Izraelský apartheid proti palestínskej populácii (Tlačová správa Amnesty International)

Amnesty International dnes vydala výskumnú správu s názvom Izraelský apartheid proti palestínskej populácii: Krutý režim nadvlády je zločinom proti ľudskosti. Správa odhaľuje, ako Izrael uplatňuje režim útlaku a nadvlády nad palestínskym obyvateľstvom na všetkých územiach, kde rozhoduje o ich právach, čo zahŕňa Palestínčanky a Palestínčanov žijúcich v Izraeli, na Okupovaných palestínskych územiach (OPÚ), ako aj vysídlených ľudí, ktorí žijú ako utečenci a utečenky v iných krajinách. V tlačovej správe aj výskumnej správe nájdete:

  • čo je apartheid a ako AI dospela k záverom, že Izrael pácha na celom území medzi Stredozemným morom a riekou Jordán zločin apartheidu proti palestínskej populácii;
  • konkrétne príklady útlaku proti palestínskej populácii, pričom kladieme dôraz na nezákonné zabíjanie, nútené vysťahovanie, konfiškovanie majetku, drakonické obmedzovanie pohybu a celkové podradné postavenie v právnych systémoch, ktoré voči nim Izrael uplatňuje a upiera im tak možnosť pracovať a žiť ako plnohodnotní obyvatelia a obyvateľky krajiny;
  • aké kroky navrhuje AI podniknúť izraelskej vláde a aké očakávania má od medzinárodného spoločenstva.

TLAČOVÁ SPRÁVA
1. februára 2022, 9:55 hod

Amnesty International dnes vydala prelomovú výskumnú správu, v ktorej izraelské štátne orgány vyzýva, aby niesli zodpovednosť za zločin apartheidu, ktorý páchajú proti palestínskej populácii. Obsiahly 182-stranový dokument s názvom Izraelský apartheid proti palestínskej populácii: Krutý režim nadvlády je zločinom proti ľudskosti podrobne opisuje, ako Izrael uplatňuje režim útlaku a nadvlády nad palestínskym obyvateľstvom na všetkých územiach, kde rozhoduje o ich právach, čo zahŕňa Palestínčanky a Palestínčanov žijúcich v Izraeli, na Okupovaných palestínskych územiach (OPÚ), ako aj vysídlených ľudí, ktorí žijú ako utečenci a utečenky v iných krajinách.

Správa Amnesty International dokumentuje, ako rozsiahle zaberanie palestínskych území a majetku, nezákonné zabíjanie, nútené vysídľovanie, drakonické obmedzovanie pohybu a upieranie možnosti získať štátne občianstvo a národnosť spolu vytvárajú režim, ktorý podľa medzinárodného práva možno označiť ako apartheid. Izrael tento režim udržiava porušovaním ľudských práv, ktoré podľa zistení Amnesty International zodpovedá apartheidu ako zločinu proti ľudskosti definovanému v Rímskom štatúte Medzinárodného trestného súdu (ďalej len „Rímsky štatút“) a Medzinárodnom dohovore o potláčaní a trestaní zločinu apartheidu (ďalej len „Dohovor o trestaní apartheidu“).

Amnesty International vyzýva Medzinárodný trestný súd (ICC), aby v prebiehajúcom vyšetrovaní zločinov na OPÚ preskúmal, či na týchto okupovaných územiach dochádza k zločinu apartheidu. Amnesty International zároveň vyzýva všetky štáty, aby využili univerzálnu jurisdikciu a pomohli priviesť páchateľov zločinov tejto politiky pred súd.

„Naša správa odhaľuje skutočný rozsah izraelského režimu apartheidu. Štát zaobchádza s palestínskym obyvateľstvom ako s podradnou rasovou skupinou, ktorú systematicky oberá o práva – či už ide o ľudí, ktorí žijú v Gaze, východnom Jeruzaleme, Hebrone, alebo priamo na území Izraela. Na základe našich zistení sme došli k záverom, že kruté politiky segregácie, vylúčenia a vyvlastňovania na všetkých územiach pod izraelskou kontrolou vykazujú jasné charakteristiky apartheidu. Medzinárodné spoločenstvo je povinné konať,“ povedala pri príležitosti vydania výskumnej správy generálna tajomníčka Amnesty International, Agnès Callamard.

