Projekt 100ka (čítaj stovka)

Od 1. októbra 2020 sme sa v Amnesty Slovensko venovali projektu, ktorého názov je nadpisom tohto článku. 

Projekt trval od 1. októbra 2020 do 31. mája 2023. V rámci projektu 100ka sme sa venovali vybraným ľudskoprávnym témam, ktoré sme priblížili na sociálnych sieťach, ale aj na rozličných vzdelávacích a osvetových podujatiach pre verejnosť či mladých ľudí na základných, stredných a vysokých školách.

Projekt významne skomplikovala globálna pandémia Covid-19, ale napriek tomu sa nám v projekte podarilo venovať nasledujúcim témam: Práva žien a dievčat, Práva Rómov a Rómok, Klimatická kríza, Práva LGBTI+ ľudí, Dôstojnosť, Aktivizmus, Sloboda médií, Hrdinovia a hrdinky ľudských práv, Všeobecná deklarácia ľudských práv, Duševné zdravie či Sloboda prejavu. Týmto témam sme sa venovali prostredníctvom rozličných formátov.

Projekt pôvodne počítal so zapojením 3 000 osôb, ktoré sa zapoja do našich aktivít ako diváčky a diváci, účastníci a účastníčky. Aj vzhľadom na to, že pandémia nás prinútila presunúť časť aktivít do online priestoru sme však boli omnoho úspešnejší. Celkovo sa do projektu zapojilo 404 739 osôb.

Plánovali sme organizáciu 48 podujatí pre mladých ľudí a širokú verejnosť, ale nakoniec sa nám podarilo zorganizovať 89 takýchto podujatí. Plánovali sme zorganizovať 8 tréningov a seminárov pre učiteľstvo a študentstvo. Boli sme však šikovnejší a zorganizovali sme ich 32. Pôvodne sme chceli pripraviť 10 magazínov pre mladých ľudí, ale podarilo sa nám ich pripraviť 12. Okrem toho sme počas projektu pripravili a propagovali 100 videí o vybraných ľudskoprávnych témach.

Zhrnutie projektu: Projekt priniesol počas svojho trvania tematický vzdelávací obsah o viac ako 10 ľudskoprávnych témach na podujatiach pre verejnosť a mladých ľudí na školách, ale aj na sociálnych sieťach prostredníctvom videí ale aj online podujatí.

Prehľad videí projektu

  1. Hovorme o podpore s Ivanou Klimentovou (video tu)
  2. Hovorme o sexuálnej výchove s Radkou Mikšík (video tu)  
  3. Hovorme o spravodlivosti s Barborou Burajovou (video tu)
  4. Hovorme o súhlase v LGBT+ komunite so Zarou Kromkovou (video tu)
  5. Hovorme o znásilnení v partnerských vzťahoch s Tatianou Brnovou (video tu)
  6. Hovorme o zneužívaní s Katarínou Danovou (video tu)
  7. Hovorme o sexe so súhlasom s Johannou Nejedlovou (video tu)
  8. Hovorme o sexuálnom násilí s Veronikou Valkovičovou (video tu)
  9. Hovorme o rodovej nerovnosti s Adrianou Mesochoritisovou (video tu)
  10. Hovorme o právach žien v sexbiznise (video tu)
  11. O ľudských právach Rómov a Rómok sa rozprávame s Mikulášom Lakatošom (video tu
  12. O ľudských právach Rómov a Rómok s Vladom Horváthom  (video tu)
  13. O ľudských právach Rómok a Rómov s Vandou Durbákovou (video tu
  14. O ľudských práva Rómok a Rómov s Dominikou Badžovou (video tu)  
  15. O ľudských právach Rómov a Rómok s Ingrid Kosovou (video tu)
  16. O ľudských právach Rómok a Rómov s Adelou Pleškovou Matulayovou (video tu
  17. O ľudských právach Rómov a Rómok s Milenou Makovou (video tu)
  18. O ľudských právach Rómov a Rómok so Zuzanou Havírovou (video tu)
  19. O ľudských právach Rómov a Rómok s Marekom Berkym (video tu)
  20. Špeciálna PechaKucha Night 48 (video tu)
  21. Veronika Duždová o právach Rómov (video tu)
  22. Csilla Droppová o občianskej spoločnosti (video tu)
  23. Adela Plešková o právach Rómov (video tu)
  24. Igor Hudák o právach Rómov (video tu)
  25. Jolana Nátherová o právach Rómov (video tu)
  26. Marek Hudec o právach LGBTI+ ľudí (video tu)
  27. Milena Maková o právach Rómov (video tu)
  28. Niko Nagy o právach LGBTI+ ľudí (video tu)
  29. Silvia Kováčová o právach Rómov (video tu)
  30. Štefan Ivanco o právach Rómov (video tu)
  31. Martin Karen o dôstojnosti (video tu)
  32. Zara Kromková o právach LGBTI+ ľudí (video tu)
  33. Michal Zálešák o Všeobecnej deklarácii ľudských práv (video tu)
  34. Marián Torok o Všeobecnej deklarácii ľudských práv (video tu)
  35. Ingrid Kosová o právach Rómov (video tu)
  36. Zuzana Olšinová o dôstojnosti (video tu)
  37. Barbora Burajová o ľudských právach žien (video tu)
  38. Kamila Gunišová o právach Rómov (video tu)
  39. Beata Hirt o občianskej spoločnosti (video tu)
  40. Eva Kovačechová o občianskej spoločnosti (video tu)
  41. Ivana Figuli o občianskej spoločnosti (video tu)
  42. Ivana Klimentová o právach žien (video tu)
  43. Maroš Chmelík o občianskej spoločnosti (video tu)
  44. Martina Strmeňová o občianskej spoločnosti (video tu)
  45. Milan Zvada o právach kvír ľudí (video tu)
  46. Peter Medveď o občianskej spoločnosti (video tu)
  47. Silvia Cochová (video tu)
  48. Zuzana Szaboová o občianskej spoločnosti (video tu)
  49. Zuzana Úradníčková o dôstojnosti (video tu)
  50. Sanja Nikolov o dôstojnosti (video tu)
  51. Juraj Havlík o aktivizme (video tu)
  52. Lucia Berdisová o právach žien (video tu)
  53. Natália Šmídová o dôstojnosti (video tu)
  54. Rado Sloboda o Všeobecnej deklarácii ľudských práv (video tu)
  55. Ivan Mako o právach Rómov (video tu)
  56. Martina Paulíková o klíme (video tu)
  57. Jarmila Androvičová o dôstojnosti (video tu)
  58. Daniela Mužíková o právach kvír ľudí (video tu)
  59. Klára Ševčík Bernátová o dôstojnosti (video tu)
  60. Matúš Petričko o dôstojnosti (video tu)
  61. Bianka Urbanovská o právach žien (video tu)
  62. Ida Želinská o právach žien (video tu)
  63. Dagmar Horná o Všeobecnej deklarácii ľudských práv (video tu)
  64. Alexandra Bitušíková o občianskej spoločnosti (video tu)
  65. Gabriela Bírošová o aktivizme (video tu)
  66. Jakub Hrbáň o klíme (video tu)
  67. Martin Sýkora o Všeobecnej deklarácii ľudských práv (video tu)
  68. Miroslav Ragač o aktivizme (video tu)
  69. Monika Budaiová o slobode prejavu (video tu)
  70. Tara Ruzbašanová o slobode prejavu (video tu)
  71. Tereza Pašková o slobode prejavu (video tu)
  72. Vlado Rafael o aktivizme (video tu)
  73. O ľudských právach LGBTI+ ľudí (video tu)
  74. Laco Oravec o Všeobecnej deklarácii ľudských práv (video tu)
  75. Šikana za obhajobu práv (video tu)
  76. Mučený a väznený za účasť na protestoch (video tu)
  77. Basa za záchranu životov (video tu)
  78. Zverejňovanie dokumentov vo verejnom záujme (video tu)
  79. Zatknutá, keď mala len 15 rokov (video tu)
  80. Šikanovaná za obhajobu práv žien (video tu)
  81. Rozprávanie o Alexandre Skočilenko (video tu)
  82. Rozprávanie o afrokubánskom umelcovi (video tu)
  83. Rozprávanie o neviditeľných a utláčaných (video tu)
  84. Rozprávanie o palestínskej aktivistke (video tu)
  85. Julián Vrábel o právach kvír ľudí (video tu)
  86. Tomáš Hučko o slobode tlače (video tu)
  87. Peter Ivanič o slobode tlače (video tu)
  88. Michaela Žureková o slobode tlače (video tu)
  89. Tímea Krauszová o slobode tlače (video tu)
  90. Ľuboš Vrbický o klíme (video tu)
  91. Juraj Melichar o klíme (video tu)
  92. Šárka Nohelová o právach kvír ľudí (video tu)
  93. Lucia Skokanová o Všeobecnej deklarácii ľudských práv (video tu)
  94. Alžbeta Gregorová Brozmanová o aktivizme (video tu)
  95. Lucia Rosová o aktivizme (video tu)
  96. Dorota Martincová o aktivizme (video tu)
  97. Lýdia Šuchová o aktivizme (video tu)
  98. Vanda Výbošteková o právach kvír ľudí (video tu)
  99. Andrej Kuruc o právach kvír ľudí (video tu)
  100. Adam Engler o právach kvír ľudí (video tu)

Projekt ‘100ka’ je podporený z programu ACF – Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou“. 


1. Práva žien

Práva žien sú ľudské práva

Všetci a všetky máme nárok na ľudské práva. Tieto práva zahŕňajú právo na život bez násilia a diskriminácie; právo na najvyššiu možnú úroveň fyzického a duševného zdravia; právo na vzdelanie; právo vlastniť majetok; volebné právo či právo zarábať rovnakú mzdu za rovnakú prácu.

Mnoho žien a dievčat na celom svete však stále čelí diskriminácii na základe pohlavia a rodu. Od rodovej nerovnosti sa odvíja mnoho problémov, ktoré neúmerne zasahujú ženy a dievčatá: násilie vo vzťahoch a sexuálne násilie, nižšie platy, nedostatočný prístup k vzdelaniu či neadekvátna zdravotná starostlivosť.

Hnutia za práva žien dlhé roky tvrdo bojovali proti tejto nerovnosti, ženy masovo vychádzali do ulíc žiadať dodržiavanie ich práv a zmenu zákonov. Súčasná digitálna éra praje novým hnutiam, akým je napríklad #MeToo, ktoré poukazuje na alarmujúci rozsah rodovo podmieneného násilia a sexuálneho obťažovania.

Amnesty International prostredníctvom výskumu, advokácie a kampaní vytvára nátlak na ľudí, ktorí majú vo svojich rukách prislúchajúce právomoci, aby rešpektovali práva žien.

Za čo bojujeme?

Čo máme na mysli, keď hovoríme o právach žien? Za čo bojujeme? Tu nájdete niekoľko príkladov práv, za ktoré aktivistky a aktivisti bojovali v priebehu storočí a bojujú aj dnes:

Volebné právo pre ženy

V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia ženy začali agitovať za zmenu volebných zákonov, aby aj im prislúchalo volebné právo. V roku 1893 sa Nový Zéland stal prvou krajinou, ktorá garantovala ženám volebné právo na celoštátnej úrovni. Hnutie sufražetiek (suffrage = volebné právo) sa rozšírilo do celého sveta a vďaka húževnatosti všetkých, ktoré sa do tohto boja zapojili, je dnes volebné právo žien definovaným právom podľa Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979).

Napriek tomuto pokroku, na svete ešte stále existuje veľa miest, kde je pre ženy veľmi ťažké si toto právo aj uplatniť. Jedným z príkladov je Sýria, kde sú ženy skutočne odrezané od politickej angažovanosti, a to vrátane prebiehajúceho mierového procesu.

V Pakistane je síce volebné právo definované ako ústavne právo, no v niektorých oblastiach ženám dodnes nie je dovolené voliť, najmä kvôli prísnym zvykom, na ktorých dodržiavanie a interpretáciu dohliadajú silné vedúce osobnosti v ich patriarchálnych komunitách.

V Afganistane sa úrady nedávno rozhodli zaviesť vo volebných miestnostiach povinnú kontrolu osôb podľa fotografie, čo sťažuje hlasovanie pre ženy v konzervatívnych oblastiach, kde si väčšina žien zakrýva na verejnosti tvár.

Amnesty International sa zasadzuje za to, aby sa všetky ženy mohli efektívne zúčastňovať na politických procesoch.

Sexuálne a reprodukčné práva

Každý človek má mať možnosť rozhodovať o svojom vlastnom tele.

Každá žena a dievča má sexuálne a reprodukčné práva. To znamená, že majú právo na rovnaký prístup k zdravotníckym službám, akými sú antikoncepcia a bezpečné interrupcie, a tiež právo rozhodnúť sa, kedy a s kým sa zosobášia, či chcú mať deti, a ak áno, koľko, kedy a s kým.

Ženy by mali byť schopné žiť bez obáv z rodovo podmieneného násilia vrátane znásilnenia a iného sexuálneho násilia, mrzačenia pohlavných orgánov, núteného sobáša, núteného tehotenstva, nútenej interrupcie alebo nútenej sterilizácie.

Napriek všetkému nás čaká ešte dlhá cesta, kým si všetky ženy budú môcť uplatniť tieto práva.

Ešte stále je na svete veľa žien a dievčat, ktoré nemajú prístup k bezpečným a legálnym interrupciám. Vo viacerých krajinách stoja ľudia, ktorí chcú alebo potrebujú ukončiť tehotenstvo, pred nemožným rozhodnutým: ohroziť svoj život (resp. život tehotnej), alebo ísť do väzenia.

Viac informácií o politikách Amnesty International v oblasti prístupu k bezpečnej interrupcii si môžete prečítať TU.

Kampane Amnesty a príklady pozitívnej zmeny

V Argentíne vedie Amnesty International kampaň za zmenu prísnych interrupčných zákonov bok po boku s miestnymi iniciatívami obrankýň a obrancov ľudských práv. I keď sa podarilo docieliť niekoľko dôležitých krokov správnym smerom, ženy a dievčatá v krajine ešte stále nemôžu rozhodovať o svojom vlastnom tele.

Úspešné boli naše kampane v Írsku a Severnom Írsku, kde nedávno došlo k dekriminalizácii interrupcií po mnohých desaťročiach lobovania zo strany Amnesty a ďalších ľudskoprávnych organizácií a iniciatív.

Poľskému parlamentu adresovala Amnesty International s ďalšími vyše 200 ľudskoprávnymi a feministickými organizáciami z celého sveta spoločné vyhlásenie proti návrhu zákona o drakonickom obmedzení prístupu k interrupciám.

Po dlhoročných kampaniach Amnesty a ďalších organizácií a iniciatív Kórejská republika nedávno zaznamenala výrazný pokrok v oblasti sexuálnych a reprodukčných práv. Najvýznamnejší bol rozsudok juhokórejského ústavného súdu, ktorý nariadil vláde dekriminalizovať interrupcie v krajine, pričom na reformovanie reštriktívnych zákonov o interrupciách stanovil lehotu do konca roku 2020.

Amnesty International podporila aj ženy a dievčatá, ktoré v Burkina Faso bojujú proti núteným sobášom, čo je praktika veľmi rozšírená najmä vo vidieckych oblastiach.

V Sierra Leone spolupracujeme s miestnymi komunitami v rámci vzdelávacieho programu Amnesty International, ktorý sa zameriava na množstvo otázok a problémov z oblasti ľudských práv, ako napríklad mrzačenie ženských pohlavných orgánov.

Zistili sme, že v Zimbabwe sú ženy a dievčatá vystavené nechceným tehotenstvám a zvýšenému riziku infekcie HIV z dôvodu rozsiahleho nepochopenia podstaty súhlasu pri sexuálnych aktivitách a nedostatočného prístupu k zdravotnej starostlivosti v oblasti sexuálneho zdravia. Dievčatá sa tak ocitajú v diskriminovanej pozícii aj v prístupe ku vzdelaniu, ohrozené detskými sobášmi a chudobou.

V Jordánsku Amnesty International vyzvala úrady, aby prestali v tichosti podporovať násilnícky systém mužského poručníctva, ktorý drží ženy pod kontrolou ich mužských rodinných príslušníkov a obmedzuje ich osobné slobody. Ženy môžu byť v rámci neho napríklad zadržiavané na základe obvinenia zo sexuálneho styku mimo manželstva alebo z toho, že opustili dom bez povolenia; pričom ich môže čakať ponižujúce „preskúmanie panenstva“ a následne ohrozenie v dôsledku irelevantného nálezu.

Sloboda pohybu

Sloboda pohybu je právo voľne sa pohybovať tak, ako sa nám páči – nielen v rámci krajiny, kde žijeme, ale aj pri cestovaní do zahraničia. Mnoho žien sa však v súvislosti s pohybom a cestovaním stretáva s vážnymi prekážkami. V niektorých prípadoch im ani nie je povolené vlastniť cestovný pas alebo cestovať bez dovolenia mužského poručníka.

V Saudskej Arábii nedávno prebehla úspešná kampaň, ktorá umožnila ženám viesť motorové vozidlá, čo bolo predtým dlhé desaťročia zakázané. Napriek tomuto významnému míľniku úrady naďalej pokračujú v prenasledovaní a zadržiavaní mnohých aktivistiek, a to len preto, že sa pokojne zasadzujú za práva žien.

Feminizmus a práva žien

Človeku, ktorý sa zaoberá právami žien, prospeje, ak porozumie feminizmu. Vo svojej podstate je feminizmus presvedčenie, že ženy majú nárok na politickú, ekonomickú a sociálnu rovnosť. Feminizmus sa usiluje zabezpečiť ženám možnosť plne využívať svoje práva na rovnakej úrovni ako muži.

Intersekcionálny feminizmus

Intersekcionálny feminizmus vyjadruje myšlienku, že všetky dôvody, pre ktoré môže byť niekto diskriminovaný – vrátane rasového či etnického pôvodu, pohlavia, sexuálnej orientácie, rodovej identity, vierovyznania, zdravotného znevýhodnenia, príslušnosti k ekonomickej triede –, sa navzájom prekrývajú a pretínajú. Jedným zo spôsobov, ako to lepšie pochopiť, je pozrieť sa na konkrétne prejavy, napríklad v Dominikánskej republike, kde náš výskum ukázal, že pracovníčky v oblasti sexuálnych služieb, ktoré sú často zároveň osobami inej farby pleti, transrodovými osobami, alebo oboje súčasne, sú vystavené mučeniu a prenasledovaniu zo strany polície, pričom tá sa na ne zameriava nielen pre každú z uvedených identít, ale obzvlášť pre ich prienik.

Ako sa porušujú práva žien?

Rodová nerovnosť

Rodová nerovnosť môže zahŕňať:

  • Rodovo podmienené násilie

O rodovo podmienenom násilí hovoríme, keď sú násilné činy páchané voči osobám na základe ich sexuálnej orientácie, rodovej identity alebo pohlavných znakov. Rodovo podmienené násilie zasahuje v neúmernom rozsahu ženy a dievčatá.

Zvlášť ohrozené násilím sú ženy a dievčatá v konfliktných zónach. Sexuálne násilie sa naprieč dejinami používalo ako vojnová zbraň. Amnesty International v Nigérii zdokumentovala, koľko žien na úteku pred útokmi Boko Haram sa stalo terčom sexuálneho násilia a znásilňovania príslušníkmi nigérijskej armády.

V celosvetovom priemere približne 30 % všetkých žien, ktoré boli alebo sú vo vzťahu, zažilo fyzické a/alebo sexuálne násilie zo strany svojho partnera. Byť ženou znamená aj vyššiu pravdepodobnosť, že budete čeliť sexuálnym útokom vrátane znásilnenia, alebo tiež takzvaným „zločinom zo cti“.

Násilie páchané na ženách je závažným porušením ľudských práv. Chrániť ženy pred rodovo podmieneným násilím je zodpovednosťou štátu – a to aj vtedy, keď k nemu dochádza za zatvorenými dverami domácností.

  • Sexuálne násilie a obťažovanie

Sexuálnym obťažovaním je akékoľvek neželané sexuálne správanie. Môže ísť o fyzické správanie a pokusy o zblíženie, požadovanie sexuálnych služieb alebo nevhodný verbálny prejav.

Pri sexuálnom násilí má sexuálny útok fyzickú formu. Hoci sa terčom sexuálneho násilia môžu stať aj muži a chlapci, sú to ženy a dievčatá, ktoré zasahuje v najväčšej miere.

  • Diskriminácia na pracovisku

Ženy sú často vystavené rodovej diskriminácii na pracovisku. Príkladom je rozdielne platové ohodnotenie žien a mužov. Rovnaká odmena za rovnakú prácu je ľudským právom, no ženám sa prístup k spravodlivej a rovnakej mzde zas a znovu odopiera. Podľa nedávnych prieskumov v súčasnosti ženy zarábajú zhruba 77 % zárobku, ktorým sú za rovnakú prácu ohodnotení muži, čo vedie k celoživotnej finančnej nerovnosti žien. V dôsledku toho si častejšie nemôžu dovoliť naplno uplatňovať svoju nezávislosť a znamená to pre ne tiež zvýšené riziko chudoby vo vyššom veku.

  • Diskriminácia na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity

V mnohých krajinách sveta sú ženám odopierané ich práva na základe sexuálnej orientácie, rodovej identity alebo pohlavných znakov. Lesbické, bisexuálne, transrodové a intersexuálne ženy a rodovo nekonformné osoby čelia násiliu, vylúčeniu, obťažovaniu a diskriminácii. Mnoho z nich je vystavených extrémnemu násiliu vrátane sexuálneho násilia alebo takzvaného „nápravného znásilnenia“ a „vrážd zo cti“.

Práva žien a medzinárodné právo

Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (CEDAW, 1979) je kľúčovou medzinárodnou dohodou, ktorá sa zaoberá diskrimináciou na základe rodu a poskytuje osobitnú ochranu práv žien.

Dohovor CEDAW ustanovil medzinárodnú listinu práv žien a dievčat a definuje povinnosti štátov určené s cieľom zaručiť ženám možnosť si tieto práva uplatňovať.

Dohovor ratifikovalo viac ako 180 štátov.

Prečo je dôležité zasadzovať sa za práva žien?

Práva žien sú ľudské práva

Môže sa to javiť ako samozrejmosť, no nemôžeme mať slobodnú a rovnoprávnu spoločnosť, pokiaľ nebudú slobodní a rovní všetci ľudia. Kým nebude ženám umožnené požívať rovnaké práva ako mužom, bude sa táto nerovnosť v spoločnosti týkať každého.

Ochrana práv žien robí svet lepším

Ako upozorňuje OSN, rodová rovnosť a posilnenie postavenia žien a dievčat nie sú cieľom samým osebe, ale kľúčom k udržateľnému rozvoju, mieru a bezpečnosti. A výskumy nám tieto slová potvrdzujú: keď sa práva žien berú vážne a dodržiavajú, spoločnosť sa zlepšuje pre všetkých.

Keď spolupracujeme, sme silnejší

Hoci hnutia a iniciatívy zdola už urobili mnoho, ak sa k podpore práv žien pridáme naozaj všetci a všetky, spolu dokážeme zmeniť oveľa viac. Prostredníctvom spolupráce s aktivistkami a aktivistami v teréne v kombinácii s vlastnými cielenými kampaňami môžu hnutia ako Amnesty International sformovať silný predvoj v boji za práva žien.

Súvisiace odkazy:

  • Práva žien sú na Slovensku systematicky porušované – Tlačová správa Amnesty International Slovensko pri príležitosti Medzinárodného dňa žien 2021
  • Naša solidarita nediskriminuje – solidárna akcia na podporu reprodukčných práv na Slovensku
  • Hovorme o súhlase – stránka Amnesty Slovensko venovaná popularizácii a normalizácii súhlasu v sexuálnych aktivitách, vzdelávaniu v téme sexuálnych aktivít so súhlasom a prevencii sexuálneho násilia
  • Možnosť voľby – feministická organizácia, ktorá od roku 2001 svojimi aktivitami prispieva k vytvoreniu spoločnosti, v ktorej budú mať ľudia na Slovensku skutočnú „možnosti voľby“ a žiť bez obmedzení určovaných rodovými stereotypmi.
  • Stránka zastavmenásilie, ktorá obsahuje definíciu pojmov v oblasti rodovo-podmieneného a domáceho násilia.
  • Aspekt – feministická vzdelávacia a publikačná organizácia

O aktivitách

Hovorme o súhlase // diskusia Amnesty International na feministickom festivale ArtWife

25. februára 2021, online diskusia 

Kým časť slovenskej politickej reprezentácie sa znova a znova pokúša obmedziť práva žien a vytĺkať lacné politické body z ťaženia proti pojmu „rod“, ich skutočnú snahu o rovnosť a elimináciu rodovo podmieneného násilia by sme našli len ťažko, ak vôbec. Nerovnosť a násilie však bujnejú, prehlbuje ich súčasná globálna pandémia COVID-19, ale zdá sa, že to nestojí za väčšiu politickú pozornosť. Jednu vec však treba tejto skupine politikov a političiek „uznať“: odhodlanie a vytrvalosť prinášať návrhy, ktoré obmedzujú ľudské práva žien a dievčat a zamraziť ďalšie kroky smerom k väčšej rovnosti a eliminácii násilia. Je však mnoho krokov, ktoré by sme mali urobiť. Jedným z nich je posunúť diskusiu o sexe so súhlasom z akademických, mimovládnych a komunitných úrovní na celospoločenskú a politickú, v ktorej sa diskusia musí zmeniť na konkrétne, praktické kroky. 

Sex so súhlasom je, nielen na Slovensku, opradený množstvom mýtov, ale v skutočnosti je to veľmi jednoduché. Sex, ku ktorému došlo bez súhlasu zúčastnených, je znásilnením. Mlčať, alebo nevysloviť „nie“, neznamená súhlas. „Nedostatočne“ vyjadriť odpor alebo sa „vyzývavo“ obliecť tiež nie je pozvánka ani prejav súhlasu. Znásilnenie zvykneme definovať skrz násilie a vyhrážky, ale v skutočnosti je, a malo by byť, definované absenciou súhlasu. 

Prejaviť súhlas so sexom neznamená podpísať zmluvu, ale prejav súhlasu musí byť jasný. Zastaralé zákony, rodové stereotypy a škodlivé mýty o téme súhlasu a telesnej autonómie však podporujú a normalizujú existenciu znásilnenia a rodovo podmieneného násilia v našej spoločnosti. V dôsledku týchto škodlivých fenoménov sa váha zodpovednosti a viny často kladie na plecia ľudí, ktorí sa stali terčom sexuálneho násilia, kým páchatelia sú ospravedlňovaní a vyviňovaní. 

V online diskusii Hovorme o súhlase sme vysvetlili, prečo je súhlas kľúčový a o čom všetkom hovoríme, keď hovoríme o sexe bez a so súhlasom. Diskutovali sme o súhlase v slovenskom a českom kontexte, ale aj o ignorancii či popieraní epidémie násilia na ženách a dievčatách. Nakoniec aj o tom, čo by sme s tým mali robiť. O týchto a ďalších otázkach sme sa rozprávali s riaditeľkou organizácie Konsent Johannou Nejedlovou, výskumníčkou a editorkou knihy Bez súhlasu Veronikou Valkovičovou a Adrianou Mesochoritisovou z organizácie Možnosť voľby, ktorá sa dlhodobo venuje boju za reprodukčné práva a proti rodovo podmienenému násiliu. Diskusiu moderovala kampaňová koordinátorka AI SK Alexandra Demetrianová. 

Nemlčme o násilí // diskusia Amnesty International na feministickom festivale ArtWife

26. februára 2021, online diskusia 

V online diskusii Nemlčme o násilí sme nadviazali na diskusiu Hovorme o súhlase, ktorá sa uskutočnila vo štvrtok 25. februára 2021. Diskutovali sme o prekážkach a problémoch, ktorým čelia ženy a dievčatá so skúsenosťou so sexuálnym násilím na ceste k spravodlivosti. Pozreli sme sa na rôzne druhy podpory, ktoré sú na Slovensku ľuďom zažívajúcim sexuálne násilie dostupné, a aj na tie, ktoré absentujú, ale potrebovali by sme ich. Venovali sme sa aj vzdelávaniu k rešpektovaniu súhlasu ako dôležitej súčasti sexuálnych vzťahov a neobišli sme ani dlhodobé zanedbávanie sexuálnej výchovy zo strany štátu. O týchto a ďalších oblastiach diskutovali Ivana Klimentová, sociálna poradkyňa, ktorá dlhodobo pracuje v sociálnych službách zameraných na násilie, špecificky na sexuálne násilie; lektorka sexuálnej výchovy Zuzana Bendíková z organizácie inTYMYta a Katarína Danová, ktorá pomohla otvoriť tému sexuálneho násilia v spoločnosti svojou esejou Tento text nie je o otužovaní a osvete v tejto oblasti sa aktívne venuje aj naďalej. Diskusiu moderovala Daniela Mužíková z Amnesty International Slovensko.

O hostkách: Zuzana Bendíková je výkonná riaditeľka organizácie inTYMYta. V roku 2020 vyšla kniha Bez súhlasu, na ktorej sa Zuzana podieľala ako spoluautorka. Je absolventkou programu Teach for Slovakia a sexuálnej pedagogiky na Österreichische Gesellschaft für exualwissenschaften, čo je rakúska spoločnosť sexuálnych vied. Ivana Klimentová PhD., sa niekoľko rokov venuje problematike násilia páchaného na ženách vo svojej dizertačnej práci analyzovala súčasný systém sociálnej pomoci a poradenstva. Bola členkou výskumného tímu (Inštitút pre výskum práce a rodiny), ktorý ako prvý analyzoval dostupnosť, možnosti a bariéry služieb pre ženy so skúsenosťou so sexuálnym násilím, znásilnením. Pracovala v rôznych typov sociálnych služieb akými sú poradne, bezpečné ženské domy, zariadenia núdzového bývania, a v poradenskej, neskôr terapeutickej práci ostáva doteraz. Katarína Danová pomohla otvoriť tému sexuálneho zneužívania sexuálneho násilia v spoločnosti svojou esejou Tento text nie je o otužovaní. Odvtedy participovala v mnohých diskusiách s touto tematikou a aktívne sa venuje osvete i naďalej. Za svoje aktivity bol nominovaná na cenu Františky Plamínkové Feministka roku 2019. Okrem sexuálneho násila sa venuje témam self-care, duševného zdravia a sebaprijatia. 

Hovorme o podpore s Ivanou Klimentovou

30. marec 2021, online rozhovor 

O dostupnosti, možnostiach a bariérach v službách pre ženy so skúsenosťou so sexualizovaným násilím a znásilnením sme sa rozprávali s Ivanou Klimentovou PhD. Diskusiu moderoval riaditeľ Amnesty Slovensko Rado Sloboda. Ivana Klimentová sa niekoľko rokov venuje problematike násilia páchaného na ženách a vo svojej dizertačnej práci analyzovala súčasný systém sociálnej pomoci a poradenstva. Bola členkou výskumného tímu Inštitútu pre výskum práce a rodiny, ktorý ako prvý analyzoval dostupnosť, možnosti a bariéry služieb pre ženy so skúsenosťou so sexuálnym násilím a znásilnením. Pracovala v rôznych typoch sociálnych služieb, vrátane poradní, bezpečných ženských domov a zariadení núdzového bývania. V terapeutickej práci pôsobí dodnes. 

Hovorme o sexuálnej výchove s Radkou Mikšík a Zuzanou Bendíkovou 

24. marec 2021, online rozhovor 

Pojmy „sex“, „sexy“ alebo „sexualita“ sa stali bežnou súčasťou nášho slovníka – objavujú sa v médiách, reklame, o internete a sociálnych sieťach nehovoriac. Zároveň, sexuálne obťažovanie a násilie sú až príliš bežnou súčasťou našich životov. (Podľa dostupných údajov žije v EÚ niekoľko miliónov ľudí, ktorí zažili znásilnenie alebo inú formu sexuálneho násilia. Prevažnú väčšinu z nich tvoria ženy a dievčatá.) Aj napriek vyššie uvedenému je sexuálna výchova a vzdelávanie v oblasti sexuálneho zdravia a správania stále tabuizované a niektorými (politickými a ideovými) kruhmi priam démonizované. Mnohé výskumy, teória aj odborníčky a odborníci s praktickou skúsenosťou sa zhodujú v tom, že sexuálna výchova a vzdelávanie mládeže majú priaznivý vplyv – vedú k zodpovednejšiemu sexuálnemu správaniu a sú účinné v prevencii neželaných tehotenstiev aj sexuálneho obťažovania a násilia. Sexuálna výchova v školách ale dodnes nie je na Slovensku štandardom a úlohu štátu tu suplujú neziskové a súkromné organizácie, ktoré sa snažia v rámci svojich obmedzených kapacít začať veci meniť a šíriť osvetu. Bez systémovej zmeny je to však sizyfovskou úlohou. 
 
Čo vlastne zahŕňa sexuálna výchova a prečo je dôležitá pre deti a mládež, ako aj ich rodičov a pedagógov a pedagogičky? Prečo sa bojíme sexuálnej výchovy na školách, a ako sa tohto strachu v našej spoločnosti zbaviť? 

Hovorme o spravodlivosti s Barborou Burajovou

22. marec 2021, online rozhovor 

Ženy na Slovensku, ktoré naberú odvahu nahlásiť znásilnenie a pustiť sa do náročného procesu boja za spravodlivosť, často čelia ďalšej stigmatizácii a spochybňovaniu. Aj to môžu byť dôvody, pre ktoré znásilnenie na Slovensku nahlási len 11 % žien, ktoré ho zažili alebo pravidelne zažívajú. Súčasne platná právna definícia znásilnenia nezohľadňuje (chýbajúcu) vôľu podieľať sa na sexuálnych aktivitách, súhlas, ani právo na osobnú autonómiu a telesnú integritu. Naopak, pri nahlásení znásilnenia príslušné orgány preverujú, či útočník použil násilie alebo hrozbu násilia a či sa človek, ktorého znásilnili, „dostatočne“ bránil. Nakoľko slovenská legislatíva nepovažuje sex bez súhlasu za znásilnenie, väčšina sexuálneho násilia zostáva nepotrestaná a páchatelia unikajú spravodlivosti. Polícii zároveň chýbajú systémové nástroje, ako v týchto prípadoch postupovať, a v jednotlivých fázach vyšetrovania a stíhania absentuje citlivý prístup k traume a ochrana práv človeka, ktorý sexuálne násilie zažil. Osoby nahlasujúce násilie sú chtiac či nechtiac zastrašované zákonnými povinnosťami, ktoré musia splniť pod hrozbou trestného stíhania. Na polícii trávia dlhé hodiny bez sociálnej podpory či asistencie a sú podrobované kontroverzným psychologickým a psychiatrickým posudkom. Znalosť traumy a špecifík sexuálneho násilia pritom absentuje aj u súdnych znalcov a znalkýň.

