkroku. Iný policajt sa mu vyhrážal, že ho zabijú, ak bitku nahlási. Nie je známy žiaden legitímny dôvod na policajný zásah v nočnom klube, ani na odobratie licencie jeho majiteľovi. Zatknutého Tomása aj zamestnanca klubu prepustili po dvoch dňoch, bez toho, aby boli proti nim vznesené akékoľvek obvinenia.
Policajné razie na lesbické kluby boli v posledných rokoch zaznamenané aj v Lime, v Peru. V niektorých prípadoch vyústili do bitiek a homofóbneho verbálneho urážania. V minulosti policajné razie sprevádzali aj novinári, ktorí vedeli, že pre mnohých LGBT môže mať zverejnenie ich sexuálnej identity devastujúce následky.
V júli 1997 v Moskve zbila polícia niekoľkých zákazníkov nočného klubu pre homosexuálov Možnosť. Asi štyridsať ľudí polícia prinútila podpísať vopred pripravené sfalšované výsledky drogových testov. AI požiadala o vyšetrenie týchto tvrdení, ale ruské úrady zatiaľ neodpovedali.
V Indii urobila Spoločnosť ľudí pre občianske slobody v Karnatake (PUCL-K) rozsiahlu štúdiu policajného zlého zaobchádzania a vydierania proti homosexuálnym a bisexuálnym mužom, stretávajúcim sa v parkoch a na ďalších verejných miestach. PUCL-K zdokumentovalo, že polícia mužov zatýka, kruto bije, verbálne uráža a vyhráža sa, že bude informovať ich rodiny. Podľa PUCL-K sú napríklad parky často jedinými možnými miestami pre stretávanie sa homosexuálov, pretože prístup žien na verejné priestranstvá je obmedzený. Strach obetí policajných zásahov z toho, že ich sexuálna identita bude odhalená rodinám, kolegom a susedom, im uberá z odvahy, ktorú by potrebovali na podanie sťažností.

Nútená lekárska liečba v štátnych inštitúciach
Mučenie a zlé zaobchádzanie s LGBT boli zaznamenané aj v štátnych inštitúciách ako nemocnice či armáda. V niektorých spoločnostiach sa homosexualita lieči ako fyzická alebo psychická porucha. Lesby a gayovia sa stávajú objektom lekárskych experimentov.
Alla Pičerskaja, lesba z Ruska, tvrdí, že bola viackrát potrestaná za “chuligánstvo” a zatknutá ruskou políciou kvôli jej sexuálnej orientácii. Vo väzení Alle hrozili, že ju umiestnia do psychiatrickej liečebne, ak bude pokračovať v práci v lesbickej mládežníckej organizácii. Nútili ju vyzradiť mená homosexuálnych priateľov a samozrejme ju bili. Keď Alla Pičerskaja navštívila svoju priateľku, ktorá bola proti svojej vôli držaná na psychiatrii, zaregistrovali Allu ako “podozrivú z homosexuality”. Povedali jej, aby navštívila miestnu kliniku, ktorá usporadúva sedenia pre osoby, ktoré nie sú pacientmi nemocnice. Alla Pičerskaja takéto sedenie nenavštívila. Neskôr obdržala “požiadavku na dostavenie sa”, v ktorej sa jej vyhrážali nútenou inštitucionalizáciou. Alla Pičerskaja utiekla do USA, kde požiadala o azyl. Jej žiadosť bola najskôr zamietnutá, čiastočne kvôli tomu, že motívom nútenej inštitucionalizácie bola túžba “liečiť” a nie potrestať. Údajne takéto konanie nemožno pokladať za “prenasledovanie”. Až federálny súd zrušil predchádzajúce zamietnutie a vyhlásil, že “trest nie je nevyhnutnou súčasťou prenasledovania” a že “prenasledovanie znamená aj to, keď prenasledovateľ spôsobuje obeti utrpenie alebo poškodenie. Ľudské práva nemožno obchádzať cez formulácie, ktoré mentálne alebo fyzické mučenie benevolentne označujú ako ´liečenie´”.