„Systém postavený na inštitucionálnom rasizme a dlhodobom útlaku miliónov ľudí nie je možné nijako ospravedlniť. Apartheid nemá v našom svete miesto. Krajiny, ktoré sa rozhodnú Izraelu udeliť výnimku z tohto pravidla, sa ocitnú na nesprávnej strane histórie.

Vlády, ktoré pokračujú v dodávkach zbraní do Izraela či chránia krajinu pred zodpovednosťou, ktorú by voči nej mohla vyvodiť OSN, tak podporujú režim apartheidu. Tieto štáty podkopávajú medzinárodný právny poriadok a zhoršujú utrpenie Palestínčanov a Palestínčaniek. Medzinárodné spoločenstvo musí čeliť realite: Izrael praktizuje apartheid. Našou spoločnou povinnosťou je využiť všetky možnosti na dosiahnutie spravodlivosti vrátane tých, ktoré sme doteraz tak hanebne ignorovali,“ doplnil riaditeľ Amnesty International Slovensko, Rado Sloboda.

Zistenia Amnesty International nadväzujú na ohromnú prácu palestínskych, izraelských a medzinárodných mimovládnych organizácií, ktoré na opis situácie v Izraeli a/alebo na OPÚ čoraz viac aplikujú rámec apartheidu.

Identifikácia apartheidu

Režim apartheidu je inštitucionalizovaný systém útlaku a nadvlády jednej rasovej skupiny nad druhou. Ide o závažné porušenie ľudských práv, ktoré je zakázané medzinárodným právom. Amnesty International vykonala v téme rozsiahly výskum a právnu analýzu, ktoré sme konzultovali s externými expertkami a expertmi. Naše zistenia dokazujú, že Izraelská vláda uplatňuje takýto režim proti Palestínčanom a Palestínčankám prostredníctvom zákonov, politík a praktických opatrení, ktorými dlhodobo udržiava ich diskrimináciu a útlak.

Medzinárodné trestné právo definuje „apartheid ako zločin proti ľudskosti“ na základe prítomnosti špecifického nezákonného konania, ku ktorému dochádza v systéme útlaku a nadvlády s úmyslom zachovať status quo. Takéto konanie je špecifikované v Dohovore o trestaní apartheidu a Rímskom štatúte a zahŕňa nezákonné zabíjanie, mučenie, nútené vysídľovanie a upieranie základných práv a slobôd.

Amnesty International zaznamenala, že k zločinom popísaným v Dohovore o trestaní apartheidu a Rímskom štatúte dochádza na všetkých územiach pod kontrolou Izraela, hoci na OPÚ sú násilnejšie a častejšie než v Izraeli.

Izraelské štátne orgány prijímajú početné opatrenia, ktorými úmyselne upierajú Palestínčankám a Palestínčanom základné práva a slobody. Tieto opatrenia zahŕňajú drakonické obmedzenia pohybu na OPÚ, chronické diskriminačné podfinancovanie palestínskych komunít v Izraeli a upieranie práva na návrat utečencom a utečenkám. Výskum Amnesty International tiež dokumentuje nútené vysídľovanie, administratívne zadržiavanie, mučenie a nezákonné zabíjanie na OPÚ i v Izraeli.

Nezákonné zabíjanie palestínskych demonštrantov a demonštrantiek patrí k najzreteľnejším ukážkam nezákonného konania, ktoré izraelské štátne zložky využívajú na zachovanie statusu quo. Od roku 2018 sa ľudia v pásme Gazy zhromažďovali na pravidelných protestoch pri hraničnej zóne vymedzenej Izraelom, kde týždeň čo týždeň skandovali heslá za právo utečencov a utečeniek na návrat do vlasti a za ukončenie blokády pásma Gazy. Najvyšší štátni predstavitelia a predstaviteľky Izraela ešte pred začiatkom protestov upozornili, že každá Palestínčanka a každý Palestínčan, ktorí sa priblížia k hraničnému plotu, budú zastrelení. Do konca roka 2019 izraelská armáda počas týchto protestov zabila 214 civilistov a civilistiek vrátane 46 detí.

