Anna Shea, výskumníčka Amnesty International pre práva utečencov a migrantov, 20. jún 2015
V apríli tohto roka sa grécky vojak dostal na titulné strany svetových médií, keď pri pobreží gréckeho ostrova zachránil niekoľko utečencov. Antonis Deligiorgis dostal prezývku “grécky hrdina na pláži”, on sám však zostal skromný: “Urobil som len to, čo bolo mojou povinnosťou.”
Antonis nie je jediný. Na gréckych ostrovoch, ako napríklad Leros a Lesvos pracujú miestni obyvatelia pracujú deň a noc a prichádzajúcim utečencom poskytujú jedlo, oblečenie a prístrešky.
Pokora a zľutovanie Antonisa a obyvateľov ostrovov sa dajú len ťažko prirovnať k postoju väčšiny vlád, ktorých hlavným cieľom sa zdá byť udržať utečencov a migrantov čo najďalej od svojich hraníc.
Čelíme najhoršej utečeneckej kríze za posledné desaťročia, a bohaté krajiny zatvárajú svoje dvere pred 19,5 miliónmi utečencov a utečenkýň. Tlačia ich do rúk kriminálnych gangov zarábajúcich na ich zúfalstve. Nie sú to prevádzači, kto je príčinou problému, sú to vlády, ktoré nie sú schopné konať v rámci základnej ľudskej slušnosti, ktorú ukázali mnohí ľudia ako Antonis Deligiorgis.
Amnesty International varovala, že utečenecká situácia nebola od konca II. svetovej vojny pred 70 rokmi takáto zúfalá. Kríza v Sýrii je najväčšou humanitárnou katastrofou našich čias. Štyri milióny utečencov a utečenkýň sa snažia prežiť v susedných krajinách a ďalších 7,6 miliónov je mimo svojho domova v Sýrii. Menej známe konflikty sú tiež hrozivé: tri milióny ľudí utekajú pred porušeniami ľudských práv v Južnom Sudáne, Nigérii, Burundi a iných častiach sub-saharskej Afriky.
Títo ľudia robia to, čo by urobil každý z nás, keby sme sa ocitli v pasci neznesiteľných okolností: utekajú. Aby mohli utiecť, riskujú všetko. Často to jediné, čo im zostane a čo riskujú, je holý život.
Najbohatšie krajiny sveta robia šokujúco málo, aby pomohli ľuďom, ktorých práva a životy sú v ohrození. Medzinárodné spoločenstvo ponúka peniaze, ale nie dosť na riešenie krízy takýchto nevídaných rozmerov. Bohaté krajiny sú navyše lakomé, keď dôjde k otázke presídlenia a ponúknutia nové domova utečencom a utečenkyniam.
Tie krajiny, ktoré nesú na pleciach následky tejto obrovskej krízy sú vo všeobecnosti tie, ktoré sú na to najmenej pripravené: 86% utečencov a utečenkýň na celom svete žije v rozvíjajúcich sa krajinách. Turecko, Pakistan a Libanon hostia každý viac ako milión utečencov a utečenkýň. Počet miest na svete na presídlenie tých, ktorí utekajú zo Sýrie predstavuje len niečo viac ako 2% tých, ktorí žijú v susedných krajinách. V roku 2013 bolo presídlených menej ako 15 000 utečencov a utečenkýň z celého afrického kontinentu.
Presídľovacie programy bohatých krajín sú neadekvátne. Absencia bezpečných a legálnych ciest vedúcich k útočisku ľudí doslova zabíja.
Pri pokuse získať azyl zmiznú každý rok tisíce ľudí. Zomrú od hladu a smädu, podľahnú chorobám, zabijú ich útoky, alebo sa utopia.
V apríli 2015 zomrelo na ceste do Európy len počas 10 dní viac ako tisíc ľudí. V máji tohto roka boli tisíce ľudí týždne ponechané na lodiach pri pobreží Thajska, Malajzie a Indonézie, kým sa tamojšie vlády dohadovali, čo urobiť.
Protesty verejnosti síce prinútili tieto vlády konať, avšak len zdráhavo.
Malajzia a Indonézia napokon oznámili, že povolia 7 000 ľuďom vstup na pevninu. Ochrana týchto ľudí však bude len dočasná a podmienená pomocou medzinárodného spoločenstva s repatriáciou alebo presídlením.
Zvýšený počet lodí vyslaných do Stredozemného mora európskymi vládami pomohol. Počas posledných šiestich týždňov tam značne klesol počet obetí. Treba však znížiť počet ľudí, ktorí takto na mori a v rukách prevádzačov riskujú svoje životy. Jediným spôsobom je, aby krajiny EÚ súhlasili s presídlením značného počtu utečencov a utečenkýň a otvorili bezpečné cesty do Európy.
Zdá sa, že mnohé vlády, vedomé si nedostatkov v riešení tejto tragédie, sa snažia odvrátiť pozornosť od svojich zlyhaní, a to tým, že charakterizujú svetovú utečeneckú krízu ako prevádzačský alebo pašerácky problém. Ale v skutočnosti sú prevádzačstvo a pašeráctvo dôsledkom. Príčinou je neadekvátne konanie vlád.
Keď sú ľudia zúfalí, nič ich nezastaví pred útekom. Vlády nesú morálnu zodpovednosť za to, že im bránia využiť bezpečné a zákonné cesty a tým ich nútia využiť služby pašerákov. Ľudia sa stávajú zraniteľnými pred prevádzačmi.
Činy vlád sú len ťažko porovnateľné so správaním bežných ľudí a komunít, ktorí zaobchádzajú s tými, čo prichádzajú s úctou. Tá v oficiálnych politikách mnohých vlád zreteľne chýba. Migrácia bola vždy súčasťou ľudstva. Nemôžeme ľuďom brániť v sťahovaní a trestať ich za sťahovanie. Je to zlé a odsúdené na zlyhanie.
Vlády musia prestať tento problém zanedbávať. Utečeneckú krízu musia riešiť a bezpodmienečne musia začať ochraňovať ľudské životy. Požiadavky o podpore presídľovania sú opodstatnené a dosiahnuteľné. To, čo utečenci potrebujú, nie je heroizmus, ale jednoduchá základná ľudská slušnosť.