Vlády európskych štátov, ktoré sa usilujú vyhnúť zodpovednosti za svoje kroky potláčaním protestov a snahami o podkopanie nezávislosti súdnictva, porušujú ľudské práva, tvrdí Amnesty International pri príležitosti dnešného vydania európskeho prehľadu o stave ľudských práv v roku 2019.
Organizácia vyzdvihuje odvahu ľudí, ktorí vyšli do ulíc, aby bránili svoje práva a práva ostatných. Zároveň však upozorňuje, že vlády naprieč regiónom v beztrestnom porušovaní ľudských práv pokračujú aj naďalej.
„Ľudia v Európe čelili v priebehu roka 2019 vyhrážkam, zastrašovaniu, trestnému stíhaniu, policajnému násiliu i diskriminácii. Občianska mobilizácia odvážnych ľudí, ktorí sa rozhodli postaviť sa mocným a žiadať od nich zodpovednosť, nám však dáva nádej do budúcnosti,“ povedal Rado Sloboda, riaditeľ Amnesty International Slovensko.
V roku 2019 sa vlády niektorých štátov v strednej Európe snažili narušiť nezávislosť súdnictva, aby sa mohli vyhýbať zodpovednosti za svoje konanie. Európska únia pokračovala v delegovaní kontroly migrácie na krajiny s pochybným ľudskoprávnym profilom. Z toho vyplynuli závažné ľudskoprávne riziká: desaťtisíce ľudí zostali vystavené konfliktom, násiliu, mučeniu a neistej budúcnosti v biednych podmienkach.
Ľudia, ktorí sa týmto politikám postavili na odpor, často čelili podvodným kampaniam, obťažovaniu, a dokonca aj administratívnym a trestným postihom. Čoraz viac obrancov a obrankýň ľudských práv, aktivistov, aktivistiek aj nezávislých médií čelilo zastrašovaniu a trestnému stíhaniu. Verejné vyjadrenie nesúhlasu v uliciach malo často za následok celý rad reštriktívnych opatrení vrátane nadmerného použitia sily zo strany polície.
Na pozadí celkovej intolerancie a diskriminácie narastala stigmatizácia niektorých menšín; ľudia, ktorí sa snažili brániť svoje práva, sa stretávali s násilím. Obete znásilnení a ďalšieho sexuálneho násilia čelili aj naďalej prekážkam v prístupe k spravodlivosti. Zatiaľ čo v dvoch európskych krajinách boli po prvý raz usporiadané pochody PRIDE, v mnohých krajinách došlo k zhoršeniu zákonov a politík týkajúcich sa práv LGBTIQ ľudí.
V roku 2019 boli základné hodnoty, na ktorých bola Európska únia (EÚ) založená, spochybnené priamo z jej vnútra. Nezávislosť súdnictva, podstatná súčasť právneho štátu, bola v Poľsku ohrozená vládnou stranou, ktorá podnikla trúfalé kroky na kontrolu sudcov, sudkýň a súdov samotných. Dianie v Poľsku bolo jasným príkladom zmeny európskych hodnôt a posilnilo pretrvávajúce obavy týkajúce sa nezávislosti súdnictva v Maďarsku, Rumunsku a Turecku.
Príznaky tejto zmeny sa ukazovali po celej Európe, od migračných politík, v rámci ktorých sa ochrana hraníc považovala za dôležitejšiu ako ochrana ľudských životov, až po spôsoby, akými štátna moc reagovala na kritiku a verejné protesty, čo viedlo mnohokrát k zneužitiu právomocí zo strany ozbrojených bezpečnostných zložiek a orgánov činných v trestnom konaní. Neznášanlivosť voči náboženským a etnickým menšinám nadobudla v mnohých prípadoch formu násilia a diskriminácie.