Ako toto všetko vplýva na spravodlivé rozhodovanie súdov? Majú ľudia, ktorí zažili sexuálne násilie, šancu dosiahnuť spravodlivosť? A ako súdy rozhodujú v prípade veľmi rozšíreného sexuálneho násilia v partnerských vzťahoch? Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede s právničkou Barborou Burajovou z Koordinačno-metodického centra pre rodovo podmienené a domáce násilie. 

Hovorme o súhlase v LGBT+ komunite so Zarou Kromkovou

18. marec 2021, online rozhovor 

Keď sa hovorí o sexuálnom násilí a znásilnení, mnoho ľudí si prestaví heterosexuálnu cis-ženu, ktorá zažíva násilie zo strany heterosexuálneho cis-muža. V realite sa však sexuálne násilie týka všetkých ľudí, vrátane LGBT+ ľudí, ktorí môžu sexuálne násilie zažívať od iných LGBT+, ale aj od heterosexuálnych ľudí. 
 
Podľa údajov uvedených v štúdii IVPR z roku 2017 je výskyt násilia medzi partnermi, resp. medzi partnerkami rovnakého pohlavia podobný ako v prípade heterosexuálnych párov (týka sa obyčajne jedného zo štyroch). Podľa prieskumu organizácie Inakosť z roku 2017 až 12,3 % LGBT+ respondentov a respondentiek zažilo sexuálne obťažovanie a až 26,3 % (272) respondentov a respondentiek z tých, ktorí zažili nepríjemnú skúsenosť v súvislosti so svojou sexuálnou orientáciou alebo rodovou identitou, zažili aj sexuálne násilie alebo obťažovanie. 11,1 % zažilo sexuálne narážky, 9,5 % obchytkávanie a 3,7 % znásilnenie. 
 
Ako vníma skúsenosti LGBT+ ľudí s násilím poradkyňa a komunitná pracovníčka poradenského centra? A ako túto skúsenosť ovplyvnila pandémia? Sú ľudia v pomáhajúcich profesiách dostatočne vyškolení a pripravení poskytovať služby LGBT+ ľuďom, ktorí majú skúsenosť so sexuálnym násilím, alebo sú pre nich častejšie zdrojom ďalšej traumy? A čo môžeme ako spoločnosť alebo jednotlivci a jednotlivkyne spraviť pre to, aby sme znížili mieru sexuálneho násilia páchaného voči LGBT+ ľuďom, resp. čo urobiť pre to, aby sa LGBT+ ľudia nebáli obrátiť na príslušné orgány, keď násilie zažijú na vlastnej koži? Aj na tieto otázky sme sa pokúsili hľadať odpovede so Zarou Kromkovou na Instagrame LIVE. 
 
Zara Kromková pôsobí ako pracovníčka komunitného a poradenského centra pre LGBT+ ľudí PRIZMA Košice a už niekoľko rokov sa venuje aktivizmu za práva transrodových ľudí na Slovensku. 

Hovorme o znásilnení v partnerských vzťahoch s Tatianou Brnovou

17. marec 2021, online rozhovor 

Viac ako polovica ľudí na Slovensku si myslí, že ženu znásilní skôr neznámy útočník v tmavej uličke ako človek, ktorého poznala. Opak je pritom pravdou – na Slovensku väčšinu sexuálneho násilia ženy zažívajú od mužov, ktorí sú z ich komunít, okolia a veľmi často sú to ich vlastní partneri.⁠ Desaťtisíce žien na Slovensku zažívajú tzv. domáce násilie. ⁠ 
Sexuálne násilie je súčasťou týrania, ktoré ženy zažívajú v násilných partnerských vzťahoch (často opakovane). Prispieva k tomu aj mýtus, že sex je manželská či partnerská povinnosť. Znásilnenie je však aj zbraňou násilníkov v partnerských vzťahoch – jednak je to ďalší spôsob, ako týrať a ponižovať ženu, ale môže ísť aj o prostriedok, ako jej vynúteným tehotenstvom zabrániť v rozchode. Kto týmto ženám pomáha, a dokážu sa dostať k spravodlivosti? ⁠ 
⁠ 
V ďalšom zo série rozhovorov o súhlase „Hovorme o znásilnení v partnerských vzťahoch“ sa porozprávame s Tatianou Brnovou z OZ Žena v tiesni, ktoré poskytuje poradenstvo, sociálne služby a krízovú intervenciu ženám zažívajúcim násilie v partnerských vzťahoch. Sprevádzajú svoje klientky na dlhej ceste k spravodlivosti i v procese liečenia a osamostatnenia sa od násilných partnerov. ⁠ 
⁠ 
Čo všetko tieto služby zahŕňajú a čo vlastne ženy zažívajúce sexuálne násilie potrebujú? Ako im vie pomôcť polícia, súdy – a akú rolu by v ich prístupe k spravodlivosti zohral koncept súhlasu ako súčasť zákonov o sexuálnom násilí? S Tatianou Brnovou sa pozrieme aj na to, či je sieť pomoci na Slovensku dostatočná, a odporučíme, kam sa obrátiť a ako konať v prípade znásilnenia. ⁠ 

Hovorme o zneužívaní s Katarínou Danovou

13. marca 2021, online rozhovor 

Solidarita je dôležitá súčasť boja proti rodovo podmienenému násiliu. Ak chceme byť úspešní v prevencii, počúvajme ženy, ktoré zažívajú sexuálne násilie. Veriť im a podporiť ich v zápase za spravodlivosť, ak sa tak rozhodnú. V ďalšej live diskusii o súhlase sa preto porozprávame s Katarínou Danovou, jednou z autoriek zbierky Bez súhlasu. Katarína odvážne píše a hovorí o svojej vlastnej skúsenosti so sexuálnym násilím a zneužívaním a ďalej sa angažuje v boji proti „kultúre znásilnenia”. V diskusii Hovorme o zneužívaní priblíži, čo prežívajú ženy a dievčatá, keď sa stanú terčom sexuálneho násilia. 
 
Súhlas je nevyhnutný nielen v sexuálnych vzťahoch, v zákone, ale aj v službách, ktoré sú poskytované ženám a dievčatám po znásilnení alebo zneužívaní. Znásilnenie je brutálny a traumatizujúci zásah do práv človeka a ženy a dievčatá navyše čelia stigme či rodovej diskriminácii. Aký prístup majú k spravodlivosti na Slovensku? Sú im poskytované adekvátne služby? Aká je to skúsenosť – nahlásiť znásilnenie, podstúpiť proces vyšetrovania a stíhania páchateľa? A ako by súhlas v zákone dopomohol k spravodlivosti ľuďom zažívajúcim sexuálne násilie? 

Hovorme o sexe so súhlasom s Johannou Nejedlovou

5. marca 2021, online rozhovor 

Hovoriť o sexe, o znásilnení, o svojich vzťahoch či hraniciach v intimite nie je ľahké, ale sú to ťažké konverzácie, ktoré musíme viesť. Sexuálne násilie je prítomné všade okolo nás: v partnerských vzťahoch a rodinách, v školách, baroch a kluboch. Deje sa pod rúškom stigmy a škodlivých mýtov. Výsledkom je, že prehliadame epidémiu sexuálneho násilia. Čo proti tomu môžeme robiť? Ako to napraviť a zabrániť prehlbovaniu „kultúry znásilnenia“? 
  
Hostkou ďalšej zo série diskusií Hovorme o súhlase na Instagrame LIVE bola zakladateľka a riaditeľka českej organizácie Konsent Johanna Nejedlová. Konsent upozorňuje na nevyhnutnosť súhlasu a rešpektu v sexuálnych vzťahoch a už niekoľko rokov sa zasadzuje za zmenu zákona v Česku, aby sex bez súhlasu bol právne považovaný za znásilnenie. Nejde však len o zmenu v zákone – nemenej dôležitá je prevencia sexuálneho násilia a kultivácia spoločnosti k sexu so súhlasom a rešpektu k telesnej autonómii. 
 
S Johannou sme sa pozreli na to, ako by prevencia násilia a kultivácia spoločnosti k súhlasu mala vyzerať v praxi. Čo v Konsente radia rodičom, mladým, ale aj školám či barom? Rozobrali sme aj to, prečo je súhlas nevyhnutný v zákonoch o znásilnení a v akých situáciách je kritický. Zaujíma vás, kde sú hranice súhlasu a ktoré z nich bežne v spoločnosti prekračujeme a nerešpektujeme, ale aj normalizujeme? 

Hovorme o sexuálnom násilí s Veronikou Valkovičovou

20. februára 2021, online rozhovor 

Ak chceme žiť v spoločnosti, v ktorej nedochádza k obťažovaniu, znásilneniam a iným formám sexuálneho násilia, v spoločnosti, kde každý človek plne chápe dôležitosť súhlasu pri akýchkoľvek sexuálnych aktivitách, musíme o súhlase hovoriť! Otvárajme komplikované témy a ťažké konverzácie o rešpekte voči právam iných, o práve na telesnú autonómiu, o rodovej rovnosti.

S výskumníčkou z Inštitútu pre výskum práce a rodiny Veronikou Valkovičovou sme hľadali odpovede na otázky, či na Slovensku panuje kultúra znásilnenia a kde je prítomná. Vidíme ju alebo prehliadame, kde všade je rozšírená? Ako sú definované hranice súhlasu v spoločnosti, kde sú stále veľmi rozšírené rodové stereotypy, škodlivé mýty a zastaralé zákony? Ako vplýva sexuálne násilie a obťažovanie na študentky a študentov, mladých ľudí na Slovensku?

Hovorme o rodovej nerovnosti s Adrianou Mesochoritisovou

23. februára 2021, online rozhovor 

Ak poznáte dvadsať žien, jedna z vás zažila znásilnenie. Na Slovensku sa so sexuálnym násilím vo svojom živote stretlo (najmenej) 100-tisíc žien (KMC/IVPR, 2017). Väčšina útokov sa pritom neodohráva v tmavých uličkách, ale v rodinách a komunitách. S Adrianou Mesochoritisovou z Možnosti voľby sme sa rozprávali o sexuálnom násilí na Slovensku a o tom, že znásilnenie je úzko spojené s rodovo podmieneným a tzv. domácim násilím, a zároveň má zásadný vplyv na možnosť uplatňovať si reprodukčné a sexuálne práva. Sexualizované násilie pramení do veľkej miery práve z rodových stereotypov, mýtov a nerovného postavenia mužov a žien v našej spoločnosti. Prečo je to tak a čo proti tomu môžeme robiť? Ako spolu súvisia naše rodové identity a „kultúra znásilnenia“?

Možnosť voľby dlhodobo bojuje za práva žien a rodovú rovnosť, legálne a dostupné interrupcie, ale aj proti rodovo podmienenému násiliu. Rozprávali sme sa o sexe so súhlasom v kontexte práv žien a rodovej rovnosti, pozreli sme sa na spoločenské podhubie problému, ktorý sa vo zvýšenej miere dotýka žien a dievčat, prečo je súhlas dôležitou súčasťou boja proti sexuálnemu násiliu, ale aj kde zlyháva štát a aké politiky sú potrebné. 

Rozhovor viedla Alexandra Demetrianová, v tom čase kampaňová koordinátorka Amnesty International Slovensko.

Hovorme o právach žien v sexbiznise

2. júna 2021, online diskusia 

Sexuálne násilie je celospoločenský problém, ktorý sa v najväčšej miere týka žien a dievčat a pramení práve zo zažitých rodových stereotypov, škodlivých mýtov a predsudkov. Je preto ďalšou formou rodovej diskriminácie a porušovania práv žien na život bez násilia či zneužívania. Avšak aj pri sexuálnom násilí platí, že niektoré skupiny žien čelia zvýšenému riziku sexuálnych útokov alebo dlhodobého zneužívania. Jednou z týchto skupín sú ženy, ktoré pracujú v sexbiznise alebo poskytujú sexuálne služby. 

Ženy konsenzuálne pracujúce v oblasti sexbiznisu a sexuálnych služieb sú v spoločnosti stigmatizované pre ich prácu, ktorá sa odohráva ilegálne alebo v tzv. šedej zóne ekonomiky. V dôsledku toho sú vytláčané na okraj spoločnosti, ich telá sú často považované za ľahko dostupný tovar a následkom sú im upierané ich základné ľudské práva. Aj sexuálna pracovníčka má právo na odmietnutie sexuálnych aktivít a právo svoj udelený súhlas kedykoľvek odvolať. Aj sexuálna pracovníčka si zaslúži rešpekt svojich zákazníkov i okolia a má právo na telesnú autonómiu. Aj sexuálna pracovníčka má právo na zdravotnú starostlivosť, sociálnu pomoc a prístup k spravodlivosti, ak sa stala obeťou sexuálneho násilia. 

Aj ženy pracujúce v sexbiznise a poskytovateľky sexuálnych služieb majú ľudské práva – a hoci sa ich rešpektovanie často môže javiť ako veľmi vzdialený cieľ, je to cieľ, ktorý raz musíme dosiahnuť. 

Ako je to teda v realite, ktorú žijú sexuálne pracovníčky? Kto sú vlastne tieto ženy a čím si pri výkone svojej profesie prechádzajú? Aké riziká zažívajú, pokiaľ ide o sexuálne násilie, a akú formu pomoci potrebujú? Ako sa na sexuálne pracovníčky pozerá spoločnosť a akú rolu v tom zohrávajú médiá? Ak bude zákon o znásilnení vychádzať z definície na základe neprítomnosti súhlasu, zmení to niečo pre sexuálne pracovníčky? 

Na tieto a ďalšie otázky sme hľadali odpovede v ďalšej diskusii o súhlase. Pokúsili sme sa pozrieť pod pokrievku stigmy, mýtov a stereotypov, ktoré spoločnosť prechováva k sexuálnym pracovníčkam. 

Našimi hostkami boli expertky, ktoré s týmito ženami priamo pracujú a pomáhajú im – Sabína Brédová z občianskeho združenia Prima, ktorá sa venuje terénnej sociálnej práci (aj) s ľuďmi pracujúcimi v oblasti sexbiznisu a sexuálnych služieb v Bratislave, kde prevádzkujú niekoľko tzv. nízkoprahových centier, a Kateřina Šádková z českej organizácie Rozkoš bez rizika, ktorá sa venuje podobnej terénnej sociálnej práci v Prahe. Obe organizácie sa venujú sociálnej práci v zmysle tzv. harm reduction – zmierňovania nepriaznivých dôsledkov. Diskusiu moderuje koordinátorka kampaní a aktivizmu Amnesty International Slovensko Alexandra Demetrianová. 

Hovorme o súhlase

V Amnesty International Slovensko už dva roky hovoríme o súhlase. Sme totiž presvedčenx*, že sex, ku ktorému došlo bez súhlasu zúčastnených, je znásilnením. Znásilnenie nedefinuje prítomnosť násilia alebo vyhrážok, ale absencia vôle venovať sa sexuálnym aktivitám. 

Viac sa dočítate na tomto odkaze.

Kurz Násilie páchané na ženách

Absolvujte náš 15-minútový kurz Násilie páchané na ženách: Aká je úloha súhlasu. Na konci kurzu budete schopní a schopné: 

  • Rozumieť súvislosti medzi znásilnením a právom na ochranu pred mučením a iným neľudským zaobchádzaním; 
  • Vysvetliť, prečo je absencia súhlasu kľúčovým prvkom pri definovaní prípadov súvisiacich so znásilnením; 
  • Podniknúť kroky v rámci kampane Hovorme o súhlase. 

Kurz môžete absolvovať na tomto odkaze.

Aktivistická príručka a magazín Hovorme o súhlase

Stiahnite si aktivistickú príručku Hovorme o súhlase a získajte prehľad o tom, ako pracovať s témou súhlasu v sexuálnych vzťahoch a aktivitách. 

Chcete nám pomôcť vzdelávať o súhlase ešte viac mladých ľudí na Slovensku? Zapojte sa do našej Startlabovej kampane So súhlasom na školy  a pomôžte nám vzdelávanie o úlohe súhlasu v sexuálnych vzťahoch dostať na stredné školy.Ďakujeme! 

O ďalších vzdelávacích aktivitách

V rámci projektu sme zrealizovali viacero vzdelávacích aktivít, primárne na stredných, školách. Prostredníctvom vzdelávania o súhlase prispievame k búraniu mýtov a predsudkov o sexuálnom vzdelávaní a šírime povedomie o prevencii sexualizovaného násilia a podpore a pomoci pre preživšie a preživších. Školy a rôzne kolektívy prejavujú o tieto a ďalšie témy, ktoré by mali byť súčasťou komplexného sexuálneho vzdelávania, veľký záujem. Pre našu prácu je kľúčové priniesť do vzdelávacieho procesu atmosféru bezpečia, ktorá umožňuje mladým ľuďom hovoriť o téme súhlasu a sexualizovaného násilia otvorene, úprimne a citlivo. 

Viac o našom vzdelávaní si môžete prečítať na tomto odkaze. Ak máte záujem o vzdelávanie o súhlase na vašej škole, ozvite sa nám na [email protected]


2. Práva menšín – ľudské práva Rómov a Rómok

Práva Rómok a Rómov sú ľudské práva 

Rómky a Rómovia tvoria s populáciou medzi 10 až 12 miliónov ľudí jednu z najstarších a najväčších etnických menšín v Európe. Napriek tomu, že o ľuďoch rómskeho pôvodu často referujeme ako o jednej skupine, táto skupina nie je homogénna a každá rómska komunita má svoje špecifiká. 

Rada EÚ v roku 2000 prijala smernicu č. 2000/43, ktorá stanovuje rámec na boj s diskrimináciou na základe rasového alebo etnického pôvodu s cieľom zaviesť do jednotlivých členských štátov princíp rovného zaobchádzania. V roku 2004 prijala Slovenská republika tzv. Antidiskriminačný zákon, ktorým sa táto smernica stala súčasťou slovenského právneho poriadku. 

Aj napriek tejto smernici a mnohým ďalším právnym predpisom a opatreniam čelia Rómky a Rómovia v mnohých štátoch EÚ, vrátane Slovenska, diskriminácií, rasizmu, segregácii a nerovnému zaobchádzaniu. Základné ľudské práva, vrátane práva na vzdelanie, bývanie, dôstojnosť, dostupnosť zdravotnej starostlivosti či práva na ochranu pred násilím a zlým zaobchádzaním, sú pre mnohých ľudí rómskeho pôvodu stále nedosiahnuteľné.

Za čo bojujeme? 

Akým predsudkom a stereotypom Rómky a Rómovia dennodenne čelia a ako tieto predsudky búrať? Prečo Amnesty International žiada dodržiavanie práv Rómok a Rómov a o akých právach konkrétne hovoríme? A ako by rovnosť práv pozitívne ovplyvnila nielen život rómskej menšiny, ale aj celej spoločnosti? Na nasledujúcich riadkoch si môžete o tom, o čom hovoríme, keď hovoríme o právach Rómok a Rómov prečítať viac. 

Právo na vzdelanie 

Fotografia zo školy v českej Ostrave počas návštevy generálneho tajomníka AI Salila Shettyho v roku 2015.

Právo na vzdelanie je základné ľudské právo. Každý a každá z nás má právo na prístup ku kvalitnému vzdelaniu v bezpečnom prostredí. Viaceré výskumy však dokazujú, že v prípade rómskych detí je tomu často inak.  

V roku 2017 vydala Amnesty International Slovensko v spolupráci s Európskym centrom pre práva Rómov a Rómok výskumnú správu Lekcia z diskriminácie. Podľa správy má vzdelanie, ktoré rómske žiačky a žiaci dostávajú v špeciálnych a v segregovaných triedach a školách tak nízku kvalitu, že len máloktorí z nich sa po ukončení povinnej školskej dochádzky môžu ďalej vzdelávať. Mladí ľudia, ktorí to dokážu, však majú okrem odborného učilišťa len veľmi málo iných možností, na základe čoho je ich pracovná budúcnosť veľmi obmedzená.

Segregácia rómskych detí vo vzdelávaní sa na Slovensku odohráva dodnes. Rómske deti sú často zaraďované do špeciálnych tried alebo škôl na základe nesprávnej diagnostiky, ktorá neberie ohľad na jazykové zručnosti detí a fakt, že pre mnohé rómske deti Slovenčina nie je materským jazykom. Odborníčky a odborníci, ktorí majú diagnostiku na starosti, majú často zažité predsudky a neberú na zreteľ odlišnosti výchovy a prostredia, v ktorom diagnostikované deti žijú. Hlboko zakorenené predsudky a nízke očakávania od rómskych detí, ktoré sú rozšírené medzi učiteľským zborom ďalej bránia v možnostiach ich vzdelávania.

Problém nesprávnej diagnostiky a rasizmu pri zatrieďovaní detí do špeciálnych tried potvrdzujú aj štatistiky. Na Slovensku žije odhadom pol milióna Rómok a Rómov, čo znamená, že tvoria menej ako 10 % celkovej populácie krajiny. Napriek tomu, rómske deti tvoria až 60 % žiačok a žiakov v tzv. špeciálnych školách a 85 % detí v špeciálnych triedach. 

Európska komisia dokonca v apríli 2015 otvorila voči Slovensku konanie pre porušenie antidiskriminačnej legislatívy EÚ. Pokiaľ Slovensko v tejto oblasti nebude dodržiavať európske právo, môže to v budúcnosti viesť k vysokým finančným pokutám.  

Amnesty International dlhodobo žiada, aby Slovensko rómskym deťom zabezpečilo rovný prístup ku vzdelaniu a zabezpečilo desegregáciu.  

Práva žien, reprodukčné a sexuálne práva 

Rómska rodina, Miercurea Ciuc, Rumunsko, August 2010.

Rómske ženy a dievčatá čelia dvojitej diskriminácii, ktorej dôsledky ovplyvňujú celý ich život. Ženy sú často diskriminované na trhu práce z dôvodu ich pôvodu a hľadanie zamestnania mnohým komplikuje aj pohľad na „tradičnú“ úlohu žien a matiek, ktorú zdieľa majorita aj mnohé rómske rodiny a komunity.  

Časť rómskych žien, predovšetkým tým, ktoré pochádzajú alebo žijú v sociálne vylúčených alebo ekonomicky slabších komunitách, predstavuje aj nedostatok kvalifikácie. Kvalifikáciu však nie je možné získať bez kvalitného vzdelania a praxe, ku ktorým, ako uvádzame vyššie, mnohé rómske dievčatá a ženy nemajú žiadny alebo len veľmi obmedzený prístup.  

Rómske ženy na Slovensku dodnes nepožívajú svoje sexuálne a reprodukčné práva. Časťou problému je nedostatočný prístup k antikoncepcii, včasnej a dostupnej interrupcii a chýbajúce vzdelávanie v oblasti sexuálneho zdravia. Nezanedbateľnou súčasťou porušovania práv rómskych žien je násilie v blízkych a intímnych vzťahoch, ktoré je problémom viac ako 20 % všetkých žien na Slovensku, avšak v prípadne rómskych žien, obzvlášť tých žijúcich v sociálne vylúčených komunitách, sú dôsledky násilia i nečinnosť štátnych orgánov ešte vypuklejšie.  

Vážnym porušením práv, ktorým v minulosti na Slovensku opakovane dochádzalo sú aj nútené sterilizácie. V 70. a 80. rokoch minulého storočia došlo v Československu k početným prípadom nútených sterilizácií rómskych žien. Aj keď sa česká vláda za tieto činy ospravedlnila, poškodené ženy sa dodnes nedočkali odškodnenia.  

Podľa slovenského trestného zákona môže byť páchateľ trestného činu nezákonnej sterilizácie potrestaný trestom odňatia slobody na dva až osem rokov. Napriek tomu slovenské štátne orgány nedokážu efektívne vyšetriť všetky prípady nezákonnej sterilizácie rómskych žien a vyvodiť zodpovednosť voči páchateľom týchto činov. Nastoleniu spravodlivosti sa Rómske ženy nedočkali ani po vyše tridsiatich rokoch od Nežnej revolúcie, nehovoriac o mnohých ženách, ktoré zažili nezákonnú sterilizácia po roku 1989. 

V téme nútených sterilizácií sa v minulosti angažovala aj Amnesty International Slovensko a ďalšie medzinárodné ľudskoprávne organizácie. Amnesty žiada, aby štát chránil a garantoval sexuálne a reprodukčné práva všetkých ľudí, rómske ženy a dievčatá nevynímajúc.

Právo na spravodlivé zaobchádzanie a slobodu pohybu 

Paraskevi Kokoni, ktorá zažila rasovo motivované násilie v Grécku, 6. marca 2015.

Rómovia a Rómky zažívajú diskrimináciu vo všetkých sférach života, od vzdelávania po zdravotnú starostlivosť a zamestnanie. Kvôli pretrvávajúcim nerovnostiam sa situácia mnohých Rómok a Rómov, predovšetkým ľudí žijúcich v sociálne vylúčenom alebo ekonomicky slabšom prostredí, počas pandémie ešte zhoršila.  

Na Slovensku sa vyskytli prípady plošného uzatvárania rómskych sídel, ktoré vláda zdôvodnila tým, že izolácia celých komunít je nevyhnutná pre ochranu verejného zdravia. Dôvodom plošných karanténnych opatrení bolo podľa oficiálnych údajov 31 pozitívne testovaných osôb žijúcich v piatich lokalitách s celkovou populáciou približne 6 800 ľudí. V prípade podobného alebo vyššieho podielu nakazených v iných ako vylúčených rómskych komunitách k plošnej karantenizácii nedošlo. Nad opatreniami v karantenizovaných osídleniach vykonávali dozor policajné zložky a armáda.  

Amnesty International hovorila počas prvej vlny karantenizácie s obyvateľmi, obyvateľkami a ďalšími ľuďmi, ktorí potvrdili, že Rómky a Rómov nikto neinformoval o trvaní a podmienkach karantény. Zodpovedné orgány neizolovali ľudí s pozitívnym testom na COVID-19 od ostatných ľudí z komunity. Navyše, podľa dostupných údajov, ani nezabezpečili dostatočné zásobovanie potravinami a zdravotníckym materiálom. V jednej z komunít si ľudia spolu s miestnym podnikateľom zorganizovali improvizovaný systém dodávky potravín. Ľuďom z ďalšej komunity uzavretej do karantény predávali zodpovedné orgány balíčky so základnými potravinami za 15 eur, čo môže byť pre rodiny, ktoré v dôsledku opatrení prišli o príjem, príliš vysoká cena. 

Amnesty International považuje takéto použitie ozbrojených síl na vykonávanie opatrení v oblasti verejného zdravia za neprimerané. Zapojenie armády je v týchto prípadoch možné len vo veľmi výnimočných situáciách a musí spĺňať prísne kritéria. Podľa Amnesty International neboli na použitie armády v marginalizovaných rómskych komunitách na Slovensku dostatočné dôvody. Obyvatelia a obyvateľky lokalít uzavretých do karantény sa sťažovali na nezákonné použitie sily zo strany polície, pri ktorom mohlo dôjsť k porušeniu ich práv. V Žehre sa Amnesty International dozvedela o udalosti, pri ktorej údajne policajt slovne napadol Róma a vyhrážal sa mu fyzickým násilím. V Starej Maši v Krompachoch nahlásili 27. apríla zneužitie policajnej sily proti piatim deťom. 

Okrem toho, že ľudia v neformálnych sídlach sú vystavení zvýšenému riziku infekcie, môžu opatrenia, ktoré vláda zaviedla s cieľom zmierniť krízu – vrátane obmedzenia voľného pohybu a fyzického kontaktu osôb – viesť k ďalšiemu prehlbovaniu chudoby a sociálnemu vylúčeniu. „Slovensko sa v pandémii COVID-19 zaradilo ku krajinám, ktoré v rámci protiepidemických opatrení stigmatizovali a prenasledovali etnické menšiny. Uzavretie viacerých rómskych komunít do plošnej karantény bez jasného právneho rámca, s pochybnou proporcionalitou tohto riešenia a viacerými ďalšími porušeniami ľudských práv dodnes nebolo vysvetlené ani napravené. Rómska menšina, a najmä tie najvylúčenejšie komunity, sa stali terčom stigmatizujúcej rétoriky,“ povedal riaditeľ Amnesty International Slovensko Rado Sloboda.

Čo v tejto veci robíme 

Pandémia zvýraznila a v niektorých prípadoch odhalila rasové predsudky v policajných štruktúrach a tiež systémový rasizmus a diskrimináciu voči ľuďom rómskeho pôvodu. Neproporčné zásahy do práv ľudí z marginalizovaných skupín boli v jasnom rozpore s medzinárodným právom a ľudskoprávnymi záväzkami Slovenska. Mnohé opatrenia voči Rómom a Rómkam prispeli k ich ďalšej stigmatizácii a predsudkom, pretrvávajú aj pochybnosti o tom, či karanténne mestečká spĺňali požiadavky Svetovej zdravotníckej organizácie. V neposlednom rade máme aj viaceré závažné sťažnosti o použití nezákonnej sily zo strany polície. Príležitosť Slovenska vysporiadať sa s rasizmom a skončiť s opísanými praktikami však bola trestuhodne premrhaná. 

Mnohé kroky vlády SR prispeli k ďalšej stigmatizácii Rómov a Rómok na Slovensku. Amnesty International preto adresovala Rade Európy otvorený list, v ktorom vyjadrila obavy nad zaobchádzaním s ľuďmi žijúcimi v rómskych komunitách v Bulharsku a na Slovensku počas pandémie ochorenia COVID-19. Detailný pohľad na situáciu sme spracovali v správe Dohľad a disciplinácia počas pandémie, ktorá dokumentuje prípady zo Slovenska, ale aj ďalších 11 európskych krajín. Znepokojivý vzorec rasových predsudkov vzbudil obavy z inštitucionálneho rasizmu v policajných štruktúrach, ktoré však napriek našim aktivitám neboli zo strany relevantných orgánov vyvrátené. 

Právo na ochranu pred (policajným) násilím 

Protest proti nespravodlivosti voči obetiam policajného násilia, Bratislava, 2019.

Počas policajnej razie, ku ktorej došlo 19. júna 2013, viac ako 60 príslušníkov policajnej pohotovostnej jednotky fyzicky a verbálne napadlo 31 Rómov a Rómok, ktoré nekládli odpor. Okrem fyzického a psychického násilia na osobách, policajti poškodili aj majetky ľudí žijúcich na Budulovskej ulici. Verejná ochrankyňa práv, (v tom čase Jana Dubovcová), dospela k záveru, že zásah nebol opodstatnený a primeraný.  

Aj keď lekárske správy, svedecké výpovede a fotodokumentácia potvrdzujú spôsobené zranenia, voči príslušníkom polície, ktorí sa zásahu zúčastnili, dodnes nedošlo k vyvodeniu trestnoprávnej zodpovednosti. Policajná inšpekcia ministerstva vnútra naopak na základe interného vyšetrovania vyhlásila zásah za primeraný a vykonaný v súlade so zákonom. Od spochybnenia vyjadrení poškodených sa z obetí stali obžalovaní! Proti obvineniu sa poškodení obrátili na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu, kde 01.09.2020 Slovenská Republika prehrala prvé konanie. Rozhodnutím súdu bolo dané za pravdu poškodením a skonštatované, že raziou a následným vyšetrením bolo zasiahnuté do ich základných práv. 

Čo v tejto veci robíme 

V prípade sa od začiatku angažuje aj Amnesty Slovensko, o. z. Equity, ERRC, ETP, CVEK a mnoho ďalších inštitúcií, kultúrnych centier aj tisíce jednotlivcov a jednotlivkýň už roky podporuje ľudí z Moldavy a žiada spravodlivosť.  

Ľudí z Moldavy sme pred pandémiou chodili podporovať aj osobne a ako pozorovatelia sme sa zúčastnili na väčšine súdnych pojednávaní v Košiciach.  

O prípade sme informovali prostredníctvom kampane Paragrafom nespravodlivosť neprekryješ. Túto tému sme priniesli na festivaly a podujatia na celom Slovensku a okrem početných diskusií s koncertov sme zozbierali tisíce podpisov petície a stovky solidárnych odkazov pre ľudí z Moldavy nad Bodvou. Podporu obetiam razie vyjadrili aj mnohé osobnosti a ľudia z celého Slovenska. Odkazy solidarity nájdete na stránke www.stojimeprivas.sk. 

Aktuálny vývoj  

V pondelok 3. mája 2021, takmer 8 rokov po udalosti, košický súd oslobodil spod obžaloby Leonarda Horvátha, jedného z ľudí nespravodlivo obvinených z krivého obvinenia a krivej výpovede. Rozsudok zatiaľ nie je právoplatný. 

V marci 2021 prokurátor ustúpil od obžaloby u piatich nespravodlivo obvinených Rómov, obvinenia v prípade jedinej obvinenej ženy, pani Ireny Matovej, sú zatiaľ aktívne.  

Právo na bývanie 

Protest proti nútenému vysťahovaniu Rómok a Rómov v Maďarsku, Maďarské veľvyslanectvo v Londýne, apríl 2015.

Právo na primerané bývanie, vrátane práva na ochranu pred núteným vysťahovaním, garantujú viaceré medzinárodné a regionálne ľudskoprávne dohovory. Viaceré európske vlády však svoje záväzky v tejto oblasti pravidelne porušujú, pričom tento problém najčastejšie zasahuje rómsku menšinu, resp. ľudí žijúcich vo vylúčených komunitách. 

