Ako dokáže Istanbulský dohovor zachraňovať životy?

Toto sú dôvody, prečo Istanbulský dohovor dokáže zachraňovať životy

Istanbulský dohovor bol vytvorený na to, aby pomáhal v prevencii a boji s domácim násilím a násilím páchaným na ženách. Mal by byť univerzálnym štandardom, pretože má moc zachrániť život miliónom žien a dievčat.

Násilie páchané na ženách, vrátane domáceho násilia, je aj v Európe veľmi rozšíreným javom. Každá piata žena v Európskej únii vo vekovej kategórii od 15 rokov má skúsenosť s nejakou formou fyzického a/alebo sexuálneho násilia zo strany svojho aktuálneho alebo bývalého partnera.

Obmedzenia pohybu počas pandémie COVID-19 spôsobili, že ženy boli vystavené väčšiemu riziku násilia zo strany svojich partnerov alebo iných členov rodiny. Pandémia zároveň odhalila medzery v schopnosti štátov na túto situáciu reagovať.

Dohovor Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a boji proti nim, nazývaný inak aj Istanbulský dohovor, je prelomovou zmluvou, ktorá poskytuje jasnú stratégiu a návod, ako by jednotlivé štáty mali pracovať na tom, aby sa Európa stala regiónom, kde nebude priestor pre rodovo podmienené násilie.

Iróniou je, že Turecko, prvá krajina, ktorá tento dohovor 11. mája 2011 podpísala, od neho v marci 2021 odstúpilo, čo znamená katastrofálne dôsledky v prvom rade pre milióny dievčat a žien, ako aj pre organizácie, ktoré poskytujú životne dôležitú podporu osobám, ktoré prežili sexuálne a domáce násilie.

Zhrňme si v šiestich bodoch, čo dáva Istanbulskému dohovoru moc zachraňovať životy.

1. Istanbulský dohovor je univerzálnym štandardom prevencie a boja proti násiliu na ženách a domácemu násiliu

Demonštrácia za lepšiu implementáciu Istanbulského dohovoru v Turecku (Foto © AFP via Getty Images)

Istanbulský dohovor je najrozsiahlejšou medzinárodnou zmluvou navrhnutou špecificky na boj proti násiliu páchanému na ženách a proti domácemu násiliu. Stanovuje základné normy pre európske národné legislatívy v oblasti prevencie, ochrany a stíhania týchto násilných trestných činov.

Dohovor obsahuje záväzky a kľúč, ako nastaviť ochranné opatrenia a podporné služby, pomocou ktorých štát dokáže reagovať na násilie páchané na ženách a domáce násilie. Patria medzi ne:

  • adekvátny počet krízových centier, ktoré preživším poskytujú útočisko;
  • krízové centrá pre osoby, ktoré prežili znásilnenie;
  • bezplatné linky pomoci, fungujúce v nepretržitej prevádzke;
  • psychologické poradenstvo a lekárska starostlivosť pre osoby, ktoré prežili násilný útok.

Istanbulský dohovor ďalej apeluje na úrady, aby zabezpečovali vzdelávanie o rodovej rovnosti, sexualite a zdravých medziľudských vzťahoch.

Istanbulský dohovor je právne záväzný dokument. To znamená, že štáty, ktoré sú jeho zmluvnými stranami, sú povinné dodržiavať jeho ustanovenia. V celosvetovom meradle ide o tretiu a momentálne aj najkomplexnejšiu dohodu zaoberajúcu sa násilím páchaným na ženách. Predchodcami Istanbulského dohovoru boli: Medziamerický dohovor o prevencii, trestaní a odstraňovaní násilia páchaného na ženách (známy ako Dohovor z Belém do Pará), prijatý v roku 1994, a Protokol africkej Charty ľudských práv a práv národov o právach žien v Afrike, známy tiež pod názvom Maputský protokol, ktorý vstúpil do platnosti v roku 2003.

2. Istanbulský dohovor chráni všetky ženy a dievčatá, bez akejkoľvek diskriminácie

Ženy a LGBTI+ aktivisti protestujú v Istanbule proti rozhodnutiu Turecka odstúpiť od Istanbulského dohovoru (Foto © NurPhoto via Getty Images)

Kľúčovým prvkom Istanbulského dohovoru je to, že na nikoho nezabúda: štátom, ktoré k nemu pristúpia, ukladá povinnosť implementovať jeho ustanovenia bez akejkoľvek diskriminácie.

Právo na ochranu a odškodnenie prináleží podľa tohto dohovoru rovnako lesbám, bisexuálnym, transrodovým ženám a intersexuálnym osobám – ktoré po celej Európe čelia hlboko zakoreneným predsudkom a nepriateľstvu –, ako aj každému človeku, ktorý zažíva domáce násilie.