Rok 2019 ukázal, že mnoho štátov nedokázalo zaručiť dodržiavanie práv všetkých ľudí pohybujúcich sa na ich území. Napriek tomu sa však našlo mnoho odvážnych ľudí, ktorí sa bez ohľadu na následky, ktoré museli osobne znášať, postavili na odpor a vynakladali úsilie na to, aby štáty niesli svoju mieru zodpovednosti. Ľudia hromadne protestovali v uliciach, aby si nárokovali svoje práva a žiadali spravodlivejšiu spoločnosť. Dôrazne požadovali od svojich vlád, aby si zodpovedne plnili domáce povinnosti, a to aj v kontexte globálnych výziev, akou je klimatická kríza. Mobilizácia v mene týchto otázok predstavuje istú nádej do budúcnosti.
Migrácia
V roku 2019 prišlo do Európy neoficiálnou cestou približne 120 000 migrantov a migrantiek vrátane ľudí hľadajúcich azyl. Na strednej a západnej stredomorskej trase sa počet prichádzajúcich znížil, na východnej trase došlo naopak k jeho nárastu.
V Európe prevládalo presvedčenie, že migráciu a kontrolu hraníc možno najlepšie zvládnuť preložením zodpovednosti na krajiny s pochybným profilom v dodržiavaní ľudských práv. Rovnako sa ukázalo prijateľné pre štáty EÚ zadržiavanie migrantov a migrantiek vrátane žiadateľov a žiadateliek o azyl v katastrofálnych podmienkach na okraji EÚ alebo tesne za jej hranicami.
Porušovanie práv ľudí, ktorí sa pokúsili cez Stredozemné more dostať do Európy, dosiahlo nové rozmery v apríli, keď v Líbyi vypukla voči ľuďom na úteku a migrujúcim nová vlna nepriateľských prejavov. Okrem svojvoľného zadržiavania a mučenia, od apríla čelili ľudia na úteku v Líbyi aj ostreľovaniu a priamym útokom bojujúcich frakcií, čo malo za následok smrť desiatok civilistov a civilistiek. Napriek zhoršujúcej sa bezpečnostnej situácii a pribúdajúcim dôkazom o systematickom porušovaní ľudských práv v utečeneckých táboroch v Líbyi sa európske krajiny rozhodli v spolupráci s krajinou pokračovať, s cieľom zadržať migrantov a migrantky vrátane ľudí žiadajúcich o azyl za hranicami EÚ. V novembri predĺžila talianska vláda platnosť migračnej dohody s Líbyou o ďalšie tri roky.
Spolupráca s Líbyou šla ruka v ruke s „politikou uzavretých prístavov“, ktorú zaviedla talianska vláda. V rámci tejto politiky bol lodiam mimovládnych organizácií, ktoré zachránili ľudí na mori, zamietaný prístup do prístavov a lode, ktoré mali na palube často stovky ľudí na úteku, boli nútené čakať niekoľko týždňov, kým sa stredomorské štáty medzi sebou dohadovali o tom, kde sa môžu bezpečne vylodiť. K zmene došlo po tom, ako nová talianska vláda vytvorila podmienky na vznik dočasnej dohody medzi Francúzskom, Nemeckom, Talianskom a Maltou. Táto dohoda – malý, provizórny krok vpred – zabezpečuje minimálnu mieru koordinácie medzi týmito štyrmi krajinami s cieľom umožniť vylodenie a relokáciu ľudí zachránených na mori.
Napriek dôslednej kritike ľudskoprávnych organizácií, dohoda EÚ s Tureckom z roku 2016 ovplyvňovala migračnú politiku EÚ vo východnom Stredomorí aj v roku 2019. Správy o závažnom porušovaní ľudských práv utečencov, utečeniek a žiadajúcich o azyl v Turecku neboli prekážkou v pokračovaní spolupráce EÚ s Tureckom v oblasti migrácie. Pred vpádom Tureckej armády do severovýchodnej Sýrie v októbri 2019 zaznamenala Amnesty International desiatky rozhovorov, ktoré naznačovali, že od mája do septembra boli pravdepodobne stovky Sýrčanov a Sýrčaniek násilne deportované z Turecka do Sýrie pod zásterkou „dobrovoľného návratu do vlasti“.