Diskriminácia na trhu práce spôsobuje Rómkam a Rómom ťažkosti s prenájmom či kúpou nehnuteľností, v dôsledku čoho sú mnohí ľudia vylúčení zo sociánych schém bežného bývania. Miliónom Rómok a Rómok v Európe tak nezostáva nič iné, ako žiť v neformálnych osídleniach, často bez prístupu k elektrine či tečúcej pitnej vode.  

Život v takýchto podmienkach vystavuje ľudí zvýšenému riziku ochorenia. Väčšina ľudí žijúcich vo vylúčených komunitách si nedokáže zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť, ktorá je základným ľudským právom. Život vo vylúčených komunitách bez možnosti získať zamestnanie vytvára bludný kruh niekoľkogeneračnej chudoby a ľudí robí zraniteľnými voči núteným vysťahovaniam. Okrem vyššie uvedených rizík čelia ľudia žijúci v neformálnych osídleniach riziku núteného vysťahovania.

Nútené vysťahovania sú v rozpore medzinárodným právom a podľa viacerých právnych predpisov je takéto konanie považované za kruté a ponižujúce zaobchádzanie. Pri nútených vysťahovaniach často dochádza k presídleniu celých komunít na okraj miest, do znečistených priemyselných oblastí alebo do tesnej blízkosti skládok odpadu.

Právo na adekvátne bývanie znamená, že štátne orgány majú povinnosť zabezpečiť: 

  • aby mal každý človek právnu ochranu pred núteným vysťahovaním, obťažovaním a inými hrozbami, 
  • minimálne štandardov bývania, vrátane prístupu k pitnej vode, kanalizácii a elektrickej energii, 
  • aby všetci ľudia žili v dostatočnej bezpečnej vzdialenosti od zdrojov znečistenia, skládok odpadu a zároveň v dostupnej vzdialenosti k službám a zamestnaniu, 
  • dostupné bývanie pre všetkých, 
  • aby programy sociálneho bývania uprednostňovali tých najzraniteľnejších. 

Nie každé nútené sťahovanie musí predstavovať porušenie ľudských práv. Ak musí dôjsť k nútenému vysťahovaniu ľudí proti ich vôli z domov alebo pozemkov, ktoré obývajú, štát má povinnosť zabezpečiť: 

  • dôsledné a plnohodnotné konzultácie s ľuďmi, ktorých sa nútené vysťahovanie týka, 
  • aby boli vysťahúvaní ľudia primerane, adekvátne a včas upozornení , 
  • aby boli vysťahovaným ľuďom poskytnuté nápravné prostriedky (napr. náhrada škody alebo reštitúcia) za porušenie ich práv, 
  • aby pri vysťahovaní nebola použitá neprimeraná sila resp. násilie, 
  • aby bola pre vysťahovaných ľudí zabezpečená adekvátna alternatíva bývania. 

Rasizmus a rasistické útoky

Spomienkový pochod venovaný obetiam rómskeho holokaustu, Auschwitz, august 2014.

Rómky a Rómovia sa s diskrimináciou, rasizmom a rasovo motivovanými útokmi stretávajú dennodenne. Nenávisť a netolerancia voči rómskemu etniku je tolerovaná veľkou časťou populácie a k šíreniu hoaxov a nenávistných prejavov voči Rómom a Rómkam prispievajú aj politici a političky. Politické strany s otvorene protirómskym programom a rétorikou stále stúpajú na popularite naprieč celou Európou, vrátane Slovenska.  

Polícia a ďalšie štátne zložky vo svojej práci nezriedka používajú aj etnickú profiláciu a ľudia rómskeho pôvodu zažívajú diskrimináciu a ďalšie porušovanie ľudských práv práve na základe ich etnicity. Nezriedkavým javom v rôznych častiach Európy sú aj takzvané zločiny z nenávisti, ktoré sú v mnohých prípadoch páchané práve voči Rómkam a Rómom.

Ako prispievame k zlepšeniu ľudskoprávnej situácie Rómok a Rómov 

Napriek tomu naše úsilie nekončí a bojuje za dodržiavanie ľudských práv na celom svete. Veríme v lepší svet, v ktorom sú ľudské práva všetkých ľudí rešpektované a garantované. Preto vedieme kampane, organizujeme verejné podujatia, zastávame sa obetí bezprávia a usilujeme sa o dosiahnutie systémových zmien na úrovni štátov a medzinárodného spoločenstva.  

O aktivitách

O ľudských právach Rómok a Rómov // diskusia Amnesty International  

14. máj 2021, online diskusia 

Rómovia a Rómky čelia už od útleho detstva mýtom, stereotypom a predsudkom, ktoré im komplikujú život a prístup k základným právam. O rómskych deťoch sa často hovorí, že majú vo vzdelávaní limity, že sa s nimi ťažko pracuje a škola ich nezaujíma. Ojedinelé nie sú ani tvrdenia, že v špeciálnych školách bude rómskym deťom lepšie. V skutočnosti sa deti nedostávajú do špeciálnych škôl výhradne kvôli mentálnemu znevýhodneniu, ale z dôvodu jazykovej bariéry či segregácie, ktorá je na Slovensku bežnou praxou. 

V diskusii venovanej téme vzdelávania a segregácie rómskych detí sme hovorili so Soňou Koreňovou z OZ Cesta mladých/Edubox Lozorno, Pavlom Hricom z OZ Cesta von a Vladom Rafaelom z rómskej vzdelávacej mimovládnej organizácie eduRoma, ktorí sa venujú vzdelávaniu rómskych detí z rozličných perspektív. 

Hostka a hostia vám sprostredkovali overené fakty, predstavili, čomu sa v rámci svojej praxe venujú a prečo je to dôležité. Okrem teórie predstavili aj osobné príbehy a skúsenosti zo slovenskej praxe. V diskusii sme otvorili aj tému návratu detí do škôl po takmer roku dištančného vzdelávania. Akcentovali sme predovšetkým čo návrat do škôl znamená pre rómske deti z vylúčených komunít, ktoré neboli počas krízy zapojené do dištančného vzdelávania. 

Čo treba spraviť, aby mali deti z vylúčených komunít šancu dobehnúť zameškané? Je vôbec pojem „dobehnúť“ na mieste? Ako by v tomto smere mohli pomôcť odborníci a odborníčky? Priniesla pandémia v oblasti vzdelávania aj niečo pozitívne? A prečo Slovensko už celé dekády nedokáže urobiť rázny krok smerom k rovnému prístupu k vzdelávaniu? 

O ľudských právach Rómok a Rómov s Michalom Zálešákom a Štefanom Ivancom // diskusia Amnesty International

15. máj 2021, online diskusia

Od policajnej razie v Moldave nad Bodvou čoskoro uplynie 8 rokov. Smutné výročie, ktoré sme si dlho pripomínali bez toho, aby sme verejne videli zásadnejší náznak spravodlivosti pre ľudí, ktorým štát brutálne zasiahol do ich ľudských práv. Po dlhých rokoch čakania došlo v uplynulých mesiacoch k viacerým pozitívnym posunom a spravodlivosť je dnes o čosi bližšie. ⁠Zároveň, prípad z Moldavy je pravdepodobne jedným z najznámejších, no zďaleka nie jediným. O policajnom násilí na Slovensku sa dozviete viac zo záznamu z diskusie s právnikom a dlhodobým spolupracovníkom Európskeho centra pre práva Rómov (ERRC) Michalom Zálešákom a programovým koordinátorom Poradne pre občianske a ľudské práva Štefanom Ivancom.⁠ 

Diskusiou nadväzujeme na sériu rozhovorov o ľudských právach Rómov a Rómok, ktoré taktiež nájdete webe a sociálnych sieťach Amnesty International Slovensko.

O hosťoch: Štefan Ivanco študoval politológiu na Prešovskej univerzity a už počas štúdia začal dobrovoľnícky pracovať v mimovládnej organizácii Poradňa pre občianske a ľudské práva. Od roku 2007 v nej pôsobí ako programový koordinátor. ⁠Poradňa sa dlhodobo venuje predovšetkým otázkam diskriminácie rómskej menšiny v rôznych oblastiach života na Slovensku.

Michal Zálešák je držiteľom magisterského titulu (Mgr.), ktorý získal na Právnickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici v roku 2009. V roku 2010 úspešne absolvoval Právnickú fakultu na Central European University v Budapešti, kde mu bol udelený titul Master of Law in Human Rights with a specialisation in EU Law (LL.M). V rokoch 2011 – 2014 pôsobil ako advokátsky koncipient. Od októbra 2012 spolupracuje s medzinárodnou organizáciou Európske centrum pre práva Rómov (ERRC) so sídlom v Bruseli a od januára 2019 s Fórom pre ľudské práva so sídlom v Prahe. V januári 2019 bol zapísaný do zoznamu advokátov vedeného Slovenskou advokátskou komorou. ⁠ 

O ľudských právach Rómov a Rómok sa rozprávame s Mikulášom Lakatošom 

28. apríl 2021, online rozhovor 

Rozprávali sme sa s Mikulášom Lakatošom, ktorý sa venuje kultúrne citlivej zdravotnej starostlivosti a pracuje s mládežou. Mikuláš Lakatoš aktuálne pôsobí ako koordinátor aktivít mládeže na Úrade splnomocnenca vlády SR pre rómske komunity, kde sa venuje príprave a vedeniu aktivít zameraných na rozvoj rómskej mládeže. Mikuláš je absolventom Slovenskej zdravotníckej univerzity v odbore všeobecné ošetrovateľstvo. V súčasnosti sa venuje aj posilňovaniu povedomia o tzv. transkultúrnej zdravotnej starostlivosti, resp. kultúrne citlivej zdravotnej starostlivosti. Mikuláš zároveň študuje na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti (CEU) v odbore Medzinárodné interdisciplinárne rómske štúdie, kde sa špecializuje na prípravu verejných politík multikultúrnej zdravotnej starostlivosti. 

O ľudských právach Rómov a Rómok s Vladom Horváthom  

29. apríl 2021, online rozhovor 

Po diskusii s Mikulášom Lakatošom sme sa rozprávali s právnikom Vladimírom Horváthom, ktorý sa venuje podpore demokracie v strednej Európe a zvyšovaniu participácie Rómov a Rómok na demokratických procesoch.  Vladimír Horváth je právnik venujúci sa ľudským a občianskym právam. Pochádza z Bratislavy, má rómske aj slovenské korene. Študoval na právnickej fakulte v Trnave a absolvoval semester aj na Švédskej Umeå Universitet, kde sa venoval európskemu právu a sociálnej politike. V minulosti pôsobil aj ako stážista na odbore nediskriminácie Európskej komisie. V súčasnosti sa venuje podpore demokracie v strednej Európe a zvyšovaniu participácie Rómov a Rómok na demokratických procesoch. 

O ľudských právach Rómok a Rómov s Vandou Durbákovou 

20. máj 2021, online rozhovor 

V ďalšej časti našej minisérie diskusií o ľudských právach Rómok a Rómov na Slovensku sme sa zamerali na reprodukčné práva rómskych žien, rozprávali sme sa najmä o nútených sterilizáciách. Našou hostkou bola advokátka Vanda Durbáková, ktorá už takmer 20 rokov spolupracuje s Poradňou pre občianske a ľudské práva. V prospech svojich klientov a klientok dosiahla viaceré významné rozhodnutia pred Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu, napr. v prípadoch nezákonných sterilizácii či policajnej razie v Moldave nad Bodvou. ⁠ 

Vanda Durbáková sa ako advokátka v rámci svojej právnej praxe zameriava na ľudské práva so zameraním na práva menšín a ich ochranu pred diskrimináciou a ochranu práv žien. ⁠Už skoro 20 rokov spolupracuje s viacerými mimovládnymi organizáciami pôsobiacimi v tejto oblasti – najmä s Poradňou pre občianske a ľudské práva a ženskou mimovládnou organizáciu FENESTRA. ⁠V rámci spolupráce s Poradňou poskytovala právnu pomoc nezákonne sterilizovaným rómskych ženám. Na Slovensku zastupovala jedny z prvých prípadov diskriminácie Rómov a Rómok podľa antidiskriminačného zákona. Poskytuje právnu pomoc aj poškodeným čeliacim policajnému násiliu. Od roku 2017 pôsobí tiež ako expertka za Slovensko v Európskej sieti právnych expertiek a expertov na rodovú rovnosť a nediskrimináciu, poskytujúcej expertnú podporu Európskej komisii. Štúdium práva absolvovala na právnickej fakulte UK v Prahe.

 O ľudských práva Rómok a Rómov s Dominikou Badžovou  

10. máj 2021, online rozhovor 

V ďalšom rozhovore sme sa zamerali na zobrazovanie Rómov a Rómok v médiách, ale aj na umeleckú tvorbu našej hostky. Hostkou bola Dominiau Badžová, študentka VŠMU a autorka textu Hviezda na ceste/ Elena Lacková v 21. storočí. Dominika Badžová študovala na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča v Košiciach hudobno-dramatické umenie, neskôr pôsobila v Divadle Actor Košice. Momentálne študuje odbor Vedy o umení a kultúre na VŠMU a je umelecká šéfka Divadla Parno Kalo Slovakia. Zároveň sa podieľa na tvorbe rómskeho televízneho magazínu RTVS v spolupráci o. z Jekhetane spolu. 

O ľudských právach Rómov a Rómok s Ingrid Kosovou 

5. mája 2021, online rozhovor 

Hostkou tohto rozhovoru bola odborníčka na ľudské práva a vzdelávanie, Ingrid Kosová. Ing. Ingrid Kosová, PhD. je zriaďovateľka a štatutárna zástupkyňa QUO VADIS, o.z. a MONTESSORI, o.z.. Zároveň je zakladateľkou organizácií, ktoré pôsobia prioritne v oblasti presadzovania ľudských práv, inkluzívneho vzdelávania, rodovej rovnosti a diseminácie inovatívnych prvkov na predprimárnom a primárnom stupni vzdelávania. Je zriaďovateľkou siete materských škôl Montessori vo Zvolene a Banskej Bystrici, Súkromnej základnej umeleckej školy a centra voľného času Quo vadis vo Zvolene. Má skúsenosti ako lektorka ľudských práv a rodovej rovnosti. V súčasnosti je členkou komisie pri Monitorovacom výbore pre Operačný program Ľudské zdroje. Zároveň sa ako expertka v oblasti vzdelávania podieľa na tvorbe Stratégie rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030. 

O ľudských právach Rómok a Rómov s Adelou Pleškovou Matulayovou  

6. máj 2021, online rozhovor 

Ďalšou hostkou našej minisérie diskusií o ľudských právach Rómok a Rómov na Slovensku bola Adela Plešková Matulayová, ktorá vyštudovala sociálnu pedagogiku a už počas školy robila dobrovoľníčku v rôznych organizáciách venujúcim sa rómskym deťom. Práci s deťmi sa venuje dodnes. Po skončení školy pracovala ako sociálna pracovníčka s rodinami, ktoré sa ocitli bez bývania. Momentálne pôsobí v Centre komunitného organizovania ako komunitná organizátorka. Vždy bola súčasťou rómskej komunity, v ktorej žije a pracuje. 

O ľudských právach Rómov a Rómok s Milenou Makovou  

14. máj 2021, online rozhovor 

Ďalšou hostkou našej minisérie diskusií o ľudských právach Rómok a Rómov na Slovensku bola Milena Maková, ktorá je sociálna pracovníčka a riaditeľka sociálneho podniku Podnik medzitrhu práce v Banskej Bystrici. Pochádza z Humenného, ale už 20 rokov žije a pracuje v Banskej Bystrici. Zvykne hovoriť, že mala šťastie na stretnutia s ľuďmi, ktorí ovplyvnili jej život pozitívne a dostala od života príležitosti, ktoré jej pomohli k tomu, že môže dnes pomáhať iným. Aj o tom, ale aj o ďalších oblastiach sme sa s Milenou Makovou rozprávali naživo.

O ľudských právach Rómov a Rómok so Zuzanou Havírovou 

16. máj 2021, online rozhovor 

Ďalšou hostkou našej minisérie diskusií o ľudských právach Rómok a Rómov na Slovensku bola Zuzana Havírová, ktorá od roku 2014 vedie Rómske advokačné a výskumné stredisko v Skalici. Zuzana Havírová sa venuje prevažne výskumníckej a analytickej činnosti a je tiež podpredsedníčkou Výboru pre predchádzanie a elimináciu rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a ostatných foriem intolerancie. ⁠Ako výskumná pracovníčka sa v roku 2011 v Centre pre výskum etnicity a kultúry podieľala na projektoch zameraných na inkluzívne vzdelávanie. V rokoch 2013 – 2015 spolupracovala s CVEKom na projekte o dočasných vyrovnávajúcich opatreniach pre rómskych študentov stredných škôl. ⁠Je autorkou prvého kvalitatívneho výskumu o elokovaných pracoviskách stredných odborných škôl v blízkosti marginalizovaných rómskych komunít a tiež publikovala niekoľko odborných článkov.⁠ 

Magazín o právach Rómov a Rómok 

Stiahnite si magazín o ľudských právach Rómov a Rómok a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.


3. Špeciálne podujatie: PechaKucha Night Bratislava 48 Ľudskoprávna edícia

27. mája 2021, fyzické podujatie 

48. vydanie PechaKucha Night Bratislava v spolupráci s Amnesty International Slovensko bola venovaná ľudským právam na Slovensku, ale aj vo svete. Upriamili sme sa na dôležité ľudskoprávne témy, ktoré vo verejnej diskusii síce rezonujú, no v rovine konkrétnych riešení sú politicky dlhodobo ignorované či zneužívané. Išlo o ľudské práva LGBTI+ ľudí, sexuálne a reprodukčné práva žien, ako aj ľudské práva Rómov a Rómok či témy utečenectva, migrácie a klimatickej krízy. Pozornosť sme venovali aj sexualizovanému násiliu, občianskym právam a situácii ľudí bez domova, do ktorých devastujúco zasiahla globálna pandémia. Okrem aktivistov, aktivistiek, organizácii a iniciatív, sme predstavili aj vizuálne umelkyne a umelcov, ktorí vo svojej tvorbe reflektujú otázky ľudských práv. 

Hosťovstvo

Katarína Batková je výkonnou riaditeľkou organizácie VIA IURIS, ktorej základnou misiou je to, aby ľudia neboli voči moci bezmocní, a aby zákony platili pre všetkých rovnako. VIA IURIS dlhodobo stojí na strane jednotlivcov a komunít, ktorým pomáha využívať právo ako nástroj pre dosiahnutie spravodlivosti, ale aj navrhovať a meniť právne predpisy tak, aby boli spravodlivo nastavené pre všetkých. Stojí na strane verejného záujmu a presadzuje opatrenia, ktoré prispievajú k tomu, aby sme všetci mali prístup k spravodlivosti, aby súdy, prokuratúra a polícia konali v prospech občanov, a aby na Slovensku fungovala autentická občianska spoločnosť. 

Pavlína Fichta Čierna je vizuálna umelkyňa, kurátorka a aktivistka, ktorá sa prostredníctvom mediálneho umenia, filmu, interaktívnych projektov či intervencií do verejného priestoru zameriava najmä na témy sociálneho vylúčenia, politické témy a témy osobných tráum. Na základe životnej skúsenosti s vlastným dieťaťom verejne vystupuje za práva transrodových ľudí. V spolupráci so svojím synom Claudom Johannom Čiernym vytvorila umelecký projekt ZA TREST (2020), ktorého súčasťou je manifest „Matky transrodových detí, spojte sa!“. Je tiež spoluzakladateľkou iniciatívy Združenia rodičov a priateľov LGBT+ komunity. 

Alexandra Demetrianová bola koordinátorkou kampaní a aktivizmu Amnesty International Slovakia. Viedla kampaň Hovorme o súhlase, ktorej cieľom je prispieť k tomu, aby sme žili v spoločnosti, v ktorej nedochádza k znásilneniam a iným formám sexuálneho násilia. V spoločnosti, ktorá plne chápe dôležitosť súhlasu pri akýchkoľvek sexuálnych aktivitách, rešpektuje a váži si práva iných, vrátane práva na telesnú autonómiu. Kampaň Hovorme o súhlase má za cieľ odstraňovať stigmu, s ktorou sa v spoločnosti spája znásilnenie a pomôcť búrať škodlivé mýty a rodové stereotypy vedúce ku kultúre znásilnenia. Tú je potrebné nahradiť kultúrou súhlasu a rešpektu. Dôležitým prvým krokom je zmena zákonov o sexuálnom násilí tak, aby určovali, že sex bez súhlasu je znásilnením. 

Róbert Furiel je riaditeľom Saplinq, o.z., ktoré sa venuje trom hlavným činnostiam – organizuje festival a sprievod PRIDE Košice, prevádzkuje PRIZMA – komunitné a poradenské centrum pre LGBT+ ľudí a každoročne realizuje medzinárodné školenia pre mladých ľudí a pracovníkov s mládežou na LGBT+ témy. Okrem toho je školiteľom neformálneho vzdelávania, milovníkom vietnamskej kuchyne a chovateľom dvoch mačiek. Vo svojej prezentácii si kládol otázku, či sa dá boj za ľudské práva LGBT+ ľudí vtesnať do 20-tich obrázkov. Taktiež sa nám pokúsil sprostredkovať jedinečnú atmosféru dúhových Košíc a presvedčiť nás, že výlet do Košíc na augustový PRIDE sa naozaj oplatí. 

Oto Hudec je multimediálny umelec, ktorý dlhodobo reflektuje problematiku migrácie, klimatickej krízy a vylúčených komunít. Vo svojich umeleckých projektoch často spolupracuje s neziskovými organizáciami, ako napríklad Amnesty International Slovakia, Greenpeace Slovensko, Človek v ohrození alebo ETP Slovensko. Spoločne s umelkyňou Danielou Krajčovou viedol Projekt Karavan - pravidelné video workshopy v spolupráci s deťmi a tínedžermi, ktoré dokumentujú život mladých ľudí v rómskych komunitách. V svojej prezentácii predstavil výber predovšetkým aktivisticky orientovaných autorských diel 

Katarína Juríková viac ako štyri roky pôsobí v organizácii Greenpeace Slovensko, kde je v súčasnosti riaditeľkou. Študovala na College of the Atlantic v USA aj na York University v Toronte. V minulosti sa venovala politickej ekonómii agropotravinových systémov. Viedla taktiež etnografický projekt so ženami pôvodného Majského obyvateľstva v Guatemale, ako aj projekt s roľníckymi komunitami v Mexiku, zameraný na dopady dohody o otvorenom trhu na tieto komunity. Vo svojej prezentácii sa sústredila na následky klimatickej krízy a jej súčasný stav, limity klimatických politík a na to, aká je vízia organizácie Greenpeace do budúcnosti. 

Alexandra Kárová je riaditeľka občianskeho združenia Vagus, ktorá bude hovoriť o situácii ľudí bez domova v čase pandémie. Snahou občianskeho združenia Vagus je poskytovanie čo najkvalitnejších služieb čo možno najväčšiemu počtu ľudí bez domova. Svoje aktivity spočiatku vykonávalo formou terénnej sociálnej práce, neskôr založilo nízkoprahové denné centrum Domec a tiež pro-sociálnu kaviareň Dobre&Dobré. Od roku 2018 poskytuje v rámci integračného programu odborné sociálne poradenstvo a bývanie. V roku 2021 oslavovalo desiaty rok svojho pôsobenia. 
 
Ingrid Kosová je zakladateľkou organizácií QUO VADIS a MONTESSORI, pôsobiacich prioritne v oblasti presadzovania ľudských práv, inkluzívneho vzdelávania, rodovej rovnosti a diseminácie inovatívnych prvkov na predprimárnom a primárnom stupni vzdelávania. Je skúsenou lektorkou ľudských práv a rodovej rovnosti. V súčasnosti pôsobí aj ako členka komisie pri Monitorovacom výbore pre Operačný program Ľudské zdroje. Zároveň sa ako expertka v oblasti vzdelávania podieľa na tvorbe Stratégie rovnosti, inklúzie a participácie Rómov do roku 2030. 

Kurník od roku 2016 pravidelne prináša články ženských autoriek na rozličné témy z pohľadu, ktorý v (ženských) médiách často absentuje. Prostredníctvom osobných príbehov a výpovedí respondentiek pomenúva problémy, s ktorými sa ženy v súčasnosti potýkajú. Snahou jeho redakcie je bojovať proti rodovým stereotypom a poukazovať na množstvo podôb a odtieňov ženskej reality – od každodenných zážitkov až po porušovanie ich práv a slobôd. Kurník vychádza v podobe newslettera, doplnený webovým archívom, ktorého súčasťou sú aj ilustrácie od spolupracujúcich umelkýň. S akými rôznorodými príbehmi sa v Kurníku jeho redaktorky stretli, sme sa dozvedeli od jej zakladateľky Mišky Kučovej.  

Zuzana Maďarová a Alexandra Ostertágová sú členkami feministickej organizácie ASPEKT, ktorá sa už od začiatku 90. rokov minulého storočia angažuje v spoločenskom dianí v oblasti rodovej rovnosti. Podrývajú identity aj politiky, publikujú, usporadúvajú podujatia a nazerajú na samozrejmé veci nesamozrejmou feministickou optikou. V roku 2020 sa aktívne zapojili aj do zápasu za zachovanie sexuálnych a reprodukčných práv na Slovensku v rámci iniciatívy Nebudeme ticho. O tom, prečo sa symbolom tohto zápasu stala varecha, ako sa zo symbolu submisívnosti a úslužnosti môže stať subverzívny nástroj občianskej neposlušnosti, ale aj prečo sú varechy v šuplíkoch a krabiciach stále pripravené obraňovať (nielen) sexuálne a reprodukčné práva na Slovensku, porozprávali vo svojej prezentácii.  

Michaela Pobudová je spoluzakladateľkou a riaditeľkou občianskeho združenia Mareena, ktoré sa venuje integrácii utečencov a cudzincov do slovenskej spoločnosti. Mareena vznikla z iniciatívy Kto pomôže?, ktorá v roku 2015 žiadala vládu o presídlenie 100 utečeneckých rodín zo Sýrie a Iraku a hľadala 1 000 dobrovoľníkov a dobrovoľníčok, ktorí by im pomohli v integrácii. V Mareene sa odvtedy venujú aktivitám, ktoré spájajú nielen utečencov, ale aj iných cudzincov s miestnymi, a ktoré vytvárajú príležitosti na ich ekonomické a sociálne začlenenie sa. Michaela vo svojej prezentácii hovorila o tom, čím si ľudia na úteku, ktorí sa na Slovensko dostali, prechádzajú, a čo robí na ich podporu Mareena.  

Emília Rigová je vizuálna umelkyňa, ktorá sa zaoberá problematikou (vlastnej) identity, napätia medzi sociálnymi konštruktmi a subjektívne žitou realitou. Skúma problémy rodových, rasových a etnických minorít, no najmä vzťahy medzi rómskou identitou a majoritnou spoločnosťou. Problematiku socio-kultúrnych stereotypov a politiky tela demonštruje pomocou svojho alter-ega Bári Raklóri, ktoré vytvorila v roku 2012. Nanovo ním tvorí a dekonštruuje reprezentácie rómskej ženy v západnom kanonizovanom umení a súčasnej kultúre.  

Knižná edícia .txt vznikla zo spoločnej iniciatívy umeleckého kolektívu APART, združenia pre výskum a kolektívnu prax Display a angažovaného mesačníka Kapitál. Edícia prináša súbor prekladov významných svetových mysliteliek a mysliteľov, ako aj pôvodných slovenských a českých textov, ktoré promptne reagujú na najnovšie filozofické, kultúrne, umelecké a spoločenské fenomény. Publikované eseje sa pohybujú na pomedzí akademického a umeleckého výskumu a angažovanej praxe, aktívne sa zapájajú do spoločenskej debaty, exponujú aktuálne problémy. Ich hlas nie je tichý a rezignovaný, je výrazný a naliehavý.  


4. Práva LGBTI+ ľudí

17th Seoul Queer Festival, it was held in Seoul Square, South Korea on 11 JUNE 2016. Amnesty International Korea campaigned in solidarity with LGBT in Turkey.

Ľudia na celom svete čelia útokom za to, koho milujú, ako sa obliekajú a kým sú.

Byť LGBTI+ človekom aj dnes v mnohých krajinách sveta znamená dennodenne čeliť diskriminácii a šikane. Táto diskriminácia môže byť založená na sexuálnej, citovej alebo emočnej orientácii či príťažlivosti (kto človeka priťahuje); rodovej identite (prežívaný rod človeka); vyjadrení rodovej identity (ako svoju identitu človek vyjadruje skrz oblečenie, účes, mejkap, správanie a podobne) alebo pohlavných znakoch (aký tvar majú pohlavné orgány človeka alebo aké chromozómy, hormóny či hormonálne receptory sa nachádzajú v jeho tele). Viac o LGBTI+ terminológii sa môžete dozvedieť na tomto odkaze

LGBTI+ ľudia čelia množstvu škodlivých predsudkov a nerovnému zaobchádzaniu vrátane nedostatočného prístupu k primeranej zdravotnej starostlivosti, diskriminácie na pracovisku či možnosti získať zamestnanie. Častokrát zažívajú obťažovanie na uliciach aj na pracovisku či v škole, stretávajú sa s osočovaním, nadávkami a šikanou, ktoré nezriedka prerastajú do zdraviu a životu nebezpečných útokov. Okrem toho zažívajú aj systémovú diskrimináciu, keďže mnohé krajiny vrátane Slovenska im nepriznávajú všetky práva. 

PREČO SÚ PRÁVA LGBTI+ ĽUDÍ DÔLEŽITÉ? 

Každý človek by mal mať možnosť byť sám sebou a žiť v milujúcom vzťahu. Všetci a všetky máme právo na slobodu prejavu. Článok 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorá po prvýkrát stanovila práva, na ktoré má nárok každý a každá z nás, chráni právo každého človeka na slobodu prejavu. 

Ak skoncujeme s homonegativitou a transnegativitou, zachránime ľudské životy. Obťažovanie a prenasledovanie LGBTI+ ľudí motivované nenávisťou voči nim vystavuje ľudí, ktorí sa identifikujú ako LGBTI+, zvýšenému riziku fyzickej a psychickej ujmy. Každý človek má právo na život, slobodu a bezpečnosť. 

Prijatím LGBTI+ ľudí a ich identít sa môžeme naučiť, ako odstrániť mnohé obmedzenia, ktoré vyplývajú z rodových stereotypov. Tieto stereotypy negatívne vplývajú na celú spoločnosť. Definujú a obmedzujú to, akým spôsobom majú ľudia žiť svoj život. Odstránenie stereotypov umožní každému a každej z nás naplno rozvinúť svoj potenciál bez diskriminačných spoločenských obmedzení. 

LGBTI+ ľudia, najmä transrodoví a rodovo nekonformní ľudia, sú často vystavení riziku ekonomického a sociálneho vylúčenia. Boj za zákony, ktoré sú inkluzívnejšie k ľuďom bez ohľadu na ich sexuálnu, citovú alebo emočnú príťažlivosť a rodovú identitu, môže LGBTI+ ľuďom sprístupniť možnosť požívať svoje právo na zdravie, súkromný život, vzdelanie, bývanie a zamestnanie. 

ZA ČO BOJUJEME?

Demonštrácia v centre Bruselu, Belgicko (18. mája 2019)

Amnesty International bojuje proti diskriminácii a za práva LGBTI+ ľudí na celom svete. Vlády a svetoví lídri a líderky od nás pravidelne dostávajú odporúčania, ako zlepšiť zákony a chrániť práva všetkých ľudí bez ohľadu na ich sexuálnu, citovú alebo emočnú príťažlivosť alebo rodovú identitu. Aby náš spoločný zápas za práva a spravodlivosť pre všetkých priniesol výsledky, musíme presne vedieť, aké sú naše ciele a aké prekážky nám stoja v ceste. 

V nasledujúcej časti si môžete prečítať o tom, akým predsudkom a stereotypom LGBTI+ ľudia dennodenne čelia, ako tieto predsudky búrať, prečo Amnesty International žiada dodržiavanie práv LGBTI+ ľudí a o akých právach konkrétne hovoríme. 

Právo na súkromný a rodinný život 

Každý človek má právo na súkromný a rodinný život. Toto právo zahŕňa možnosť slobodne prejavovať svoju sexuálnu, citovú alebo emočnú príťažlivosť a rodovú identitu, právo zosobášiť sa a založiť si rodinu, a tiež právo na rodičovstvo. Nútené kastrácie a ďalšie nebezpečné, invazívne a úplne zbytočné operácie, do ktorých sú transrodoví a intersex ľudia často nútení, sú v rozpore s ochranou práva na súkromie a zdravie a dotknutým osobám môžu spôsobiť trvalé fyzické a psychické následky. 

Právo na súkromný a rodinný život by malo byť garantované všetkým ľuďom bez rozdielu, LGBTI+ ľudia však toto právo často nepožívajú v plnej miere a mnohé krajiny ich o právo na rodinný život dokonca cielene oberajú. 

Právo na ochranu pred diskrimináciou a násilím

Podľa informácií výskumného projektu Transrespect versus Transphobia Worldwide je vlna násilia proti transrodovým ľuďom opäť na vzostupe. Z výskumu vyplýva, že od 1. októbra 2020 do 30. septembra 2021 bolo v 75 krajinách a teritóriách na celom svete oficiálne zaznamenaných 375 vrážd transrodových, nebinárnych a intersex ľudí. Tento počet predstavuje nárast o 7 % oproti roku 2020, pričom v roku 2020 sme videli nárast o 6 % oproti roku 2019. Rok 2021 bol pre transrodových, nebinárnych a intersex ľudí najsmrteľnejším rokom odkedy projekt vraždy zaznamenáva (rok 2008). Narastajúci trend ukazuje dlhodobé zhoršovanie situácie. V roku 2022 síce organizácia zaznamenala mierny pokles vrážd transrodových ľudí, zatiaľ však nie je možné povedať, či ide o začiatok pozitívneho trendu a úbytku vrážd z nenávisti voči transrodovým ľuďom. 