Vyhrážanie psychiatrickým liečením údajne v poslednom čase používa aj polícia na Ukrajine. Podľa organizácie za práva homosexuálov Náš mir, v októbri 2000 vtrhla polícia do gayskeho baru v Kyjeve. Policajti prinútili ľudí v bare stáť štyri hodiny tvárou k stene a vyhrážali sa im povinným psychiatrickým vyšetrením. Potom ich pustili.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch boli členovia v Juhoafrickej obrannej sile, ktorých označili za “podozrivých” z homosexuality prinútení proti svojej vôli podstúpiť “premennú terapiu” alebo iné formy “liečenia”. Okrem mučenia, experimentov, averznej terapie boli podrobení chemickej kastrácii. Zodpovední za prevádzanie týchto praktík boli vojenskí a civilní lekári. Averzná terapia sa vykonávala napríklad tak, že mužom ukazovali obrázky nahých mužov a vtedy ich na vyvolanie negatívnych pocitov zapojili cez elektródy na elektrický prúd. Keď im ukazovali obrázky nahých žien, prúd vypli. AI podporila požiadavku ustanoviť komisiu, ktorá by tieto tvrdenia vyšetrila.
V Číne, kde bola homosexualita po mnohé roky úplným tabu, možno v posledných rokoch badať väčšiu otvorenosť k témam o sexuálnej orientácii. Manifestom tejto zmeny bolo rozhodnutie Čínskej psychiatrickej asociácie, že čínska klasifikácia mentálnych porúch tretej divízie v apríli 2001 vymazala homosexualitu zo zoznamu mentálnych porúch.
preložila Katarína Bendíková
Crimes of hate, conspiracy of silence
AI Index: ACT 40/016/2001 Menej ako človek
História dokazuje, že jazyk dehumanizácie dláždi cestu k ukrutnostiam. Rozdiely v etnickej príslušnosti, pohlaví, náboženskom vyznaní a sexuálnej orientácii sa môžu stať dôvodom pre zbavenia občianstva, či rovno vylúčenia z ľudskej komunity. Avšak rovnako ako rasizmus alebo sexizmus, ani homofóbia nie je prirodzená a ani nevyhnutná.
Diskrimináciu často roznecujú samotní politici pre dosiahnutie svojich cieľov. Vlády vyvolávajú protihomosexuálne nálady, aby mohli obviňovať oponentov a aby odviedli pozornosť od vlastných nezdarov. Tak je to vždy, keď najrôznejšie skupiny, LGBT nevynímajúc, slúžia ako obetní baránkovia, zodpovední za úpadok morálky, nerešpektovanie práva a poriadku. Zapálené reči vládnych predstaviteľov sú potom jasným signálom pre štátnych zamestnancov, že majú dovolené beztrestne mučiť a zle zaobchádzať s ľuďmi z označených skupín.
Mučenie a zlé zaobchádzanie zo strany štátnych úradníkov je však len vrcholom v pyramíde násilia. LGBT najčastejšie zažívajú násilie doma, v škole, v práci alebo na ulici. Aktéri a miesta činu môžu byť rôzne, ale pre všetky formy homofobického násilia je spoločná nevedomosť a predsudky.
Podľa Amnesty International je beztrestne páchané domáce násilie mučením, za ktoré nesie zodpovednosť štát, pretože zlyhal pri plnení svojej povinnosti – poskytovať efektívnu ochranu.

Strážia spálňu, kriminalizujú bozk
V mnohých krajinách lesby, gayov, bisexuálov a transsexuálov uväzňujú na základe zákonov, ktoré “strážia spálňu a kriminalizujú bozk”. Štátni zamestnanci mučia LGBT preto, aby ich donútili priznať sa k svojej “úchylke”. Inokedy ich z “úchylky” liečia znásilneniami. Ľudí označených ako LGBT zabíjajú komandá smrti. Spoločnosť toto dianie toleruje, alebo ho dokonca vníma ako zbavovanie sa “odpadu”.
Spôsoby a prostriedky násilia sa v jednotlivých krajinách líšia. Zraniteľnosť LGBT voči násiliu závisí tiež od pohlavia, etnickej príslušnosti a ekonomickej situácie. To sú faktory, ktoré ovplyvňujú prístup obete k spravodlivosti.