Medzitým došlo v Grécku v polovici roku 2019 k najväčšiemu nárastu príchodov cez more od roku 2016. To viedlo k bezprecedentnému preplneniu táborov na ostrovoch v Egejskom mori. V zariadeniach s kapacitou o niečo viac ako 6 000 ľudí sa ocitlo viac ako 38 000 ľudí. Konfrontovaná s neustále rastúcimi požiadavkami na ochranu žiadateľov a žiadateliek o azyl, utečencov a utečeniek a migrantov a migrantiek v krajine, zaviedla v novembri grécka vláda právne predpisy zahŕňajúce zrýchlené azylové konania, zvýšenú mieru zadržiavania migrantov a migrantiek a ich núteného navracania do Turecka. Tento trend nasledovalo aj Rakúsko, Fínsko a Nemecko, ktoré obmedzili práva žiadateľov a žiadateliek o azyl a prioritnú pozornosť venovali zadržiavaniu a vyhosťovaniu migrantov a migrantiek zo svojho územia.
Narastajúci počet migrantov a migrantiek prichádzajúcich do Grécka cez pozemnú hranicu s Tureckom sprevádzali vážne obvinenia z násilného vytláčania ľudí naspäť za hranicu a ďalšieho násilia páchaného voči ľuďom na úteku na gréckej strane. Tí a tie, ktorým sa podarilo násilnému zastaveniu vyhnúť, pokračovali v ceste cez Balkánsky polostrov. Podľa informácií Amnesty International prešlo po odchode z Grécka a Bulharska touto cestou viac ako 30 000 ľudí. V zanedbaných táboroch v Srbsku a Bosne a Hercegovine zostalo uviaznutých viac ako 10 000 ľudí, ktorí neboli schopní v ceste pokračovať kvôli pretrvávajúcemu hromadnému vyhosťovaniu a násiliu zo strany chorvátskej polície. V októbri, aj napriek presvedčivým dôkazom o porušovaní ľudských práv na hraniciach, odporučila Európska komisia úplnú integráciu Chorvátska do schengenského hraničného priestoru.
Obrancovia a obrankyne ľudských práv
Jednotlivci, jednotlivkyne, obrancovia a obrankyne ľudských práv, ako aj ľudskoprávne organizácie a ďalšie organizácie občianskej spoločnosti aj naďalej bojovali proti týmto protimigračným politikám, zatiaľ čo ľuďom na úteku, migrujúcim a žiadajúcim o azyl prejavovali aj naďalej solidaritu a poskytovali konkrétnu podporu. Zachraňovali ľudí na mori aj v horách a ľuďom v núdzi na celom kontinente poskytovali dopravu, jedlo a lieky.
Mnohé európske štáty reagovali na takéto prejavy ľudskosti kritikou, zastrašovaním, obťažovaním, pokutovaním, a dokonca trestným stíhaním obrancov a obrankýň ľudských práv. V Grécku, Taliansku a Francúzsku vlády často pristupovali k ľuďom, ktorí zachraňovali ľudské životy, ako k prevádzačom; aktivity obrancov a obrankýň ľudských práv považovali za ohrozovanie národnej bezpečnosti, čo viedlo k prijímaniu údajne naliehavých reštriktívnych zákonov.
