Interview s ľudskoprávnym pracovníkom v Gaze, 28.júl
Keď som si toto ráno umýval zuby počul som dobré známe bzučanie bezpilotných lietadiel nad našou budovou. Lietadlá preletujú celý čas, nikdy neviete či robia dohľad alebo je to útok. Táto neistota vás robí bezmocným. Čo môže ktokoľvek urobiť?
Päť minút neskôr udrela v okolí raketa, ktorá znela ako F-16 stíhačka. Jej hlasný zvuk poslal deti ukryť sa ku mne. Sú preplnené v mojej kúpeľni, aj pre pohodlie aj bezpečnosť. Boli tak vydesené a bledé; mali červené oči z nedostatku spánku. Som známy tým, že si viem udržať chladnú hlavu a hovoria o mne, že mám nervy z ocele. Tak som len naďalej zvieral svoju zubnú kefku, čistil si zuby a usmieval sa. Môj úsmev prepukol v ich smiech. To je jedna z tých absurdných reakcií, ktoré zažívate v extrémnom strese.
Snažím sa veci udržať čo najviac „normálne ako sa dá“, nerozprávame sa o vojne a smrti celý čas. Sme opatrní, ale nepreháňame to. Snažíme sa vyhnúť panike. Nechceme kričať “choďte do úkrytu dole!” zakaždým, keď počujeme bzučanie bezpilotných lietadiel. V mojom dome sa cítim relatívne v bezpečí. Poznám svojich susedov v dome a viem, že nikto z nás by nemal byť cieľom útoku. Napriek tomu, v Gaze nie je naozaj nikde bezpečne. Život je tu nebezpečný. Je to vojna. Veríme ale v Boha.
Snažím sa držať ďalej od oblastí, kde sa boje odohrávajú. V každom prípade žiadne vozidlo nie je imúnne voči útokom. V istý deň bola zničená aj jasne označená sanitka. Najviac sa cítim ohrozený, keď fotím alebo robím rozhovory s ľuďmi, ktorí žijú v oblastiach, ktoré sú cieľom útokov. Nebezpečenstvo je, keď máte pocit, že každý dom, v ktorom ste môže byť predmetom útokov. Verím, že moja práca je dôležitá – bez ohľadu na nebezpečenstvo. Je nevyhnutné, aby pravda vyšla von.
Minulý týždeň ma šokoval prípad rodiny Abu Jame vo východnej oblasti Gazy. Dvadsaťpäť členov jej rodiny zomrelo v izraelskom nálete. Práve vtedy jedli večerné jedlo na ukončenie ramadánu. Prišiel som tam na druhý deň ráno, len pár hodín po výbuchu. Práve vyťahovali ich telá. Aj maličké telíčka. V čase keď som tam bol, ďalšia strela zasiahla okolie.
V súčasnosti žije 28 ľudí v mojom dome. Moji bratia normálne žijú v Salatíne v severnej časti pásma Gazy, kde prebieha izraelská pozemná invázia. Bratia so svojimi rodinami, ktorá každá z nich má šesť či sedem detí chcú žiť spolu pod jednou strechou. Všetci bývajú so mnou. Nemôžete ich odmietnuť, keď ich životy sú v stávke. Kvôli Izraelskej pozemnej invázii je nemožné zohnať jedlo z poľnohospodárskych oblastí na severe do mesta Gaza. Hlavná cesta Salah al-Din, ktorá spája celé pásmo Gazy je veľmi exponovaná a je objektom častých útokov. Iba sanitky a niekoľko humanitárnych vozidiel, aj keď pri veľkom riziku, používa túto cestu.
Jediným trhom, ktorý je stále funkčný je trh v utečeneckom tábore al-Shati, ktorý sa otvorí v noci a je veľmi preplnený. Majitelia stánkov musia riskovať svoje životy, aby získali čerstvú zeleninu. Málo obchodov, ktoré ostali stále otvorené už nemajú zásoby jedla. Elektrinu máme asi štyri či šesť hodín denne, v rôznych časoch. Keď ju máme, všetci sa snažíme nabiť naše mobilné telefóny. Použitý generátor elektriny stojí 400 dolárov, takže nie každý si to môže dovoliť. Bez elektriny, musíme napumpovať vodu do zásobných nádrží na streche, aby sme mali vodu na umývanie. Čistú vodu na varenie a pitie musíme kupovať.
Mám všetko čo potrebujem k práci – počítač, nabíjačky, internet, kameru … ale nemám elektrinu. Podarilo sa mi opraviť môj starý dieselový generátor a dostal som aj palivo. Naozaj to potrebujem, len tak môžem poslať okolitému svetu svedectvo, ktoré som zhromaždil … Cítim sa pod tlakom,aby som príbehy z Gazy dostal von...