Medzinárodná planetárna menšina
Na celom svete dnes už nájdeme hlasné hnutie, ktoré chce prelomiť sprisahanie ticha, obklopujúce diskrimináciu a násilie voči LGBT. “Sme naozaj medzinárodnou planetárnou menšinou,” povedal indický aktivista za práva gayov, Ashoka Row Kavi. Svetový aktivizmus za práva LGBT má rôzne korene, ale sčasti sa vyvinul z hnutia za práva žien, vrátane sexuálnych práv žien.
Kampaňou proti mučeniu a zlému zaobchádzaniu voči LGBT, chce AI podčiarknuť základné princípy rovnosti. Ak tolerujeme popieranie práv akejkoľvek skupiny, podmínovávame celý ochranný rámec ľudských práv. Rozoberáme jeho nosný stĺp – rovnoprávnosť a dôstojnosť každej ľudskej bytosti. Právo nebyť mučený patrí každému človeku bez rozdielu.

Mesto Chicago vyzýva
Fredericka Masona, tridsaťjedenročného opatrovateľa zatkli po hádke s domácim. Stalo sa to v Chicagu, v USA, v júli 2000. Podľa svedkov prišiel Frederick Mason na políciu v dobrom zdraví. Keď ho prepustili, z konečníka mu tiekla krv. Frederick Mason neskôr povedal AI, že dvaja policajti ho vzali do miestnosti na vypočúvanie, spútali mu ruky a priviazali ho o stenu. Potom mu policajt stiahol nohavice, nasprejoval na obušok modrú čistiacu tekutinu a vrazil mu ho do análneho otvoru. Chrlil pri tom homofóbne urážky. Druhý policajt videl ako kolega stiahol pánovi Masonovi nohavice, ale radšej odišiel preč. Frederick Mason vypovedal, že počas celého zadržania bol terčom rasistických urážok.
Prípad vyšetruje policajné oddelenie zaoberajúce sa sťažnosťami. Miestne zdroje však vyjadrujú znepokojenie, že vyšetrovanie môže byť ovplyvnené pokusmi policajtov zakryť svoju identitu. AI vyzýva mesto Chicago a policajné autority, aby zabezpečili riadne a nestranné vyšetrovanie. To vyšle jasný signál, že mučenie a zlé zaobchádzanie políciou, vrátane urážok, nebude tolerované. Z Chicaga boli podobné prípady hlásené už v minulosti.

Zákon a predsudky
Zákon nemusí penalizovať homosexuálnu identitu alebo správanie. Predsudky dostatočne zabezpečia, že isté skupiny ľudí sa stanú obzvlášť zraniteľné. Sú tak ľahšie podrobované diskriminácii či zlému zaobchádzaniu a mučeniu. Ak obeť patrí, alebo je o nej možné predpokladať, že patrí do označenej skupiny, policajti často konajú vo vedomí, že ich správanie nebude morálne odsúdené a ani riadne vyšetrené. Obete častokrát nemajú silu násilie nahlásiť, alebo policajti jednoducho “prepočujú” ich sťažnosti.
Kaťa Ivanova, lesbička žijúca v Moskve, išla v roku 1997 podať na policajnú stanicu sťažnosť na svojich susedov. Urážali ju a vyhrážali sa jej. Dôstojníkovi, zaoberajúcemu sa jej sťažnosťou ukázala lístočky, ktoré jej susedia podsúvali pod dvere. Boli na nich vyhrážky a homofobické nadávky. Keď policajt uvidel lístočky, začal pani Ivanovú sexuálne obťažovať. Tá radšej rýchlo opustila políciu ľutujúc, že u nej hľadala pomoc. O niekoľko mesiacov dôstojník predvolal pani Ivanovú do kancelárie. Predpokladala, že je to kvôli sťažnosti, ale mýlila sa. “Vyhrážal sa mi, že by ma moji susedia mohli aj zabiť, ale on mi pomôže, ak… A povedal mi, že sa s ním musím vyspať. Keď som sa bránila, zdrapol ma a hodil na stôl. Bil ma po tvári a znásilnil priamo v kancelárii.” V nasledujúcich mesiacoch policajt predvolal pani Ivanovú viackrát. Vedela, že keby neodpovedala na jeho predvolania, zatkli by ju. Nedokázala situáciu riešiť inak, ako sa s policajtom stretávať. “Predvolával ma kvôli vyšetrovaniu, ale v skutočnosti ma znásilňoval.” Kaťa Ivanova teraz žiada o azyl v USA. “Modlím sa, aby mi udelili azyl a moja nočná skončila.”
