Vlády ani agentúry poskytujúce pomoc nedokážu chrániť ženy na úteku, ktoré prichádzajú zo Sýrie a Iraku. Nový výskum Amnesty International uvádza, že ženy a dievčatá na úteku čelia násiliu, útokom, vykorisťovaniu a sexuálnemu obťažovaniu počas celej cesty a aj na európskej pôde.
Organizácia sa minulý mesiac rozprávala so 40 ženami a dievčatami na úteku v Nemecku a Nórsku. Ženy a dievčatá cestovali z Turecka do Grécka a potom cez Balkán. Všetky potvrdili, že sa počas cesty necítili bezpečne. Viaceré uviedli, že v takmer všetkých krajinách, ktorými prechádzali, zažili fyzické násilie a finančné vykorisťovanie, dotýkali sa ich alebo ich prevádzači, bezpečnostní príslušníci či ostatní utečenci nútili mať pohlavný styk.
“Aby našli bezpečie pre seba a svoje deti po všetkých hororoch, ktoré prežívali počas vojny v Iraku a v Sýrii riskovali tieto ženy všetko. Ale od okamihu, kedy sa vydali na cestu sú opäť vystavené násiliu a vykorisťovaniu, bez podpory alebo ochrany,” povedala Tirana Hassanová, riaditeľka Amnesty International pre reakcie na krízy.
Ženy a dievčatá, ktoré cestujú samotné alebo sú sprevádzané len svojimi deťmi sa cítia ohrozené v tranzitných oblastiach a táboroch v Maďarsku, Chorvátsku a Grécku, kde musia spať popri stovkách mužov na úteku. V niektorých prípadoch dokonca opustili vymedzený priestor a spali na pláži, pretože sa tam cítili bezpečnejšie.
Ženy tiež uviedli, že museli využívať rovnaké kúpeľne a sprchy ako muži. Jedna žena pre Amnesty International uviedla, že v prijímacom centre v Nemecku niektorí utečenci ženy pozorovali, keď chodili do kúpeľne. Niektoré dokonca nejedli alebo nepili, len aby nemuseli ísť na toaletu, kde sa necítili bezpečne.
“Ak by sa táto humanitárna kríza diala hocikde inde vo svete, očakávali by sme okamžité a praktické kroky na ochranu najohrozenejších skupín – ako sú ženy cestujúce osamote a rodiny, ktoré vedú ženy. Prinajmenšom by to znamenalo vybudovanie dobre osvetlených oddelených toaliet a oddelených bezpečných miest na spanie. Tieto ženy a ich deti utiekli z najnebezpečnejších miest na svete a je hanbou, že im na európskej pôde stále hrozí nebezpečenstvo,” dodala Tirana Hassanová.
“Hoci vlády začali spolu s tými, ktorí poskytujú ľuďom na úteku služby implementovať opatrenia na ich pomoc, musia spraviť viac. Je potrebné zaručiť, aby boli ženy na úteku identifikované a je potrebné prijať špeciálne procedúry a služby, vďaka ktorým sa zaručí rešpektovanie ich základných práv a ich bezpečnosť.”
Výskumníci Amnesty International sa rozprávali aj s niekoľkými tehotnými ženami, ktoré uviedli, že sa stretli s nedostatkom jedla a základnej zdravotnej starostlivosti, a stiesnených podmienkach na hraniciach a tranzitných miestach.
Žena zo Sýrie, s ktorou Amnesty International robila rozhovor v nórskom Lillestrome uviedla, že bola tehotná a svoju malú dcéru kojila. Na ceste bola so svojím manželom a povedala, že v Grécku nemohla od strachu spať v táboroch, pretože bola obkľúčená mužmi. Tiež uviedla, že niekoľko dní nejedla.
Dvanásť žien potvrdilo, že sa ich v európskych tranzitných táboroch dotýkali, hladili ich, alebo na nich zazerali. Zo svedectva 22-ročnej ženy z Iraku vyplynulo, že keď bola v Nemecku, uniformovaný bezpečnostný strážnik jej povedal, že jej dá nejaké oblečenie výmenou za to ak s ním strávi “nejaký čas osamote”.
“V prvom rade by nikto nemal mať dôvod vydať sa na tieto nebezpečné cesty. Najlepším spôsobom ako sa vyhnúť zneužívaniam a vykorisťovaniu prevádzačov je otvorenie bezpečných a legálnych ciest. Pre tých, ktorí nemajú inú možnosť, je absolútne neprijateľné, aby ich cesta cez Európu vystavila ďalšiemu poníženiu, neistote a nebezpečenstvu,” dodala Tirana Hassanová.
