Kondylia Gogouová, výskumníčka Amnesty International v Grécku
Je tu september a s ním nový školský rok. Na okraji nášho kontinentu sú však tisíce detí, ktoré môžu len snívať o dni, keď budú môcť pokračovať v cennom vzdelávaní.
Zákon, ktorý prijal grécky parlament, by mohol dať nádej desiatkam tisícok školopovinných detí na úteku uväznených v Grécku. Má za cieľ, okrem iného, začať im od konca septembra poskytovať takzvané prípravné hodiny. Tieto hodiny majú pripraviť deti na úteku na integráciu do gréckeho národného vzdelávacieho systému. Panujú však obavy z nedostatku učiteľov a rýchlosti integrácie.
Nedávno som navštívila niekoľko utečeneckých táborov v Grécku. Tieto rozľahlé provizórne tábory nie sú miestom pre život detí. Keď prší, zaplavia sa a v letnej horúčave sú nemilosrdné. Sú tam hady a videli sme deti, ktoré mali na celom tele štípance od komárov. Deti sa boja bitiek, ktoré sa v tábore často spustia. Tieto miesta majú ďaleko od pokojných a čistých školských tried v Európe.
Deti, s ktorými som sa stretla, s rečníckou pôsobivosťou rozprávali o svojich životoch pred vojnou a počas vojny v Sýrii, Afganistane a Iraku a o tom, ako to ovplyvnilo ich vzdelávanie.
“Každé dva-tri dni bola moja škola zatvorená kvôli bombardovaniu. Raz bomba dopadla na pozemok školy a my sme museli utiecť zo školy.”
17-ročná Ghena zo Sýrie
Maher, 13-ročný Jezída mal šťastie, že sa vôbec dostal do Grécka. ”Počas našej cesty do Grécka som sa bál. Strieľala na nás turecká armáda. Dve hodiny sme boli vo vode… Škola mi chýba, nebol som v nej už dva roky.“
Podľa Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov tvoria deti 38% zo 163 000 ľudí na úteku a migrantov, ktorí prišli do Grécka v období od januára do augusta tohto roku. A Európa pred nimi zatvorila hranice.
Mnohé z detí nedostalo žiadne formálne vzdelávanie už päť rokov. Niektoré nám skľúčene povedali, že zabudli čítať a písať. Čas a energia, ktorú voľakedy venovali učeniu, teraz minuli na riskantnú cestu a zle platenú prácu.
Diana, 14-ročná sýrska Kurdka, ktorú som stretla v tábore Sinatex, pracovala v Turecku tri mesiace ako krajčírka.
© Amnesty International (Photo: Richard Burton)
“Každý deň som pracovala 12 hodín a zarobila som 500 tureckých lír mesačne,” povedala mi. “Do školy som chodila len tri roky. Neviem čítať ani písať po arabsky ani kurdsky. Keď vyrastiem, chcem byť lekárkou.”
Diana, 14-ročná sýrska Kurdka
Dianina ambícia stať sa lekárkou sa zdá byť nedosiahnuteľná, keď čaká v tábore s mamou a súrodencami. Jej otcovi bol v Nemecku uznaný štatút utečenca. Nevedia však, kedy sa s ním budú môcť zísť. Veľmi jej chýba.
Nedostatok prístupu k formálnemu vzdelávaniu ešte viac zhoršuje monotónny život v tábore a hrozné životné podmienky zbavujú deti ilúzií. Dostávajú sa na mŕtvy bod nielen pokiaľ ide o ich vývoj, ale prispieva to aj k ich mentálnym problémom.
Jeden muž na Samose sa veľmi obáva o svoju dcéru vo veku tínedžerky, ktorá rapídne chudne v dôsledku stresu a zlej kvality jedla. Tínedžer v severnom Grécku sa mi priznal, že rozmýšľal o zmysle života s takými pochmúrnymi vyhliadkami.
Mnohí rodičia považujú vzdelávanie za jednu z tých bolestivejších strát, ktoré musia trpieť. Yusuf, 47-ročný krajčír zo Sýrie, prišiel v Aleppe o nohu a trápi sa na vozíčku v tábore Nea Kavala. Napriek jeho ťažkostiam hovorí, že najbolestivejším následkom vojny je to, že jeho synovia nemohli už šesť rokov chodiť do školy.
© Amnesty International (Photo: Richard Burton)
“Učenie je ako diamant…nikdy ho nemáš dosť.”
47-ročný Yusuf zo Sýrie
Dobrovoľníci odovzdaní svojej práci, ľudia na úteku a mimovládne organizácie robia, čo môžu. Vo všetkých táboroch, ktoré sme navštívili, poskytujú vzdelávacie aktivity, vrátane hodín v materinskom jazyku detí a učia ich aj angličtinu a nemčinu. Má to samozrejme svoje prekážky.
„Pre deti je veľmi ťažké sústrediť sa, lebo do školy nechodili niekoľko rokov,“ vysvetľuje Ali, 30-ročný absolvent anglickej literatúry z Damsku, ktorý učí angličtinu v tábore Nea Kavala. „Zo začiatku neobsedeli ani pár minút.“
Deťom tiež zúfalo chýba bezpečie domova. Mnohé z tých, s ktorými sme sa rozprávali, hovorili o túžbe stretnúť sa so svojimi milovanými, ktorí už žijú v krajinách Európskej únie, pokračovať vo vzdelávaní a niečo v živote dosiahnuť. „Už sme tu 423 dní. Stratili sme nádej, nemáme žiadne vzdelávanie, žiadne školy,“ povedal mi 16-ročný Abdullah zo Sýrie. „Potrebujem šancu ísť do školy.“
16- ročný Abdullah zo Sýrie napísal list lídrom Európy. © Amnesty International (Photo: Richard Burton)
Nevedela som, ako by som ho mohla ubezpečiť. Ale sľúbila som mu, že jeho hlas a jeho odkaz budú vypočuté v nádeji, že lídri budú konať a nenechajú ho ďalej na dne.
Zodpovednosť však nenesie len Grécko samé. Európski lídri doposiaľ zlyhávajú v riešení utečeneckej krízy. Európske vlády by mali využiť všetky dostupné prostriedky na prijatie žiadateľov o azyl z Grécka. Mali by urýchliť presídľovanie do iných krajín, umožniť zjednotenie rozdelených rodín a poskytovať humanitárne a študentské víza na ďalšie cestovanie.
A tak v prvý školský deň v Európe, keď sa deti slovami Shakespearea “plazia ako slimáky neochotne do školy”, stojí za to si pripomenúť, ako veľmi chcú deti na úteku ísť do školy. Hranice sú však pre ne zatvorené. Kým Grécko im dá aspoň nejakú nádej na nejaké vzdelávanie, vyhliadky na dokončenie sú pochmúrne. Ich jasné ambície blednú v zúfalé a vzdialené sny.
Tisícky ľudí na úteku, žiadateľov a žiadateliek o azyl a migrantov a migrantiek sú uväznení v Grécku v ťažkých podmienkach. Kvôli svojvoľnému a diskriminačnému uzavretiu hraníc na ceste západným Balkánom nemajú žiadny prístup k ochrane. Podpíšte petíciu za urýchlené prijatie žiadateľov/iek o azyl z Grécka tu.