Tieto čísla dopĺňajú hrozivú mozaiku zločinov z nenávisti. Na dokreslenie situácie, od 1. januára 2008 do 30. septembra 2021 bolo v skúmaných 75 krajinách a teritóriách zaznamenaných minimálne 4 042 prípadov vrážd transrodových, nebinárnych a intersex ľudí. 

Na pochode Pride v Mexiku, hlavnom meste Mexika

Nevraživosť a nenávisť voči LGBTI+ ľuďom burcujú často práve vlády. Tie majú pritom povinnosť chrániť ľudské práva LGBTI+ ľudí. 

Očierňovanie gejov a lesieb čečenskými štátnymi orgánmi viedlo k únosom, mučeniu a vraždám mnohých gejov, kým vrcholní štátni predstavitelia neoblomne tvrdia, že v Čečensku žiadni LGBTI+ ľudia nie sú. V roku 2016 zavraždili dodnes neusvedčené ozbrojené skupiny v Bangladéši viacero LGBTI+ aktivistov, ktorých usmrtili mačetami. Polícia ani vláda dlhodobo neprejavujú žiaden záujem vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť voči páchateľom a rodinám obetí priniesť spravodlivosť. V mnohých častiach subsaharskej Afriky žijú LGBTI+ ľudia v strachu, že ak sa niekto dozvie o ich rodovej identite alebo sexuálnej, citovej alebo emočnej príťažlivosti, napadnú ich alebo dokonca zavraždia. 

Podľa údajov medzinárodnej organizácie Human Dignity Trust je dobrovoľná sexuálna interakcia medzi ľuďmi rovnakého pohlavia trestným činom až v 67 krajinách sveta. V 11 krajinách sveta vrátane Iránu, Nigérie, Saudskej Arábie či Jemenu môžu byť ľudia usvedčení z tohto „zločinu“ odsúdení na trest smrti a popravení. Zákony, ktoré kriminalizujú dobrovoľnú sexuálnu aktivitu dospelých ľudí, vo viacerých ohľadoch priamo porušujú medzinárodné právo. 

Aj napriek tomu, že väčšina krajín tieto reštriktívne zákony v praxi neuplatňuje, ich samotná existencia v právnom poriadku posilňuje spoločenské predsudky voči LGBTI+ ľuďom, ktorí žijú s pocitom, že pred obťažovaním, vydieraním a násilím nepožívajú žiadnu ochranu. 

K diskriminácii LGBTI+ ľudí dochádza naprieč krajinami aj kontinentmi. V roku 2021 utrpeli práva LGBTI+ ľudí v Európe viacero rán. 

Demonštrácia za lepšiu legislatívnu ochranu práv transrodových ľudí na námestí pred fínskym parlamentom v Helsinkách

Strelec, ktorý v októbri 2022 v Bratislave pred barom Tepláreň zavraždil Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, pred útokom zverejnil na Twitteri manifest plný nenávisti k LGBTI+ ľuďom a k židovskej obci. Prípad je v štádiu vyšetrovania, Národná kriminálna agentúra zločin klasifikovala ako teroristický čin. Od vraždy pred Teplárňou nedošlo na Slovensku k prijatiu žiadnych opatrení ani politík, ktoré by LGBTI+ ľuďom zaručovali dodržiavanie ľudských práv, práve naopak – sledujeme prejavy ešte intenzívnejšej démonizácie zo strany niektorých politikov a političiek. 

Aktivisti a aktivistky za práva LGBTI+ ľudí v Čiernej Hore, Severnom Macedónsku a Poľsku čelili útokom aj vyhrážkam, aktivistky a aktivisti v Poľsku čelili strategickým žalobám s cieľom odradiť verejnosť od participácie na rozhodovaní o spoločnosti (SLAPP) a svojvoľnému zadržiavaniu, kým v Maďarsku prebehlo homofóbne a transfóbne referendum, ktoré bolo vďaka nedostatku platných hlasov vyhlásené za neplatné. 

ĽUDSKOPRÁVNA SITUÁCIA LGBTI+ ĽUDÍ NA SLOVENSKU

Protesty s názvom „Do Ruska s láskou“ sa uskutočnili v nedeľu 8. septembra 2013 pred ruskými štátnymi zastupiteľstvami v 50 svetových mestách (na fotografii je podujatie v Brazílii). Aktivistické páry sa symbolicky pobozkali na znak nesúhlasu s krokmi ruskej vlády okliešťujúcimi práva LGBTI+ ľudí. Ruský zákon, ktorý vstúpil do platnosti v júni 2013, umožnil trestať vysokými pokutami „propagovanie netradičných sexuálnych vzťahov“, čím zviazal ruky organizátorstvu Pride pochodov, ale aj všetkým organizáciám, iniciatívam či osobám, ktoré by v Rusku poskytovali informácie o LGBTI+ témach a komunitách mládeži pod 18 rokov.

Stručná história 

Práva LGB ľudí 

Prenasledovanie LGBTI+ ľudí má na našom území dlhú históriu. Na území súčasného Slovenska boli sexuálne aktivity medzi ľuďmi rovnakého pohlavia po prvýkrát plošne kriminalizované v roku 1768 v trestnom zákonníku Márie Terézie. Spočiatku za ne hrozil trest smrti, o 20 rokov neskôr bol trest smrti zrušený. Pohlavný styk medzi dvoma mužmi bol trestaný takmer celých 200 rokov potom. Sexuálne aktivity medzi ženami protiprávne neboli. V roku 1937 novela československého Trestného zákona zmiernila tresty pochádzajúce z obdobia Rakúsko-Uhorska, kriminalizovala však pohlavný styk medzi osobami rovnakého pohlavia, teda aj medzi ženami. Neopomenuteľné je aj prenasledovanie, vypočúvanie a často mučenie LGBTI+ ľudí, najmä gejov, komunistickým režimom v Československu. 

K dekriminalizácii sexuálneho styku medzi ľuďmi rovnakého pohlavia došlo v Československu v roku 1961. K tejto zmene došlo do veľkej miery v dôsledku výsledkov štúdie československých sexuológov, ktorá preukázala, že „homosexualita“ sa nedá liečiť. Novela zákona však legalizovala sexuálne aktivity medzi osobami rovnakého pohlavia len pre ľudí vo veku 18 a viac rokov, pričom heterosexuálny styk bol legálny od 15. roku života. K zjednoteniu tejto hranice došlo až v roku 1990

V roku 1973 bola homosexualita vylúčená zo zoznamu duševných porúch v Diagnostickom a štatistickom manuáli duševných porúch a bola klasifikovaná ako „porucha sexuálnej orientácie“. V roku 1987 bola zrušená aj táto klasifikácia a homosexualita bola úplne vylúčená zo zoznamu porúch v tejto publikácii. Svetová zdravotnícka organizácia definitívne vylúčila homosexualitu zo zoznamu duševných porúch 17. mája 1990, pričom nový zoznam chorôb, ktorý už homosexualitu neobsahoval, bol uverejnený v roku 1992. Toto je dôvod, prečo si 17. mája každoročne pripomíname tzv. IDAHOBIT (International Day Against Homophobia, Biphobia, Intersexism and Transphobia), teda Medzinárodný deň boja proti homofóbii, bifóbii, intersexfóbii a transfóbii. 

V roku 2004 bol na Slovensku schválený Antidiskriminačný zákon. Novela tohto zákona z roku 2008 zakazuje aj diskrimináciu na základe sexuálnej orientácie a rodovej identity. 

Ukrajinský „Pochod rovnosti“ v rámci Pride-u v Kyjeve 17. júna 2018
Práva transrodových ľudí 

V 50. rokoch minulého storočia sa americká sexuologická obec začala zaoberať transrodovými ľuďmi, pričom transrodovosť považovali za „poruchu pohlavnej identity“. V 70. rokoch rozlišovali československí sexuológovia tzv. „transsexualitu“, „transvestitizmus“ či „hermafroditizmus“, pričom všetky tieto „diagnózy“ boli považované za mentálne poruchy. 

Medicínska tranzícia (podľa súčasnej slovenskej legislatívy tzv. zmena pohlavia) je proces, pri ktorom je transrodovým ľuďom poskytnutá zdravotná starostlivosť, ktorá môže zahŕňať hormonálnu terapiu, rôzne typy chirurgických zákrokov a pod., pričom jej cieľom je zväčša najmä úľava od tzv. rodovej dysfórie alebo rodového nesúladu. Medicínska tranzícia ako aj jej rozsah musí byť slobodným rozhodnutím každého transrodového človeka. Žiadny človek nesmie byť nútený k medicínskym zákrokom, o ktoré nemá záujem. 

Právna tranzícia, čiže úradná zmena rodu (v zákone používaný pojem pohlavie) na Slovensku zahŕňa zmenu rodného čísla, ktoré na Slovensku obsahuje identifikátor pohlavia; označenia pohlavia (M/F); a mena a priezviska v rodnom liste. Na základe nového rodného listu sú vystavené nové doklady (občiansky preukaz a i.) obsahujúce nové údaje. 

V minulosti mohli ľudia s diagnózou transsexuality získať v Československu prístup k medicínskej tranzícii, ktorá zahŕňala hormonálnu liečbu, a takisto k právnej tranzícii prostredníctvom zmeny mena. V 80. a 90. rokoch bola transsexualita v Československu považovaná za sexuálnu deviáciu. Koncom storočia sa aj na našom území začal používať pojem „porucha pohlavnej identity“. Patologizácia transrodovosti na Slovensku pokračuje dodnes aj napriek tomu, že v roku 2018 Svetová zdravotnícka organizácia oznámila, že „transsexualizmus“ bude vylúčený zo zoznamu duševných porúch. Táto zmena je v platnosti od januára 2022, slovenské zákony a medicínske usmernenia ju však ešte stále neberú do úvahy. 

V dôsledku nedostatku smerníc, ktoré by upravovali spôsob, akým ľudia môžu pristúpiť k právnej tranzícii, sa zaužívala prax, pri ktorej transrodoví ľudia často čelili nerešpektujúcemu zaobchádzaniu a porušovaniu ľudských práv. Zmena rodného čísla bola a aj naďalej je podmienená tzv. „lekárskym posudkom o zmene pohlavia“. Dlhé desaťročia však neexistovalo jednotné chápanie a vnímanie toho, čo všetko zahŕňa „zmena pohlavia“, teda medicínska tranzícia. 

Medicínske tranzície na Slovensku sa vykonávali tzv. „na základe zaužívanej praxe“, keďže chýbalo jednotné medicínske usmernenie, ktoré by určilo správny postup poskytovania zdravotnej starostlivosti súvisiacej s medicínskou tranzíciou, resp. postup pri medicínskej a právnej tranzícií v Československu od roku 1981 právne ošetroval odborný dokument s názvom Liečebné zákroky u intersexuálov, transsexuálov, sexuálnych deviantov a postup pri vydávaní posudku pre zápis v matrike u transsexuálnych osôb, ktorý až do roku 2022 nebol aktualizovaný. 

Tento stav viedol k situácii, v ktorej rôzni lekári a lekárky pristupovali k transrodovým ľuďom rôznymi spôsobmi, pričom mnohí na vydanie posudku o zmene pohlavie požadovali od transrodových ľudí kastrácie, resp. sterilizácie (t. j. chirurgické odstránenie maternice alebo semenníkov). Nútené kastračné zákroky vykonávané na transrodových ľuďoch tak boli na Slovensku zaužívané dlhé roky. Vyžadovať sterilizáciu či kastráciu pre uznanie medicínskej tranzície je pritom priamym porušením ľudských práv transrodových ľudí. 

Súčasná situácia 

Situácia LGB ľudí na Slovensku 
V roku 2015 sa na podujatí EuroPride v lotyšskom hlavnom meste Rige zišlo viac ako 5 000 ľudí z celého sveta. Lotyšsko sa tak stalo prvou postsovietskou krajinou, ktorá hostila toto podujatie. Na bezpečnosť celej udalosti dohliadala polícia a odpor proti podujatiu prišiel vyjadriť len malý počet ľudí.

Aktivisti a aktivistky, časť občianskej aj odbornej spoločnosti sa už takmer 30 rokov snažia na Slovensku o to, aby boli uzákonené registrované, resp. životné partnerstvá, vďaka ktorým by aj páry rovnakého pohlavia mohli uzatvárať právne zväzky. Slovensko je v súčasnosti jednou zo 4 krajín Európskej únie, v ktorých sa páry rovnakého pohlavia nemôžu zosobášiť ani uzatvoriť žiaden iný typ legálneho partnerského zväzku. Slovenská republika zároveň nerešpektuje manželské zväzky a registrované partnerstvá párov rovnakého pohlavia uzavreté v zahraničí. V roku 2014 došlo k zmene ústavnej definície manželstva, ktorá manželstvo definuje ako „jedinečný zväzok jedného muža a jednej ženy“. Transrodoví ľudia, ktorí pred tranzíciou uzavreli manželstvo, sú pred právnou tranzíciou nútení k rozvodu bez ohľadu na to, či sa rozviesť chcú. 

Okrem toho párom rovnakého pohlavia nie sú na Slovensku priznané rodičovské práva a nemôžu si adoptovať deti. Adopcia dieťaťa jedným človekom je pritom možná. Transrodoví rodičia zároveň právnou tranzíciou strácajú rodičovské práva, nakoľko rodičom dieťaťa podľa zákona nemôžu byť dve ženy alebo dvaja muži. 

Fakt, že na Slovensku aktuálne platný Zákon o rodine definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy, je v priamom protiklade s ochranou práva na súkromný a rodinný život, lebo iným ako heterosexuálnym párom znemožňuje uzavrieť legálny zväzok a požívať práva, ktoré partnerom z manželského zväzku vyplývajú. Ide o rôzne aspekty spolužitia v manželstve ako napríklad: 

  • možnosť vystupovať ako blízka osoba; 
  • vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi a príspevok na výživu rozvedeného manžela alebo manželky; 
  • právo na bytovú náhradu po rozvode;
  • ochrana osobnosti manžela alebo manželky; 
  • poskytnutie voľna zamestnávateľom pri úmrtí rodinného príslušníka (manžela/manželky) a pri sprevádzaní rodinného príslušníka (manžela/ manželky) do zdravotníckeho zariadenia; 
  • spoločný nájom manželov; 
  • dedenie zo zákona a vdovský dôchodok; 
  • rôzne finančné príspevky ako ošetrovné alebo úrazové dávky, ako aj prechod nároku na dávky na manžela alebo manželku; 
  • spoločné priezvisko manželov; 
  • sprístupnenie údajov zo zdravotnej dokumentácie manželovi alebo manželke; 
  • vzájomné zastupovanie manželov v bežných záležitostiach; 
  • získanie štátneho občianstva pre cudzinca alebo cudzinku po uzavretí manželstva so slovenským občanom alebo občiankou; 
  • pobyt v SR pre občanov a občianky tretích krajín na účel zlúčenia rodiny; 
  • a mnohé iné. 
Situácia transrodových a intersex ľudí na Slovensku 

V súčasnosti je na Slovensku pre transrodových ľudí dostupná medicínska aj právna tranzícia. Transrodoví ľudia však pri snahe získať prístup k adekvátnej zdravotnej starostlivosti často musia čeliť mnohým problémom vrátane porušovania ľudských práv. 

Počet poskytovateľov a poskytovateliek zdravotnej starostlivosti súvisiacej s tranzíciou je pre potreby ľudí na Slovensku až alarmujúco nízky a nedostačujúci. Čakacie lehoty na vyšetrenia či zákroky sú preto veľmi dlhé, v dôsledku čoho môžu transrodoví ľudia zažívať fyzické aj psychické problémy. 

Ministerstvo zdravotníctva SR v apríli 2022 vydalo Odborné usmernenie Ministra zdravotníctva SR na zjednotenie postupov poskytovania zdravotnej starostlivosti ku zmene pohlavia pred vydaním lekárskeho posudku o zmene pohlavia osoby administratívne evidovaného v matrike (ďalej len „Usmernenie“). Usmernenie formalizuje medicínske postupy a vytvára doteraz absentujúci právny rámec pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti v rámci medicínskej tranzície, pričom nepodmieňuje medicínsku tranzíciu kastračným zákonom. 

Dlho očakávané usmernenie bolo dôležitým a pozitívnym signálom, že Slovenská republika sa konečne začína zaujímať o práva transrodových osôb. V dôsledku politického tlaku však ministerstvo platnosť Usmernenia pozastavilo, a to aj napriek naliehaniu odbornej verejnosti z poradenských a pomáhajúcich profesií na zachovanie jeho platnosti. Usmernenie bolo pozastavené takmer rok. Dňa 3. 3. 2023 bol zverejnený Štandardný postup pre diagnostiku a komplexný manažment zdravotnej starostlivosti o dospelú osobu s transsexualizmom (F64.0), vďaka čomu Usmernenie opäť vstúpilo do platnosti. To znamená, že na Slovensku v súčasnosti nie je medicínska, a teda ani právna tranzícia podmienená kastračným resp. sterilizačným zákrokom. V praxi je však potrebné pristúpiť k ďalším krokom, ktoré zaručia, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti aj matričné úrady budú konať v súlade s platnou legislatívou a nebudú tieto zákroky od transrodových ľudí požadovať. 

Amnesty International upozorňuje, že usmernenie ani v aktuálnej podobe nespĺňa základné medzinárodné ľudskoprávne a medicínske štandardy. Preto považujeme znenie a obsah viacerých bodov usmernenia za nedostatočné až sporné. 

Nebinárni transrodoví ľudia, ktorí sa neidentifikujú ako muži alebo ženy, na Slovensku nemajú možnosť prejsť právnou tranzíciou. Slovenská republika totiž neuznáva iné označenie pohlavia v dokladoch než M (muž) alebo F (žena). Zdravotná starostlivosť súvisiaca s medicínskou tranzíciou je pritom pre nebinárnych ľudí ešte menej dostupná, než je to v prípade transrodových žien a mužov. 

Okrem nebinárnych ľudí slovenský právny systém fakticky nereflektuje ani existenciu intersex ľudí, ktorí sa rodia s kombináciou mužských a ženských pohlavných charakteristík. Intersex ľudia môžu byť po narodení vystavení tzv. normalizačným operáciám, ktoré majú výlučne estetický charakter a ich cieľom je zmeniť pohlavné znaky intersex detí tak, aby jednoznačne reflektovali mužské či ženské charakteristiky. Tieto operácie sa vykonávajú bez zdravotnej indikácie, ktorá by dokazovala nevyhnutnosť ich vykonania. Takéto zákroky často spôsobujú trvalé fyzické aj psychické následky osobám, ktoré boli nútené ich podstúpiť. OSN normalizačné zákroky vykonávané na intersex ľuďoch bez ich súhlasu jednoznačne odmieta a považuje ich za formu mučenia. 

Systémové snahy o potláčanie práv LGBTI+ ľudí 

Protestný sprievod s požiadavkami na ochranu práv a životov LGBTI+ ľudí prechádza okolo miesta teroristického útoku pred barom Tepláreň v Bratislave (október 2022)

LGBTI+ ľudia na Slovensku sú častým terčom propagandy a snáh politikov a političiek o potláčanie ich práv. Snaha o zmenu Ústavy Slovenskej republiky z marca 2021, ktorej cieľom bolo vylúčiť „možnosť priznania akýchkoľvek rodičovských práv homosexuálnym párom“, by v praxi znamenala reálne ohrozenie aj pre deti, ktoré už v súčasnosti vychovávajú dve mamy alebo dvaja otcovia. Nemenej závažným pokusom o obmedzenie práv bola časť novely, ktorá ašpirovala na obmedzenie práva transrodových ľudí na to, aby mohli žiť v súlade so svojou skutočnou identitou. Za návrh zákona hlasovalo v apríli 2021 až 44 poslancov a poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky. 

Ďalšie pokusy o obmedzenie práv LGBTI+ ľudí na Slovensku prišli v októbri 2021, keď poslanci a poslankyne podali niekoľko návrhov zákonov namierených proti LGBTI+ ľuďom. Tieto návrhy zahŕňali napríklad snahu o úplné zamedzenie prístupu mladých ľudí k informáciám o rodovej identite, tranzícii či sexuálnej orientácii (za hlasovalo 44 poslancov a poslankýň), zákaz právnej tranzície transrodových ľudí (za hlasovalo 25 poslancov a poslankýň) či ústavnú zmenu definície rodiny a následný zákaz vychovávania detí pármi rovnakého pohlavia, ktorého súčasťou by bola definícia rodovej identity človeka ako „nemennej a určenej pohlavím pri narodení“ (za hlasovalo 26 poslancov a poslankýň). V decembri 2021 sa hlasovalo o návrhu zákona, ktorý zakazoval vzdelávanie o sexuálnej orientácii a rodovej identite a zároveň mal neplnoletým transrodovým mladým ľuďom odobrať právo na život v súlade s ich rodovou identitou. Za návrh opäť hlasovalo 44 poslancov a poslankýň. Schválenie týchto škodlivých zákonov sa podarilo zastaviť aj vďaka intenzívnej snahe mnohých neziskových organizácií. 

NR SR dňa 21. marca 2023 posunula návrh zákona č. 301/1995 Z. z. o rodnom čísle do druhého čítania. Za posun návrhu hlasovalo 87 poslancov a poslankýň. Zmena zákona by od ľudí, ktorí majú záujem o úradnú zmenu rodu (v zákone používaný pojem „pohlavie“), vyžadovala „genetický test, ktorý by preukázal, že v minulosti došlo k nesprávnemu určeniu pohlavia danej osoby“. Táto požiadavka je v rozpore s modernou vedou aj medzinárodnými záväzkami SR. Schválenie tohto de facto zákazu právnych tranzícií by znamenalo útok na ľudské práva transrodových ľudí a v konečnom dôsledku na ich životy. 

V prípade prijatia takýchto zákonov by Slovenská republika priamo porušila svoje medzinárodné ľudskoprávne záväzky. 

Okrem nerovností na právnej a legislatívnej úrovni čelia LGBTI+ ľudia na Slovensku aj nenávisti, diskriminácii, urážkam a útokom. Podľa prieskumu Iniciatívy Inakosť až 81,9 % LGBTI+ ľudí na Slovensku považuje za problém predsudky, stereotypy, nepochopenie a ignoráciu LGBTI+ ľudí. Až 39,1 % LGBTI+ ľudí uviedlo, že čelili diskriminácii a viac ako polovica sa stretla so stigmou, nadávkami či šikanou v škole. 

Amnesty v oblasti práv LGBT+ ľudí dosiahla aj viacero úspechov. Viac o ľudskoprávnych víťazstvách Amnesty International si môžete prečítať na tomto odkaze.

O aktivitách

Neviditeľné práva prehliadanej komunity // diskusia Amnesty International 

21. apríl 2021, fyzická a online diskusia 

Ochrana práv LGBT+ ľudí je dlhodobo na okraji záujmu slovenských politikov a političiek. LGBT+ ľuďom sú dodnes upierané a porušované mnohé ľudské práva. Napríklad nemajú možnosť uzavrieť manželstvo alebo registrované partnerstvo. Ľudia žijúci v dlhodobých partnerských vzťahoch nemajú k dispozícii praktické riešenia takých základných otázok, ako je ochrana rodičovských práv, spoločné vlastníctvo, prístup k zdravotnej dokumentácii partnerky alebo dedenie po zosnulom partnerovi. 

Transrodoví ľudia navyše čelia v bežnom živote aj pri procese tranzície obrovským prekážkam. Jedno z ľudských práv – právo na rešpektovanie identity je transrodovým ľuďom na Slovensku systematicky upierané. Zmena dokladov či mena je pre transrodových ľudí už dnes nočnou morou. Právne problémy sprevádza kritický nedostatok a nedostupnosť adekvátnej zdravotnej starostlivosti, ale aj diskriminácia a šikana, ktorej dennodenne čelia zo strany štátu aj spoločnosti. 

Napriek tomu, jediný prípad, kedy sa štátni predstavitelia a predstaviteľky zaujímajú o gejov, lesby, bisexuálnych, transrodových a nebinárnych ľudí, je, keď sa pokúšajú ďalej obmedzovať ich beztak limitované práva. V roku 2021 44 poslancov a poslankýň NR SR zahlasovalo za návrh zmeny Ústavy, ktorej cieľom bolo obmedziť práva transrodových ľudí na to, aby mohli žiť v súlade so svojou skutočnou identitou. Novela by vylúčila „možnosť priznania akýchkoľvek rodičovských práv homosexuálnym párom“, čo by v praxi znamenalo reálne ohrozenie aj pre deti, ktoré už v súčasnosti vychovávajú dve mamy alebo dvaja otcovia. 

Navrhovatelia zákona s devastačnými dôsledkami aj poslankyne a poslanci, ktorí zaň hlasovali, sa rozhodli ignorovať ľudskoprávne záväzky, ktoré má Slovensko voči všetkým svojim občiankam a občanom, aj tým transrodovým či žijúcim v dúhových rodinách. Ľudské práva prináležia všetkým ľuďom bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu a rodovú identitu. Návrhy zákonov, ako bol ten z marca tohto roka, sú prejavom snahy o upieranie ľudských práv LGBT+ ľuďom a absencie akéhokoľvek rešpektu k desiatkam tisíc ľudí, ktorých život by takáto zmena priamo zhoršila. 

Ako sa na túto novelu a ďalšie podobné pokusy o obmedzovanie základných práv LGBT+ ľudí na Slovensku dívajú odborníci a odborníčky? Akým problémom už dnes čelia transrodoví ľudia a dúhové rodiny a ako by ich situáciu ovplyvnila zmena zákona? Ako a prečo na tento legislatívny návrh reagovali okrem odborných kruhov aj občianske iniciatívy a rodiny či priatelia LGBT+ ľudí a aký môže mať ich podpora prínos pre budúci vývoj? 

Aj na tieto otázky sme hľadali odpovede v stredu 21. apríla o 18:00 hod. so Zarou Kromkovou – poradkyňou PRIZMA – komunitné a poradenské centrum pre LGBT+ ľudí, Christiánom Havlíčkom – odborníkom na postavenie komunity transrodových ľudí a ich práva z Iniciatívy Inakosť, Nikoletou Kuglerovou – jednou z iniciujúcich signatáriek solidárnej výzvy pomáhajúcich profesií, spolupredsedom o.z. Dúhové rodiny Mariánom Čurillom a Pavlínou Fichta Čiernou – súčasnou slovenskou umelkyňou, mamou transrodového syna a spoluzakladateľkou Združenia rodičov a priateľov/liek LGBTI+ ľudí. 

Neuznané práva II. // diskusia Amnesty International 

2. december 2021, online diskusia 

Pozrite si diskusiu, v ktorej sa zoznámite s činnosťou komunitného a poradenského centra Prizma v Košiciach, ale aj činnosťou Amnesty International v oblasti práv LGBT+ ľudí. So Zarou Kromkovou, poradkyňou a komunitnou pracovníčku v komunitnom a poradenskom centre Prizma v Košiciach a Danielou Mužíkovou z Amnesty International Slovensko sme sa rozprávali o (ne)dodržiavaní ľudských práv, ale aj o útokoch politikov a političiek na LGBT+ ľudí či dopadoch pandémie na ich životy a možnostiach, ktoré máme pri obrane dôstojného života pre všetkých ľudí na Slovensku. Moderoval Rado Sloboda, riaditeľ Amnesty International Slovensko. 

Ako zo slovenskej spoločnosti odstrániť transfóbiu a priniesť viac ľudskosti // diskusia Amnesty International 

16. mája 2022, fyzická a online diskusia 

7. mája si každoročne pripomíname Medzinárodný deň boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii, tzv. IDAHOBIT. Práve transfóbia sa počas uplynulých týždňov stále častejšie objavuje v spoločnosti aj na politickej scéne na Slovensku i v mnohých ďalších krajinách. Nenávistné tendencie v nás vzbudzujú vážne obavy o ľudské práva a bezpečnosť transrodových ľudí, ale aj otázku, čo s tým robiť? 

V predvečer tohtoročného IDAHOBITu sme sa preto v našom FOAJÉ, a tiež cez priamy prenos online, rozprávali o tom, ako sa prejavuje hlboko zakorenená transfóbia ako ju zo slovenskej spoločnosti odstrániť. 

S odborníkom a odborníčkou pôsobiacimi v poradenskej praxi, s transrodovým aktivistom a mamou transrodového človeka sme analyzovali, ako nenávistné prejavy a systémové útoky ovplyvňujú životy transrodových ľudí, a spoločne sme hľadali aj nástroje, ako môžeme všetci a všetky zmierňovať vplyv transfóbnych prejavov na transrodových ľudí a budovať inkluzívnejšiu spoločnosť rešpektujúcu ľudské práva všetkých z nás. 

V pondelok 16. mája o 18:00 hod. sme aj o týchto témach diskutovali v bratislavskom Foajé a cez telemost s poradkyňou z komunitného a poradenského centra pre LGBTI+ ľudí PRIZMA v Košiciach Zarou Kromkovou, poradcom z InPoradne poskytujúcej sociálne, právne a psychologické poradenstvo pre LGBTI+ ľudí v Bratislave Andrejom Kurucom, súčasnou slovenskou umelkyňou, mamou transrodového syna a spoluzakladateľkou Združenia rodičov a priateľov/liek LGBTI+ ľudí Pavlínou Fichta Čiernou a aktivistom za práva LGBTI+ ľudí Lukasom Lee. Diskusiu moderovala Daniela Mužíková, koordinátorka kampaní a komunikácie v Amnesty International Slovensko. 

Aktivizmom za rodovú a kvír spravodlivosť // diskusia Amnesty International 

27. apríl 2022, fyzická a online diskusia 

Je aktivizmus účinná cesta k zmene? Ženy a ľudia z queer komunity na celom svete čelia každý deň rôznym formám útlaku, diskriminácie a násilia len na základe svojej rodovej identity, sexuálnej a citovej orientácie alebo inej identity patriacej do LGBTI+ spektra. 

Odmietnutie ratifikácie Istanbulského dohovoru, opakované pokusy o obmedzenie prístupu k bezpečným a včasným interrupciám, (len nedávno zrušené) nútené sterilizácie a kastrácie transrodových ľudí či zákonné definície rodiny a manželstva sú jasnými dôkazmi, že na Slovensku nás čaká dlhá cesta k rodovej rovnosti a spravodlivosti pre LGBTI+ ľudí. 

Aktivizmus zohráva pri dosahovaní sociálnych zmien nenahraditeľnú úlohu. O úlohe aktivizmu v boji za rodovú rovnosť a spravodlivosť pre LGBTI+ ľudí diskutovali traja hostia a hostky z rôznych oblastí aktivizmu vrátane ARTivizmu, akademickej obce a študentského spolku. Diskusia sa uskutočnila v CNK Záhrada v Banskej Bystrici a sledovať ste ju mohli aj online na facebookovej stránke Amnesty International Slovensko. 

Ako sa vyrovnať s nerovnováhou? // diskusia Amnesty International 

25. júna 2022, fyzická diskusia 

Téma duševného zdravia a hľadania rovnováhy je niekedy u mnohých ľudí prehliadaná. Pokiaľ sa ich netýka priamo, alebo ich blízkych, nevenujú tejto téme pozornosť. Jej rôznorodé odtiene sú však v našich životoch prítomné každý deň. Keď hovoríme o duši, hovoríme aj o tom, ako sa správame, aké vzťahy vytvárame, čo prežívame, keď sme šťastní alebo naopak, nespokojní. Hovoríme aj o tom, čo nám spôsobuje bolesť alebo čím trpíme. Duševnú kondíciu človeka formujú nielen naše vzťahy, rodinné konštelácie a anamnézy, ale aj naša schopnosť primerane reagovať na stresové situácie, životné krízy či peripetie. Aj keď nie je ľahké predvídať, či je duša každého z nás dostatočne odolná na prekonanie prípadnej úzkosti, depresie či psychózy, duševné ťažkosti nastávajú, keď začneme pochybovať sami o sebe. Niektorí zažívame menšinový stres, bojíme sa coming-outu, stretávame sa s predsudkami v súkromnom i verejnom živote. Skúsenosti s neprijatím či nedôverou môžu viesť k pocitom bezmocnosti, osamelosti a smútku. Hovorme preto o duševnom zdraví, o tom, že je to normálne, o tom, že duševné ťažkosti sú a že je v poriadku požiadať o pomoc a podporu. Hovorme o spôsoboch, ako si nájsť čas na oddych, na pohyb či jednoducho povedané – na seba. 

O človeku, jeho zraniteľnosti a prežívaní v rôznych životných situáciách sme sa rozprávali s psychologičkou Vierou Hincovou, aktivistkou zo Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a tvorkyňou podcastu Deti bez návodu, ktorý sa tiež venuje problematike detí s Aspergerovým syndrómom a autizmom, so psychologičkou Oľgou Bindasovou a Braňom Fidlerom, jedným z lídrov Športového klubu Lotosové kvety, v ktorom spolu s ostatnými vytvára podmienky pre zdravý životný štýl, bezpečné športoviská pre LGBTI+ ľudí a komunitný rozvoj. Moderovala Nikoleta Kuglerová z Amnesty International Slovensko. 

PRIDE mesiac: Dúhová živá knižnica 

17. júla 2022, fyzické podujatie 

Čítali ste niekedy knihu, ktorá vám zmenila život? Používaním tejto metódy už roky napomáhame prekonať strach z neznámeho a búrať hlboko vžité predsudky a stereotypy. V júli 2022 sme mali možnosť porozprávať sa s mamou LGBTI+ človeka, nebinárnou osobou a transrodovou ženou, ktoré nám ukázali, že ľudia, ktorí sa identifikujú ako LGBTI+, sú v niektorých ohľadoch odlišní, ale predovšetkým sú úplne bežnými ľuďmi s rovnakými radosťami a starosťami, ako my všetci a všetky. 

Čo je živá knižnica? 

V Živej knižnici si namiesto tlačených publikácií môžete „prepožičať“ osobu so zaujímavým životným príbehom, s ktorou by sa v reálnom živote možno nikdy neporozprávali. Pri zhruba 20 – 30 minútovom rozhovore v malom kruhu čitateľov a čitateliek sa môžete porozprávať s príslušníkmi a príslušničkami najrôznejších menšín, dozvedieť sa ako im žije, čo ich teší, trápi a s čím sa potýkajú a môžete sa opýtať na všetko, čo vás zaujíma. Živá knižnica tak napomáha k prekonaniu strachu z neznámeho, búra zažité stereotypy a dáva možnosť získať vlastné skúsenosti. 