Ľudia zatknutí pre rôzne príčiny zrazu zistia, že ich sexuálna orientácia je zneužitá počas vyšetrovania. Niekedy sa stane, že vyšetrovatelia sexuálnu “disidenciu” priamo spoja s disidenciou v iných oblastiach.
Bojana Aleksova, homosexuála z Juhoslávie zatkli členovia štátnej bezpečnostnej služby 7. júla 2000. Vypočúvali ho kvôli aktivitám ženskej protivojnovej organizácie, Ženy v čiernom a tiež kvôli zahraničnému projektu na ochranu odpieračov vojenskej základnej služby v Juhoslávii. Vyšetrovatelia povedali, že vedia o jeho “podpore dezertérom”. Obvinili ho, že zahraničné fondy mu platili za aktivity, ktoré mali iba zakrývať protištátnu činnosť. Bojan Aleksov vypovedal, že počas vyšetrovania, ktoré trvalo asi 24 hodín, ho veľmi bili. Jasne mu dali najavo, že pre políciu nebude problémom vymyslieť si príčinu jeho úmrtia. “Stále na mňa kričali ´homosexuál´. Zrazu jeden z vyšetrovateľov vytiahol veľký kľúč na opravovanie auta a hojdal mi ho pred očami. Povedal, že by sa hodil do môjho zadku.” Bojana Aleksova prepustili, keď podpísal vyhlásenie o tom, že on a aktivistky Žien v čiernom boli zapojení do vyzvedačských aktivít a pracovali proti obrannyschopnosti Juhoslávie. Prinútili ho tiež k spolupráci so Štátnou bezpečnosťou, mal sa stať jej informátorom. Bojan Aleksov po prepustení ihneď utiekol z krajiny.

Kontrolovanie bariér medzi mužmi a ženami
V posledných rokoch AI zdokumentovala alarmujúce a systematické mučenie transsexuálov v severnej a južnej Amerike. Informácie sú aj výsledkom odvážnej a dlhotrvajúcej práce miestnych aktivistov.
V niektorých krajinách Ameriky môžu transsexuáli prísť do styku zo zákonom len za to, že sú transsexuálmi. V určitých oblastiach Argentíny môžu policajti zadržať ľudí iba za nejasne definovaný “priestupok voči verejnej mravnosti”. Toto sa vzťahuje aj na obliekanie si šiat opačného pohlavia.
Hlavný nápor policajnej brutality v celom regióne musia znášať transexuálni prostitúti. Bežným motívom mučenia a zlého zaobchádzania je policajné vydieranie.
V júni 1997 v brazílskom meste Maceio zatkla polícia troch transvestitov, pretože nezaplatili policajtom vydieračský poplatok. Na policajnej stanici ich brutálne zbili gumennými sandálmi posiatymi klincami, prinútili ich vyčistiť záchody a potom ich prepustili. Dvaja z transvestitov sa po prepustení ihneď skryli, boli príliš vystrašení na to, aby podali oficiálnu sťažnosť.
Vo venezuelskom štáte Carabobo, v meste Valencia v auguste 2000 zadržala polícia dvoch transsexuálov, ktorých na ulici prinútila vyzliecť sa. Inokedy polícia v Carabobo núti transsexuálov verejne predvádzať sexuálne akty a iba potom ich “za odmenu” prepustí. Ak odmietnu, polícia ich polonahých vyvezie za mesto.
Aktivisti za práva transsexuálov, ktorí sa snažia usvedčiť políciu z páchateľstva sa vystavujú fyzickému násiliu.