Dôležitou súčasťou Istanbulského dohovoru sú špecifické ustanovenia pre utečenky a migrantky. Zavádza napríklad možnosť udeliť migrantkám, ktoré prežili domáce násilie, autonómne povolenie na pobyt v prípadoch, keď ich pobytový status závisí od pobytového statusu ich násilníckeho partnera.

Dohovor tiež žiada vlády, aby rodovo podmienené násilie na ženách uznali ako formu prenasledovania v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov a utečeniek z roku 1951 a ako kritérium pri posudzovaní žiadostí o azyl v Európe.

3. Istanbulský dohovor sa zameriava na odbúravanie predsudkov a škodlivých stereotypov

Demonštrantka drží transparent s nápisom „Skutoční muži sú feministi“ na istanbulskom proteste proti rozhodnutiu Turecka odstúpiť od Istanbulského dohovoru (Foto © 2021 SOPA Images)

Násilie na ženách pramení z mocenskej nerovnováhy medzi ženami a mužmi. Myšlienka, že ženy sú podriadené mužom, sa v spoločnostiach udržiava prostredníctvom predsudkov, rodových stereotypov a škodlivých zvykov. Mnohé ženy zažívajú viacnásobnú diskrimináciu na základe rasovej, etnickej či kastovej príslušnosti, veku, zdravotného znevýhodnenia, sexuálnej orientácie, rodovej identity, vierovyznania, rodinného stavu a podobne.

Istanbulský dohovor hovorí jasne: násilie a zneužívanie nemožno ničím ospravedlniť.

Vlády by mali zaviesť preventívne opatrenia na zmenu postojov v spoločnosti, ktorými pomôžu odbúravať rodové normy formované škodlivými stereotypmi a diskriminačnými kultúrnymi vzorcami. Práve ony totiž vedú jednotlivcov a celé spoločnosti k akceptovaniu a ospravedlňovaniu násilia páchaného na ženách.

Istanbulský dohovor vychádza z definície násilia na ženách ako násilia, ktoré je namierené proti žene preto, že je ženou, alebo ktoré neúmerne postihuje ženy. Násilie v domácom prostredí však zažívajú v menšej miere aj muži. Dohovor preto povzbudzuje vlády k tomu, aby uznali aj existenciu tohto násilia a uplatňovali ustanovenia dohovoru na všetky prípady domáceho násilia, bez ohľadu na pohlavie alebo rodovú identitu osoby, ktorá násilie zažíva.

4. Istanbulský dohovor je významný ľudskoprávny nástroj

Solidárne zhromaždenie s ľuďmi, ktorí zažili sexualizované násilie, Košice, 15. júla 2021.

Na návrhu a vypracovaní Istanbulského dohovoru sa podieľalo mnoho štátov a organizácií občianskej spoločnosti vrátane Amnesty International. Viedlo ich k tomu spoločné základné pochopenie, že násilie na ženách je v Európe veľmi rozšírené a práve vyvážený súbor opatrení dokáže poskytnúť preživším z rôznych krajín rovnakú úroveň ochrany. Dohovor zaviedol aj ustanovenia, ktoré presahujú národné rámce a poskytujú preživším dodatočnú úroveň ochrany.

Dohovor bol otvorený na podpisovanie 11. marca 2011. Do platnosti vstúpil 1. augusta 2014.

O dôležitosti Istanbulského dohovoru ako významného ľudskoprávneho nástroja vládne široký konsenzus. Skutočnosť, že k nemu pristúpila veľká väčšina európskych krajín, sa však často prehliada. Istanbulský dohovor podpísalo 40 európskych krajín aj Európska únia ako celok, ratifikovalo ho 34 krajín. Len v roku 2018 dohovor vstúpil do platnosti v deviatich krajinách – na Cypre, v Estónsku, Grécku, Chorvátsku, na Islande, v Luxembursku, Nemecku, Severnom Macedónsku a Švajčiarsku – a v roku 2019 ho ratifikovalo aj Írsko. Zatiaľ poslednou krajinou, ktorá dohovor ratifikovala, sa stalo v júni 2021 Lichtenštajnsko.

Slovensko podpísalo dohovor ešte v roku 2011, čím sa naša krajina zaviazala k jeho následnej ratifikácii. V roku 2020 však Slovensko svoj podpis pod dohovorom stiahlo a NR SR rozhodla, že SR nebude v procese ratifikácie pokračovať.

5. Na Istanbulskom dohovore nie je nič kontroverzné

Žena na verejnom zhromaždení v Dánsku drží transparent s požiadavkou, aby sa právna definícia trestného činu znásilnenia zakladala na neprítomnosti súhlasu (Foto © Jonas Persson)

Istanbulský dohovor neobsahuje žiadnu skrytú agendu, jeho jediným cieľom je bojovať proti násiliu na ženách, dievčatách a domácemu násiliu a predchádzať im.