PRIDE mesiac: Projekcia filmu Disclosure 

18. júla 2022, fyzické podujatie 

Premietali sme dokumentárny film Disclosure, ktorý reflektuje zobrazovanie rodu vo filme a televízii, ako aj budovanie negatívnych emócií, aké mnohí ľudia v súvislosti s rodom a transrodovosťou v súčasnosti zažívajú. 

Tvorivý tím filmu ho opisuje ako „jedinečný pohľad na zobrazovanie transrodových osôb vo filme a televízii, ktorý odhaľuje, ako Hollywood odráža a zároveň vytvára naše najhlbšie obavy týkajúce sa rodu a rodovej identity. Poprední transrodoví myslitelia a tvorkyne, ako napríklad Laverne Cox, Lilly Wachowski, Yance Ford, Mj Rodriguez, Jamie Clayton a Chaz Bono, opisujú svoje vnímanie niektorých z najobľúbenejších hollywoodskych momentov. Odvíja sa pred nami fascinujúci príbeh dynamického pôsobenia medzi zobrazovaním transrodových ľudí na obrazovke, tým, ako ich vníma spoločnosť, a realitou ich vlastných životov. Režisér Sam Feder nasvecuje známe scény a ikonické filmové postavy z nového uhla a pozýva publikum, aby konfrontovalo svoje predsudky.“ 

Živá knižnica na festivale ArtWife 

6. augusta 2022, fyzické podujatie 

Čítali ste niekedy knihu, ktorá vám zmenila život?  

Používaním tejto metódy už roky napomáhame prekonať strach z neznámeho a búrať hlboko vžité predsudky a stereotypy. Príďte do ich „knižnice“ a porozprávajte sa s transrodovou ženou, zdravotne znevýhodnenou hudobníčkou alebo preživšou sexuálneho a partnerského násilia, ktoré vám povedia o svojej skúsenosti byť ženou v dnešnej spoločnosti a o úskaliach a radostiach, ktoré to prináša. 

Čo je živá knižnica? 

V Živej knižnici si namiesto tlačených publikácií môžete „prepožičať“ osobu so zaujímavým životným príbehom, s ktorou by sa v reálnom živote možno nikdy neporozprávali. Pri zhruba 20 až 30 minútovom rozhovore v malom kruhu čitateľov a čitateliek sa môžete porozprávať s príslušníkmi a príslušničkami najrôznejších menšín, dozvedieť sa ako im žije, čo ich teší, trápi a s čím sa potýkajú a môžete sa opýtať na všetko, čo vás zaujíma. Živá knižnica tak napomáha k prekonaniu strachu z neznámeho, búra zažité stereotypy a dáva možnosť získať vlastné skúsenosti. 

Amnesty Punch 

7. decembra 2022, fyzické podujatie 

Obdobie koncoročných večierkov sme Amnesty zavŕšili spoločne s vami, našimi priaznivcami a podporovateľkami. Bol to rok skutočne náročný z hľadiska ľudských práv, a mali sme radosť, že ste prijali naše pozvanie a prišli ste si s nami vydýchnuť a zabaviť sa vo Fuge – a zároveň si pri tom pripomenúť Medzinárodný deň ľudských práv (10. december). 

Na úvod podujatia vás čakala živá knižnica. Následne sme si v rámci dvoch umeleckých blokov vypočuli slam poetry o reproprávach, politické kvír folkové piesne a aktivistické čítačky. Bola aj zábava v podobe draq a burlesque show. Mohli ste si aj pozrieť ukážky z temnej výtvarnej tvorby Immoral Eve. Počas celého večera ste sa mohli zapojiť do našej vlajkovej aktivity tohto ročného obdobia, Maratónu písania listov: podpisovaním petícií či otvorených listov; písaním solidárnych odkazov ľuďom, ktorí čelia nespravodlivosti; zaobstaraním si nového (nielen) maratónskeho merchu. 

Program

  • 18:00: Živá knižnica 
  • 19:00: Ľudskoprávna chvíľka poézie: politicko-kvírne čítanie s nádychom hudby od Lukasa a Sandry, slam poetry od Niko, Marek Majzon – autor knihy Do sto slov, Marek Moravčík – poviedkár, Jakub Spevák – autor knihy Po funuse 
  • 20:30: Drag show a burlesque: Cherytreewood z House of Foundation, Liquid the Queen, Lotta Love z Bratislava Burlesque a Pinkbusplatform, Mimi Milenial z Bratislava Burlesque 
  • 21:30: Koncert Zabiť Františka 
  • 22:30: Post-chaos duo DJ Mačička a DJ Kuratenko 
  • 23:30: Oldschool breakbeat od Fantomas 

Embargo: Rozhovor s Bielou vranou 2022: Roman Samotný // diskusia Amnesty International 

8. decembra 2022, fyzická diskusia 

Do diskusie prijal pozvanie Roman Samotný – dlhoročný LGBTI+ aktivista a majiteľ kaviarne Tepláreň na Zámockej ulici v Bratislave. Nedávno mu Rada Bielej vrany udelila ocenenie za ľudskú odvahu, otvorenosť a za dlhodobé vytváranie bezpečného slobodného priestoru pre LGBTI+ komunitu napriek dlhotrvajúcim stupňujúcim sa útokom časti spoločnosti, za vernosť ideálom a občiansku odvahu pokračovať v reprezentácii LGBTI+ komunity aj po teroristickom útoku na návštevníkov jeho kaviarne. 

„Roman sa po útoku stal viditeľným terčom a zažil traumu, s akou drvivá väčšina z nás nemusí byť nikdy konfrontovaná. Bolo by pochopiteľné, keby sa stiahol. On mal však silu pretaviť zažitú hrôzu na inšpiráciu a povzbudenie pre celú komunitu. To je veľmi výnimočné. Je povinnosťou spoločnosti urobiť všetko preto, aby sa členovia LGBTI+ komunity cítili bezpečne a slobodne,“ povedala členka Rady Zuzana Wienk. 

Magazín o právach LGBTI+ ľudí 

Stiahnite si magazín o ľudských právach LGBTI+ ľudí a získajte prehľad o všetkom podstatnom čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o ľudských právach LGBTI+ ľudí:


5. Aktivizmus

Aktivizmus má nezastupiteľnú úlohu pri riešení mnohých spoločenských výziev a problémov. Či už ide o ochranu životného prostredia, ľudských práv alebo mnohé ďalšie oblasti, aktivistky a aktivisti sú v popredných líniách boja za spravodlivosť a rovnosť. Od svojho vzniku v roku 1961 Amnesty International motivuje a povzbudzuje ľudí ako ste vy, aby sa aktívne usilovali o lepší svet – aby ste sa zapojili do aktivizmu.  

Christopher Hitchens vo svojej knihe Listy mladému skeptikovi vyzýva a provokuje k rebélii, antiteizmu a neustálemu kritickému náhľadu na správanie a vyjadrenia nielen ľudí pri moci, ale aj nás samotných. Nechce sa uspokojiť s pasivitou alebo prispôsobivosťou, podrobuje nás neustálemu nahlodávaniu vlastných presvedčení a právd. Ako upozorňuje: „sme prispôsobivý druh a vďaka tejto prispôsobivosti prežívame. Treba však dodať, že prispôsobivosť môže byť aj hrozbou. Môžeme si totiž ľahko zvyknúť na nebezpečenstvá a všimneme si ich až vtedy, keď je neskoro.“  

Angažovanie sa v aktivizme je dlhodobo záujmom výskumu sociálnej psychológie a spoločenských hnutí. Tzv. grassrootové politické či ekonomické hnutia, ľudskoprávne happeningy, protesty, pride či enviroaktivizmus, to všetko je súčasťou „hnutia zdola“. Sú to prostriedky, ktorými ako jednotlivci, skupiny alebo časť spoločnosti vyjadrujeme nesúhlas či svoje hodnotové pozície v rámci spoločenského smerovania. Psychologička Alexandra Corning a sociológ Daniel Myers zostavili stupnicu, ktorá zachytáva tendencie našej aktivistickej angažovanosti (Activism orientation scale).  

Väčšina ľudí zostáva v pozícii konvenčného a bezpečného aktivizmu, no napríklad ruská ženská punková skupina Pussy Riot sa aktívne angažuje vo vysoko rizikovom aktivistickom hnutí. Naše právo na protest a zhromažďovanie sa by však nemalo ostávať v rukách a moci vrcholových politikov a političiek alebo zákonodarných orgánov. Viacero výskumov potvrdzuje, že aktivistická angažovanosť pozitívne vplýva aj na naše duševné zdravie a tiež na intenzívnejšie prežívanie spoločenskej identity. Zároveň, identita aktivistu či aktivistky sa stáva jednou z našich stabilných vrstiev osobnosti.  

Hnutie Amnesty International je postavené práve na individuálnych, skupinových, či regionálnych aktivistických činnostiach v oblasti ľudských práv. Silu hnutia tvorí spoločná angažovanosť, rebélia i občianska neposlušnosť. Aktivizmus je jedným z neodmysliteľných pilierov toho, ako sa formuje naša spoločnosť a jej vývoj. A ani v období pandémie či vojny by sme nemali ľahostajne čakať a prispôsobiť sa. 

„V ktorýkoľvek deň si otvoríte noviny, vždy v nich nájdete správu o tom, že niekde na svete zatkli, mučili alebo popravili človeka za to, že jeho svetonázor alebo vierovyznanie bolo neprijateľné pre vládu v krajine, kde žil. Ako čitateľovi alebo čitateľke vám príde zle z toho, akí sa cítite bezmocní. No ak by sa takéto pocity zhnusenia po celom svete podarilo spojiť do spoločnej akcie, mohlo by to mať účinok.“  

Peter Benenson, zakladateľ Amnesty International  

Amnesty International bola založená v roku 1961 s myšlienkou, že keď sa obyčajní ľudia spoja, dokážu meniť svet. Dnes je Amnesty celosvetovým hnutím za ľudské práva, ktoré apeluje na kolektívnu moc 10 miliónov ľudí – každý a každá z členov a členiek komunity, ktorú oslovuje, má v sebe odhodlanie bojovať za spravodlivosť, rovnosť a slobodu všade na svete. Od Londýna až po Santiago, od Sydney až po Kampalu Nairobi sa do jedného hnutia spojili ľudia, ktorí trvajú na rešpektovaní práv každého jedného človeka a žiadajú, aby sa im venovala náležitá ochrana. Nenastalo to však zo dňa na deň. Na vybudovanie silného hnutia bola potrebná neústupčivosť, a najmä presvedčenie, že sila ľudskosti môže viesť k mnohým zmenám. 

A aký bol výsledok? Prepustenie desaťtisícov ľudí väznených za svoj svetonázor. Zrušenie trestu smrti v desiatkach krajín. V minulosti nedotknuteľní vrcholoví predstavitelia postavení pred spravodlivosť. Legislatívne zmeny a životy zmenené k lepšiemu.  

Čím sa meria úspech 60 rokov trvajúcej kolektívnej akcie? Je to obvinený človek, ktorý sa dočkal spravodlivého súdneho procesu; odsúdený, ktorého sa podarilo uchrániť pred popravou; zadržaný, ktorý už nie je vystavený mučeniu. Sú to aktivistky a aktivisti, ktorých sa podarilo oslobodiť, aby mohli pokračovať v obrane ľudských práv; deti, ktoré sa v školách učia o svojich právach; a tiež rodiny, ktoré sa z utečeneckých táborov podarilo bezpečne dopraviť domov. Sú to marginalizované komunity, ktoré žiadajú koniec diskriminácie alebo bránia svoje domovy; a je to žena, ktorá sa konečne dožila toho, že zneužívanie, akému dennodenne čelí, bolo postavené mimo zákona.  

Prešlo 60 rokov a my stále bojujeme za svet, v ktorom sa ľudským právam budú tešiť všetci ľudia. A dokým to nedosiahneme, neprestaneme. 

AKTIVIZMUS V AMNESTY OD ROKU 1961  

Keď sa britský právnik Peter Benenson v roku 1961 dozvedel, že dvoch portugalských študentov zadržali a uväznili za to, že predniesli prípitok na slobodu, rozhodol sa spustiť celosvetovú kampaň s názvom Výzva na amnestiu 1961 (Appeal for Amnesty 1961). Jeho výzva na oslobodenie väzňov svedomia sa šírila v tlačenej podobe svetom a práve tento moment môžeme označiť za zrod Amnesty International. Do roku 1966 bolo vďaka angažovaným ľuďom ako ste vy prepustených tisíc väzňov a väzenkýň. 

V roku 1962 Amnesty vysiela právnika do Juhoafrickej republiky, aby sa ako pozorovateľ zúčastnil na súde s Nelsonom Mandelom. Nelson Mandela neskôr napísal, že „už samotná jeho prítomnosť, tak ako právna asistencia, ktorú poskytol, bola pre nás zdrojom inšpirácie a obrovským povzbudením“. 

V roku 1973 Amnesty zverejňuje svoju prvú urgentnú akciu adresovanú verejnosti. Vyzýva v nej všetkých ľudí, aby konali na podporu brazílskeho profesora Luiza Basilia Rossiho, ktorého zadržali z politických dôvodov. Luiz sa neskôr vyjadril, že jeho situácia sa zlepšila práve vďaka širokej ľudovej podpore: „Vedel som, že sa o mojom prípade dozvedela verejnosť, takže už ma nemôžu zabiť. Aj podmienky [vo väzení] sa výrazne zlepšili.“ Odvtedy podporovatelia a podporovateľky Amnesty na celom svete vyvíjajú tlak na orgány zodpovedné za dosiahnutie spravodlivosti pre tisíce jednotlivcov, jednotlivkýň, rodín a komunít. Približne v tretine prípadov zaznamenávame pozitívny vývoj, a aj kým sa zmenu nedarí dosiahnuť, takáto podpora pozdvihuje nespravodlivo väznených ľudí na duchu a prináša im nádej.  

V roku 1970 nový čilský režim generála Augusta Pinocheta súhlasí so vstupom trojčlennej delegácie Amnesty International do krajiny, aby na mieste preverili obvinenia z masívneho porušovania ľudských práv. O viac ako dve dekády neskôr sa Amnesty International stáva jednou stranou súdneho procesu, ktorý nakoniec viedol k zadržaniu Pinocheta vo Veľkej Británii za zločiny, ktoré boli v Čile spáchané.  

V roku 1979 Amnesty zverejňuje zoznam 2 665 známych prípadov núteného zmiznutia osôb v Argentíne po vojenskom prevrate Jorgeho Rafaela Videlu, v snahe pomôcť rodinám a priateľom zmiznutých a vyvodiť zodpovednosť za tieto zločiny.  

Ešte v tej istej dekáde Amnesty International získava Nobelovu cenu za mier, za „príspevok k zabezpečeniu podmienok pre slobodu, spravodlivosť, a tým pádom aj mier na celom svete“ – ide o významné uznanie pracovného nasadenia i odhodlania podporovateľov a podporovateliek Amnesty na celom svete. 

V roku 1977, keď Amnesty so svojimi podporovateľmi a podporovateľkami začínajú bojovať proti trestu smrti, je na svete len 16 krajín, ktoré už tento neľudský trest zrušili. Dnes ich je 109 – čo predstavuje viac ako polovicu všetkých krajín. Od roku 2011 sa ku krajinám, ktoré úplne zrušili trest smrti, pridávajú aj Benin, Čad, Fidži, Guinea, Kongo, Lotyšsko, Madagaskar, Mongolsko, Nauru a Surinam. K úspešnému zavŕšeniu našich kampaní nám dopomáha presvedčenie, že právo na život je nedotknuteľné. S vašou pomocou budeme v tomto úsilí pokračovať, až kým sa tohto krajne krutého a degradujúceho trestu nadobro nezbaví celý svet.  

V roku 1984 po neúnavnom tlaku aktivistov a aktivistiek Amnesty prijíma Generálne zhromaždenie OSN Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Na základe neho dnes medzinárodné právo vyžaduje od jednotlivých krajín, aby prijali účinné opatrenia na prevenciu mučenia ľudí na území pod svojou kontrolou, a takisto im zakazuje pri vyhosťovaní presúvať ľudí do krajiny, o ktorej jestvuje dôvodné podozrenie, že by ich tam mučili. 

V deväťdesiatych rokoch Amnesty International vydáva správu o porušovaní ľudských práv v Kuvajte po irackej invázii a dostáva sa s ňou na titulky novín po celom svete. Naše tímy spúšťajú aj kampaň proti mučeniu a mimosúdnym popravám v Brazílii, a prezident Fernando Collor de Mello zareaguje obratom: „Už viac nemôžeme byť – a nikdy nebudeme – krajinou, ktorá sa spája s násilím.“ Amnesty upriamuje svetovú pozornosť aj na zúfalú situáciu 300-tisíc detských vojakov a spája svoje sily s ďalšími piatimi medzinárodnými mimovládnymi organizáciami, s ktorými vytvárajú Koalíciu na ukončenie využívania detí ako vojakov.  

Dlhoročný tlak podporovateľov a podporovateliek Amnesty vedie v roku 2002 k spusteniu činnosti Medzinárodného trestného súdu (ICC), ktorého úlohou je vyšetrovať a stíhať štátnikov, veliteľov ozbrojených skupín či armád a ďalších vysokopostavených činiteľov dôvodne podozrivých zo spáchania zločinov proti ľudskosti, genocídy, vojnových zločinov alebo vojenskej agresie.  

Po dvoch desaťročiach neoblomného tlaku konečne v roku 2014 vstupuje do platnosti Zmluva o obchode so zbraňami (ATT) s cieľom zastaviť nezodpovedné dodávky zbraní, ktoré zabíjajú milióny ľudí a živia ozbrojené konflikty a s nimi spojené rozsiahle porušovanie ľudských práv. Bez obrovskej podpory darcov a darkýň, členskej základne a aktivistiek a aktivistov Amnesty by bolo takéto významné víťazstvo nemysliteľné. 

Od roku 2010 zaznamenávame rozmach aktivizmu a s ním aj pribúdajúce ľudskoprávne víťazstvá. Napríklad v roku 2010 Amnesty spolupracuje v indickom štáte Urísa s etnickou komunitou Dongria Kondh, ktorú chce dať ťažobná spoločnosť Vedanta vysídliť z územia, ktoré tradične obývajú. Indická vláda napokon ustúpi a plány na ťažbu na ich území neodsúhlasí.  

V roku 2013 Papua Nová Guinea ruší kontroverzný Zákon o čarodejníctve, ktorý umožňoval znížiť trest za vraždu, ak obeť obvinili z čarodejníctva. Ide o prelomový moment v boji za ukončenie násilia na ženách v krajine, kde práve obvinenia z čarodejníctva často využívali na ospravedlnenie bitia, mučenia i zabíjania žien. Pozitívny vývoj pokračoval, keď ešte v tom istom roku schválili Zákon o ochrane rodiny (o domácom násilí).  

V roku 2015, po rokoch sústavného tlaku Amnesty a jej podporovateliek a podporovateľov, oznamuje nigérijská pobočka ropnej spoločnosti Shell, že vyplatí odškodné v súhrnnej výške 55-miliónov libier pre 15 600 ľudí z farmárskej a rybárskej komunity v dedine Bodo, ktorých v roku 2008 ničivo zasiahli dva rozsiahle úniky ropy. Toto víťazstvo ukazuje cestu ďalším nigérijským komunitám postihnutým následkami nedbanlivosti tohto ropného giganta. 

V roku 2021 britský najvyšší súd vynáša rozhodnutie, že ďalšie dve komunity z oblasti delty Nigeru, ktoré tiež roky trpia toxickými únikmi ropy sprevádzajúcimi ťažbu, môžu podať žalobu na spoločnosť Shell na britskom súde.  

OSN v roku 2015 prijíma prísnejšie pravidlá humánneho zaobchádzania s väzňami a väzenkyňami, na čo ju vyzývala koalícia mimovládnych organizácii vrátane Amnesty International. Upravené pravidlá vo väčšom rozsahu rešpektujú ľudské práva ľudí vo výkone trestu odňatia slobody, pričom sa sústreďujú na rehabilitáciu, ochranu pred mučením a lepší prístup k zdravotnej starostlivosti, a zároveň obmedzujú využívanie ďalšieho trestania, akým je napríklad umiestnenie do samoväzby.  

Írsko sa v roku 2015 stáva prvou krajinou na svete, ktorá (hlasovaním v referende) úplne zrovnoprávnila všetkých ľudí v otázke uzatvárania manželstva. „Dáva tým signál všetkým LGBTI+ ľuďom, že na ich vzťahoch a ich rodinách záleží,” komentuje výkonný riaditeľ írskej Amnesty, Colm O’Gorman. Taiwan ako prvá ázijská krajina legalizuje manželstvo ľudí rovnakého pohlavia v roku 2019. Kampane za ochranu tohto ľudského práva neúnavne pokračujú v ďalších krajinách. 

Míľnikom pre medzinárodnú spravodlivosť sa stáva súdne rozhodnutie, ktorým je 30. mája 2016 bývalý prezident Čadu Hissène Habré odsúdený na doživotný trest odňatia slobody za zločiny proti ľudskosti, vojnové zločiny a mučenie, ktoré boli páchané v Čade od roku 1982 do roku 1990. Stíhanie sa opieralo aj o výskumné správy Amnesty International z osemdesiatych rokov a expertné svedectvo osoby, ktorá bola v uvedenom období súčasťou tímu Amnesty.  

V roku 2016 sa po desaťročiach kampaňového snaženia konečne dostáva na slobodu Albert Woodfox, člen hnutia Čiernych panterov, ktorý strávil v štátnej väznici v Louisiane 43 rokov a 10 mesiacov v samoväzbe – ide pravdepodobne o najdlhšiu dobu, ktorú kedy niekto prežil v Spojených štátoch na samotke. „Sotva dokážem vyjadriť, aké dôležité bolo dostávať listy od ľudí z celého sveta,“ hovorí Albert. „Dali mi pocítiť, že môj život má cenu. Vliali mi silu a presvedčenie, že som konal správne.“ 

V roku 2017 Najvyšší súd v Keni zastavuje jednostranné rozhodnutie vlády o zatvorení utečeneckého tábora Dadaab, ktorý je najväčším utečeneckým táborom na svete. Rozsudok je reakciou na petíciu dvoch kenských ľudskoprávnych organizácií, ktorú podporovala aj Amnesty. Zatvorenie tábora Dadaab by spôsobilo, že viac ako 260-tisíc somálskych utečencov a utečeniek by čelilo hrozbe núteného navrátenia do Somálska, krajiny zmietanej vojnovým konfliktom.  

V roku 2018 je prepustená na slobodu Teodora del Carmen Vasquez, ktorá strávila desať rokov v salvádorskom väzení po tom, ako sa jej narodilo mŕtve dieťa a bola obvinená a odsúdená za umelé prerušenie tehotenstva, čo je v Salvádore trestný čin. Prepustenia sa dočkala na základe súdneho rozhodnutia o skrátení pôvodného, škandalózneho trestu odňatia slobody na 30 rokov. Podporovateľky a podporovatelia Amnesty sa zapájali do petičných a protestných kampaní za prepustenie Teodory od roku 2015. 

V roku 2018 v Írsku referendum zvráti ústavný zákaz interrupcií – toto obrovské víťazstvo pre práva žien prichádza po dlhých rokoch aktivizmu jednotlivkýň, jednotlivcov a organizácií vrátane Amnesty International. V roku 2020 konečne legalizuje interrupcie aj Argentína, za čo sme bojovali po boku tamojších žien celé desaťročia. Tieto víťazstvá sú inšpiráciou pre ostatné krajiny, aby sa priblížili k uzákoneniu práva na dostupné bezpečné interrupcie.  

Britský súd v roku 2018 vynáša rozhodnutie, podľa ktorého spravodajské služby hromadným zberom dát zo súkromnej komunikácie porušujú ľudské práva na súkromie a slobodu prejavu. Po prvý raz počas 15-ročnej existencie Tribunálu pre kontrolu vyšetrovacích právomocí (Investigatory Powers Tribunal) ide o verdikt v neprospech spravodajskej služby.  

V roku 2019 Sierra Leone ruší zákaz vzdelávania tehotných dievčat, po uznaní, že išlo o diskriminačnú prax. Do kauzy vstúpila aj Amnesty, opierajúc sa o vlastný výskum a relevantné ustanovenia z medzinárodné práva. Rozhodnutie vysiela jasný odkaz ostatným africkým krajinám, v ktorých platia podobné zákazy alebo ich zvažujú zaviesť.  

V rokoch 2019 a 2020 v Dánsku, Švédsku a Grécku dochádza k zmenám v trestných zákonníkoch, ktoré konečne rešpektujú, že sex bez súhlasu je znásilnenie. O tieto legislatívne zmeny sa roky usilovali najmä skupiny bojujúce za práva žien, skupiny osôb, ktoré prežili znásilnenie, ako aj kampaň Amnesty „Let’s Talk About Yes“ (Hovorme o súhlase). Návrh zmeny zákonnej definície znásilnenia, ktorá by v súlade s medzinárodnými ľudskoprávnymi štandardmi mala vychádzať z neprítomnosti súhlasu so sexuálnou aktivitou, ohlasuje aj Španielsko.  

Cítil som už len čistú beznádej, keď mi do života vstúpila Amnesty – a všetko sa zmenilo. Všetky tie odkazy a správy, ktoré som dostal, ma doslova premohli. Vliali mi novú nádej. 

Moses Akatugba

Moses Akatugba, Nigérijčan, ktorého ako 16-ročného zadržala nigérijská armáda, postrelili a bili ho, následne ho obvinili z krádeže mobilných telefónov a odsúdili na trest smrti obesením. Vo väzení prežil mučenie a vďaka masívnej podpore ľudí ako vy sa dočkal úplného oslobodenia. 

O aktivitách

Aktivizmus a spoločnosť I. // diskusia Amnesty International  

21. októbra 2021, online a fyzická diskusia 

Aktivizmus má nezastupiteľnú úlohu pri riešení mnohých spoločenských výziev a problémov. Či už ide o ochranu životného prostredia, ľudských práv alebo mnohých ďalších oblastí, aktivistky a aktivisti sú v popredných líniách boja za spravodlivosť a rovnosť. Napriek tomu sú práve oni častým terčom útokov politickej reprezentácie, ktorá okrem iného spochybňuje ich motivácie. 

O úlohe aktivizmu v slovenskej spoločnosti, ale aj ďalších otázkach, sme sa rozprávali s Martinou Strmeňovou, koordinátorkou platformy Nie v našom meste a Nikoletou Kuglerovou, koordinátorkou aktivizmu v Amnesty International Slovensko.  

Aktivizmus za rasovú spravodlivosť: Boj za ľudské práva Rómov a Rómok // diskusia Amnesty International 

24. mája 2022, fyzická a online diskusia 

Rómovia a Rómky žijúce na Slovensku sa dennodenne stretávajú s rôznymi predsudkami a stereotypmi. Okrem toho čelia diskriminácii vo vzdelávaní, na pracovnom trhu, ale aj v mnohých ďalších oblastiach života. Rómovia a Rómky na Slovensku sa počas uplynulých rokov stretli s nespočetnými prejavmi rasizmu, porušovaním ľudských práv, segregáciou a nerovným zaobchádzaním. Segregácia rómskych detí vo vzdelávaní, policajné násilie v Moldave nad Bodvou, nezákonné sterilizácie Rómok či plošná a časovo neohraničená karanténa rómskych komunít, ktorá počas pandémie COVID-19 zasiahla približne 6 800 ľudí, sú len tými najviditeľnejšími. 

Aktivizmus je nenahraditeľným nástrojom boja za spravodlivejšiu spoločnosť, ktorá netoleruje žiadne prejavy rasizmu a nenávisti. O úlohe aktivizmu v boji za rasovú spravodlivosť sme diskutovali s aktivistami Kristiánom Horváthom a Lukášom Vávrom a aktivistkou Renátou Pankievičovou.  

Aktivizmom za intersekcionálnu spravodlivosť // diskusia Amnesty International 

17. jún 2022, online a fyzická diskusia 

Ako žena máte na trhu práce horšie postavenie než muž. Ak ste Rómka, vaše šance získať zamestnanie za spravodlivú mzdu sú ešte menšie. Ako Róm čelíte na Slovensku množstvu predsudkov od väčšinovej spoločnosti. No ak ste Róm alebo Rómka a zároveň transrodový človek, čelíte nielen rasizmu, ale aj transfóbii – a na dôvažok vám okrem vylúčenia z majority hrozí ako vylúčenie z rómskej komunity, tak i z LGBTI+ komunity. 

Pojem intersekcionalita vyjadruje myšlienku, že identity ľudí majú niekoľko vrstiev, čo vedie k rôznym skúsenostiam, možnostiam, ale aj prekážkam. Dôvodmi vzniku týchto prekážok a diskriminácie môžu byť rod a rodová identita, etnický pôvod, citová a sexuálna orientácia, zdravotné znevýhodnenie, príslušnosť k ekonomickej triede či vierovyznanie, a tie sa môžu vzájomne prekrývať a diskrimináciu znásobovať. Ak chceme vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť, je potrebné nazerať na odstraňovanie diskriminácie intersekcionálne. 

Aktivizmus je nenahraditeľným nástrojom boja za spravodlivejšiu spoločnosť, ktorá netoleruje žiadne prejavy rasizmu, sexizmu, homofóbie a transfóbie. O úlohe aktivizmu v boji za intersekcionálnu spravodlivosť sme diskutovali so zaujímavými hostkami a hosťami.  

Pozvanie do diskusie prijala  esejistka a autorka píšuca pre mesačník Kapitál, Sabrína Katonoff. Sabrína sa vo svojej tvorbe venuje právam transrodových a queer ľudí a intersekcionálnemu feminizmu. Okrem toho sa ako študentka histórie venuje ľavicovým hnutiam. Jednou z hostiek diskusie bola aj ᴋᴠᴇᴛ ɴɢᴜʏᴇɴ, ktorá sa aktívne venuje témam inakosti a identity nielen vo svojich umeleckých projektoch, ale snaží sa o tom otvorene rozprávať a otvárať diskusiu aj v rámci rozhovorov alebo iných platforiem. Vyštudovala fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení. Za dielo Reframing possibilities jej bola v roku 2021 udelená cena Mladej tvorkyne Nadáciou Tatra Banka. Diskutoval aj Niko Čižmár, živá knižka a aktivista, ktorý hovorí, že by si vedel dať veľa nálepiek: queer, lesba, žid, róm, genderfluid… „Niekedy sa stane, že máme viacero identít, ktoré na prvý pohľad vnímame ako protichodné, snažíme sa v nich nájsť súlad, kategorizovať ich, dávať im hierarchiu … Momentálne sa učím mať rád tento svoj nesúlad a vnútorný zmätok.“ 

Diskusiu moderovala koordinátorka Amnesty International pre rodovú, rasovú a intersekcionálnu spravodlivosť Kristína Musilová. 

Magazín o aktivizme Amnesty International 

Stiahnite si magazín o aktivizme a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o ľudských právach LGBTI+ ľudí: 

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.


6. Klimatická kríza 

Brať našu planétu ako samozrejmosť je jednoduché. Ale len dovtedy, kým si nezačneme uvedomovať cenu za jej poškodzovanie: hlad, vysídľovanie, nezamestnanosť, choroby a smrť.

Milióny ľudí už dnes trpia tragickými následkami prírodných katastrof vystupňovaných klimatickou zmenou: od dlhotrvajúcich období sucha v subsaharskej Afrike až po ničivé tropické búrky, ktoré sa preháňajú juhovýchodnou Áziou, Karibikom a Tichomorím. S vysokými teplotami prišli vlny smrtiacich horúčav v Európe a ničivé požiare v Kórejskej republike, Alžírsku a Chorvátsku. V Pakistane došlo k rozsiahlym povodniam, kým na Madagaskare viedlo dlhotrvajúce intenzívne sucho k tomu, že 1 milión ľudí sa ocitol s veľmi obmedzeným prístupom k potravinám.

Ničivé účinky klimatickej zmeny, ktoré sledujeme už dnes a ktoré budú postupovať, sú pre ľudstvo vážnou výstrahou. Ale ešte stále máme čas. Vedecký orgán OSN poverený vyhodnocovaním postupu klimatickej zmeny – Medzivládny panel o zmene klímy (IPCC) –varuje, že na to, aby sme predišli globálnemu otepleniu s celosvetovými katastrofálnymi následkami, musia globálne emisie skleníkových plynov dosiahnuť svoj vrchol najneskôr do roku 2025 a do roku 2030 klesnúť o 43 %. Jedine tak sa podarí udržať globálne oteplenie pod 1,5 °C oproti teplote pred industrializáciou, resp. maximálne na tejto hranici, a vyhnúť sa úplnej katastrofe.

Naliehavá situácia si vyžaduje bezodkladné prijatie rozsiahlych opatrení, no nesmie sa stať zámienkou na porušovanie ľudských práv.

Žena s dieťaťom stoja na poli a sledujú lesný požiar počas smrtiacej vlny horúčav v Turecku. (2021)

AKO KLIMATICKÁ ZMENA ZASAHUJE ĽUDSKÉ PRÁVA?

„Dramatické dôsledky klimatickej zmeny so zdrvujúcou jasnosťou odhalili, že požívanie všetkých ľudských práv sa neoddeliteľne viaže k zdravému životnému prostrediu.“
– Agnès Callamard, generálna tajomníčka Amnesty International

Ľudské práva sú s klimatickou zmenou veľmi úzko prepojené. Klimatická zmena nezasahuje len životné prostredie, ale aj napĺňanie našich vlastných životných potrieb. Jej dôsledky sa budú naďalej rozširovať a prehlbovať, čo povedie k ničivým následkom pre dnešné aj budúce generácie. Nedostatočná reakcia vlád zoči-voči klimatickej kríze tak môže byť vzhľadom na neodškriepiteľné vedecké dôkazy najväčším medzigeneračným porušením ľudských práv v dejinách.