ĎALŠIE SVEDECTVÁ
Sexuálne vykorisťovanie zo strany prevádzačov
Prevádzači si vyberajú ženy, ktoré cestujú samé, pretože sú zraniteľnejšie. Ak nemajú dostatok finančných zdrojov na cestu, prevádzači sa ich často snažia donútiť k pohlavnému styku.
Najmenej tri ženy uviedli, že ich prevádzači a ich spolupracovníci obťažovali a výmenou za pohlavný styk im ponúkali zľavu na cestu, alebo skrátenie čakania na loď cez Stredozemné more.
23- ročná Hala z Aleppa povedala Amnesty International:
“V hoteli v Turecku mi jeden z mužov, ktorí pracovali pre prevádzačov povedal, že ak sa s ním vyspím, nebudem musieť platiť alebo zaplatím menej. Samozrejme, že som odmietla, bolo to nechutné. To isté sa nám všetkým stalo v Jordánsku.“
“Mojej kamarátke, ktorá so mnou prišla zo Sýrie, sa v Turecku minuli peniaze. Prevádzačov pomocník jej ponúkol miesto na lodi výmenou za pohlavný styk s ním. Ona samozrejme odmietla a nemohla z Turecka odísť, preto je tam doteraz.”
20- ročná Nahla zo Sýrie povedala:
“Obťažoval ma prevádzač. Zopár krát sa ma snažil dotknúť. Nepriblížil sa, len keď bol pri mne môj bratranec. Veľmi som sa bála, pretože sme počuli príbehy o ženách, ktorým je ponúkané miesto na lodi výmenou za to, že sa s prevádzačmi vyspia.“
Obťažovanie a život v strachu
Všetky ženy sa vyjadrili, že sa počas celej cesty cez Európu báli. Ženy, ktoré cestovali samotné, boli vyhľadávané prevádzačmi. Keď museli spať v priestoroch so stovkami mužov, cítili sa fyzicky ohrozené. Niekoľko žien sa tiež zmienilo o tom, že ich bezpečnostné zložky v Grécku, Maďarsku a Slovinsku zbili alebo na nich slovne útočili.
20-ročná Reem zo Sýrie, ktorá cestovala so svojou 15- ročnou sesternicou uviedla:
“V táboroch som nikdy nedokázala zaspať. Veľmi som sa bála, aby sa ma nikto nedotýkal. Stany boli zmiešané a videla som násilie… Bezpečnejšie som sa cítila, keď sme sa hýbali – najmä v autobuse, tam som mohla zavrieť oči a spať. V táboroch je bežné, že sa žien dotýkajú. Nemôžu sa veľmi sťažovať a nechcú robiť problémy, aby mohli pokračovať v ceste.“
Násilie zo strany polície a podmienky v tranzitných táboroch
Ženy a dievčatá podali svedectvá o špine a neadekvátnych podmienkach v tranzitných táboroch, o nedostatku jedla a podpory pre tehotné ženy. Ženy tiež uviedli, že toalety boli špinavé a necítili sa tam bezpečne, pretože niektoré neboli oddelené podľa pohlaví. Napríklad v najmenej dvoch prípadoch boli ženy na toaletách pozorované mužmi. Niektoré ženy tiež zažili násilie zo strany ostatných utečencov ako aj od polície –predovšetkým pri napätých situáciách v stiesnených podmienkach a po zásahoch bezpečnostných zložiek.
19- ročná tehotná Rania zo Sýrie povedala Amnesty International o svojom zážitku z Maďarska:
“Polícia nás potom presunula na iné miesto, ktoré bolo ešte horšie. Boli tam klietky a neprúdil tam žiadny vzduch. Zamkli nás tam. Boli sme tam dva dni. Dostali sme dve jedlá denne. Toalety boli horšie ako v ostatných táboroch, mala som pocit, že ich naschvál takto nechávajú, aby sme trpeli.“
“Na druhý deň polícia udrela sýrsku ženu z Aleppa, pretože ich prosila, aby ju pustili… Jej sestra sa ju snažila chrániť, rozprávala po anglicky a povedali jej, že ak neprestane, tiež ju udrú. Niečo podobné sa stalo ďalší deň aj žene z Iránu, pretože si vypýtala viac jedla pre svoje deti.”