Nadiu Echazu zadržala polícia v Buenos Aires, v Argentíne, v decembri 1997. V ten deň mala podať svedectvo tribunálu, vyšetrujúcemu zlé zaobchádzanie s transvestitmi na dvoch policajných staniciach. Polícia ju pod zámienkou vyšetrovania zobrala na jednu z týchto staníc. Neprebehlo však žiadne vyšetrovanie, ale kopali ju, bili a nakoniec zviazali do zvieracej kazajky. Neskôr ju bez akéhokoľvek obvinenia prepustili.
Nedávnejšie bola v Argentíne napadnutá Vanessa Piedrabuena, prezidentka Spojenej córdobskej asociácie transvestitov. Podala totiž sťažnosť na úmrtie v policajnom zadržaní, kde zomrel transvestita Vanessa Ledesma. Polícia prezidentku napadla v jej dome a po bitke jej odporučila: “Nevystrkujte rožky a starajte sa do vlastných vecí. Nikto vám nepomôže, keď sa vám niečo stane.” Po intenzívnom domácom a medzinárodnom tlaku, boli viacerí policajti obvinení zo zlého zaobchádzania s Vanessou Ledesma. Nikto však nebol zatknutý alebo prepustený zo služby. V polovici roku 2000 bolo vyšetrovanie zastavené.
Polícia často napadá transexuálov tak, že sa zameriava na fyzické prejavy ich identity. Transvestitov preoperovaných na ženy, bijú po lícnych kostiach alebo po poprsí, aby im praskli implantáty.

Kontrolovanie verejného priestranstva
Zlé zaobchádzanie sa neobmedzuje len na policajné stanice. Odohráva sa aj pri útokoch proti demonštráciam. V niektorých krajinách majú LGBT dokonca zákaz zhromažďovať sa na verejných priestranstvách.
V ekvádorskom meste Guayaquil polícia vtrhla okolo tretej ráno do nočného klubu, navštevovaného hlavne komunitou LGBT. V klube sa zabával aj Tomás. “Slušne som sa policajta spýtal: ´Čo sa deje, pán dôstojník?´ To mu stačilo na to, aby ma napadol. Tak ma tlačil, že som na schodoch spadol. Neprekážalo mu to, stále ma bil a vykrikoval urážky na adresu mojej homosexuality.” Tomása a zamestnanca nočného klubu polícia odviezla. O niekoľko blokov ďalej policajná dodávka zastavila a obaja muži si museli ľahnúť dolu tvárou. Policajti ich potom kopali a bili, nezastavili sa, kým Tomás nemal celú tvár krvavú. Potom ich odviezli na policajné veliteľstvo. Tam Tomásovi prikázali, aby sa postavil a rozkročil nohy. Niekoľkokrát ho rúčkou z metly udreli do rozkroku. Iný policajt sa mu vyhrážal, že ho zabijú, ak bitku nahlási. Nie je známy žiaden legitímny dôvod na policajný zásah v nočnom klube, ani na odobratie licencie jeho majiteľovi. Zatknutého Tomása aj zamestnanca klubu prepustili po dvoch dňoch, bez toho, aby boli proti nim vznesené akékoľvek obvinenia.
Policajné razie na lesbické kluby boli v posledných rokoch zaznamenané aj v Lime, v Peru. V niektorých prípadoch vyústili do bitiek a homofóbneho verbálneho urážania. V minulosti policajné razie sprevádzali aj novinári, ktorí vedeli, že pre mnohých LGBT môže mať zverejnenie ich sexuálnej identity devastujúce následky.
V júli 1997 v Moskve zbila polícia niekoľkých zákazníkov nočného klubu pre homosexuálov Možnosť. Asi štyridsať ľudí polícia prinútila podpísať vopred pripravené sfalšované výsledky drogových testov. AI požiadala o vyšetrenie týchto tvrdení, ale ruské úrady zatiaľ neodpovedali.
V Indii urobila Spoločnosť ľudí pre občianske slobody v Karnatake (PUCL-K) rozsiahlu štúdiu policajného zlého zaobchádzania a vydierania proti homosexuálnym a bisexuálnym mužom, stretávajúcim sa v parkoch a na ďalších verejných miestach. PUCL-K zdokumentovalo, že polícia mužov zatýka, kruto bije, verbálne uráža a vyhráža sa, že bude informovať ich rodiny. Podľa PUCL-K sú napríklad parky často jedinými možnými miestami pre stretávanie sa homosexuálov, pretože prístup žien na verejné priestranstvá je obmedzený. Strach obetí policajných zásahov z toho, že ich sexuálna identita bude odhalená rodinám, kolegom a susedom, im uberá z odvahy, ktorú by potrebovali na podanie sťažností.