Klimatická zmena a právo na život

Všetci a všetky máme právo na život, právo žiť slobodne a v bezpečí. Klimatická zmena však ohrozuje bezpečnosť a životy miliónov ľudí na našej planéte. Najzreteľnejšie to môžeme pozorovať pri extrémnych výkyvoch počasia sprevádzaných búrkami, povodňami a požiarmi. Sú však aj mnohé menej viditeľné účinky, akými klimatická zmena ohrozuje naše životy. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) predpokladá, že v období od roku 2030 do roku 2050 bude mať klimatická zmena každoročne za následok smrť 250 000 ľudí.

Klimatická zmena a právo na zdravie

Všetci a všetky máme právo na prístup k najvyššiemu dosiahnuteľnému štandardu fyzického a duševného zdravia. Podľa Medzivládneho panelu o zmene klímy k hlavným zdravotným následkom klimatickej zmeny budú patriť zvýšené riziko úrazov, chorôb a smrti v dôsledku intenzívnych vĺn horúčav a požiarov, zvýšené riziko podvýživy v dôsledku poklesu produkcie potravín v chudobných regiónoch, ako aj zvýšené riziko nákazy chorobami prenášanými potravinami, vodou, živočíšnymi prenášačmi či medzi ľuďmi navzájom. Prírodné katastrofy, ktoré sú vplyvom klimatickej zmeny čoraz rozsiahlejšie a častejšie, predstavujú traumatické udalosti a u preživších – najmä detí – môžu vyvolať posttraumatickú stresovú poruchu.

Klimatická zmena a právo na bývanie

Všetci a všetky máme právo na primeranú životnú úroveň pre seba a svoje rodiny, a to vrátane adekvátneho bývania. Javy súvisiace s klimatickou zmenou, ako sú extrémne výkyvy počasia, povodne a požiare, však už dnes ničia ľuďom domovy a nútia ich k presídľovaniu. K významným nepriaznivým zmenám životného prostredia môže viesť aj dlhotrvajúce sucho, zatiaľ čo zvyšovanie hladiny morí ohrozuje domovy miliónov ľudí žijúcich v nízko položených oblastiach.

Klimatická zmena a právo na vodu a hygienu

Všetci a všetky máme právo na zdravotne nezávadnú vodu a také hygienické podmienky, v ktorých dokážeme zdravo žiť. Kombinácia faktorov ako topenie ľadovcov, pokles zrážok, vyššie teploty a zvyšovanie hladiny morí však ukazuje, že klimatická zmena ovplyvňuje kvantitu aj kvalitu vodných zdrojov. Už dnes žije na Zemi približne 785 miliónov ľudí, ktorí nemajú prístup k čistej vode a hygiene. Klimatická zmena prispeje k výraznému zhoršeniu tejto situácie.

Buldozér nahŕňa uhlie na dopravný pás v elektrárni v čínskom Jiangyou, Mianyang City, provincia S’-čchuan. (28. január 2022)

Čo spôsobuje klimatickú zmenu?

  • spaľovanie fosílnych palív
  • poľnohospodárstvo a odlesňovanie
  • zmena využívania krajiny

Klimatické podmienky na Zemi sa v geologickom čase neprestajne menili. Súčasťou týchto zmien boli aj výrazné výkyvy priemernej globálnej teploty. V súčasnej dobe však k otepľovaniu dochádza omnoho rýchlejšie než kedykoľvek v minulosti. Vplyvom ľudskej činnosti sa v atmosfére zvyšuje koncentrácia skleníkových plynov a tie spôsobujú, že priemerná teplota našej planéty sa zvyšuje tempom, na aké adaptačné schopnosti živých organizmov nestačia.

Väčšina emisií takmer zo všetkých hospodárskych odvetví pochádza zo spaľovania fosílnych palív. Práve spaľovanie uhlia, ropy a zemného plynu je zodpovedné za viac ako 70 % celosvetových emisií skleníkových plynov.

IPCC odhaduje, že takmer štvrtina celkových emisií skleníkových plynov pochádza z poľnohospodárstva a lesníctva (23 %), čo z tohto sektora robí druhý najväčší zdroj emisií po energetickom sektore. Približne 40 % týchto emisií pochádza z prirodzeného tráviaceho procesu prežúvavcov, ako sú hovädzí dobytok, ovce a kozy.

K významným zdrojom emisií skleníkových plynov patrí aj využívanie pôdy, resp. zmena jej využívania, ako napríklad odlesňovanie, znehodnocovanie a vypaľovanie lesov. Často ide o činnosti späté s priemyselnou poľnohospodárskou produkciou potravín, ako napríklad premena lesných oblastí na pastviny pre veľkochov dobytka, polia s kŕmnymi plodinami či plantáže palmy olejovej.

Mladá žena, ktorá bola v dôsledku silných dažďov nútená opustiť svoj domov v oblasti Beledweyne v Somálsku, čupí pred svojím stanom a umýva riad. Klimatická zmena priniesla kolobeh záplav a sucha, kvôli ktorému sa stovky tisíc ľudí v Somálsku stali extrémne zraniteľnými a čelia vysídleniu.

KOHO ZASAHUJE KLIMATICKÁ ZMENA NAJVIAC?

„Hovoríte, že nadovšetko milujete svoje deti, a napriek tomu im priamo pred očami kradnete budúcnosť.“
– Greta Thunberg, klimatická aktivistka a zakladateľka Školského štrajku za klímu

Klimatická zmena škodí nám všetkým – a bude nám ubližovať dovtedy, kým naše vlády nezačnú konať. Určité skupiny obyvateľstva však pravdepodobne pocítia jej dôsledky oveľa výraznejšie. Patria k nim skupiny a spoločenstvá, ktoré sú už dnes veľmi zraniteľné, znevýhodnené alebo diskriminované, ako napríklad:

Obyvateľstvo rozvojových krajín, najmä pobrežných a ostrovných štátov

Na štátnej úrovni budú – a už sú – klimatickou zmenou najviac postihnutí ľudia žijúci v chudobnejších krajinách s menej rozvinutým hospodárstvom, a to obzvlášť vtedy, ak ide zároveň o nízko položené či malé ostrovné štáty. Klimatickú zmenu často najviac pociťujú práve v tých krajinách, ktoré k nej prispievajú najmenej. A nie je to len pre ich geografickú polohu, ktorá ich vystavuje zvýšenému výskytu katastrofických udalostí spôsobených klimatickými javmi; politické a sociálno-ekonomické faktory ich dôsledky ešte zosilňujú. Najmä pretrvávajúce dôsledky kolonializmu a jeho dedičstvo v podobe nerovnomerného rozdelenia zdrojov medzi krajinami znížili schopnosť krajín s nižšími príjmami adaptovať sa na nepriaznivé klimatické zmeny, ktoré ich zasahujú. Podľa spoločných zistení Svetovej banky a Ázijskej rozvojovej banky je jednou z klimaticky najzraniteľnejších krajín na svete Pakistan, ktorý od roku 1959 prispel k svetovým emisiám podielom vo výške 0,4 %. Len povodne v roku 2022 si vyžiadali najmenej 1 600 obetí a krajinu stáli 10 miliárd USD.

Bangladéšska vidiecka rodina kráča vyschnutým korytom rieky v Satkhire. Bangladéš patrí ku kontinentálnym krajinám, ktorých obyvateľstvo čelí najväčšiemu ohrozeniu klimatickou zmenou.

Komunity zasiahnuté environmentálnym rasizmom

Dôsledky klimatickej zmeny a znečistenia spôsobeného fosílnymi palivami pociťujú aj rôzne etnické skupiny rozdielne, keď sa v tvorbe environmentálnych politík odzrkadľuje etnická, náboženská či jazyková diskriminácia alebo keď sú tieto skupiny vylúčené z vedúcich úloh v environmentálnom hnutí. Napríklad chudobnejšie afroamerické komunity a komunity pôvodného obyvateľstva Severnej Ameriky, ktorých sídliská sú s väčšou pravdepodobnosťou situované v blízkosti elektrární a rafinérií, sú nútené dýchať toxický vzduch, je v nich výrazne vyšší výskyt ochorení dýchacích ciest a rôznych druhov rakoviny. Afroameričania a Afroameričanky čelia trikrát väčšiemu riziku smrti v dôsledku znečistenia ovzdušia než je priemerné riziko pre celú populáciu Spojených štátov amerických.

Marginalizované ženy a dievčatá

Mnohé ženy a dievčatá sú odkázané na vykonávanie takých činností (či už ide o platenú alebo neplatenú prácu), ktoré sú závislé od prírodných zdrojov. Sťažený prístup k finančným alebo technickým prostriedkom či odopieranie vlastníctva pôdy znižuje ich možnosti prispôsobiť sa následkom klimatickej zmeny. V dôsledku toho ich viac ohrozujú klimatické javy, pred ktorými sa nemajú možnosť chrániť v rovnakej miere ako muži, a takisto je pre ne náročnejšie postaviť sa po ničivej udalosti znovu na nohy.

Deti

Deti a mládež už dnes trpia v dôsledku osobitných fyziologických a metabolických potrieb organizmu vo vývoji. Napríklad nútené vysídľovanie celých komunít zasahuje do celej škály ľudských práv – počnúc právom na vodu, potraviny, hygienu, cez právo na bývanie a zdravie, až po právo na vzdelanie a rozvoj – a najviac škodí práve deťom.

Masajské ženy sa zapájajú do globálneho klimatického štrajku organizovaného aktivistickou skupinou Fridays for Future a žiadajú náhradu škôd a aktívne účinné kroky od svetových politických predstaviteľov a predstaviteliek.

ČO JE KLIMATICKÁ SPRAVODLIVOSŤ

Termín klimatická spravodlivosť používajú organizácie občianskej spoločnosti a sociálne hnutia, aby zdôraznili, že klimatická kríza má vážne dôsledky pre spravodlivosť a v reakcii na ňu je potrebné navrhnúť spravodlivé politické riešenia.

Z pohľadu klimatickej spravodlivosti sa treba zamerať na základné príčiny klimatickej krízy a na to, ako klimatická zmena nadväzuje na existujúce nerovnosti medzi krajinami i v rámci jednotlivých krajín a ďalej ich prehlbuje. Požiadavky na klimatickú spravodlivosť vychádzajú z nevyhnutnosti riešiť túto nerovnováhu a nespravodlivosť, počnúc sústredením opatrení v oblasti klímy na perspektívy, znalosti a požiadavky skupín a komunít, ktoré klimatická kríza najviac postihuje.

Rodová, rasová, triedna, etnická, zdravotná a medzigeneračná spravodlivosť sú nevyhnutnou súčasťou skutočnej klimatickej spravodlivosti.

Zodpovednosť štátov

Vlády všetkých krajín majú povinnosť zmierňovať škodlivé dôsledky klimatickej zmeny prijatím čo najambicióznejších opatrení na zníženie emisií skleníkových plynov v čo najkratšom možnom časovom rámci. Štáty musia zároveň podniknúť všetky nevyhnutné kroky na pomoc všetkým ľuďom, ktorým v rámci svojich súdnych právomocí pomôcť vedia, pri adaptácii na existujúce či predvídateľné a neodvratné dôsledky klimatickej zmeny, a minimalizovať tak jej vplyv na ich ľudské práva. Okrem toho je povinnosťou štátov poskytnúť účinné prostriedky nápravy ľuďom, ktorí utrpeli straty a škody.

Technický zamestnanec kráča pozdĺž fotovoltaických panelov v solárnej elektrárni O’Mega1 v obci Piolenc na juhu Francúzska.

Zodpovednosť bohatších štátov

Bohaté štáty musia udávať smer zmeny a dekarbonizovať svoje ekonomiky rýchlejšie než rozvojové krajiny. Bohaté štáty musia poskytnúť dostatočnú finančnú pomoc a podporu rozvojovým krajinám, aby im umožnili splniť ambiciózne ciele v oblasti znižovania emisií a zaviesť účinné adaptačné opatrenia. Štáty, ktoré nesú za klimatickú krízu najvyššiu zodpovednosť, musia tiež poskytnúť kompenzácie a iné formy pomoci (napríklad poskytnutím technológií a odborného poradenstva) pri náprave škôd, ktoré už ľudia utrpeli v dôsledku klimatickej krízy.

Konferencia OSN o zmene klímy a Parížska dohoda

V roku 1992 podpísalo 165 krajín medzinárodnú dohodu s názvom Rámcový dohovor OSN o zmene klímy. Odvtedy sa každoročne uskutočňujú stretnutia COP (Conference of the Parties – Konferencia zúčastnených strán) s cieľom stanoviť ciele a metódy na spomalenie klimatickej zmeny a prispôsobenie sa jej dôsledkom, ktoré už pozorujeme. Dodnes sa Rámcovým dohovorom OSN o zmene klímy zaviazalo riadiť 197 krajín. Tohtoročná konferencia COP27 sa uskutoční v Egypte.

Parížska klimatická dohoda, ku ktorej na konferencii COP21 v Paríži pristúpilo 196 štátov, je prvou právne záväznou medzinárodnou zmluvou o klimatickej zmene. Jej cieľom je obmedziť globálne otepľovanie na 2 °C – alebo ešte lepšie na 1,5 °C – a spojiť štáty v úsilí adaptovať sa na jeho dôsledky a zmierňovať ich.

Zodpovednosť korporácií

Výskumy ukazujú, že len 100 spoločností na výrobu fosílnych palív nesie zodpovednosť za 71 % celosvetových emisií skleníkových plynov od roku 1988. Globálny potravinový systém závislý od priemyselného obrábania veľkoplošných polí a plantáží a ťažobný priemysel sa spájajú s vysokými emisiami skleníkových plynov, odlesňovaním a znehodnocovaním pôdy, ako aj s núteným vysťahovaním pôvodného obyvateľstva, útokmi na environmentálne aktivistky a aktivistov a ďalším porušovaním ľudských práv.

Všetky korporácie, no obzvlášť spoločnosti na ťažbu a spracovanie fosílnych palív a finančné inštitúcie, ktoré ich často financujú, musia bezodkladne prijať opatrenia na minimalizáciu emisií skleníkových plynov, a to aj zmenou svojho portfólia smerom k produkcii energie z obnoviteľných zdrojov, vyrábanej takým spôsobom, ktorý bude v súlade s ľudskými právami. Počas tohto procesu musia transparentne informovať o svojich emisiách a krokoch, ktoré v záujme ich zníženia podnikli. Toto úsilie musí zahŕňať aj všetky ich pobočky, dcérske a pridružené spoločnosti a subjekty v ich dodávateľskom reťazci. Prvý krok však musia urobiť finančné inštitúcie tým, že ukončia financovanie a poisťovanie projektov fosílnych spoločností, či už ide o nové projekty alebo rozširovanie existujúcich projektov. Realizácia takýchto projektov sa veľmi často spája s násilím, ktoré páchajú štátne a súkromné bezpečnostné sily proti obyvateľstvu dotknutých oblastí (často ide o marginalizované skupiny pôvodného obyvateľstva). Žiadna finančná inštitúcia by toto riziko pre ľudské práva nemala považovať za prijateľné.

Ochrana environmentálnych aktivistov a aktivistiek

Podporovať prácu ľudí, ktorí chránia pôdu, potraviny, zraniteľné komunity a celé obyvateľstvo pred nepriaznivými následkami klimatických javov, ťažbou, resp. rozširovaním ťažby fosílnych palív, odlesňovaním a ďalšími činnosťami, ktoré prispievajú k zhoršovaniu životného prostredia, má v tejto situácii zásadný význam. Obrana občianskeho priestoru na informovanie, participáciu a mobilizáciu prispieva k presadzovaniu progresívnejších opatrení na spomalenie klimatickej zmeny a k ich všeobecnému prijatiu. Zároveň pomáha vytvárať priaznivé podmienky pre ďalšiu prácu obrancov a obrankýň životného prostredia.

PRÍPADOVÁ ŠTÚDIA: Dať hlas marginalizovaným ženám, aby mohli chrániť svoje komunity

V rokoch 2002 a 2003 argentínska ropná spoločnosť CGC násilne vstúpila na územie pôvodného obyvateľstva Sarayaku. Nasadila pri tom vojenskú a súkromnú bezpečnostnú stráž, zakopala výbušniny a vyrúbala les, čím zničila stromový a rastlinný porast nevyčísliteľnej environmentálnej a kultúrnej hodnoty.

„Nemala som na výber, musela som sa stať obrankyňou ľudských práv, pretože ropné spoločnosti porušovali práva mojej dediny a môjho ľudu,“ hovorí Patricia Gualinga, environmentálna aktivistka, ktorá pôsobí ako jedna z hovorkýň komunity Sarayaku.

V roku 2012 podala komunita Sarayaku na Medziamerickom súde pre ľudské práva žalobu na ekvádorský štát za to, že povolil konanie spoločnosti CGC. Komunita Sarayaku vo svojom prípade uspela, čo znamenalo prelomové víťazstvo pre pôvodné obyvateľstvo Amerík.

„Inšpirovali sme ďalšie komunity,“ hovorí Patricia Gualinga, „…a umožnili marginalizovaným ženám pozdvihnúť svoj hlas. Prinútili sme ropné spoločnosti opustiť našu krajinu.“

Napriek víťazstvu však úrady rozhodnutie súdu nedodržali a výbušniny zostali zakopané na území Sarayaku. Amnesty International preto naďalej podporuje obyvateľstvo Sarayaku, ktoré požaduje, aby úrady konali v súlade s rozhodnutím medziamerického súdu z roku 2012.

PREČO JE DÔLEŽITÉ PREJSŤ NA OBNOVITEĽNÉ ZDROJE ENERGIE?

Rýchly prechod od energetického systému založeného na fosílnych palivách k infraštruktúre obnoviteľných zdrojov energie je nevyhnutný, ak sa majú emisie skleníkových plynov do roku 2030 celosvetovo znížiť o 43 % a do roku 2050 dosiahnuť nulové hodnoty.

Zásadnú úlohu majú dnešné vlády, ktoré musia naštartovať prechod na obnoviteľné zdroje energie a osvedčené ekologické technológie tým, že navrhnú skutočné riešenia, pri ktorých neobetujú ani planétu, ani ľudí. Už viac nesmú celý problém presúvať na budúce generácie. Od spoločností a korporácií musia vlády právne vyžadovať, aby počas energetickej tranzície dodržiavali ľudské práva. Roky neregulovaných priemyselných praktík viedli okrem iného k tomu, že nepriaznivé stránky rozmachu výroby batérií kruto pociťujú komunity žijúce v oblastiach bohatých na nerastné suroviny, ako napríklad v „lítiovom trojuholníku“ v Argentíne, Čile a Bolívii či v oblasti ťažby kobaltu v Konžskej demokratickej republike.

ČO ROBÍ AMNESTY V ZÁUJME ZASTAVENIA KLIMATICKEJ ZMENY?

Vzhľadom na naliehavosť klimatickej krízy je našou úlohou pomôcť aktivizovať, stmeľovať a posilňovať komunitu ľudí zasadzujúcich sa za dodržiavanie ľudských práv. Preto poukazujeme na vplyvy klimatickej zmeny na práva ľudí a komunít, a tiež upriamujeme pozornosť na to, ako sa svetová verejnosť a jednotlivé komunity mobilizujú, aby reagovali na stav planéty a hrozby klimatickej zmeny.

Amnesty spolupracuje s rôznymi skupinami v kľúčových krajinách, s cieľom stupňovať tlak na vlády a korporácie, ktoré bránia napredovaniu klimatických opatrení. Amnesty takisto podporuje mladých ľudí, komunity pôvodného obyvateľstva, odborové organizácie a spoločenstvá zasiahnuté klimatickou zmenou. Požaduje rýchly a spravodlivý prechod na uhlíkovo neutrálne hospodárstvo, ktoré na nikoho nezabudne a nikoho „neobetuje“.

ČO POŽADUJEME?

Amnesty International vyzýva vlády, aby:

  • urobili všetko, čo je v ich silách, v záujme udržania nárastu priemernej globálnej teploty maximálne o 1,5 °C oproti obdobiu pred industrializáciou;
  • spoločne znížili emisie skleníkových plynov až na nulu najneskôr do roku 2050 (bohatšie krajiny musia postupovať rýchlejšie, aby do roku 2030 globálne emisie klesli na polovicu oproti roku 2010);
  • čo najskôr zastavili spotrebu a výrobu fosílnych palív (uhlia, ropy a zemného plynu);
  • zabezpečili, že ich kroky na spomalenie klimatickej zmeny sa budú uskutočňovať takým spôsobom, ktorý nebude porušovať ľudské práva ani prispievať k sociálnej nerovnosti, ale naopak, bude ju zmenšovať;
  • zabezpečili, že všetci ľudia, najmä však tí, ktorých zasiahla či zasiahne klimatická zmena alebo prechod na hospodárstvo bez fosílnych palív, budú riadne informovaní o vykonávaných krokoch a budú sa môcť podieľať na rozhodovaní o svojej budúcnosti;
  • navzájom spolupracovali na spravodlivom rozdelení bremena klimatickej krízy – bohatšie krajiny musia poskytovať jednak finančnú a technickú podporu, pomocou ktorej obyvateľstvo rozvojových krajín získa prístup k energii z obnoviteľných zdrojov a možnosť lepšie sa adaptovať na klimatickú zmenu, ako aj prístup k náprave (vrátane náhrady) strát a škôd spôsobených klimatickou zmenou;
  • chránili práva ľudí, ktorí už boli nútení opustiť svoje domovy alebo im v budúcnosti hrozí vysídlenie v dôsledku klimatickej zmeny.

Ďalšie informácie a podrobnejšie odporúčania pre vlády a korporácie nájdete na stránke Stop burning our rights.

Podrobnejšie odporúčania nájdete na stránke Stop burning our rights.

O aktivitách

Prečo potrebujeme silný klimatický zákon? // diskusia Amnesty International 

20. marca 2023, online a fyzická diskusia 

Vlády všetkých krajín majú povinnosť zmierňovať škodlivé dôsledky klimatickej zmeny prijatím čo najambicióznejších opatrení na zníženie emisií skleníkových plynov v čo najkratšom časovom rámci. Štáty musia zároveň podniknúť všetky nevyhnutné kroky na pomoc ľuďom pri adaptácii na existujúce či predvídateľné dôsledky klimatickej krízy. 

Aké úspešné je Slovensko v napĺňaní týchto povinností? Momentálne Slovensko čaká na prvý strešný zákon na ochranu klímy, ktorý nás má nasmerovať k uhlíkovej neutralite. Čo najsilnejší klimatický zákon presadzuje iniciatíva občianskych organizácií, ktorá 9. februára tohto roku predstavila svoju hromadnú pripomienku k zákonu. Pripomienka obsahuje viaceré návrhy na zlepšenie návrhu zákona vrátane zefektívnenia práce s dátami či možnosti podať klimatickú žalobu v prípade neplnenia záväzkov. 

O tom, či Slovensko bude mať silný klimatický zákon, ale aj o jeho obsahu a širších výzvach, ktorým Slovensko čelí podobne ako celý svet, sme diskutovali s Ivanou Figuli z Via Iuris a Luciou Szabovou z Klimatickej koalície a iniciatívy Znepokojené matky.  

Magazín o klimatickej kríze a klimatickej spravodlivosti  

Stiahnite si magazín o klimatickej kríze a klimatickej spravodlivosti a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o klimatickej kríze a klimatickej spravodlivosti: 

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.


7. Sloboda prejavu, zhromažďovania a združovania 

Právo na zhromažďovanie a protest sú ľudské práva a štátne inštitúcie majú povinnosť tieto práva chrániť. Vlády na celom svete však čoraz častejšie siahajú po represívnych nástrojoch na umlčanie pokojných protestujúcich. Sledujeme zavádzanie právnych predpisov, ktoré právo na protest nelegitímne obmedzujú. Účastníci a účastníčky protestov čelia stigmatizácii, neraz ich dokonca zatýkajú a väznia na základe obvinení z terorizmu a ďalších vykonštruovaných obvinení. Ženy a LGBTI+ ľudia zažívajú rodovo podmienené násilie či iné prejavy nenávisti zo strany ozbrojených zložiek. Od začiatku roka 2000 Amnesty dokumentuje militarizáciu zásahov štátnych zložiek proti pokojným protestom vrátane nasadzovania vojenského vybavenia a personálu. Bezpečnostné zložky stále častejšie zneužívajú tzv. menej smrtiace zbrane, ako sú obušky, slzotvorný plyn, omračujúce granáty, vodné delá a pogumované projektily.

V Amnesty International hovoríme, že už stačilo, a spúšťame kampaň Máme právo kričať za práva (pôvodný názov: Protect the Protest). Pridajte sa k nám!

Prečo žiadame ochranu práva na protest?

Pokojný protest je nástroj na verejné uplatňovanie si ľudských práv. V priebehu histórie protesty umožnili jednotlivcom a skupinám vyjadriť nesúhlas, názory a myšlienky, odhaliť nespravodlivosť a zneužívanie a požadovať zodpovednosť od tých, ktorí sú pri moci. Bez možnosti slobodne vyjadrovať názory na verejných zhromaždeniach ľudia nemajú dostatočnú silu potrebnú na dosiahnutie pozitívnych zmien.

V histórii každej krajiny by sme našli mnoho momentov, keď jej obyvateľstvu neostalo nič iné, než vyjsť do ulíc a z plných pľúc zakričať „Stačilo!“. Sociálna nerovnosť a snaha vystrnadiť chudobných alebo „nepohodlných“ ľudí z ich domovov, zlé spravovanie štátu vedúce k hladu a utrpeniu, rasizmus, segregácia, prenasledovanie a štátom posvätené zabíjanie a útlak nevinných ľudí len pre to, kým sú, odkiaľ pochádzajú alebo ako žijú, rodovo podmienené násilie a obmedzovanie reprodukčných práv, homofóbia, transfóbia, systémová diskriminácia a delenie ľudí na občanov a občianky prvej a druhej kategórie, ignorovanie existenčnej hrozby v podobe klimatickej krízy – tieto a mnohé ďalšie dôvody v minulosti nespočetnekrát vyhnali do ulíc masy žiadajúce spravodlivosť a zmenu.

Čo znamená právo na protest?

Aj keď priamu zmienku o práve na protest vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv nenájdeme, toto právo de facto spadá pod právo na pokojné zhromažďovanie a združovanie, čo sú základné ľudské práva pod ochranou viacerých medzinárodných dohovorov a právnych predpisov, k dodržiavaniu ktorých sa zaviazali mnohé krajiny sveta vrátane Slovenska. Účastníci a účastníčky protestov majú právo na ochranu života, zdravia a súkromia, právo na slobodu združovania a pokojného zhromažďovania, právo na ochranu pred diskrimináciou, svojvoľným zadržiavaním, mučením a iným zlým zaobchádzaním.

Protesty a demonštrácie vo všeobecnosti vnímame ako zhromaždenia ľudí vo fyzickom priestore. Stieranie hraníc medzi digitálnym a fyzickým svetom však posilňuje úlohu internetu aj v oblasti občianskej participácie. Ak ste niekedy organizovali verejné podujatie, viete, že bez propagácie na sociálnych sieťach máte iba malú šancu nalákať ľudí, aby sa na ňom zúčastnili. Mnohí a mnohé z nás sa zároveň čoraz častejšie zapájame do virtuálnych protestov a online aktivistických iniciatív.

Výbor OSN pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pokojné demonštrácie si zaslúžia rovnaký rešpekt, ochranu a podporu, bez ohľadu na to, či sa konajú vonku, vnútri, online, offline alebo kombinovane.

Moc bezmocných je nástrojom na formovanie budúcnosti

Povstania Arabskej jari, protesty proti apartheidu v Južnej Afrike, takmer 400 kilometrov dlhý Soľný pochod proti britskej koloniálnej nadvláde v Indii, alebo aj udalosti novembra 1989 v Československu, to je len zopár z mnohých príkladov toho, ako neúnavná občianska neposlušnosť zásadne ovplyvnila ďalší spoločenský vývoj. Ľudia, ktorí sa zúčastnili týchto udalostí, protestovali proti útlaku a odmietali sa vzdať – a práve Amnesty stála častokrát pri nich.

„V uplynulých rokoch sme mohli sledovať jedny z najväčších protestných mobilizácií za dlhé desaťročia. Hnutia Black Lives Matter, MeToo či za riešenie problémov súvisiacich s prebiehajúcou klimatickou zmenou inšpirovali milióny ľudí na celom svete, aby v uliciach aj na internete žiadali rovnosť a klimatickú spravodlivosť, slušné živobytie a ukončenie rasovo a rodovo podmieneného násilia a diskriminácie. Tisíce ľudí sa postavili proti policajnému násiliu, nezákonným zabitiam, štátnej represii a útlaku,“ uviedla generálna tajomníčka Amnesty International Agnès Callamard.

„Takmer bez výnimky sa masové protesty stretli s prekážkami, represiou, a neraz aj násilnými reakciami štátnych orgánov. Namiesto toho, aby jednotlivé vlády zjednodušovali právo na protest, vynakladajú čoraz väčšie úsilie na jeho potlačenie. Amnesty International sa preto ako najväčšia ľudskoprávna organizácia na svete rozhodla spustiť kampaň za ochranu práva na protest. Je čas postaviť sa a hlasno pripomenúť ľuďom pri moci, že máme neodňateľné právo protestovať, vyjadrovať nespokojnosť, slobodne, kolektívne a verejne žiadať zmeny, a tohto práva sa ani napriek odporu štátnej moci nehodláme vzdať,“ doplnil riaditeľ Amnesty International Slovensko Rado Sloboda.

Zákazy, diskriminácia, démonizácia protestujúcich a militarizácia štátnych zásahov proti občianskej angažovanosti

Zákaz organizovania protestov počas pandémie COVID-19 v Grécku a na Cypre, rozširovanie právomocí polície voči pokojným protestujúcim vo Veľkej Británii či zákaz politických demonštrácií v blízkosti vládnych budov v senegalskom Dakare sú iba zlomkom z množstva príkladov, na ktorých sa ukazuje stúpajúci trend používania represívnych nástrojov na umlčanie pokojných protestujúcich.

Vlády na celom svete obmedzujú protesty pod zámienkou ochrany verejného poriadku a mnohokrát stigmatizujú protestujúcich a protestujúce, ktorých a ktoré označujú za výtržníkov alebo dokonca teroristky. Vlády Thajska, Konžskej demokratickej republiky a ďalších krajín stále viac využívajú výnimočný stav a mimoriadne právomoci na potláčanie disentu. Úrady v Hongkongu zneužívajú zákon o národnej bezpečnosti na svojvoľné obmedzovanie protestov, v Indii podobne aplikujú sporný protiteroristický zákon a trestný čin „podnecovania vzbury“.

Bezpečnostné zložky na celom svete čoraz častejšie používajú proti protestujúcim hrubú silu a tzv. menej smrtiace zbrane, ako sú obušky, slzotvorný plyn, omračujúce granáty, vodné delá a pogumované projektily. Od začiatku roku 2000 Amnesty International zdokumentovala militarizáciu zásahov štátnych zložiek proti pokojným protestom vrátane nasadzovania vojenského vybavenia a personálu. V Čile, Francúzsku a ďalších krajinách bezpečnostné zložky potláčajú protesty a demonštrácie pomocou obrnených vozidiel, vojenských lietadiel, sledovacích dronov, diel a omračujúcich granátov. V Mjanmarsku od začiatku masových demonštrácií, ktoré nasledovali po štátnom prevrate v roku 2021, zabila armáda najmenej 2 000 protestujúcich.

Tak ako mnoho ďalších negatívnych spoločenských fenoménov, aj tvrdé zásahy proti pokojným protestujúcim vážnejšie postihujú ľudí, ktorí žijú so skúsenosťou marginalizácie a diskriminácie na základe rasy, rodových stereotypov, sexuálnej a citovej orientácie, vierovyznania, veku, zdravotného stavu či znevýhodnenia, povolania, sociálneho, ekonomického alebo migračného statusu. Napríklad ženy a LGBTI+ osoby či príslušníci a príslušníčky etnických a rasových menšín čelia oveľa častejšie rodovo podmienenému a sexuálnemu násiliu a diskriminácii zo strany bezpečnostných zložiek.

O aktivitách

Sloboda prejavu, zhromažďovania a združovania // diskusia Amnesty International 

17. november 2021, online a fyzická diskusia 

Diskusia v rámci Dňa boja za slobodu a demokraciu. 

Sloboda prejavu, zhromažďovania a združovania tvorí dôležitú súčasť pluralitných a tolerantných demokratických spoločností. Mnohokrát sú práve tieto slobody prvé na zozname obmedzení, keď sa na čelo krajín dostávajú politickí reprezentanti s ambíciami urobiť si z ľudských práv trhací kalendár. No aj bez tohto druhu autoritatívnych tendencií sa v spoločenských, politických či akademických diskusiách často nezhodneme o hraniciach slobody prejavu a zhromažďovania. 

A práve o hraniciach, ale aj ohrozeniach pre tieto slobody sme diskutovali 17. novembra v Záhrade, v deň, ktorý je s ňou takpovediac spojený pupočnou šnúrou. Zároveň sme sa rozprávali aj o vývoji týchto slobôd od roku 1989 až po dnešok. Diskutovali sme niekde na pomedzí osobných reflexií a profesionálneho zamerania našich hostiek a hosťa, ktorými boli právnička Ivana Figuli, aktivistka Martina Strmeňová a sociológ Roman Hofreiter.  

Ak máte viac času, na tomto odkaze nájdete dlhší, ale naozaj veľmi komplexný kurz o slobode prejavu.

Skúste aj krátky online kurz o ľudských právach v čase globálnej pandémie Covid-19, ktorá zasiahla mnohé naše ľudské práva, ale rozhodne veľmi výrazne aj slobodu zhromažďovania:  

Magazín o slobode prejavu, zhromaždenia a združovania 

Stiahnite si magazín o Slobode prejavu, zhromaždenia a združovania a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o slobode prejavu, zhromaždenia a združovania:

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.


8. Všeobecná deklarácia ľudských práv 

Všeobecná deklarácia ľudských práv (VDĽP) je dokument, ktorý funguje ako globálny sprievodca našej slobody a rovnosti – chráni práva každého človeka na celom svete. Štáty sa v nej po prvýkrát dohodli na slobodách a právach, ktoré si zaslúžia celosvetovú a univerzálnu ochranu, aby každý človek mohol žiť svoj život slobodne, rovnoprávne a dôstojne. 

