„Bol som prvým z Afganistanu, koho na hraniciach vrátili.“

Od Kristin Hulaas Sundeovej

Masihovi z Afganistanu len tesne unikla šanca dostať cez Macedónsku hranicu v Idomeni. Uviazol však v Grécku s tisíckami ďalších.

Masih* (meno nie je skutočné) je 30- ročný mladý muž, oblečený v čiernych nohaviciach a saku. Nepovedali by ste, že už týždne spí pod holým nebom, ale je na ňom vidno únavu a obrovskú frustráciu.

Po dlhej a osamotenej ceste z Afganistanu cez Irán a Turecko sa na gumenom člne dostal na grécky ostrov Lesbos a odtiaľ trajektom do Atén. Do dediny Idomeni pri Macedónsku sa dostal v čase, kedy sa začala uzatvárať hranica najskôr pre ľudí na úteku z Afganistanu, a čoskoro aj pre ostatných.

„Dostal som sa tam 18. februára,“ upresňuje. „Rozdelili nás do skupín – ja som bol v skupine číslo 25. V skupine 24 boli dvaja muži z Afganistanu a tí sa dostali. Mali sme odísť z Grécka, ale potom macedónska polícia prezrela moje dokumenty a stal som sa prvým Afgáncom, ktorého vrátili.“

„Nepovedali prečo – povedali iba „Afgánci, máme tu problém“. Na druhý deň sme protestovali a išli sme sa porozprávať s náčelníkom macedónskej polície. Povedali, že Rakúsko neakceptuje Afgáncov a Srbsko posiela ľudí naspäť. Dúfali sme, že sa hranica po niekoľkých hodinách opäť otvorí.“

Na Masihovi je viditeľná únava, stres a frustrácia zo situácie, v akej sa ocitol. „Každý spí na podlahe v starej odletovej hale. Ja tam nespím – smrdí tam.“ Namiesto toho si vonku vytvoril pre seba prístrešok.
© Amnesty International/Olga Stefatou

Naspäť v Aténach, je tam úplný chaos

Masih a jeho deväť spolucestovateľov sa po ôsmich dňoch v daždi, v blate a v stane spolu s 200 ľuďmi popri tisícov ďalších, vzdali. Povedali, že potom čo polícia donútila ľudí z Afganistanu, aby sa vrátili do Atén, každý z nich zaplatil vodičovi autobusu 15 eur, aby ich tam zaviezol z ich slobodnej vôle.

„Ale autobus sa nehýbal,“ vysvetľuje. „A keď polícia doviezla autobusy, ktoré nás mali prepraviť zadarmo, vodič nám naše peniaze nevrátil. Povedal som to polícii, ale tí nespravili nič. Rovno nás odviezli sem.“

Tým miestom je Elliniko, bývalé medzinárodné letisko v Aténach, ktoré je vtesnané medzi rušnú diaľnicu a pláž na okraji mesta. Po uzavretí hranice sa z neho stal provizórny tábor pre ľudí na úteku z Afganistanu. Zhrdzavené staré tabule stále ukazujú „medzinárodné“ a „domáce“ odchody. Ale v tento moment nikto z týchto ľudí nejde nikam.

„Je tu úplný chaos – nič tu nie je,“ hovorí Masih. „Každý spí na podlahe v špinavej odletovej hale. Nemáme ani základné veci. Je tu toaleta, ale je špinavá. Podľa mňa je tu teraz okolo tisíc ľudí. Po príchode mi dali číslo vyššie ako 1500.“

Neskôr nám grécka úradníčka povedal, že sa tam nachádza viac ako 4000 ľudí. Sú rozdelení medzi bývalé letisko a dva bývalé olympijské štadióny – futbalový a hokejový. Hovorí, že sa veľmi snažia, dobrovoľníci a dobrovoľníčky rozdávajú jedlo a ostatné potrebné veci, ale nestačí to.