Nedostatočná zrozumiteľnosť príslušných právnych predpisov EÚ ponechala štátom dostatočný priestor na ich drastickú interpretáciu na vnútroštátnej úrovni, čo malo ochromujúci vplyv na prácu obrancov a obrankýň ľudských práv. Mnoho jednotlivcov, jednotlivkýň aj mimovládnych organizácií sa čoraz viac zdráhalo iniciovať solidárne akcie. Desiatky obrancov a obrankýň ľudských práv v Turecku čelili žalobám, trestnému stíhaniu, zadržiavaniu vo vyšetrovacej väzbe alebo vo väznení za svoju ľudskoprávnu prácu. Medzi inými pokračovali aj súdne konania s čestným predsedom Amnesty Turecko Tanerom Kılıçom, bývalou riaditeľkou Amnesty Turecko İdil Eser a ďalšími deviatimi obrancami a obrankyňami ľudských práv z tzv. Istanbulskej desiatky. Pokračovali aj súdne konania s Osmanom Kavalom a ďalšími pätnástimi osobnosťami občianskej spoločnosti.
Sloboda prejavu
Obrancovia a obrankyne ľudských práv však neboli jediní, ktorí čelili podobným výzvam. V mnohých častiach Európy a strednej Ázie sa novinári a novinárky vyšetrujúce korupciu, organizovaný zločin a vojnové zločiny aj naďalej stávali terčom hrozieb, očierňovania, zastrašovania a v niektorých prípadoch (v Chorvátsku, Srbsku a Bosne a Hercegovine) dokonca fyzického násilia. Zodpovedné orgány príliš často neodsúdili takéto útoky ani neviedli účinné vyšetrovanie. V Bulharsku samotné orgány vzniesli obvinenia proti investigatívnym novinárom, ktorí odhalili korupčné škandály potenciálne vedúce k vysokým vládnym predstaviteľom. Kontroverzný balík zákonov v Albánsku ohrozil slobodu internetových médií.
Sloboda zhromažďovania
V mnohých európskych krajinách – vrátane Francúzska, Rakúska, Poľska, Rumunska, Českej republiky a Maďarska – sa konali masové protesty. Protestovalo sa proti úsporným opatreniam, za sociálnu spravodlivosť, ale aj proti korupcii a za nezávislosť súdnictva. Pravidelnými sa stali aj protesty a tzv. klimatické štrajky vo veľkých mestách, vyzývajúce vlády, aby prijali opatrenia na riešenie klimatickej krízy.
Mnohé štáty zareagovali prijatím opatrení, ktoré porušujú právo pokojné zhromažďovanie sa a slobodu prejavu. Vo Francúzsku, Rakúsku a Španielsku boli počas protestov zranené stovky ľudí. Vo Francúzsku sa polícia uchýlila k nezákonnému použitiu sily voči protestujúcim a v Turecku, kde sa na odopieranie práva na pokojné zhromažďovanie často používali plošné zákazy, zas polícia násilne rozohnala niekoľko pokojných zhromaždení. Štáty, v ktorých k takýmto zásahom došlo, nedokázali zabezpečiť, aby bezpečnostné zložky zodpovedné za násilie páchané na pokojných protestujúcich niesli za porušenie zákona zodpovednosť.
Niektoré štáty dokonca polícii poskytli zvýšené právomoci. Napríklad v Nemecku je možné „budúcim páchateľom či páchateľkám trestných činov“ udeliť domáce väzenie alebo sledovať ich osobnú komunikáciu. Naopak, v niektorých krajinách súdy zohrali pri ochrane individuálnych slobôd kľúčovú úlohu, keď zrušili plošný zákaz protestov alebo, ako v Poľsku, bránili práva demonštrujúcich, ktoré a ktorí vyjadrili nesúhlas s nacionalizmom a rasizmom. Poľskí sudcovia a sudkyne však v niektorých prípadoch za vydanie takýchto rozhodnutí niesli vážne dôsledky, ako napríklad obťažovanie zo strany úradov alebo dokonca odvolanie z funkcie.
Nezávislosť súdnictva
V Poľsku, Maďarsku, Rumunsku a Turecku ohrozili legislatívne a administratívne iniciatívy nezávislosť súdnictva, právny štát a v konečnom dôsledku právo na spravodlivý súdny proces.
