Čečensko možno vyzerá inak, avšak pod povrchom došlo len k malej zmene

Anna Neistat, senior riaditeľka výskumu Amnesty International.

Pri prílete do Grozného, mesta, ktorému dominujú nové mrakodrapy a ohromná štvorvežová mešita, sa ťažko bránim spomienkam na moje predchádzajúce návštevy.

V minulosti som do Grozného prišla vždy po ceste. Niekedy autom, s vodičom, ktorý bol ochotný riskovať a vziať ľudskoprávnu výskumníčku cez viaceré vojenské kontroly. Inokedy som oblečená v miestnych šatách a zahalená v šatke využila miestny minibus dúfajúc, že vojaci neskontrolujú moje doklady.

V Groznom som nikdy nebývala v izbe s klimatizáciou. Radšej som ostávala u ľudí, ktorí boli dosť milí a statoční na to, aby ma ubytovali v polozničených domoch bez tečúcej vody na uliciach, ktoré osvetľovali ohne z deravého plynového potrubia.

Roky som sem prichádzala počas takzvanej druhej čečenskej vojny, aby som zdokumentovala a odhalila nepredstaviteľné porušovania ľudských práv. Tých sa najprv dopúšťali ruské jednotky, keď sa snažili potlačiť čečenské povstanie. Neskôr ich vystriedali ešte viac obávaní Kadyrovci – bezpečnostné zložky pod kontrolou Ramzana Kadyrova, ktorý Čečensku stále vládne, teraz ako prezident.

Najprv došlo ku kobercovému bombardovaniu, ktoré vyhladilo z mapy celé dediny a prinieslo tisíce civilných obetí. Potom prišli brutálne „plošné operácie,“ pri ktorých boli po nociach odvedené stovky mužov a chlapcov, ktorých už nikto nikdy nevidel. Ženy, s ktorými som robila rozhovory, strávili celé dni prehľadávaním masových hrobov, aby našli svojich manželov, synov, bratov. Šťastlivci, ktorým sa podarilo prežiť, hovorili o mesiacoch a rokoch strávených v niektorom z Kadyrovových tajných väzení, kde boli mučení tak kruto, že sa ich rany nikdy nezahoja a navždy ich budú prenasledovať spomienky na ostatných spoluväzňov, ktorých pred nimi denne popravovali. Státisíce utiekli, no boli neustále tlačení k návratu späť do ich zničenej vlasti, pretože oficiálne „sa vojna skončila.“ Strach bol vtedy v Čečensku hmatateľný.

Moja prvá zastávka v Groznom bola vždy v kancelárii ľudskoprávneho centra Memorial – miestnej pobočke najvýznamnejšej ľudskoprávnej organizácie v Rusku. Vždy sme si prešli prípady, ktoré zdokumentovali, plánovali sme stratégie, mnohokrát sme spolu navštívili svedkov a samozrejme sme pili veľa čaju v ich drobnej kuchynke, ktorá sa zdala byť najpríjemnejším a najbezpečnejším miestom vo všetkom tom chaose. Bolo ťažké pochopiť, že ľudia dokázali nielenže žiť v tomto pekle, ale že tu každý deň pracovali, dôkladne zaznamenávali akékoľvek porušenia ľudských práv, snažili sa pomôcť obetiam, konfrontovali úrady a snažili sa na súdoch bojovať aj za takmer „nevyhrateľné“ prípady. Prichádzala som často. Avšak zatiaľ čo ja som vždy odišla, oni ostávali – aj napriek očierňovaniu, útokom či vyhrážkam smrťou.

Jedno z najobávanejších miest v Čečensku bolo v tých časoch Gudermes – Kadyrovov hlavný stan, kde mali jeho jednotky úplne voľnú ruku. Vždy keď sa strieborné autá s tmavými sklami a bez poznávacích značiek preháňali ulicami, ľudia sa snažili stať neviditeľnými.

