Zápisky z Chiosu: Takto Európa privítala mladého Afgánca, ktorý utiekol pred Talibanom

Conor Fortune, spravodajca Amnesty International

Nemôžete zastaviť rozbehnutú loď, ale niekedy môžete zmeniť jej smer.

A presne to sa nedávno stalo v Egejskom mori. S kolegami z Amnesty International sme sa pozreli na vývoj utečeneckej krízy a navštívili sme grécke ostrovy Lesbos a Chios.

5. apríla sme boli na palube nočného trajektu z Mytilene na Lesbose na ostrov Chios. Zrazu nám oznámili, že naša destinácia bola zmenená z dôvodu “utečeneckej situácie“. Stovky ľudí na úteku, migrantov a migrantiek stanovali v hlavnom prístave na Chiose.

Náš trajekt – vysoká masa ocele dlhá ako dve futbalové ihriská – predstavovala pre nich vážnu hrozbu, a preto nás na polceste presmerovali do iného prístavu vzdialeného hodinu cesty autom.

V tom čase bolo na ostrove Chios viac ako 1 600 ľudí na úteku, migrantov a migrantek a na Lesbose dvakrát toľko. Približne 1 200 z nich bolo držaných vo väzenských podmienkach vo VIAL-e, uzavretom zadržiavacom centre na Chiose, ktorý bol postavený okolo opustenej hlinikárne 5,5 kilometra od pobrežia. Niekoľko stoviek ľudí z centra pred pár dňami utieklo pre nepokoje a teraz spia pod holým nebom v prístave.

Na okraji prístavu


V to ráno, keď sme prišli, sme sa v prístave stali svedkami zúfalej situácie tých, ktorí tam stanovali. Obraz nemohol byť kontrastenjší. V prístave špina a bieda a o pár metrov ďalej rušné kaviarne.

Tucty stanov a prístreškov pozliepaných z pokrývok a plachiet sa vinuli pozdĺž plotu prístavu. Mnohí ľudia ležali pozakrývaní pokrývkami pri vode, ďalší sa tiesnili na každom kúsku chládku v priľahlej ulici.

V strede prístavu stál jasno červeno-ružový stan s ručne písanými prosbami o pomoc. Jedna z prosieb bola napísaná na detskom podbradníku: “Pomôžte nám. Sme sýrske deti. Súrne potrebujeme pomoc. Nechceme byť navždy tu. A nechceme, aby nás poslali späť do Turecka. Potrebujeme bezpečie a mier.“

Pár krokov od prístavu, pri skalnatom pobreží, sme narazili na veľký biely stan s logom UNHCR (Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov). Pred ostrým slnkom neskorého dopoludnia tam našlo úľavu niekoľko rodín. Malé skupiny sýrskych a afganských mužov debatovali pred stanom a deti sa naháňali okolo búd vyzerajúcich ako rybárske prístrešky.

Únik z Afganistanu


S dvoma afganskými mužmi sme si sadli do chládku tvoreného budovou prístavnej polície na druhej strane ulice a vypočuli sme si ich príbeh. Z času na čas sa na nás zvedavo pozrel malý chlapec z Kábulu, ktorý sa hral neďaleko od nás.  Jeden z mužov, 20-ročný F, nám povedal, že jeho rodina musela odísť z Heratu v Afganistane, pretože to tam pre nich nebolo bezpečné.

Jeho starší brat pracoval ako prekladateľ pre americkú armádu, čo nahnevalo príbuzných, ktorí boli členmi Talibanu. Po tom, ako sa mu začali vyhrážať smrťou utiekol  a požiadal o azyl v Nemecku.

Potom si však Taliban zobral na mušku zvyšok rodiny. Nadávali im do pohanov a približne pred rokom zbili F. Utrpel zranenia nosa, tváre a mal problémy s dýchaním.

Po tomto útoku aj F utiekol z Afganistanu, spolu s mamou a štyrmi mladšími bratmi. Podstúpili náročnú cestu cez Irán a Turecko.

Keď sa pokúsili člnom dostať na grécky ostrov Chios, zastavila ich turecká polícia. Počas chaosu, ktorý nasledoval, sa rodina rozdelila. F. už týždne nevie nič o osude svojich dvoch mladších bratov (12 a 13 rokov).