VDĽP prijala Organizácia Spojených národov (OSN) 10. decembra 1948 v reakcii na „barbarské činy, ktoré […] pobúrili svedomie ľudstva“ počas druhej svetovej vojny. Svet videl dôsledky nacistickej genocídy. Národy z celého sveta sa dohodli na VDĽP s cieľom, aby sa podobné porušovanie ľudských práv už nikdy neopakovalo. Jej prijatím celý svet uznal, že ľudské práva sú základom slobody, spravodlivosti a mieru.  

Práce na VDĽP sa začali v roku 1946, pričom redakčný výbor sa skladal zo zástupcov rôznych krajín vrátane USA, Libanonu a Číny. Neskôr sa redakčný výbor rozšíril o zástupcov Austrálie, Čile, Francúzska, Sovietskeho zväzu a Spojeného kráľovstva, vďaka čomu sa do dokumentu dostali príspevky štátov zo všetkých regiónov a ich rôznorodých náboženských, politických a kultúrnych kontextov. VDĽP potom prerokovali všetci členovia Komisie OSN pre ľudské práva a napokon ho v roku 1948 prijalo Valné zhromaždenie OSN. V tom čase mala OSN 56 členov: 48 hlasovalo za prijatie VDĽP, nikto nehlasoval proti, 8 členov sa zdržalo (Bielorusko, Poľsko, Saudská Arábia, Južná Afrika, ZSSR, Juhoslávia a Československo).  

V deklarácii sa uvádza 30 práv a slobôd, ktoré patria nám všetkým a ktoré nám nikto nemôže vziať. Práva, ktoré boli do nej zahrnuté, naďalej tvoria základ medzinárodného práva v oblasti ľudských práv. Deklarácia je dodnes živým dokumentom a zároveň je to najprekladanejší dokument na svete. 

VDĽP je zásadným dokumentom. Ide o prvý globálne dohodnutý dokument, ktorý označil všetkých ľudí za slobodných a rovných bez ohľadu na pohlavie, farbu pleti, vierovyznanie, náboženstvo alebo iné charakteristiky. Medzi 30 práv a slobôd uvedených v VDĽP patrí právo nebyť mučený, právo na slobodu prejavu, právo na vzdelanie a právo požiadať o azyl. Zahŕňa občianske a politické práva, ako napríklad právo na život, slobodu a súkromie. Zahŕňa aj hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ako napríklad právo na sociálne zabezpečenie, zdravie a primerané bývanie.  

Právo nebyť mučený, právo požiadať o azyl, právo na vzdelanie, právo na slobodu prejavu a právo na sociálne zabezpečenie si predstavíme neskôr aj podrobnejšie. 

VDĽP je, ako naznačuje jej názov, univerzálna – to znamená, že sa vzťahuje na všetkých ľudí vo všetkých krajinách sveta. Hoci nie je právne záväzná, ochrana práv a slobôd stanovených vo vyhlásení bola začlenená do mnohých národných ústav a vnútroštátnych právnych rámcov.  

Deklarácia tiež poskytla základ, na základe ktorého bolo vypracovaných množstvo ďalších právne záväzných zmlúv o ľudských právach, a stala sa jasným kritériom pre univerzálne normy v oblasti ľudských práv, ktoré sa musia presadzovať a chrániť vo všetkých krajinách.  

VDĽP naďalej slúži ako základ pre vnútroštátne a medzinárodné právne predpisy a normy. Pre organizácie ako Amnesty International, ktoré s Všetky ľudské práva sú rovnako dôležité a všetky vlády musia k ľudským právam pristupovať spravodlivo a rovnako, na rovnakom základe a s rovnakým dôrazom. Všetky štáty majú povinnosť bez ohľadu na svoj politický, hospodársky a kultúrny systém podporovať a chrániť všetky ľudské práva pre všetkých bez rozdielu.  

Bez ohľadu na rozdiely medzi ľuďmi teda existuje jedna základná zásada, ktorá je základom všetkých práv uvedených v VDĽP: každá ľudská bytosť má rovnaké neodňateľné práva. To znamená, že ľudské práva sú rovnaké pre každého človeka na celom svete bez ohľadu na jeho situáciu.  

Nemôže existovať žiadne rozlišovanie: vrátane rasy, farby pleti, pohlavia, sexuálnej orientácie alebo rodovej identity, jazyka, náboženstva, politického alebo akéhokoľvek iného názoru, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, narodenia alebo akejkoľvek inej situácie. Univerzálny znamená každý a všade.  

VDĽP nám tiež ukazuje, že ľudské práva sú vzájomne závislé a nedeliteľné. Všetkých 30 článkov deklarácie je rovnako dôležitých. Nikto nemôže rozhodnúť, že niektoré sú dôležitejšie ako iné. Odobratie jedného práva má negatívny vplyv na všetky ostatné práva. 

Všeobecná deklarácia ľudských práv je základným kameňom práv, za ktoré Amnesty a jej viac ako 10 miliónov podporovateľov a podporovateliek bojuje deň čo deň. Viac ako 60 rokov od nášho vzniku pokračujeme v práci a iniciatívach za spravodlivosť, slobodu, pravdu a dôstojnosť všade tam, kde je to potrebné.  

Robíme to tak, že vyšetrujeme a odhaľujeme porušovanie ľudských práv všade tam, kde k nemu dochádza. Inými slovami, naše hnutie prináša svetlo tam, kde sú jednotlivci v ohrození, a poskytujeme informácie budúcim generáciám, aby sa postupné napĺňanie ľudských práv stalo realitou pre všetkých.  

Maratón písania listov

Maratón písania listov (Write for Rights) je najväčšie ľudskoprávne podujatie na svete. Amnesty International usporadúva túto udalosť už 20 rokov, tradične v období okolo Medzinárodného dňa ľudských práv (10. decembra). Ľudia na celom svete v priebehu niekoľkých týždňov píšu a odosielajú milióny listov solidarity a petícií, ktorými žiadajú spravodlivosť pre nespravodlivo väznených, utláčaných a prenasledovaných ľudí. Vďaka početným výzvam adresovaným vládam a úradom na celom svete vytvárame medzinárodný tlak, ktorý nemôžu len tak ignorovať. Aj vďaka tomu sa nám v každom treťom z prípadov, ktorým sa venujeme, podarí presadiť zásadnú zmenu. Predstavte si, že by ste boli väzení alebo by vás nespravodlivo trestne stíhali a dostali by ste tisícky listov, v ktorých Vám celkom cudzí ľudia vyjadrujú podporu. Alebo by ste sa dozvedeli, že ľudia z celého sveta stoja pri vás vo vašom boji za spravodlivosť pre zavraždeného člena rodiny.  

Následne by ste zistili, že úrad alebo prokuratúra, ktoré vás nespravodlivo stíhajú či inak porušujú Vaše práva, sú už týždne doslova zaplavené petíciami a listami, v ktorých ľudia žiadajú spravodlivosť –⁠ pre vás! Nádej, ktorú takéto správy prinášajú, je takmer nepredstaviteľná. V roku 2020 milióny ľudí ako ste vy zmenili týmto spôsobom život 10 ľuďom, ktorým boli odopierané ľudské práva. Napísať list vôbec nezaberie veľa času, ale pre týchto ľudí, ktorých sme v roku 2020 podporili prostredníctvom maratónu, sa práve vďaka listom všetko zmenilo. Pripomeňme si aspoň niektorých z nich. 

Nassimu al-Sada, bojovníčku za slobodu žien, prepustili z väzenia v júni 2021. Zatkli ju v roku 2018 za to, že pokojne bránila ľudské práva. Vo väzení ju bili dozorcovia a nepustili k nej nikoho na návštevu – dokonca ani jej právnika. Podporovatelia a podporovateľky z celého sveta napísali obrovské množstvo, až 777 611 listov, tweetov a ďalších odkazov. Podľa Nassiminho syna Mousu al-Sada práve medzinárodná pozornosť dopomohla po rokoch stagnácie dotiahnuť prípad jeho matky k oslobodzujúcemu rozsudku. Pre Nassimu však stále platí zákaz cestovania, na základe ktorého nesme počas 5 rokov opustiť Saudskú Arábiu, preto budú podporovateľky a podporovatelia Amnesty aj naďalej bojovať za Nassiminu úplnú slobodu. 

Rodiny zavraždených najlepších priateliek Popi Qwabe a Bongeky Phungula majú konečne dôvod veriť, že sa dočkajú spravodlivosti. Donedávna ich znepokojovali a hnevali nezrovnalosti a prieťahy vo vyšetrovaní. Polícia prípad vrážd dvoch mladých žien z roku 2017 znovu otvorila v marci 2021 po tom, ako dostala petíciu s 341 106 podpismi podporovateľov a podporovateliek z celého sveta. Vyšetrovanie je dnes už ukončené a polícia prípad postúpila národnej prokuratúre. „Som optimistická,“ povedala Popina sestra Thembelihle. „Mám pocit, že konečne sa niečo zmení.“ 

Magazín o Všeobecnej deklarácii ľudských práv  

Stiahnite si magazín o Všeobecnej deklarácii ľudských práv a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o Všeobecnej deklarácii ľudských práv:

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.


9. Hrdinovia a hrdinky ľudských práv 

Amnesty International vznikla na základe myšlienky, že napísať list nevinnému, nespravodlivo väznenému človeku môže znamenať veľmi veľa – a zmeniť mu život. Od nášho vzniku pred viac ako 60 rokmi sme túto premisu potvrdili nespočetne veľakrát. Práve vďaka miliónom listov solidarity sa nám podarilo pozitívne zmeniť život desiatkam tisíc ľudí. Od roku 2001 je obrovským zdrojom nádeje a pomoci pre utláčaných, šikanovaných a nespravodlivo väznených ľudí na celom svete aj Maratón písania listov.

V októbri 2001 sa malá skupina členov a členiek Amnesty stretla v poľskej Varšave, aby naplánovali aktivity pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv (10. decembra). Aktivisti a aktivistky napísali počas 24-hodinového „maratónu“ 2 326 listov, v ktorých žiadali spravodlivosť a ochranu ľudských práv. Netušili, že počas nasledujúcich 20 rokov ich „jednoduchý plán“ zmení životy nespočetnému množstvu ľudí na celom svete.

Spoločne sme dosiahli už mnohé ľudskoprávne víťazstvá

Maratón písania listov už v mnohých prípadoch zmenil či doslova zachránil život mnohým nevinným ľuďom. Tento rok prepustili z väzenia Bernarda Caal Xola, domorodého mayského environmentalistu a väzňa svedomia v Guatemale neprávom väzneného za aktivizmus. V marci bol prepustený aj Magai Matiop Ngong, odsúdený v Južnom Sudáne na smrť v roku 2017, keď mal 15 rokov, ktorého prepustili po tom, ako najvyšší súd uznal, že v čase zločinu, za ktorý bol odsúdený, bol dieťaťom.

Bernardo Caal Xol so svojou rodinou po prepustení z väzenského centra v Cobáne v Guatemale po viac ako štyroch rokoch väzenia. © Anny Matzir

Minulý rok prepustili z väzby Germaina Rukukiho, pracovníka mimovládnej organizácie a obrancu ľudských práv. Vo väzbe strávil viac ako štyri roky za to, že sa zasadzoval za ľudské práva. Pôvodne mu súd na základe nepodložených obvinení uložil trest odňatia slobody na 32 rokov. Niekoľko týždňov po tom, ako Germaina v júli 2017 zadržali, sa mu narodil najmladší syn, ktorého tak nemal vôbec možnosť vidieť a podržať v náručí. Do výzvy za jeho oslobodenie sa zapojilo viac ako 400 000 ľudí, a aj vďaka nim sa dnes Germain môže tešiť na život so svojimi najbližšími. Zlúčeniu rodiny ešte stojí v ceste skutočnosť, že jeho manželka s deťmi zo strachu z represálií utiekli z krajiny.

V roku 2019 vedenie Technickej univerzity Blízkeho východu (METU) v Ankare zakázalo študentom a študentkám zorganizovať pochod za práva LGBTI+ ľudí. Skupinu METU LGBTI+ Solidarity to ale neodradilo a namiesto pochodu sa rozhodli protestovať posediačky. Univerzita zavolala na pokojne sediacich študentov a študentky políciu, ktorá proti nim použila neprimeranú silu a prostriedky vrátane slzotvorného plynu. Melike Balkan, Özgür Gür a ďalších 17 pokojných aktivistov a aktivistiek za práva LGBTI+ ľudí čelilo takmer 2 roky nespravodlivým obvineniam z „nezákonného zhromažďovania“ a „neuposlúchnutia príkazu na rozchod“. Začiatkom októbra 2021 súd v tureckej Ankare konečne vyniesol rozsudok v prospech obvinených, ktorých zbavili všetkých obvinení. Spravodlivosť pre aktivistky a aktivistov žiadalo viac ako 445 000 ľudí zo 43 krajín.

Pomôžte ďalším ľuďom –⁠ zapojte sa do maratónu

„Maratón písania listov každoročne podáva pomocnú ruku ľuďom, ktorých práva sú porušované len preto, že sa postavili za to, čomu veria. Odvážni aktivisti a novinárky sa stavajú proti nerovnosti, diskriminácii a politickým represiám. Zvádzajú boj za ochranu našich ľudských práv vrátane environmentálnej spravodlivosti či za zrušenie trestu smrti.

Maratón písania listov predstavuje základnú myšlienku, na ktorej Amnesty stojí –⁠ ľudia z celého sveta spájajú sily, aby sa skrz globálnu solidaritu postavili nespravodlivosti. Ľudia, za ktorých tento rok bojujeme, potrebujú, aby ste sa postavili na ich stranu. Je jedno, či napíšte tweet, list úradom, odkaz solidarity, alebo podpíšete petíciu. Niekedy môže aj zdanlivo zanedbateľný čin naštartovať obrovskú zmenu. Uplynulých 20 rokov maratónu ukazuje, že slová majú skutočne ohromnú silu, povedala generálna tajomníčka Amnesty International Agnès Callamard.

Tento rok Amnesty International žiada spravodlivosť pre ďalších 10 odvážnych ľudí a skupiny. Na Slovensku sa venujeme šiestim zo svetových prípadov a jednému slovenskému.

Luis Manuel Otero Alcántara je samoučený afro-kubánsky umelec, ktorý rád maľuje, tancuje a nosí žiarivo ružové obleky. V nedeľu 11. júla 2021 vyšli do ulíc Havany tisíce ľudí, ktorí počas jednej z najpočetnejších demonštrácií za uplynulé dekády vyzývali vládu, aby riešila ekonomické problémy krajiny aj kritickú situáciu okolo pandémie COVID-19. Luis Manuel sa v deň protestu prihlásil k účasti na proteste videom na sociálnych sieťach. Ešte pred tým, ako sa demonštrácia vôbec začala, Luisa zatkli a previezli do Guanajay, väznice s maximálnou ostrahou, kde ho držia dodnes. Vyzývame kubánske úrady, aby Luisa okamžite prepustili na slobodu.

Zineb Redouane pripravovala v decembri 2018 večeru vo svojom byte na štvrtom poschodí bytového domu vo francúzskom Marseille. Na ulici pod jej oknom prebiehal protest, počas ktorého polícia používala slzotvorný plyn. Keď Zineb išla zavrieť okno, policajt namieril jej smerom granátomet so slzotvorným plynom a vystrelil. Granát ju zasiahol do tváre a na následky zranení zomrela. V súvislosti s jej tragickou smrťou nebol dodnes nikto obvinený ani suspendovaný. Žiadame spravodlivosť pre Zineb.

Vahid Afkari pochádza z rodiny, ktorej členovia majú medzi sebou pevné väzby a sú si veľmi blízki. 17 septembra 2018 boli Vahid a jeho brat Navid zatknutí za účasť na mierumilovných protestoch konajúcich sa v meste Shiraz. O tri mesiace neskôr bol z rovnakého dôvodu zatknutý aj jeho ďalší brat Habib. Vahid, Navid a Habib boli opakovane mučení a nútení
priznať zločiny, ktoré nespáchali. Navid bol popravený v septembri a Habib strávil 550 dní vo väzení na samotke, z väzenia bol prepustený v marci 2022. Vahid je väznený na samotke od septembra 2020, je neprávom obvinený z rôznych, ničím nepodložených, kriminálnych činov a odsúdený na desaťročia vo väzení a 74 rán bičom. Žiadame jeho prepustenie.

Yren Rotela a Mariana Sepáulveda chcú žiť slobodne , ale ako transrodové ženy musia neustále bojovať za svoje práva. Transrodoví ľudia v Paraguaji nemajú možnosť podstúpiť právnu tranzíciu a teda pre nich nie je možná zmena dokladov totožnosti tak, aby korešpondovali s ich rodovou identitou. Štát sa ich snaží doslova zneviditeľniť. Miestne orgány často zakazujú protesty za práva transrodových ľudí, kým aktivisti a aktivistky sa neraz stávajú terčom útokov. Žiadame, aby paraguajské úrady zlegalizovali právnu tranzíciu a transrodovým ľuďom tak umožnili požívať ich ľudské práva.

Alexandra Skočilenko, ktorú blízki volajú Saša, miluje hudbu, umenie a hrá na viacerých hudobných nástrojoch. Dňa 31. marca v jednom z petrohradských supermarketov vymenila viacero cenoviek za protivojnové informácie a slogany. Ruské úrady ju za tento pokojný prejav nesúhlasu s ruskou inváziou na Ukrajine zatkli a od apríla tohto roka zadržiavajú v
hrozných podmienkach. Žiadame ruské úrady, aby Alexandru okamžite a bezpodmienenčne oslobodili.

Joanah Mamombe, Netsai Marova a Cecillia Chimbiri sú tri ženy, ktoré majú mnoho spoločného: baví ich hrať spoločenské hry, sledovať Netflix a energicky diskutovať o politike. Žiaľ, okrem záujmov zdieľajú aj hrozné spomienky na potupný a bolestivý útok. Potom, čo sa v máji 2013 postavili na čelo protivládneho protestu ženy zatkli, uniesli a mučili, okrem iného zažili aj sexuálne násilie. Následne aktivistky obvinili z krivej výpovede a predstierania vlastného únosu a v prípade uznania viny môžu skončiť na niekoľko rokov za mrežami. Žiadame spravodlivosť pre Joanah, Netsai a Cecilliu.

Večer 12. októbra 2022 sedeli Juraj, Matúš a Radka pred bratislavskou Teplárňou, keď na nich mladý muž opakovane vystrelil z pištole. Juraja, 27-ročného nebinárneho človeka, a Matúša, 23-ročného bisexuálneho muža, na mieste zavraždil. 28-ročná Radka utrpela zranenia a previezli ju do nemocnice. Tisíce ľudí na Slovensku sa postavili na podporu LGBTI+ ľudí v boji proti diskriminácii, nenávisti a nevraživosti, ktorej kvír ľudia čelia po vražde Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha. Vyjadrujeme podporu LGBTI+ ľuďom na Slovensku. Žiadame spravodlivosť pre obete aj preživšiu a dodržiavanie ľudských práv LGBTI+ ľudí na Slovensku.

Ako to funguje?

Maratón písania listov mobilizuje státisíce ľudí na celom svete, aby prostredníctvom listov, e-mailov a odkazov adresovaných štátnym predstaviteľom a predstaviteľkám zmenili životy ľudí, ktorých práva sú vážne ohrozené alebo potláčané.

Predstavte si, že by ste boli vo väzení alebo čelili nespravodlivému trestnému stíhaniu a dostali by ste tisícky listov, v ktorých Vám celkom cudzí ľudia vyjadrujú podporu. Alebo by ste sa dozvedeli, že ľudia z celého sveta stoja pri Vás vo Vašom boji za spravodlivosť pre zavraždeného člena rodiny.

Následne by ste zistili, že úrad alebo prokuratúra, ktoré Vás nespravodlivo stíhajú či inak porušujú Vaše práva, sú už týždne doslova zaplavené petíciami a listami, v ktorých ľudia žiadajú spravodlivosť –⁠ pre Vás! Nádej, ktorú takéto správy prinášajú, je takmer nepredstaviteľná.

Zapojte sa do Maratónu písania listov 2022! Píšte a posielajte listy, podpisujte a zdieľajte petície online alebo usporiadajte svoje vlastné podujatie –⁠ na vašej škole, pracovisku, v susedstve, v partii alebo na facebookovej prípadne instagramovej nástenke či v skupine.

Viac užitočných informácií nájdete na tomto odkaze, resp. po vytvorení a prihlásení sa do svojho maratónskeho profilu.

Kde lepšie začať s obranou ľudských práv ako na začiatku.

Ak vás téma zaujíma, ale máte málo času, potom je pre vás určený tento krátky online kurz.

Magazín o ľudskoprávnych hrdinoch a hrdinkách 

Stiahnite si magazín o ľudskoprávnych hrdinoch a hrdinkách a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videí o ľudskoprávnych hrdinoch a hrdinkách:  

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.


10. Duševné zdravie 

O aktivitách 

EMBARGO: Digitálne dopady // diskusia Amnesty International 

6. decembra 2022, online a offline diskusia 

Niet pochýb, že podoba súčasného sveta je do veľkej miery ovplyvnená digitálnymi technológiami a internetom. Žijeme v spleti sociálnych sietí, zrýchlenej komunikácie, neustálych podnetov zvonka, ktoré majú dopad nielen na naše duševné zdravie, ale aj na obraz sveta, ktorý si vytvárame. V rámci prevencie a starostlivosti o dušu odborníci a odborníčky z oblasti psychiatrie, psychologického poradenstva a neformálneho vzdelávania diskutovali o súčasných nástrahách virtuálneho sveta a ich dôsledkoch (napr. digitálne závislosti, šikana, hoaxy, konšpirácie, dezinformácie a i.). Okrem témy zvládania náročných životných situácií či včasnej intervencie sme hovorili aj o spôsoboch, ako sa vyrovnať s týmito fenoménmi na individuálnej a celospoločenskej úrovni. 

Všetky tri hostky diskusie spája jedno poslanie, a tým je práca s deťmi a mladými ľuďmi v oblasti výchovy, vzdelávania a duševného zdravia. Pracujú v školskom aj mimoškolskom prostredí, používajú metódy neformálneho vzdelávania, rozvíjajú kritické myslenie ako aj poskytujú preventívne psychologické poradenstvo či liečbu duševných porúch. 

Spolu s moderátorom hovorili o tom, aké dôležité je vnímať potreby mladých ľudí vo víre doby a jej vedľajších účinkov pod vplyvom digitálnych technológií. 

Hostky: MUDr. Marcela Šoltýsová, detská psychiarička, Paedr. Zuzana Juráneková, špeciálna pedagogička a členka Krízového intervenčného tímu IPčko, a Mgr. Zuzana Sloboda Szabóová, lektorka a koordinátorka program Školy za demokraciu. 

MUDr. Marcela Šoltýsová, detská psychiatrička 

V roku 2008 ukončila štúdium všeobecného lekárstva na LF UK v Bratislave, počas štúdia absolvovala ročný pobyt na Lekárskej fakulte Univerzity v západnom Bretónsku. V roku 2019 získala atestáciu v odbore detská psychiatria. V tom istom roku zahájila na LF UK externé doktorandské štúdium v odbore lekárske neurovedy, v rámci ktorého skúma vplyv črevnej mikrobioty na psychické poruchy detí. Je frekventantkou psychoterapeutického výcviku v katatýmno-imaginatívnej psychoterapii. Vo svojej psychiatrickej praxi sa venuje diagnostike a liečbe rôznych psychických porúch, aktuálne založila súkromné terapeutické centrum pre deti a rodinu Infanterra, vo Zvolene. Je autorkou a spoluautorkou viacerých odborných publikácií a štandardných diagnostických a terapeutických postupov v detskej psychiatrii. Pravidelne prednáša na odborných podujatiach, obzvlášť sa venuje téme vplyvu digitálnych technológií na psychické zdravie detí a dospievajúcich. 

PaedDr. Zuzana Juráneková, MBA 

V IPčku pôsobí ako supervízorka projektu Online terénnej práce, ktorý sa venuje aktívnemu mapovaniu online prostredia, vyhľadávaniu rizikových skupín, podpore a pomoci ľuďom v týchto skupinách, fenoménom internetu a tvorbe pomáhajúceho obsahu na témy duševného zdravia a online prostredia. Je spoluautorkou publikácie „Bez nástrah online – sprievodca bezpečným internetom pre rodičov“. 

Je súčasťou výjazdového Krízového intervenčného tímu IPčko, ktorý prichádza za ľuďmi v kríze a aktuálne pôsobí aj na hraniciach Slovenska a Ukrajiny, kde poskytuje prvú psychosociálnu pomoc a podporu ľuďom zasiahnutým vojnovým konfliktom. V IPčku zastrešuje videoporadenstvo pre mladých ľudí so sluchovým postihnutím na linke pomoci Dobrá linka. Na pomoc a podporu ľuďom s duševnými ťažkosťami neváha použiť virtuálnu realitu. Je poradkyňou na internetovej linke dôvery pre mladých ľudí IPčko. 

Mgr. Zuzana Sloboda Szabóová 

Zuzana Sloboda Szabóová, prekladateľka, expertka na extrémizmus a prevenciu radikalizácie mladých ľudí, projektová manažérka a aktivistka, je absolventkou Fakulty medzinárodných vzťahov a politických vied UMB v Banskej Bystrici, a tiež študijného programu Sokratov inštitút pre nadaných študentov a študentky. 

Vo svojich knižných prekladoch z angličtiny sa systematicky zameriava na vzťah ľudských práv, spoločenských vied a populárnej kultúry (Reni Eddo-Lodge, Kristen R. Ghodsee, Daniel Everett), pričom jednotlivé diela sa snaží implementovať aj do verejných aktivít, aktivizmu, vzdelávania mladých ľudí a profesionálov a profesionálok, ktorí sa venujú vzdelávaniu mladých ľudí v rámci formálneho a neformálneho vzdelávania. Momentálne je programovou koordinátorkou unikátneho vzdelávacieho projektu Školy za demokraciu realizovaného Centrom komunitného organizovania a antifašistickou platformou Nie v našom meste. 

Okrem knižných prekladov sa venuje aj odborným prekladom pre viaceré mimovládne organizácie. Ide o metodické materiály pre Amnesty International Slovensko, Montessori metodiky pre o.z. Quo Vadis, odborné texty z oblasti výtvarného umenia pre Stredoslovenskú galériu v Banskej Bystrici atď. Je tiež zakladateľkou kníhkupectva Artforum v Banskej Bystrici a projektovou manažérkou vzdelávacích programov vo vydavateľstve Literárna bašta. 

Ako sa vyrovnať s nerovnováhou? // diskusia Amnesty International  

25. júna 2022, fyzická diskusia 

Téma duševného zdravia a hľadania rovnováhy je niekedy u mnohých ľudí prehliadaná. Pokiaľ sa ich netýka priamo, alebo ich blízkych, nevenujú tejto téme pozornosť. Jej rôznorodé odtiene sú však v našich životoch prítomné každý deň. Keď hovoríme o duši, hovoríme aj o tom, ako sa správame, aké vzťahy vytvárame, čo prežívame, keď sme šťastní alebo naopak, nespokojní. Hovoríme aj o tom, čo nám spôsobuje bolesť alebo čím trpíme. Duševnú kondíciu človeka formujú nielen naše vzťahy, rodinné konštelácie a anamnézy, ale aj naša schopnosť primerane reagovať na stresové situácie, životné krízy či peripetie. Aj keď nie je ľahké predvídať, či je duša každého z nás dostatočne odolná na prekonanie prípadnej úzkosti, depresie či psychózy, duševné ťažkosti nastávajú, keď začneme pochybovať sami o sebe. Niektorí zažívame menšinový stres, bojíme sa coming-outu, stretávame sa s predsudkami v súkromnom i verejnom živote. Skúsenosti s neprijatím či nedôverou môžu viesť k pocitom bezmocnosti, osamelosti a smútku. Hovorme preto o duševnom zdraví, o tom, že je to normálne, o tom, že duševné ťažkosti sú a že je v poriadku požiadať o pomoc a podporu. Hovorme o spôsoboch, ako si nájsť čas na oddych, na pohyb či jednoducho povedané – na seba. 

O človeku, jeho zraniteľnosti a prežívaní v rôznych životných situáciách sme sa rozprávali s psychologičkou Vierou Hincovou, aktivistkou zo Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí a tvorkyňou podcastu Deti bez návodu, ktorý sa tiež venuje problematike detí s Aspergerovým syndrómom a autizmom, so psychologičkou Oľgou Bindasovou a Braňom Fidlerom, jedným z lídrov Športového klubu Lotosové kvety, v ktorom spolu s ostatnými vytvára podmienky pre zdravý životný štýl, bezpečné športoviská pre LGBTI+ ľudí a komunitný rozvoj. Moderovala Nikoleta Kuglerová z Amnesty International Slovensko. 

Magazín o aktivizme a duševnom zdraví 

Stiahnite si magazín o duševnom zdraví a aktivizme a získajte prehľad o všetkom podstatnom čo potrebujete vedieť.  


11. Občianska spoločnosť

Organizácie občianskej spoločnosti a obrancovia ľudských práv, ktorí vystupujú proti nespravodlivým zákonom a vládnym praktikám, kritizujú politikov a požadujú spravodlivosť, rovnosť, dôstojnosť a slobodu, sú čoraz častejšie terčom útokov. Na celom svete sú skupiny, ktoré sa snažia presadzovať alebo obhajovať ľudské práva, očierňované, stigmatizované, sledované, obťažované, zastrašované, stíhané na základe falošných obvinení, svojvoľne zadržiavané a fyzicky napádané; niektorí obhajcovia ľudských práv sú dokonca zabíjaní a násilne zbavovaní slobody len pre svoju prácu.

V tejto téme sa preto pozrieme ako sa v poslednom desaťročí objavil znepokojujúci celosvetový trend, v rámci ktorého štáty zavádzajú a používajú zákony na zasahovanie do práva na slobodu združovania a na obmedzovanie činnosti organizácií občianskej spoločnosti a jednotlivcov, ktorí sa na nich zúčastňujú.

Tempo sa zrýchľuje: len za posledné dva roky bolo zavedených alebo sa pripravuje takmer 40 obmedzujúcich právnych predpisov. Ide o rôzne ustanovenia, ktoré kladú prekážky vo všetkých fázach existencie týchto organizácií a umožňujú ich úradom dôsledne monitorovať. Deje sa tak najmä pri registrácii, ale aj pri plánovaní, vykonávaní a podávaní správ o svojich aktivitách, pri hľadaní a prijímaní finančných prostriedkov a pri uskutočňovaní verejných kampaní a osvetových kampaniach. V posledných rokoch zaviedlo takéto zákony najmenej 50 krajín.

Reštriktívne právne predpisy odrážajú širšie politické a kultúrne trendy, v ktorých toxické naratívy démonizujú „iných“. Ich zámerom je obviňovať druhých, vyvolať voči nim nenávisť, a tak pripraviť pôdu pre prijímanie takých zákonov, ktoré obmedzia občiansku spoločnosť a jej organizácie. Často sa pritom tieto reštrikcie odôvodňujú záujmami národnej bezpečnosti, identity a tradičných hodnôt. V praxi často umlčiavajú kritické a rozmanité názory, ale aj dôležité stanoviská, pričom ich jedinou úlohu je brániť organizáciám a jednotlivcom, aby hájili verejný záujem a ľudské práva.

Tento trend je zjavný vo všetkých regiónoch. V niektorých krajinách politici a vládni predstavitelia čoraz častejšie používajú nacionalistický, protiimigračný a „protinárodný“ diskurz s cieľom delegitimizovať oponentov alebo si vytvárajú „obetných baránkov“ z menšín. Štáty prijímajú podobné právne predpisy v snahe umlčať nezávislé a kritické hlasy občianskej spoločnosti. Politici podnecujú negatívne naratívy s cieľom zdiskreditovať organizácie občianskej spoločnosti alebo obrancov ľudských práv, napríklad tých, ktorí obhajujú práva utečencov a migrantov alebo presadzujú rozmanitosť. Tieto naratívy sa vkrádajú do verejného diskurzu a vytvárajú nepriateľské prostredie pre tých, ktorí obhajujú a presadzujú ľudské práva.

Odôvodnenia drakonických obmedzení sú rovnako rozmanité ako krajiny, v ktorých sa uplatňujú. Medzi takéto odôvodnenia patrí národná bezpečnosť, obavy zo zasahovania cudzích štátov do národných záležitostí, potreba chrániť národnú identitu, tradičné hodnoty a morálku, náboženské presvedčenie, hospodársky rozvoj a iné dôvody.

Praktické prekážky, ktoré predstavujú reštriktívne a svojvoľné zákony, ako aj atmosféra strachu a podozrievania, ktorá obklopuje organizácie občianskej spoločnosti a obrancov ľudských práv, odrádzajú ostatných od požadovania ľudských práv a čoraz viac sťažujú zachovanie otvoreného a zdravého priestoru pre občiansku spoločnosť.

Zmena a pokrok často vznikajú vďaka úsiliu skupín jednotlivcov, ktorí sa spoja, aby sa dožadovali ľudských práv. Ich práca je dôležitou kontrolou tých, ktorí sú pri moci, a ich umlčanie má dôsledky pre ľudské práva všetkých. Bez odborov by neexistovali práva pracujúcich, bez environmentálnych organizácií by sme sa nezaoberali zmenou klímy a zhoršovaním životného prostredia, bez organizovaných a vytrvalých kampaní by naďalej prevládalo mučenie a trest smrti a bez skupín bojujúcich za práva žien a dievčat, LGBTI ľudí, utečencov a pôvodných obyvateľov by nespočetné množstvo ľudí nebolo vypočuté a bolo by systematicky utláčané.

Obmedzenia, ktorými sa zaoberá tento magazín, sú v rozpore s medzinárodným právom a normami v oblasti ľudských práv. V mnohých prípadoch ide o snahu podriadiť organizácie občianskej spoločnosti štátu v rámci širšej erózie občianskeho priestoru a všeobecného potláčania práva na slobodu pokojného zhromažďovania, združovania a prejavu.