„Nie je to žiadny priestor pre rodiny – všetci sú zmiešaní. Nespím tu – smrdí tu,“ hovorí Masih. Namiesto toho si spravil provizórny prístrešok pre seba vonku, kde spí s priateľom. Spacák mu ukradli pred pár dňami. „Mám nejaké deky,“ dodáva.

Taliban sa mu vyhrážal

Masih v dokonalej angličtine rozpráva, že z Afganistanu odišiel potom, čo sa mu Taliban vyhrážal, pretože pracoval pre niekoľko medzinárodných organizácií. Ukázal nám odporúčania od OSN aj NATO.

Masih pochádza z Ghazni, mesta na východe Afganistanu. V Kábule žil od roku 2002 a po prvej vyhrážke sa rozhodol opustiť svoju prácu. Keď sa mu opäť vyhrážali, zaplatil prevádzačovi 2500 dolárov, aby ho dostal do Grécka.

„Keď som odchádzal, hranice boli otvorené a myslel som si, že môžem jednoducho cestovať. Chcel som ísť do Nemecka, pretože tam môžem požiadať o azyl.“

Po troch týždňoch sa nalodil na gumený čln smerom na ostrov Lesbos. „Turecká pobrežná stráž sa nás snažila zastaviť tak, že na nás striekali vodu,“ hovorí. „Spolu nás bolo 33 – boli tam ženy, aj deti. Každému bola zima a všetci sme boli mokrí.“

„Grécka pobrežná stráž nás presunula na väčšiu loď.“ Po tom, čo im na ostrove vzali odtlačky prstov, im úradníci dali 30-dňové registračné povolenie. „Povedali, že môžeme jednoducho prejsť cez hranice.“

Uviazol v Grécku a má len obmedzený počet možností

Po ľudí zo Sýrie tvoria ľudia z Afganistanu najvyšší počet ľudí, ktorí prichádzajú do Grécka. UNHCR uvádza, že 80% z nich utieklo pred konfliktom a násilím.

Ale zatiaľ čo ľudia zo Sýrie a Iraku (odkiaľ do Grécka prichádza tretí najväčší počet ľudí) môžu v krajine zostať až 6 mesiacov a rozhodnúť sa čo ďalej, ľudia z Afganistanu a ostatných národností majú na to iba 30 dní. A na rozdiel od ľudí zo Sýrie či Iraku nespadajú ľudia z Afganistanu do programu relokácie do ďalších európskych krajín.

Iba ľudia tých národností, ktorých žiadosti o azyl v EÚ sú úspešné na 75% a viac spadajú pod relokácie. V súčasnosti úspešnosť žiadostí o azyl ľudí afgánskej národnosti dosahuje len 57%.

Mnohí, ktorých sme stretli, vrátane Masiho toto považujú za nespravodlivé. Poukazujú na to, že vojna v Afganistane trvá už desaťročia a že aj oni a ony potrebujú ochranu.

Masih vie, že tu uviazol. Nenávidí to, a nerozumie tomu, prečo má zrazu len tak málo možností. „Nechápem, prečo Európa uzavrela hranice. Povedali, že väčšina ľudí na úteku má finančné problémy – môžu predsa každého skontrolovať a ak to je pravda, tak ho deportovať. Ale teraz tu čaká množstvo ľudí.“

Podľa údajov z 13. marca 2016 sa v Grécku nachádza uviaznutých viac ako 44 tisíc ľudí. Každým dňom prichádzajú tisícky ďalších. Kvôli obmedzenej oficiálnej organizácii a podpore hrozí, že situácia v provizórnych táboroch po celej krajine sa môže rapídne zhoršiť.

„Teraz kolujú chýry, že čoskoro [vláda] oznámi, či môžu ľudia z Afganistanu cestovať,“ vysvetľuje Masih, ktorý sleduje najnovšie správy na svojom telefóne. „Čakám, kedy oznámia rozhodnutie. Všetci sú veľmi nahnevaní, pretože nevieme čo sa stane.“

„Ak hranicu neotvoria, požiadam o azyl tu, v Grécku. Nechcem ísť naspäť, nie je to bezpečné.“