Izraelské ozbrojené zložky nezákonne usmrtili tisíce palestínskych civilistov a civilistiek. Vo svetle týchto okolností Amnesty International vyzýva medzinárodné spoločenstvo na zavedenie komplexného zbrojného embarga proti Izraelu. Embargo by sa malo vzťahovať na všetky zbrane a muníciu, ako aj na výstroj ozbrojených zložiek a iné vybavenie orgánov presadzovania práva. Bezpečnostná rada OSN by však okrem zbrojného embarga mala zaviesť aj cielené sankcie, ako napríklad zmrazenie majetku izraelských predstaviteľov a predstaviteliek, ktorí a ktoré sa v najväčšej miere podieľajú na zločine apartheidu.

Štát k palestínskej populácii pristupuje ako k populačnej hrozbe

Od svojho založenia v roku 1948 v Palestíne štát Izrael realizoval politiku s cieľom vytvoriť a následne udržiavať židovskú demografickú väčšinu. Súčasťou opatrení na dosiahnutie tohto cieľa bola aj maximalizácia kontroly nad pôdou a prírodnými zdrojmi. V roku 1967 Izrael rozšíril túto politiku na územie Západného brehu Jordánu (ďalej len „Západný breh“) a pásmo Gazy. Do dnešného dňa Izrael spravuje všetky územia pod svojou kontrolou tak, aby zabezpečil prosperovanie židovským občanom a občiankam Izraela na úkor palestínskej populácie a s vylúčením palestínskych utečencov a utečeniek.

Amnesty International uznáva, že Židia, rovnako ako Palestínčania, si nárokujú právo na sebaurčenie. Organizácia zároveň nespochybňuje snahu Izraela byť domovom pre Židovky a Židov, pričom fakt, že Izrael sa definuje ako „židovský štát“, sám osebe neznamená, že jeho zámerom sú útlak a nadvláda.

Správa Amnesty International však dokazuje, že izraelské vlády jedna po druhej považovali a stále považujú palestínsku populáciu za populačnú hrozbu. Štát dlhodobo uplatňuje proti Palestínčankám a Palestínčanom opatrenia na kontrolu a znižovanie ich prítomnosti v Izraeli a na Okupovaných palestínskych územiach. Tieto demografické ciele dobre ilustrujú aj oficiálne plány na „judaizáciu“ území Izraela a Západného brehu vrátane východného Jeruzalema. Realizácia týchto plánov vystavuje tisíce Palestínčaniek a Palestínčanov riziku núteného vysídlenia.

Útlak bez hraníc

Súčasnému rozdeleniu palestínskych komunít a ich segregácii od židovskej populácie predchádzalo niekoľko historických udalostí. Tými najvýraznejšími boli vojny v rokoch 1947 – 1949 a v roku 1967, okupácia a zavedenie vojenskej nadvlády Izraela na OPÚ a vytvorenie oddelených právnych a administratívnych režimov na území pod izraelskou kontrolou. Palestínska populácia je geograficky a politicky roztrieštená a zažíva odlišnú mieru diskriminácie v závislosti od statusu a lokality, ktorú obýva.

Palestínčanky a Palestínčania žijúci v Izraeli v súčasnosti požívajú väčšie práva a slobody ako tí, ktorí žijú na OPÚ. Životná skúsenosť ľudí v pásme Gazy sa zároveň veľmi líši od toho, ako žijú Palestínčania a Palestínčanky na Západnom brehu. Výskum Amnesty International však preukázal, že aj napriek rozdielom čelí celá palestínska populácia systematickému útlaku. Izraelské štátne orgány sledujú na všetkých územiach rovnaký cieľ: uprednostniť židovskú populáciu pri distribúcii pozemkov a zdrojov a minimalizovať prítomnosť palestínskej populácie obmedzovaním pobytu i pohybu.