Bolo to v roku 2003, v Gudermes, keď som po prvýkrát stretla Oyuba Titieva. Alebo skôr – Oyuba. Nepoznala som jeho priezvisko a ani som sa ho naň nepýtala. Riziká akým čelil ako predstaviteľ Memorialu, boli obrovské. Bol opatrný, tichý avšak húževnatý. Jeho práca v dokumentovaní porušovaní ľudských práv a pomoc obetiam bola neoceniteľná a odvážna a miestne orgány o nej samozrejme vedeli. Počas rokov čelil on, jeho kolegovia a kolegyne mnohým, čoraz jednoznačnejším vyhrážkam a výstrahám, mnohokrát z najvyšších miest čečenskej administratívy.

Únos a vražda Natalye Estemirovej, hlavnej vyšetrovateľky kancelárie Memorialu v Groznom v roku 2009 slúžila nielen na jej umlčanie, ale aj ako signál pre ostatných, ako Oyub, aby prestali.

Avšak namiesto toho, aby sa nechal umlčať, Oyub prevzal iniciatívu. Stal sa riaditeľom Memorialu v Čečensku a odmietol odísť aj napriek zvyšujúcemu sa riziku. Aj napriek všetkému pokračoval vo vedení organizácie.

V januári 2018 Oyubovo auto pri odchode z domu v meste Kurchaloy zastavili a jeho zatkli. Polícia tvrdí, že v jeho aute našla vrecko marihuany. Toto obvinenie je nepredstaviteľné pre kohokoľvek, kto Oyuba pozná: 60-ročný, rodinne založený muž, športovec, oddaný moslim a jeden z najviac rešpektovaných jedincov v Čečensku. Avšak čečenské úrady sa nikdy neštítili takýchto praktík na umlčanie svojich kritikov.

Tento týždeň som sa opäť ocitla s Oyubom v jednej miestnosti. Avšak tentokrát to nebolo v kancelárii Memorialu, ale v súdnej miestnosti v Shali – čečenskom treťom najväčšom meste. Namiesto rozhovoru pri šálke sladkého čaju som ho pozorovala ako sedí v oceľovej klietke počas absurdného kafkovského procesu.

Keď ma Oyub uvidel, pozdravil ma ako starú známu. Poprosil ma, aby som sa za neho poďakovala všetkým podporovateľom a podporovateľkám, ktorí mu poslali listy a správy. „Táto podpora je veľmi potrebná. Avšak všetko bude v poriadku,“ uistil ma. Typický Oyub: ako vždy silný, sústredený a nebojácny.

Svedkovia prokuratúry, vrátane vyšetrovateľa, ktorý prípad proti Oyubovi priniesol, nedokážu odpovedať na kľúčové otázky. Na otázky obhajoby len opakujú svoju mantru ako pokazená platňa: „Bolo to už dávno,“ „Nepamätám si,“ „Nie som si istý“. Tak ako sa kopia nezodpovedané otázky, sa na košeli vyšetrovateľa objavujú čoraz väčšie škvrny potu. Zjavne nevie, čo má povedať. Hnevá sa. Obžaloba sa hnevá ešte viac, prerušuje obhajobu a šepká svedkom odpovede.

Sledujúc tento proces si pripomínam, že blyštiace sa mrakodrapy a kvitnúce parky v Čečensku nezakryjú fundamentálnu pravdu: toto miesto je prekliate. A takým ostane, dokiaľ nebudú objasnené zločiny z minulosti a neskončia sa aktuálne zneužívania ľudských práv. Oyub Titiev je jeden z mála, ktorý neúnavne pracoval, aby zabezpečil, že zmena v Čečensku je reálna a že ľudia za lesklými fasádami môžu žiť bez strachu. Pokiaľ však ostane za mrežami, tak táto ohromujúca prerábka nikoho neoklame.

Páči sa vám, čo robíme?