Dezinformačné kampane o rodových témach (výraze „džender“ či „gender“) a falošné obvinenia od niektorých vlád či záujmových skupín však tvrdia, že dohovor podkopáva ideu „tradičnej rodiny“. Ich snahy vyústili až do toho, že v niektorých krajinách sa dohovor nepodarilo ratifikovať.

Ako príklady môžeme uviesť Slovensko a Maďarsko. V oboch štátoch parlament zamietol iniciatívu ratifikovať dohovor. V Bulharsku ústavný súd rozhodol, že dohovor nie je v zhode s bulharskou ústavou.

V marci 2021 Turecko, prvá krajina, ktorá podpísala a ratifikovala dohovor, oznámilo, že od neho odstupuje. Svoje rozhodnutie zdôvodnilo tvrdením, že dohovor „normalizuje homosexualitu“, čo je nezlučiteľné s rodinnými a spoločenskými hodnotami krajiny. Odstúpenie nadobudlo účinnosť 1. júla 2021. Paradoxom je, že Turecko v čase, keď bol Istanbulský dohovor sprístupnený na podpisovanie, zohralo dôležitú úlohu v mobilizácii ostatných európskych krajín, aby sa k dohovoru pridali.

Bezprecedentnému kroku Turecka predchádzala podobná hrozba v Poľsku, kde premiér podal podnet na preskúmanie ústavnosti dohovoru. V Poľsku sa stále čaká na rozhodnutie ústavného súdu, ako aj na výsledok parlamentného hlasovania o návrhu výzvy adresovanej poľskému prezidentovi, aby Poľsko od Istanbulského dohovoru odstúpilo a namiesto neho vytvorilo nový dohovor o „právach rodiny“.

Istanbulský dohovor sa v rukách záujmových skupín stáva nástrojom na šírenie dezinformácií, ktorými démonizujú rodovú rovnosť a práva žien a LGBTI+ ľudí. Na rozdiel od prekrútených tvrdení vlád týchto krajín, skutočnou hrozbou pre „rodinné hodnoty“ – ktoré si ctí nespočetné množstvo LGBTI+ ľudí –, sú práve páchatelia a páchateľky rodovo podmieneného a domáceho násilia.

V roku 2019 Benátska komisia (poradný orgán Rady Európy) vydala na žiadosť arménskeho ministra spravodlivosti stanovisko hodnotiace ústavné dôsledky ratifikácie Istanbulského dohovoru. Stanovisko poskytuje veľmi užitočnú analýzu, ktorá odhaľuje mnohé mylné predstavy o dohovore.

6. Istanbulský dohovor je nástroj zásadného významu: môže zachrániť životy

Ženy s ochrannými rúškami na proteste, ktorý sa konal 5. augusta 2020 v Istanbule a reagoval na nedávne vraždy žien a rozšírené násilie páchané na ženách (Foto © NurPhoto via Getty Images)

Iniciatívy za práva žien viedli v mnohých krajinách úspešné kampane proti násiliu na ženách, pričom sa opierali o Istanbulský dohovor ako štandard. Iróniou je, že v krajinách, v ktorých sa rozširujú dezinformácie o dohovore, ako napríklad v Turecku a Poľsku, ale aj u nás, sa ľudia zomkli, aby zaň bojovali, predchádzali násiliu páchanému na ženách a zasadzovali sa za rodovú rovnosť.

Výsledkom prijatia dohovoru sú reálne zmeny. Napríklad vo Fínsku sa začala podpora centier a ubytovní pre ľudí, ktorí prežili domáce násilie, vnímať ako zodpovednosť štátu. Dohovor tak zaistil, že tieto centrá môžu ponúkať širšie portfólio služieb a podpory. Fínsko a iné krajiny, ako napríklad Albánsko, Čierna Hora a Srbsko, zriadili celoštátne telefonické linky pomoci v tom istom čase, ako nadobudlo účinnosť ich pristúpenie k dohovoru.

Ďalšie krajiny – Island, Švédsko, Grécko, Chorvátsko, Malta a Dánsko – zreformovali svoje zákony tak, aby bol trestný čin znásilnenia definovaný ako sex bez súhlasu, ako to vyžaduje dohovor. Vo Švédsku po prijatí tohto zákona výrazne stúpol počet odsúdených a v menšej miere aj počet trestných konaní.

Realitou ostáva, že na svete neexistuje krajina, v ktorej by sa násilie na ženách nevyskytovalo. Čaká nás ešte dlhá cesta, kým dosiahneme trvalú zmenu. Avšak vlády, ktoré podpíšu a ratifikujú Istanbulský dohovor, zavádzajú opatrenia na eliminovanie tohto násilia a vysielajú svetu jasný signál, že existuje politická vôľa na ochranu práv žien a ochranu životov.

Topics