Amnesty International na viacerých príkladoch dokazuje, že izraelské štátne orgány pristupujú k Palestínčanom a Palestínčankám ako k príslušníkom a príslušníčkam podradenej rasovej skupiny, ktorú definuje ich nežidovský, arabský status. Táto rasová diskriminácia je zakotvená v zákonoch, ktoré sa týkajú Palestínčaniek a Palestínčanov na OPÚ, ako aj v Izraeli.

Palestínskym občanom a občiankam Izraela štát upiera právo na národnosť, od čoho sa odvíja ich odlišné právne postavenie v porovnaní so židovskými občanmi a občiankami.

Na Západnom brehu a v pásme Gazy izraelská vláda od roku 1967 spravuje registre obyvateľstva, avšak Palestínčanky a Palestínčania žijúci na týchto územiach nemajú izraelské občianstvo. Väčšina z nich je považovaná za ľudí bez štátnej príslušnosti a zákon im ukladá povinnosť nechať si vystaviť doklad totožnosti od izraelskej armády, aby mohli žiť a pracovať na Okupovaných palestínskych územiach.

Izrael zároveň hrubo porušuje medzinárodné ľudskoprávne normy v oblasti ochrany práv utečencov. Ľuďom, ktorí boli vysídlení a ušli z Palestíny počas vojen v rokoch 1947 – 1949 a 1967, a ich potomkom Izrael dodnes upiera právo na návrat do miest svojho pôvodného bydliska. Milióny ľudí tak natrvalo ponecháva vo vzduchoprázdne spôsobenom núteným vysídlením.

Palestínčanky a Palestínčania žijúci v anektovanom východnom Jeruzaleme nemajú izraelské občianstvo, ale iba trvalý pobyt v meste. Tento štatút je pritom trvalý iba svojím názvom. Ministerstvo vnútra odňalo od roku 1967 trvalý pobyt v Jeruzalem viac ako 14-tisíc Palestínčankám a Palestínčanom, ktorých následne nútene vysťahovali.

Občania a občianky druhej kategórie

Napriek tomu, že 21 % populácie Izraela tvoria jeho palestínski občania a občianky, vláda neváha prijímať zákony, ktoré ich otvorene diskriminujú. V roku 2018 táto diskriminácia vyústila až do prijatia ústavného zákona, ktorý po prvý raz zakotvil v ústave definíciu Izraela výlučne ako „národného židovského štátu“. Tento zákon zároveň podporuje stavbu židovských sídel a arabčinu obral o štatút úradného jazyka.

Správa Amnesty International dokumentuje aj skutočnosť, že Palestínčania a Palestínčanky si v dôsledku rasistického konfiškovania pôdy a spleti rasistických zákonov o prideľovaní pôdy, zonácii a územnom plánovaní de facto nemôžu prenajímať pozemky na 80 % územia vo vlastníctve štátu.

Dôsledky politiky zámerného vylúčenia palestínskeho obyvateľstva z územného plánovania a výstavby sú jasne viditeľné napríklad v negevskej/nakabskej oblasti na juhu Izraela. Od roku 1948 prijali izraelské úrady rôzne opatrenia s cieľom „judaizovať“ Negev/Nakab. Tieto opatrenia zahŕňali vyhlásenie rozsiahlych území za prírodné rezervácie alebo vojenské výcvikové zóny, ako aj stanovenie cieľov na zvyšovanie stavu židovskej populácie v oblasti. To malo devastačné dôsledky pre desaťtisíce miestnych palestínskych beduínov a beduínok. Pre Izrael tak oficiálne prestalo existovať viac ako 35 beduínskych dedín, domov pre približne 68-tisíc ľudí, ktorých odstrihli od dodávky elektriny a vody a ich domy opakovane určili na demoláciu. Obyvatelia a obyvateľky týchto dedín prišli v dôsledku neregistrovaného bydliska o možnosť plnohodnotne participovať na verejnom a politickom živote, nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti ani vzdelávaniu. Mnohých ľudí tieto podmienky donútili opustiť svoje domovy, čo predstavuje nútené vysídlenie.