Podľa Deklarácie OSN o obrancoch ľudských práv „každý štát má zodpovednosť a povinnosť chrániť, podporovať a uplatňovať všetky ľudské práva a základné slobody“ a „zabezpečiť, aby všetky osoby pod jeho jurisdikciou, individuálne aj spoločne s inými, mohli v praxi využívať všetky tieto práva a slobody“. Deklarácia tiež uznáva, že každý, individuálne alebo kolektívne, má svoju úlohu pri uskutočňovaní ľudských práv, a to prostredníctvom kampaní a obrany ľudských práv, výmeny informácií, vyžadovania zodpovednosti od tých, ktorí sú pri moci, a požadovania spravodlivosti, rovnosti, dôstojnosti a slobody. Ľudské práva sa nedajú realizovať bez prosperujúceho, bezpečného a otvoreného priestoru občianskej spoločnosti, ktorá je oslobodená od nadmernej štátnej kontroly, zasahovania a diskriminácie. Je načase, aby vlády a medzinárodné spoločenstvo riešili túto zostupnú špirálu.

Amnesty International sa vo svojej práci usiluje o to, aby vlády rešpektovali svoj záväzok chrániť ľudské práva, ktorých súčasťou je aj právo brániť ľudské práva (napr. skrz aktivizmus). Pri tejto obrane je kľúčové právo na združovanie, ktoré musí byť k dispozícii každému človeku bez diskriminácie. Štáty však okrem toho musia uznať dôležitosť občianskych organizácií a občianskej spoločnosti, ktorú by mali intenzívne podporovať. Amnesty International sa občianskej spoločnosti venuje vo viacerých publikáciách.

PREČO SÚ ORGANIZÁCIE OBČIANSKEJ SPOLOČNOSTI KĽÚČOVÉ PRE REALIZÁCIU ĽUDSKÝCH PRÁV?

Občianska spoločnosť je súhrn jednotlivcov, skupín, organizácií a inštitúcií, ktoré vyjadrujú a pracujú v mene rôznych záujmov a iniciujú rôzne aktivity a diskusie v spoločnosti na podporu týchto záujmov. Zahŕňa novinárov, akademikov, komunitné skupiny, odbory, charitatívne organizácie, organizácie na ochranu ľudských práv, kolektívy, think-tanky, náboženské skupiny, akademické inštitúcie a politické strany. Zvyčajne sa nazýva aj „tretí sektor“ a je oddelený od štátu a firiem. Nie všetky subjekty tohto sektora obhajujú ľudské práva: niektoré môžu len poskytovať služby, iné chrániť záujmy konkrétnych skupín a niektoré sa dokonca môžu zapájať do činností a diskurzov, ktoré popierajú ľudské práva a presadzujú nenávistnú agendu.

V magazíne sa budeme venovať najmä tým, ktorí individuálne alebo kolektívne obraňujú a podporujú ľudské práva. Tieto skupiny označujeme ako organizácie občianskej spoločnosti resp. občianske organizácie, ktoré budeme označovať aj ako mimovládne organizácie alebo združenia. Zohrávajú zásadnú úlohu pri presadzovaní ľudských práv. A aby ju mohli zohrávať, musia sa organizovať (združovať – právo na slobodu združovania a niekedy aj protestovať či demonštrovať – právo na slobodu zhromažďovania či právo na protest).

V deklarácii o obrancoch ľudských práv sa osobitne uznáva význam ľudí, ktorí individuálne alebo kolektívne pracujú na realizácii ľudských práv. Taktiež ich právo zakladať organizácie občianskej spoločnosti, združenia alebo skupiny na podporu alebo obranu ľudských práv, vstupovať do nich a zúčastňovať sa na ich činnosti ako základného piliera medzinárodného systému ľudských práv. Keď bola deklarácia v roku 1998 prijatá, posunulo sa „chápanie projektu ľudských práv: od úlohy, ktorá sa realizuje najmä prostredníctvom medzinárodného spoločenstva a štátov, k úlohe, ktorá patrí každému človeku a skupine v spoločnosti. Deklarácia uznáva, že rovnaká spravodlivosť, rovnaké príležitosti a rovnaká dôstojnosť bez diskriminácie, o ktoré sa každý človek dlhodobo usiluje a ktoré si zaslúži, sa môžu realizovať len prostredníctvom posilnenia postavenia jednotlivcov a skupín, aby obhajovali a konali v prospech ľudských práv. Činnosť štátu, hoci je potrebná a vyžadovaná, nie je dostatočná na úplné uskutočnenie ľudských práv zakotvených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv.“

Organizácie občianskej spoločnosti zohrávajú dôležitú úlohu pri podpore a ochrane ľudských práv; sú nástrojom, ktorý umožňuje jednotlivcom podieľať sa na odstránení porušovania ľudských práv a brať zodpovedných na zodpovednosť. Právo na slobodu združovania, ktoré je zakotvené vo všetkých hlavných nástrojoch v oblasti ľudských práv umožňuje jednotlivcom vytvárať formálne alebo neformálne skupiny alebo sa k nim pridávať s cieľom podniknúť kolektívne kroky na dosiahnutie spoločného cieľa. V Deklarácii o ľudských právach sa uvádzajú najmä práva jednotlivcov zakladať organizácie občianskej spoločnosti, združenia alebo skupiny a zúčastňovať sa na ich činnosti s cieľom podporovať alebo obhajovať ľudské práva, čo je kľúčovou zložkou práva na združovanie. Vyjadruje sa v nej aj dôležitosť toho, aby organizácie občianskej spoločnosti mohli slobodne uplatňovať právo na združovanie a vyjadrovanie, a to aj prostredníctvom takých činností, ako je vyhľadávanie, získavanie a šírenie myšlienok a informácií, obhajoba ľudských práv, zapájanie sa do riadenia a vykonávania verejných záležitostí, prístup k medzinárodným orgánom pre ľudské práva a komunikácia s nimi a predkladanie návrhov na politické a legislatívne reformy na miestnej, vnútroštátnej a medzinárodnej úrovni. Aby to mohli jednotlivci robiť, musia štáty vytvoriť a poskytovať primeraný právny rámec pre zakladanie skupín a organizácií a zabezpečiť prostredie, ktoré im umožní vykonávať ich činnosť bez neprimeraných zásahov zo strany štátu alebo tretích strán.

Hoci právo na združovanie nie je absolútne, medzinárodné právo v oblasti ľudských práv vyžaduje, aby štáty zabezpečili, že akékoľvek obmedzenie práva jednotlivcov zhromažďovať sa a organizovať sa musí byť primerane stanovené zákonom, v súlade so zásadou zákonnosti a musí byť nevyhnutné a primerané legitímnemu cieľu.

To znamená, že takéto opatrenia musia byť stanovené dostatočne presne a jasne, aby ich dôsledky mohli tí, ktorých sa týkajú, rozumne predvídať. Na dodržanie týchto ustanovení musia štáty zabezpečiť, aby každý zásah orgánov skutočne sledoval jeden z vymedzených dôvodov, ktoré sú povolené pre takéto obmedzenie a ktoré sú uvedené v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach (ICCPR), a to národnú bezpečnosť, verejnú bezpečnosť alebo verejný poriadok, verejné zdravie alebo morálku a ochranu práv a slobôd iných (článok 22). Aj keď sa preukáže, že opatrenie, ktorým sa upravuje právo na združovanie alebo sa do neho zasahuje, sleduje legitímny cieľ, opatrenie musí reagovať na naliehavú spoločenskú potrebu a musí byť primerané na dosiahnutie svojho cieľa. Opatrenia obmedzujúce činnosť organizácií občianskej spoločnosti, vrátane ukladania administratívnej záťaže, musia byť čo najmenej rušivé a musia zohľadňovať význam dotknutých záujmov. Primeraný právny rámec práva na združovanie si vyžaduje, aby štáty zaviedli postup na uznávanie organizácií ako právnických osôb zrozumiteľným a nediskriminačným spôsobom, ktorý je buď cenovo dostupný, alebo bezplatný. Osobitný  spravodajca OSN pre právo na slobodu pokojného zhromažďovania a združovania odporučil štátom, aby zaviedli režim oznamovania, prostredníctvom ktorého právna subjektivita združenia nebude závisieť od schválenia štátom. Naopak, združenia by mali automaticky nadobudnúť právnu subjektivitu oznámením svojho vzniku orgánom. Združenia, ktoré nie sú registrované, sú rovnako chránené podľa medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a takéto organizácie by nemali byť vystavené trestným sankciám za vykonávanie pokojných aktivít.

Právo skupín vyhľadávať, prijímať a využívať zdroje z vnútroštátnych, zahraničných a medzinárodných zdrojov je základnou súčasťou práva na združovanie. Rada OSN pre ľudské práva zdôraznila dôležitosť ochrany schopnosti organizácií občianskej spoločnosti vykonávať činnosti súvisiace so získavaním finančných prostriedkov a vyzvala štáty, aby nekriminalizovali alebo nedelegitimizovali činnosti na ochranu ľudských práv z dôvodu pôvodu finančných prostriedkov. Podobne Výbor OSN pre ľudské práva a osobitný spravodajca pre právo na slobodu a združovania zdôraznili dôležitosť zabezpečenia schopnosti občianskych organizácií vykonávať činnosti súvisiace so získavaním finančných prostriedkov a tvrdili, že obmedzenia financovania, ktoré bránia združeniam vykonávať ich hlavné činnosti, predstavujú zásah do článku 22 ICCPR. Okrem toho článok 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach stanovuje povinnosť štátov zapojiť sa do „medzinárodnej pomoci a spolupráce, najmä ekonomickej a technickej“ pri dosahovaní plnej realizácie práv chránených Paktom. Takáto pomoc a spolupráca zahŕňa finančnú podporu organizácií občianskej spoločnosti zapojených do činností zameraných na dosiahnutie plného uplatňovania týchto práv.

Štáty musia tiež zabezpečiť, aby administratívne požiadavky nemali za následok obmedzenie výkonu práva na slobodu združovania, a to aj nadmernou kontrolou združení alebo ukladaním náročných a byrokratických požiadaviek na podávanie správ. Osobitný spravodajca OSN najmä uznal, že hoci nezávislé orgány majú legitímny dôvod skúmať záznamy združení s cieľom zabezpečiť transparentnosť a zodpovednosť, štáty musia zabezpečiť, aby tento postup nebol svojvoľný a aby rešpektoval právo na nediskrimináciu a súkromie, pretože inak by ohrozil nezávislosť združení a bezpečnosť ich členov.

O aktivitách

Lesk a bieda občianskej spoločnosti I. // diskusia Amnesty International

27. september 2021, fyzická a online diskusia

O lesku a biedach občianskej spoločnosti sme sa rozprávali s Marošom Chmelíkom, riaditeľom Centra komunitného organizovania a Beatou Hirt, riaditeľkou Komunitnej nadácie Zdravé mesto. V diskusii sme rozobrali, kam kráča slovenská občianska spoločnosť a akým najväčším výzvam v súčasnosti čelí na lokálnej, ale aj celoštátnej úrovni.

Lesk a bieda občianskej spoločnosti II. // diskusia Amnesty International

13. októbra 2021, fyzická a online diskusia

V druhej diskusii o občianskej spoločnosti sa budeme rozprávať o dôležitosti výchovy a vzdelávania pre občiansku spoločnosť, pričom sa zameriame na prax programu Školy za demokraciu, ale aj ďalšie otázky o tom, aké vzdelávanie a výchovu vlastne potrebujeme pre silnú občiansku spoločnosť. Budeme sa rozprávať aj o tom, prečo by sa malo v školách viac hovoriť o porušovaní ľudských práv na Slovensku, feminizme či spoločenskej, rodovej, ekonomickej a klimatickej rovnosti a spravodlivosti.

Ostrovy do nepohody? O kultúrnej emancipácii, hodnotovom vzdelávaní a ľudských právach // diskusia Amnesty International

11. júla 2021, fyzická diskusia

Diskutovala Zuzana Szabóová z Centra komunitného organizovania, Monika Kováčová z nezávislého divadelného zoskupenia ODIVO, Slavomír Sochor z Literárnej bašty a Eva Ogurčáková z Divadla z Pasáže.

Miera všetkých vecí // site-specific vizuálna inštalácia Adama Englera v spolupráci s Amnesty International

11. júla 2021, fyzická inštalácia

Inšpiráciou k vizuálnej inštalácii určenej k interakcii bola Medzinárodná sústava jednotiek, ktorá zoskupuje najpoužívanejšie fyzikálne jednotky. Jej zámerom je relativizovať metrický systém a základné jednotky merania dĺžky, šírky, hĺbky. Vytvára tak priestor pre viacero verzií jedného metra. Nabáda k uvažovaniu o koncepte „správnej miery“ v spoločnosti, ktorú si často podvedome osvojujeme, každý žijeme podľa iného pravítka. Inštalácia kladie naliehavú otázku: Aké je to žiť v spoločnosti s dvojitým, trojitým, štvoritým… metrom? A vôbec – kto je mierou všetkých vecí?

Magazín o občianskej spoločnosti

Stiahnite si magazín o občianskej spoločnosti a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o občianskej spoločnosti:

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.


12. Médiá 

Slobodná tlač, ktorá informuje o otázkach, ktoré nás zaujímajú a formujú náš život, je základným stavebným kameňom každej spoločnosti rešpektujúcej práva. V Azerbajdžane, Turecku a Venezuele, aby sme vymenovali aspoň niekoľko krajín, však novinári čelia represiám a útokom. V júni 2019 tanzánijský parlament urýchlene schválil návrh zákona o písaných zákonoch, ktorý okrem iných porušení zakotví aj cenzúru. Novinári v krajine už pôsobia v úzkych medziach mediálneho zákona, ktorý vyžaduje, aby mediálne domy „vysielali alebo zverejňovali správy alebo otázky národného významu podľa pokynov vlády“. V júli 2019 sa na Filipínach začal súdny proces o urážke na cti proti Marii Ressaovej, výkonnej redaktorke internetového spravodajského portálu Rappler. Ressaová, prominentná kritička prezidenta Rodriga Duterteho, bola vo februári 2019 zatknutá na základe vykonštruovaných obvinení z urážky na cti po tom, ako Rappler zverejnil podrobné vyšetrovanie niektorých z tisícov mimosúdnych popráv, ktoré počas operácií súvisiacich s drogami spáchala polícia a neznáme ozbrojené osoby s výslovným Duterteho povzbudením. Jej prípad sa všeobecne považuje za útok vlády na slobodu tlače. Počas konfliktu sa represie môžu ešte zhoršiť, ako napríklad v Mjanmarsku, kde boli novinári vyšetrujúci zabíjanie rohinských mužov a chlapcov bezpečnostnými silami v Arakanskom štáte zatknutí a uväznení, než boli na medzinárodný nátlak prepustení. To je len niekoľko ukážok toho, aké náročné je udržať v tej ktorej krajine slobodu tlače.

Sloboda tlače alebo médií je pochopiteľne úzko prepojená so slobodou prejavu. Prečo je dôležitá? Právo na slobodu prejavu je zakotvené v článku 19 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorý všeobecne stanovuje ľudské práva, ktoré má každý z nás. Neskôr bolo právne chránené celým radom medzinárodných a regionálnych zmlúv. Obrana slobody prejavu bola vždy hlavnou súčasťou práce Amnesty International a je nevyhnutná pre vyvodzovanie zodpovednosti voči mocným. Sloboda prejavu je základom aj ďalších ľudských práv, ako je právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženského vyznania, a umožňuje ich rozkvet. Úzko súvisí práve so slobodnými médiami, ale aj so slobodou združovania – právom zakladať kluby, spolky, odborové organizácie alebo politické strany a vstupovať do nich s kýmkoľvek, koho si vyberiete; a so slobodou pokojného zhromažďovania – právom zúčastniť sa na pokojnej demonštrácii alebo verejnom zhromaždení. Práve tieto slobody sú však pravidelne terčom útokov zo strany vlád, ktoré chcú potlačiť kritiku.

Napríklad v Egypte je v súčasnosti mimoriadne nebezpečné kritizovať vládu. V priebehu roka 2018 úrady zatkli najmenej 113 osôb s uvedením množstva absurdných dôvodov vrátane satiry, tweetovania, podpory futbalových klubov, odsúdenia sexuálneho obťažovania, strihu filmov a poskytovania rozhovorov. Zatknuté osoby boli obvinené z „členstva v teroristických skupinách“ a „šírenia nepravdivých správ“. Tí, ktorí boli mesiace zadržiavaní bez súdneho procesu, boli nakoniec odsúdení vojenskými súdmi, hoci vojenské procesy s civilistami sú v Egypte, ako aj inde, vo svojej podstate nespravodlivé. Sloboda slova alebo sloboda prejavu sa vzťahuje na myšlienky všetkého druhu, vrátane tých, ktoré môžu byť hlboko urážlivé. Hoci medzinárodné právo chráni slobodu prejavu, existujú prípady, keď môže byť prejav legitímne obmedzený na základe tohto práva – napríklad keď porušuje práva iných alebo obhajuje nenávisť a podnecuje k diskriminácii alebo násiliu. Akékoľvek obmedzenia slobody prejavu však musia byť stanovené zákonom, musia chrániť určité verejné záujmy alebo práva iných a musia byť na tento účel jednoznačne nevyhnutné.

Napríklad, v roku 2018 organizácia Amnesty International zverejnila výskum, v ktorom sa zistilo, že Twitter je platformou, na ktorej prekvitá násilie a zneužívanie žien, často bez väčšej zodpovednosti. Namiesto toho, aby táto platforma bola miestom, kde sa ženy môžu slobodne vyjadrovať a kde sa posilňuje ich hlas, Twitter vedie ženy k autocenzúre toho, čo zverejňujú, a k obmedzovaniu ich interakcií. Twitter ako spoločnosť neplní svoju zodpovednosť za dodržiavanie práv žien na internete tým, že nedostatočne vyšetruje a transparentne reaguje na správy o násilí a zneužívaní. Digitálny svet poskytuje oveľa väčšiemu počtu z nás prístup k informáciám, ktoré potrebujeme, vrátane spochybňovania vlád a korporácií. V informáciách je sila a internet má potenciál výrazne posilniť postavenie siedmich miliárd ľudí na svete.

Sloboda prejavu však dnes stále často závisí od bohatstva, privilégií a nášho miesta v spoločnosti. Tí, ktorí sú bohatí a mocní, sú len zriedkavo obmedzovaní vo vyjadrovaní svojich názorov. Podobne tí, ktorí majú vlastné notebooky so širokopásmovým pripojením, majú oveľa väčší prístup k informáciám ako tí, ktorí musia chodiť kilometre do internetovej kaviarne. Niektoré štáty sa čoraz častejšie snažia postaviť okolo digitálnej komunikácie firewall alebo, okrem iného, v prípade Egypta, Sudánu a Zimbabwe reagujú na masové pouličné protesty vypnutím internetu. Irán, Čína a Vietnam sa pokúsili vyvinúť systémy, ktoré im umožňujú kontrolovať prístup k digitálnym informáciám. V indickom regióne Kašmír na severe krajiny sa v reakcii na akékoľvek nepokoje pozastavuje mobilný internet a komunikácia. V Amnesty International neustále hľadáme nové spôsoby, ako zabrániť blokovaniu našich webových stránok v Číne.

Vlády tiež používajú nebezpečné a sofistikované technológie na čítanie súkromných e-mailov aktivistov a novinárov a na diaľku zapínajú kameru alebo mikrofón ich počítačov, aby tajne nahrávali ich aktivity. V roku 2014 Amnesty a koalícia ľudskoprávnych a technologických organizácií spustili „Detekt“ – jednoduchý nástroj, ktorý umožňuje aktivistom skenovať svoje zariadenia na sledovací spyware. 

O aktivitách 

EMBARGO / V sieti sociálnych sietí: O strastiach a slastiach (digitálneho) verejného priestoru // diskusia Amnesty International 

7. december 2021, online diskusia 

Diskusia na tému informačných a komunikačných technológii a ich dopadov na spoločnosť. Digitálne médiá ako nástroj šírenia informácií, ale aj dezinformácií, majú na vývoj spoločenského diskurzu na rôzne témy obrovský vplyv. Ako sa z virtuálneho, digitálneho priestoru stáva verejný priestor? Kto nesie zodpovednosť za tvorbu naratívov, virtuálny obsah a jeho šírenie? Stojíme na prahu zmeny paradigmy vo vnímaní sveta a človeka vo vzťahu k súkromnému a verejnému priestoru? Sme dostatočne odolní a odolné voči „cudziemu“ vplyvu na „náš“ verejný priestor? O nástrahách, ale aj nezameniteľných výhodách digitálnych médií a internetu sa bude s hostkami a hosťom zhovárať moderátor Rado Sloboda. 

Miroslava Sawiris 
Ako súčasť programu Demokracie a odolnosti v GLOBSEC Policy Institute analyzuje snahy o podkopanie demokratických spoločností, ako aj stratégií, aktérov a nástrojov používaných v informačných operáciách. Viedla výskumné projekty skúmajúce dopad dezinformačných kampaní na sociálnych sieťach na volebné procesy v Európe. Jej ďalšie oblasti záujmu sú strategická komunikácia a regulácia sociálnych sietí. Je členkou hodnotiacej komisie na portáli konšpirátori.sk. Má bakalársky titul v arabčine a ruskej civilizácii z University of Leeds a magisterský titul v medzinárodných vzťahoch z University of York. 

Andrea Cox 
Vyštudovaná pedagogička pôsobila v štátnej správe pri vytváraní systémov pri príprave Slovenska na vstup do EÚ, s dôrazom na pilier demokracie a ľudských práv. Pôsobila ako lektorka pre rôzne oblasti verejnej politiky a komunikácie, prednášala v krajinách Západného Balkánu a Východného partnerstva (Bielorusko, Moldavsko a Gruzínsko). Od roku 2017 vedie občianske združenie Digitálna inteligencia a šíri myšlienku digitálneho občianstva a bezpečného používania internetu. Podporuje rešpektujúcu komunikáciu s pozitívnym obsahom. Je presvedčená, že bezpečná participácia na dianí v digitálnom svete podporuje slobodu, ochranu demokracie, základných ľudských práv idúc ruka v ruke s osobnou zodpovednosťou. Verí, že deti sú digitálne inteligentné, len im to treba pomôcť objaviť. 

Patrik Lenghart 
Doktorand na FF UKF v Nitre v odbore mediálne štúdiá, triedny učiteľ na ZŠ v Nitre, občiansky aktivista, publicista, zakladateľ iniciatívy „Dobre“. 

Médiá a spoločnosť // diskusia Amnesty International 

V diskusii rozoberieme viac tradičnejšie médiá, ich prácu, výzvy a problémy, ktorým čelia a ako a či ohrozujú ich slobodu. Pozrieme sa na to, nakoľko si v dnešnej náročnej dobe dokážu médiá plniť úlohy „strážcov demokracie a ochrany verejného záujmu“, ale aj na to, aké dopady má na ich prácu polarizujúca sa verejná diskusia uprostred pandémie. 

Hostka a hosť: Marta Šimečková – organizátorka Stredoeurópskeho fóra a Branislav Ondrášik – expert na médiá.

Magazín o slobode médií 

Stiahnite si magazín o slobode médií a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o slobode médií:

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.


13. Dôstojnosť

Na celom svete trpí 842 miliónov ľudí podvýživou a nemá dostatok potravín. Každý rok zomrie takmer 6,6 milióna detí pred dovŕšením piateho roku života. Šesťdesiatjeden miliónov detí (viac ako polovica z nich sú dievčatá) nemá prístup k vzdelaniu, dokonca ani na základnej škole. Počet ľudí žijúcich v slumoch na celom svete stále rastie a na základe súčasného tempa sa očakáva, že celkový počet obyvateľov slumov dosiahne 889 miliónov v roku 2020. Nie je to len nešťastná realita života. Je to otázka ľudských práv je to škandál šokujúcich rozmerov. Preto je potrebné reagovať – a to zodpovednosť, ktorá vyplýva nielen z požiadaviek ľudskej slušnosti, ale aj z právnych záväzných medzinárodných záväzkoch v oblasti ľudských práv. 

Obrovská hospodárska a sociálna nerovnosť je trvalou realitou v krajinách všetkých politických systémov. Mnoho ľudí, ktorí v nich žijú, nemajú prístup k minimálne potrebnému množstvu potravín, mnohokrát sa to deje aj v krajinách, kde je zdrojov dostatok, ale zlyháva ich prerozdeľovanie. Mnohokrát absentuje aj prístup k zdravej a nezávadnej pitnej vode, k hygienickým zariadeniam, vzdelaniu, zdravotnej starostlivosti či k bývaniu. Je to dôsledok nielen zlého prerozdeľovania zdrojov, ale aj ich nedostatku, neochoty, nedbanlivosti a diskriminácie zo strany vlád a iných subjektov.

Príliš veľké množstvo ľudí má na tomto svete nedôstojný osud – sú prehliadaní. Majú však právo na to, čo je im odopierané. Hospodárske, sociálne a kultúrne práva sú rovnakými ľudskými právami ako právo na slobodu prejavu. Napriek tomu, dodržiavanie týchto práv sa často odkladá, pretože si ich naplnenie vyžaduje značné ľudské, ekonomické, technologické a iné zdroje. Tieto „odklady“ sú však len výhovorkou. Ľudské práva patria všetkým ľuďom bez rozdielu, ale niektoré štáty to ignorujú. V mnohých krajinách sú etnické menšiny, domorodé obyvateľstvo, ženy, členovia opozície alebo náboženských skupín, ľudia žijúci s HIV/AIDS alebo ľudia so zdravotným znevýhodnením postihnutí omnoho častejšie materiálnym nedostatkom v oblasti základných potrieb, ale aj diskrimináciou, ktorá ich situáciu ešte zhoršuje.  

Vlády jednoducho nie sú ochotné s tým niečo urobiť. Toto nie je nešťastná realita života, je to šokujúci škandál v oblasti ľudských práv. Amnesty spolupracuje s komunitami po celom svete a poskytuje obyvateľom vedomosti a nástroje, aby mohli komunikovať s vládnymi úradníkmi a domáhať sa svojich práv a zlepšiť svoj život. 

O aktivitách 

Neuznané práva // diskusia Amnesty International  

9. novembra 2021, online a fyzická diskusia 

Slovensko sa zaviazalo ku garancii a ochrane ľudských práv pre všetkých ľudí bez ohľadu na rozdiely. Napriek tomu nám realita ukazuje, že niektorí ľudia a niektoré sociálne skupiny nemajú k mnohým právam prístup, čo znižuje ich možnosť žiť dôstojný život. 

Aké dôvody má štát na to, aby časti populácie odopieral základné práva? A aké nástroje má občianska spoločnosť, aby vybojovala ľudské práva pre všetkých a všetky z nás? 

Odpoveď sme hľadali s predsedníčkou Rómskeho advokačného a výskumného strediska Zuzanou Havírovou, Sanjou Nikolov z Centra komunitného organizovania a Milanom Zvadom z iniciatívy Inokraj. Moderuje riaditeľ Amnesty Slovensko Rado Sloboda. 

Neuznané práva II. // diskusia Amnesty International  

2. decembra 2021, online diskusia 

V diskusii sa zameriame na odopieranie a porušovanie ľudských práv LGBT+ ľudí na Slovensku, ale aj vo svete. Zoznámime sa s činnosťou komunitného a poradenského centra Prizma v Košiciach, ale aj činnosťou Amnesty International. Diskutujeme o (ne)dodržiavaní ľudských práv, ale aj o útokoch politikov a političiek na LGBT+ ľudí či dopadoch pandémie na ich životy a možnostiach, ktoré máme pri obrane dôstojného života pre všetkých ľudí na Slovensku. 

Rozprávame sa so Zarou Kromkovou, poradkyňou a komunitnou pracovníčku v komunitnom a poradenskom centre Prizma v Košiciach a Danielou Mužíkovou z Amnesty International Slovensko. 

Rasizmus z pohľadu dotknutých ľudí // diskusia Amnesty International  

8. septembra 2021, online podujatie 

Súčasťou podujatia pri príležitosti výstavy Život, smrť, láska a spravodlivosť, ktorú ste si mohli pozrieť v tranzit.sk od 8. júna do 15. októbra 2021, bola prednáška İbrahima Arslana na tému rasizmus v Nemecku. Podujatie moderoval spolukurátor výstavy Peter Sit, ktorý ho zasadil do kontextu podobných modelov správania sa na Slovensku. 

İbrahim Arslan prežil rasistické podpaľačské útoky v nemeckom meste Mölln v roku 1992. Preto sa od roku 2007 pri každej príležitosti snaží priblížiť pohľad dotknutých osôb, a teda svoj pohľad. Snaží sa priviesť spoločnosť k zmene postoja, aby sa namiesto páchateľov oveľa viac zaoberala obeťami a tými, ktorí prežili. O páchateľov sa zaujímame vždy, ale čo obete a pozostalí? Ide o kolektívne pochybenie tejto spoločnosti, médií a politiky. Musí sa to zmeniť. Práve túto medzeru v spoločnosti sa Ibrahim Arslan snaží vyplniť svojimi prednáškami a protestom: „Obete a pozostalí nie sú len komparz, sú to hlavní svedkovia toho, čo sa stalo.“ – İbrahim Arslan 

İbrahim Arslan je aktivista, ktorý sa narodil v Nemecku a tam aj pôsobí. Vedie antirasistické workshopy, nahlas sa prihovára verejnosti a povzbudzuje iné obete aby nemlčali. Nedávno sa zúčastnil na digitálnom kongrese Antifaschismus 2021: Komplexe Erinnerung – Komplexe Strategien: Digitalkongress (Antifašizmus 2021: Komplexná pamäť – Komplexné stratégie: Digitálny kongres), ktorý organizovala inštitúcia Kampnagel, Heinrich Böll Stiftung Hamburg a Metropolis Kino Hamburg. 

Peter Sit je umelec, kurátor, organizátor a vydavateľ, ktorý pôsobí v Bratislave. V roku 2012 bol jedným zo spoluzakladateľov umeleckého kolektívu APART. 

Boje za bývanie: Spát doma a návrat k priamej akcii // diskusia Amnesty International  

26. októbra 2022, online a fyzická diskusia 

V prvej časti seriálu Boje za bývanie sa budeme sme sa rozprávali s členmi a členkami iniciatívy Spát doma, ktorá v Prahe nedávno zdola zorganizovala sériu úspešných priamych akcií. Večer sme začali o 18:00 premietaním krátkeho úryvku z filmu Break And Enter / Rompiendo Puertas (aka Squatters), ktorý dokumentuje boj rodín z Portorika a Dominikánskej republiky za ich právo na bývanie v New Yorku v sedemdesiatych rokoch. 

Nasledovala diskusia, ktorú bolo možné sledovať aj na Facebooku od 18:30 prostredníctvom živého prenosu. Film si môžete pozrieť aj prostredníctvom tohto odkazu.

V máji 2022 pražský magistrát oznámil koniec humanitárnych hostelov, ktoré vznikli počas pandémie, a tým vystavil desiatky ľudí priamej hrozbe straty bývania. Iniciatíva zložená zo sociálnych aktivistov a aktivistiek, sociálnych pracovníkov a pracovníčok a nájomníkov a nájomníčok týchto hostelov sa rozhodla bojovať za zachovanie ich nájmov a taktiež prostredníctvom občianskych zhromaždení vytvárať koncepciu prosociálnej bytovej politiky do budúcna. 

Prvú časť tejto úlohy má iniciatíva za sebou a teraz je čas rozprávať sa o tom ako sa ich bojom vieme inšpirovať a aké z neho plynú ponaučenia: 

„Počas interpelácií, priamych ranných konfrontácií s politikmi a pracovníkmi na Radnici, demonštrácií a okupovania budovy Radnice sa podarilo predísť najhoršiemu: všetci ľudia ohrození stratou bývania po niekoľkoročnej ustavičnej práci na zlepšení svojej situácie bývajú naďalej a lepšie. Ako na tento úspech nazeráme s odstupom niekoľkých mesiacov? Čo sme sa v procese naučili a mali by ste vedieť aj vy, pokiaľ sa pustíte do podobných bojov? Na to budeme hľadať s brutálnou úprimnosťou odpovede spoločne vo Foajé.“ 

Zabojuj na právo na bývanie // diskusia Amnesty International  

20. apríla 2023, online a fyzická diskusia 

V dobe, kedy nájmy a náklady na život rastú rýchlejšie ako mzdy, keď je na bývanie nazerané ako na komoditu a nie ako na základnú ľudskú potrebu je zabezpečenie si domova pre stále viac ľudí bojom. Za dostupné bývanie by sme však mali bojovať všetci a všetky. Boj o bývanie je totiž bojom nás všetkých, či bývame v prenajatom byte, na ubytovni, u rodiny, či vo „vlastnom“ byte zaťaženom hypotékou. Ak ľudské práva nebudú základom pre politiky bývania štátu a samospráv, ohrozená je celá spoločnosť. 

Týka sa kríza bývania nás všetkých? Ako bojovať za naše právo na dostupný a bezpečný domov? Robia štát a samosprávy dosť pri napĺňaní svojej povinnosti zabezpečiť právo na bývanie pre obyvateľov a obyvateľky Slovenska? Akých úspešných bojov za bývanie sme boli v minulosti svedkami a čo je ich odkazom pre nás? O týchto a ďalších otázkach sme diskutovali vo štvrtok, 20. apríla 2023 o 18:00 v Diere do sveta so Zuzanou Olšinovou, aktivistkou a sociálnou pracovníčkou organizácie Proti prúdu, ktorá sa dlhodobo venuje advokácii za právo na bývanie pre všetkých; Jolanou Nátherovou, komunitnou pracovníčkou Centra komunitného organizovania v Banskej Bystrici a zakladateľkou o.z. Nádej deťom a Natáliou Šmídovou, ktorá sa v Amnesty International Slovensko venuje téme práva na bývanie. 

Magazín o dôstojnosti 

Stiahnite si magazín o dôstojnosti a získajte prehľad o všetkom podstatnom, čo potrebujete vedieť.  

Pozrite si niekoľko videorozhovorov o dôstojnosti:  

Ďalšie rozhovory nájdete na našom kanáli na vimeo.com.