F. povedal, že na stave jeho matky sa strach veľmi popdísal. Keď sme ju prvýkrát videli, nebola ani schopná rozprávať. Keď sme sa vrátili neskôr, hlasno vzlykala, snažila sa uľaviť si od žiaľu a stresu.

Vytiahla niekoľko malých tašiek, aby mi ukázala lieky, ktoré berie na vysoký tlak a iné choroby. Povedala, že už niekoľko dní nejedla.

Zadržaní na Chiose


Keď F., jeho matka a ďalších približne 50 ľudí prišli okolo 20.marca na Chios, grécka polícia ich odviezla do zadržiavacieho centra VIAL.

“Keď sme sa na druhý deň išli zaregistrovať, polícia sa nás ani neopýtala, prečo sme tu, alebo kam chceme ísť. Nikdy sa nás neopýtali, či chceme požiadať o azyl,“ povedal F. Namiesto toho im bolo povedané, že budú poslaní späť do Turecka.

“Nemôžeme ísť späť do Turecka,” povedal nám F., zjavne skľúčený takouto vyhliadkou.

Ako mnohí ľudia na úteku, migranti a migrantky, s ktorými sme sa na Chiose a Lesbose rozprávali,  F. bol zmätený azylovým procesom a nebolo mu jasné, aké sú jeho práva. Viac ako mesiac od príchodu do VIAL-u dostal F. a jeho matka dokument o azylovom procese v perzštine, arabčine a v angličtine. O azyl však nepožiadali, lebo im bolo povedané, že tak môžu urobiť len tí, ktorí prišli nedávno, a oni tam boli už vyše mesiaca.

V noci 1. apríla vypukli vo VIAL-e medzi niektorými Afgáncami a Sýrčanmi nepokoje.

F. povedal, že násilnosti boli hrozné a vystrašili jeho matku ešte viac. Jej tlak sa prudko zvýšil, schytila svoje veci a nástojila na tom, aby utiekli. Spolu s ďalšími 400 ľuďmi sa im podarilo z centra uniknúť. Uchýlili sa do prístavu, kde nie je pre nich žiadna infraštruktúra či služby.

“Situácia tu je príšerná – žiadne jedlo, voda, nič. Povedali nám, aby sme išli späť do VIAL-u a požiadali o azyl. Nemôžeme však ísť späť do toho tábora. Prišli sme sem, aby sme boli slobodní. Nechceme byť väzňami,”  povedal F.

Opäť na ceste


Týždeň po tom, ako prví ľudia na úteku, migranti a migrantky prišli do prístavu, prerástlo napätie v miestnej komunite do násilia. Niekoľkí anti-utečeneckí protestanti zbúrali stany v prístave. V noci z0 7. na 8. apríla polícia prístav vyčistila a utečencov a migrantov odviezla do parku v inej  časti mesta.

Keď po tejto udalosti moji kolegovia kontaktovali F, povedal, že spolu s mamou vypočuli nariadenia polície a odišli do neďalekého centra pri pobreží. Hoci mali prístup k nejakým zariadeniam a mali istú mieru bezpečnosti, spali pod holým nebom, pretože stany boli obsadené.

Nefungujúci azylový systém
Prípad F. a jeho matky je len špičkou ľadovca. Tím Amnesty International sa rozprával s 89 ľuďmi na úteku, migrantmi a migrantkami na Lesbose a Chiose. Každý jeden príbeh bol znepokojujúci.  Väčšina z nich len veľmi málo rozumela azylovému procesu a tomu, v akom sú postavení a situácii. Nemali k dispozícii žiadne informácie alebo právnu pomoc. Prevažovala neistota, strach a zmätok.

Tento chaos je priamym dôsledkom nepripravenosti gréckych a európskych autorít implementovať dohodu medzi EÚ a Tureckom z polovice marca. Masové návraty ľudí na úteku do Turecka musí byť zastavené dovtedy, kým nebudú zavedené garancie ľudských práv.

Dohoda je tak trochu ako masívna plávajúca loď: v tomto štádiu môže byť neskoro zastaviť ju úplne, ale európski lídri môžu a musia zmeniť jej kurz, aby sa vyhli zrážke s ľudskými právami.

Pomôcť ľuďom na úteku, ktorí uviazli v Grécku, môžete aj vy! Podpíšte našu petíciu!