Život za Pinocheta: Čile spomína – „Pinochet bol pre Čile a svet stigmou”

Počas Pinochetovej vlády v Čile bol ľudskoprávny aktivista José Zalaquett dvakrát zatknutý a nakoniec vyhnaný do exilu. Tomuto oddanému právnikovi sa vláda pokúšala zabrániť v obrane ľudských práv. Tu zdieľa svoj príbeh a myšlienky o tom, čo znamená postava Augusta Pinocheta dnes.

Keď sa Augusto Pinochet pred 40 rokmi chopil moci v Čile, profesor práva José Zalaquett prednášal na Universidad de Chile. Aj keď ho správy neprekvapili, to čo nasledovalo sa mu zdalo skôr ako filmový scenár. „Prevrat sme čakali. Bolo to ako ohlásená grécka tragédia, kde každý pozná koniec – ale neviete sa mu vyhnúť,“ povedal.

Keď sa Pinochet násilne dostával k moci, Zalaquett, jeho vtedajšia žena a dve mladé dcéry opustili svoj domov s pár vecami a išli žiť do pomerného bezpečia k priateľovi, ktorý býval na predmestí. Tam trávili hodiny združení okolo televízora sledujúc dianie, vrátane smrti prezidenta Allendeho a vyhlásenia nových autorít, ktoré verejne sľubovali „vyhubenie marxistickej rakoviny v Čile“. Krátko po prevzatí úradu zverejnili vojenské autority zoznam ľudí, ktorých sa chystajú zatknúť. Josého nadriadený bol prvý v poradí.

Nebezpečná práca

Neodradený potenciálnou hrozbou o bezpečnosť seba i rodiny sa José pár mesiacov po prevrate pridal do Comité pro Paz (Výbor za mier). Išlo o novú cirkevne založenú organizáciu, ktorá vykonávala riskantnú prácu pri dokumentovaní zneužívaní a poskytovaní právnej pomoci väzňom a ich príbuzným.
José mal na starosti triedenie informácii o stovkách väzňov a nezvestných mužov a žien. Udalosti sa vyvíjali rapídne. Politické strany a odborové organizácie boli zakázané, zadržiavanie aktivistov stúpalo a bol uložený zákaz vychádzania, čo znamenalo, že nikto nemohol byť na ulici medzi polnocou a šiestou hodinou rannou. „Vojenská vláda zaviedla veľmi tvrdú kontrolu…ak ste boli na ulici medzi týmito hodinami, mohli ste byť postrelený,“ spomína José.

Zadržaní boli okamžite prevezení do centier po celej krajine, niektoré boli tajné. Okolo 18 000 ľudí skončilo na Estadio Nacional, jednom z najväčších futbalových štadiónov v Čile, ktorý bol zrekonštruovaný na ubytovanie pre obrovské množstvo ľudí.

V rovnakom čase založil Pinochetov režim tajnú politickú policajnú jednotku DINA, ktorá mala na starosti vykonávanie systematických zatýkaní a zneužívaní voči zdanlivým odporcom režimu. Ľudí unášali z ich domovov, z pracoviska, z ulice, niekedy ich už potom nikto nevidel. Ako počet zatknutých a nezvestných narastal, ich príbuzní začali vyhľadávať právnikov- ako José- so žiadosťou o pomoc. Aj keď nemohol urobiť veľa, José začal sprevádzať príbuzných ľudí držaných na Estadio Nacional. Nechávali jedlo a oblečenie vojakom s nádejou, že sa dostanú k ich milovaným.

„Ľudia potrebujú vedieť, že vo vedení je právnik, vedomie, že pre svojich milovaných robia všetko čo zmôžu, im dodáva duševný pokoj,“ pamätá si José. „Armáde sa nepáčilo čo sme robili, ale (na chvíľu) boli sme ochraňovaní viacerými cirkvami.“

Keď šťastie vyprchalo

Dva roky neúnavne pracoval na pomoci politickým aktivistom s hľadaním azylu na miestnych ambasádach a s ich vylúčením mimo krajiny. Avšak keď ho o pol druhej v noci zobudilo hlasné zaklopanie, nebol prekvapený. Vedel, že bol dobrým cieľom. „Spomínam si, že som svojej žene povedal, aby zostala pokojná, šiel som do kúpeľne a zobral si Valium pre upokojenie nervozity. Bolo jasné, že keď ma chytia, budú ma vypočúvať,“ povedal Amnesty International.

Za dverami čakala skupina policajtov. V priebehu týždňa bolo zatknutých 22 ľudí z organizácie. Josého držali dva a pol mesiaca, bol vypočúvaný, ale nemučili ho. Avšak keď ho prepúšťali, prikázali mu opustiť krajinu. To nemal vôbec v úmysle a tak ho po iba 13 dňoch slobody opäť navštívila polícia.

„Civilná polícia sa má spýtala kam chcem ísť a ja som odpovedal „nikam“. Tak ma uväznili a držali 12 dní.“ Veril, že to všetko bolo preto, že na prvýkrát správu nepochopil.

José opustil Chile v sprievode dvoch vojenských dôstojníkov, ktorí ho odviedli až k lietadlu, kde ho posadili a pripútali. Najprv sa presťahoval do Francúzska, potom do USA, kde sa pridal k Amnesty International a niekoľkým ďalším vyhnancom z Čile, s ktorými pracovali na zvýšení povedomia o situácii ľudských práv v juhoamerickej krajine. Stal sa prezidentom Medzinárodného výkonného výboru organizácie a neskôr zástupcom generálneho tajomníka.

Pinochetov odkaz o strachu a represiách

V exile strávil José 15 rokov, kým sa mohol vrátiť späť do svojej krajiny. V roku 1990 bol Pinochet vyhnaný, v dôsledku referenda z 1988, ktoré viedlo k národným voľbám a novej demokraticky zvolenej vláde, ktorá úrad prebrala v marci toho roku.
José stal kľúčovým členom komisie Rettig, ktorá bola poverená skúmaním rozšírených porušovaní ľudských práv, ktoré sa diali počas vojenského režimu. Vraví, že aj keď výzvy ostávajú, veci sa zmenili k lepšiemu. Aj vďaka jeho práci bolo zatknutých 160 policajných a vojenských pracovníkov za účasť na zneužívaniach počas Pinochetovej éry. Títo a mnohí iní v súčasnosti čelia súdu.

„V Čile sa nikto neškriepi o tom, čo sa stalo. Noviny, ktoré podporovali vojenský režim prestali písať o „údajne“ nezvestných a teraz hovoria jednoducho o nezvestných. Dokonca aj súkromné televízie ukazujú dokumenty zobrazujúce udalosti tých časov. Pravda už nie je predmetom debaty,“ povedal.

Dnes je Pinochet zlou spomienkou. Bol viditeľnou tvárou chunty, ktorá vládla 17 rokov. Je hanebnou stigmou pre krajinu, aj celý svet.“