Grécko: Ľudia na úteku na ostrovoch nevedia, čo ich čaká

Na gréckych ostrovoch uviazlo takmer 8 500 ľudí na úteku, žiadateľov/iek o azyl a migrantov/iek. Sú to tí, ktorí prišli až po 20. marci, keď vstúpila do platnosti dohoda medzi EÚ a Tureckom. Mnohí sa obávajú bezprostredne hroziaceho návratu do Turecka, kde sa násobia obavy ohľadom ich bezpečnosti. Väčšina z nich rýchlo chradne kvôli hrozným životným podmienkam, ktoré sprevádzajú extrémne pomalý a nejasný azylový proces.

Za podpísaním dohody medzi EÚ a Tureckom bola domnienka, že Turecko je bezpečnou krajinou, do ktorej môžu byť ľudia na úteku či žiadateli/ľky o azyl navrátení. Výskum Amnesty International však ukázal, že koncom roka 2015 a začiatkom roka 2016 boli ľudia na úteku a žiadatelia/ľky o azyl posielaní z Turecka späť do konfliktov v Afganistane, Iraku a v Sýrii. Ochrana, ktorú Turecko poskytuje ľuďom zo Sýrie je hlboko pod medzinárodnými štandardami, a pri ľuďoch z iných národov nedosahuje ani len na rovnakú úroveň.

Táto fotogaléria zobrazuje len malú časť zo stoviek rodín a jednotlivcov, ktorí v súčasnosti uviazli najmä na ostrove Chios.

Zabráňme núteným návratom ľudí na úteku do Turecka, kde im hrozí porušovanie ľudských práv!

Podmienky v Dipethe a v iných táboroch na Chiose sú tvrdé. Ľudia na úteku spia na zemi a sú vystavení horúčavám aj dažďu. Napriek úsiliu dobrovoľníkov tam nie je dostatok jedla a hygienické podmienky sú hrozné.

Väčšina z ľudí, ktorí uviazli na gréckych ostrovoch sú celé rodiny, vrátane mnohých matiek s deťmi. Napriek úbohým podmienkam je často ich najväčšou starosťou nedostatok informácií. Vybavovanie žiadostí o azyl je veľmi pomalé, šíria sa fámy, čo v ľuďoch na úteku vyvoláva strach o svoju budúcnosť.

Tieto deti budú dnes na Chiose a iných gréckych ostrovoch opäť spať na zemi. Ale aspoň sú so svojimi rodinami. Iné deti sa samé potulujú po uliciach Chiosu, bez ochrany a vystavené všetkým možným nebezpečenstvám. Deti tvoria podľa OSN takmer 40% ľudí na úteku a migrantov/tiek v Grécku.

31-ročný Hani zo Sýrie prišiel na Chios 20. marca, v deň keď vstúpila do platnosti dohoda medzi EÚ a Turecko. Uviazol na Chiose a spí na zemi spolu s ostatnými rodinami v neformálnom tábore v Diphete. Jeho rodina je v Sýrii. „Každý deň im telefonujem a zisťujem, či sú nažive,” povedal.

Hani študoval v Sýrii ekonómiu a sníval o dokončení magisterského štúdia v Európe. Je vďačný za solidaritu gréckych ľudí, ale hovorí, že jeho srdce zviera strach z núteného navrátenia do Turecka.

Afganská novinárka “Shirin” (meno bolo zmenené) rozpráva o tom, ako ju postrelil Taliban. Utiekla z vlastnej krajiny za bezpečím, ale teraz žije v neustálom strachu v zanedbanom utečeneckom tábore v Grécku. „Ani tu sa necítim bezpečne. Tak veľmi sa bojím, že v noci nikdy nevychádzam z izby,” povedala a spomenula mnohé prípady slovného a sexuálneho obťažovania utečeniek na gréckych ostrovoch.

Ahmad pracoval v Sýrii ako inžinier. Spolu s otcom z krajiny utiekli pred vojnou a pred niekoľkými mesiacmi prišli cez Turecko do Grécka. Ich úzkosť dramaticky narastá. Nemajú dostatok informácií a azylový proces sa vlečie slimačou rýchlosťou.

Ahmad a jeho rodina večerajú počas Ramadánu. Po viac ako dvoch mesiacoch na ostrove Chios sa snažia zostať optimistickí. Vojna v Sýrii rozbila ich budúcnosť na trosky. Ahmed dúfa, že aspoň jeho deti budú môcť pokračovať v štúdiu v bezpečí v Európe. Pomyslenie na návrat do Turecka mu spôsobuje zimomriavky. Jeho sestru s rodinou v januári tohto roka turecká polícia nútene navrátila do Sýrie. Jeho deti zažili v Turecku útoky miestnych za to, že pochádzajú zo Sýrie.

Mohamed má 78 rokov a v Sýrii bol učiteľom angličtiny. Spolu s manželkou nasledovali zvyšok rodiny na riskantnej ceste do Európy. Rodinu sa v súčasnej situácii snažia podporovať ako len môžu.

Stany na pláži pri tábore Souda na ostrove Chios. Ľudia na úteku žijú v takýchto táboroch mesiace, kým čakajú na výsledky azylového procesu. Medzitým čelia hrozbe navrátenia do Turecka.

Zriedkavá možnosť pre Ahmada a jeho rodinu relaxovať pri mori. Neistota a obavy o budúcnosť spojené so zlými životnými podmienkami robia z ich každodenného života boj. Ahmadova tvár sa vždy rozžiari, keď rozpráva o svojich deťoch, 8-ročnej Razan, 12-ročnom Osamovi a 10-ročnom Yamanovi.

Muži večerajúci pri utečeneckom tábore Souda na Chiose. Miestni a zahraniční dobrovoľníci im poskytujú jedlo, ale ich zásoby sa míňajú. Táto solidarita je v ostrom kontraste k snahe EÚ zatvoriť pred ľuďmi na úteku svoje dvere v čase, keď najviac potrebujú pomoc.