Nútená lekárska liečba v štátnych inštitúciach
Mučenie a zlé zaobchádzanie s LGBT boli zaznamenané aj v štátnych inštitúciách ako nemocnice či armáda. V niektorých spoločnostiach sa homosexualita lieči ako fyzická alebo psychická porucha. Lesby a gayovia sa stávajú objektom lekárskych experimentov.
Alla Pičerskaja, lesba z Ruska, tvrdí, že bola viackrát potrestaná za “chuligánstvo” a zatknutá ruskou políciou kvôli jej sexuálnej orientácii. Vo väzení Alle hrozili, že ju umiestnia do psychiatrickej liečebne, ak bude pokračovať v práci v lesbickej mládežníckej organizácii. Nútili ju vyzradiť mená homosexuálnych priateľov a samozrejme ju bili. Keď Alla Pičerskaja navštívila svoju priateľku, ktorá bola proti svojej vôli držaná na psychiatrii, zaregistrovali Allu ako “podozrivú z homosexuality”. Povedali jej, aby navštívila miestnu kliniku, ktorá usporadúva sedenia pre osoby, ktoré nie sú pacientmi nemocnice. Alla Pičerskaja takéto sedenie nenavštívila. Neskôr obdržala “požiadavku na dostavenie sa”, v ktorej sa jej vyhrážali nútenou inštitucionalizáciou. Alla Pičerskaja utiekla do USA, kde požiadala o azyl. Jej žiadosť bola najskôr zamietnutá, čiastočne kvôli tomu, že motívom nútenej inštitucionalizácie bola túžba “liečiť” a nie potrestať. Údajne takéto konanie nemožno pokladať za “prenasledovanie”. Až federálny súd zrušil predchádzajúce zamietnutie a vyhlásil, že “trest nie je nevyhnutnou súčasťou prenasledovania” a že “prenasledovanie znamená aj to, keď prenasledovateľ spôsobuje obeti utrpenie alebo poškodenie. Ľudské práva nemožno obchádzať cez formulácie, ktoré mentálne alebo fyzické mučenie benevolentne označujú ako ´liečenie´”.
Vyhrážanie psychiatrickým liečením údajne v poslednom čase používa aj polícia na Ukrajine. Podľa organizácie za práva homosexuálov Náš mir, v októbri 2000 vtrhla polícia do gayskeho baru v Kyjeve. Policajti prinútili ľudí v bare stáť štyri hodiny tvárou k stene a vyhrážali sa im povinným psychiatrickým vyšetrením. Potom ich pustili.
V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch boli členovia v Juhoafrickej obrannej sile, ktorých označili za “podozrivých” z homosexuality prinútení proti svojej vôli podstúpiť “premennú terapiu” alebo iné formy “liečenia”. Okrem mučenia, experimentov, averznej terapie boli podrobení chemickej kastrácii. Zodpovední za prevádzanie týchto praktík boli vojenskí a civilní lekári. Averzná terapia sa vykonávala napríklad tak, že mužom ukazovali obrázky nahých mužov a vtedy ich na vyvolanie negatívnych pocitov zapojili cez elektródy na elektrický prúd. Keď im ukazovali obrázky nahých žien, prúd vypli. AI podporila požiadavku ustanoviť komisiu, ktorá by tieto tvrdenia vyšetrila.
V Číne, kde bola homosexualita po mnohé roky úplným tabu, možno v posledných rokoch badať väčšiu otvorenosť k témam o sexuálnej orientácii. Manifestom tejto zmeny bolo rozhodnutie Čínskej psychiatrickej asociácie, že čínska klasifikácia mentálnych porúch tretej divízie v apríli 2001 vymazala homosexualitu zo zoznamu mentálnych porúch.
preložila Katarína Bendíková
Crimes of hate, conspiracy of silence
AI Index: ACT 40/016/2001