Tento konflikt bol najviditeľnejší v Poľsku, kde došlo k pokusu zaviesť legislatívne úpravy a politické zmeny s cieľom prinútiť sudcov a sudkyne, aby konali v zhode s politickým smerovaním vlády a parlamentu.
Sudcom a sudkyniam, rovnako ako prokurátorom a prokurátorkám, hrozilo potrestanie disciplinárnym konaním za to, že vystúpili na obranu nezávislého súdnictva. Riskovali tým, že sa sami stanú obeťami porušovania ľudských práv, proti ktorému sa ozvali. Jednotliví sudcovia a sudkyne sa tiež stali terčom očierňovania v štátnych médiách a na sociálnych sieťach.
Aj keď inštitúcie EÚ okamžite a vo zvýšenej miere reagovali na zhoršujúcu sa situáciu v Poľsku, ich intervencia do konca roka neviedla k výraznému zlepšeniu.
V Maďarsku bola nezávislosť súdnictva naďalej v ohrození v dôsledku narušenia systému kontrol a vyvažujúcich opatrení na všeobecných súdoch. Rumunsko dostalo v máji varovanie od Európskej komisie, že ak sa nezačne zaoberať otázkami zasahovania exekutívy do fungovania právneho štátu, hrozí spustenie procesov, potenciálne vedúcich k pozastaveniu určitých právomocí Rumunska ako členského štátu v dôsledku trvalého porušovania základných hodnôt EÚ.
V ohrození sa ocitlo aj súdnictvo mimo EÚ, v Turecku. Po tvrdých opatreniach, zavedených po pokuse o štátny prevrat v roku 2016, vstúpili v roku 2018 do platnosti nové právne predpisy, umožňujúce prepúšťanie štátnych úradníkov a úradníčok na základe ich údajných väzieb na „teroristické organizácie“.
Zločiny z nenávisti a diskriminácia
Ako dôkaz o negatívnom trende v oblasti ľudských práv slúži aj skutočnosť, že prejavy intolerancie a diskriminácie v roku 2019 často nadobúdali formu násilných útokov. Násilie bolo namierené na ľudí, ktorí sa ozývali na obranu menšín, tolerancie a inklúzie.
Najmenej dvaja štátni predstavitelia zaplatili za obranu týchto hodnôt najvyššiu cenu. V januári bol počas charitatívnej akcie na smrť dobodaný primátor poľského mesta Gdansk a zástanca práv LGBTIQ osôb a migrujúcich, Pawel Adamowicz. V júni bol zastrelený úradujúci guvernér nemeckého mesta Kassel, Walter Lübcke, ktorý presadzoval politiky podporujúce prijímanie ľudí na úteku.
V nemeckom Halle / Saale boli v októbri zabití dvaja ľudia po tom, ako sa podozrivý, prívrženec krajnej pravice, pokúsil počas židovského sviatku Jom Kippur zaútočiť na miestnu synagógu a následne zaútočil na obchod s potravinami. Vo Francúzsku bolo zaznamenaných niekoľko útokov na mešity, vrátane pokusu o vypálenie mešity v meste Bayonne, pri ktorom páchateľ vystrelil na dvoch mužov, čím im spôsobil vážne zranenia. Naprieč Európou pokračovali aj útoky a diskriminácia rómskych komunít. Rómovia a Rómky z bulharského mesta Gabrovo a dediny Vojvodinovo boli nútene vysťahovaní a ich domy boli zbúrané. Za tieto incidenty boli zodpovedné miestne úrady a davy rozzúrených ľudí. Vyhnané boli stovky ľudí, ich domovy vypálené alebo zbúrané. V talianskom meste Giugliano úrady vysťahovali komunitu približne 450 Rómov a Rómok, vrátane rodín s deťmi, ktorým neponúkli žiadne náhradné ubytovanie. Prípady núteného vysťahovania Rómov a Rómok sa vyskytli aj vo Švédsku a Francúzsku.
Práva žien
Na základe rozhodnutia najvyššieho súdu v Belfaste boli v Severnom Írsku dekriminalizované interrupcie a všetky prebiehajúce trestné konania súvisiace s umelým prerušením tehotenstva boli zastavené. Na Slovensku pokračovali parlamentné pokusy o ďalšie obmedzenie prístupu k interrupciám a ich kriminalizáciu, čo vyvolalo protesty ľudskoprávnych organizácií aj reakciu komisárky Rady Európy pre ľudské práva, ktorá vyzvala poslancov a poslankyne slovenského parlamentu, aby novelu zákona neprijali.
Obete sexuálneho násilia, vrátane znásilnenia, čelili aj naďalej prekážkam v prístupe k spravodlivosti. Zákonná definícia znásilnenia sa vo väčšine európskych krajín naďalej zakladala na použití fyzickej sily, čo je v rozpore s ľudskoprávnymi normami, ktoré sex bez súhlasu považujú za znásilnenie. V Dánsku, Španielsku a Veľkej Británii došlo k systémovým zlyhaniam v oblasti prevencie, vyšetrovania a trestného stíhania sexuálneho násilia, na ktoré upozorňovali tak samotné obete, ako aj aktivistky a aktivisti za práva žien, ktoré a ktorí žiadali spravodlivosť.
Rozsiahle protesty, ktoré v Španielsku reagovali na rozsudok v prípade tzv. „Vlčej svorky“ donútili vládu oznámiť, že právna definícia znásilnenia bude pozmenená, tak aby bolo jasné, že sex bez súhlasu je znásilnením. Predmetný rozsudok vyhlásil päticu mužov obvinených zo znásilnenia za nevinných, napriek tomu, že súd uznal, že znásilnená žena so sexuálnym stykom nesúhlasila. Muži boli odsúdení za menej závažný trestný čin sexuálneho zneužívania, keďže chýbali dôkazy o použití fyzického násilia alebo zastrašovania pri čine. Najvyšší súd rozsudok zrušil a muži boli v júni odsúdení na 15 rokov odňatia slobody.
Úsilie obetí, aktivistov a aktivistiek v Grécku viedlo k zmene právnej definície znásilnenia, ktorá po novom hovorí, že sex bez súhlasu je znásilnením.
Práva LGBTIQ osôb
Vo viacerých tureckých provinciách boli výslovne zakázané akékoľvek podujatia súvisiace s týždňom PRIDE. V Ankare došlo v apríli konečne k zrušeniu všeobecného a časovo neobmedzeného zákazu organizácie PRIDE, ktorý tam platil od novembra 2017. Zákazy, následne udelené na jednotlivé udalosti PRIDE týždňa, však naďalej protiprávne obmedzovali práva LGBTIQ osôb. Ľudia, ktorí sa týmto zákazom postavili, čelili policajnému násiliu, vyšetrovaniu a trestnému stíhaniu.
V Poľsku až 64 miestnych úradov prijalo rezolúcie proti „LGBT ideológii“ a niektoré vyhlásili svoje územie za „Zónu bez LGBT“.
Pozitívnejšou správou je, že v dvoch európskych krajinách sa v uplynulom roku konali prvé pochody PRIDE v ich histórii: v júni v Severnom Macedónsku a v septembri v Bosne a Hercegovine. Napriek odôvodneným obavám z násilia a prísnym bezpečnostným opatreniam sa obe udalosti tešili podpore štátnych orgánov a uskutočnili sa vo sviatočnej atmosfére a bez násilia.
Správy k vybraným štátom (v slovenčine):
Slovensko: https://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2020/04/AIR19-Slovensko.pdf
Poľsko: https://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2020/04/AIR19-Poľsko.pdf
Maďarsko: https://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2020/04/AIR19-Maďarsko1.pdf
Česká republika: https://www.amnesty.sk/wp-content/uploads/2020/04/AIR19-Česká- republika.pdf