Desaťročia úmyselne nerovného zaobchádzania ponechali palestínskych občanov a občianky Izraela v permanentnej ekonomickej nevýhode oproti ich židovským spoluobčanom a spoluobčiankam. Tento rozdiel ďalej prehlbuje otvorene diskriminačná alokácia štátnych zdrojov. Jedným z najnovších príkladov je prerozdelenie prostriedkov štátnej pomoci počas pandémie COVID-19, z ktorej len 1,7 % bolo pridelených zastupiteľstvám palestínskych obcí.

Vyvlastňovanie majetku

Vyvlastňovanie majetku Palestínčanov a Palestínčaniek a ich vysídľovanie je kľúčovým pilierom izraelského režimu apartheidu. Od svojho založenia izraelský štát krutým spôsobom obral Palestínčanky a Palestínčanov o pôdu obrovskej rozlohy. Nespočetné zákony a nariadenia, ktoré štát dodnes uplatňuje, nútia palestínsku populáciu žiť v malých enklávach. Od roku 1948 Izrael zdemoloval tisíce palestínskych domov a ďalších nehnuteľností naprieč všetkými územiami vo svojej jurisdikcii a pod svojou kontrolou.

Podobne ako palestínska populácia v Negeve/Nakabe, aj vo východnom Jeruzaleme a v zóne C na OPÚ žijú Palestínčania a Palestínčanky pod úplnou izraelskou kontrolou. Izraelské úrady im odmietajú vydávať stavebné povolenia, čím ich nútia stavať načierno a následne im takéto domy a ďalšie budovy zas a znova búrajú.

Kontinuálne rozširovanie ilegálnych izraelských sídel (tzv. osád) na OPÚ situáciu ešte zhoršuje. Osídľovanie okupovaných území je vládnou politikou Izraela od roku 1967. Židovské osídlenie dnes zaberá až 10 % územia Západného brehu, zatiaľ čo vo východnom Jeruzaleme od roku 1967 do roku 2017 štát vyvlastnil zhruba 38 % z celkovej rozlohy palestínskych pozemkov.

Palestínske štvrte vo východnom Jeruzaleme sú častým terčom útokov osadníckych organizácií, ktoré sa s plnou podporou izraelskej vlády usilujú vyhnať palestínske rodiny a odovzdať ich domy židovským osadníkom. V jednej z týchto štvrtí, Šejch Džarrah, od mája minulého roka pravidelne prebiehali protesty proti nútenému vysťahovaniu rodín, ktoré s nasadením zápasia o svoje domovy, zatiaľ čo čelia žalobám osadníckych organizácií.

Drakonické obmedzovanie pohybu

Od polovice deväťdesiatych rokov 20. storočia Izrael čoraz striktnejšie obmedzuje pohyb palestínskej populácie na OPÚ. Na Západnom brehu vytvoril sieť vojenských stanovíšť, cestných uzáver, plotov a ďalších stavebných prekážok. Viac ako 700 km dlhý múr, v ktorého budovaní Izrael stále pokračuje, izoluje od seba jednotlivé palestínske komunity. K izolácii niektorých z nich ďalej prispieva vyhlásenie ich územia za „vojenskú zónu“. Palestínčania a Palestínčanky žijúce na týchto okupovaných územiach potrebujú získať celú sériu povolení zakaždým, keď chcú opustiť bezprostredné okolie svojho bydliska alebo sa doň vrátiť. Ich možnosti vstúpiť na územie Izraela či vycestovať do zahraničia sú veľmi obmedzené.

V pásme Gazy žijú viac ako 2 milióny Palestínčaniek a Palestínčanov pod izraelskou blokádou, ktorá spôsobila humanitárnu krízu. Pre týchto ľudí je takmer nemožné vycestovať do zahraničia alebo na ostatné palestínske územia a Izrael ich tak de facto izoluje od zvyšku sveta.

„Ťažkosti, ktorým Palestínčania a Palestínčanky čelia pri pohybe v rámci OPÚ, cestovaní mimo OPÚ a návrate domov, im neustále pripomínajú vlastnú bezmocnosť. Každý pohyb im musí schváliť izraelská armáda a aj tie najjednoduchšie každodenné povinnosti si v ich prípade vyžadujú kľučkovanie cez nástrahy násilnej kontroly.

Systém povolení, ktorý funguje na OPÚ, dokonale charakterizuje bezohľadnú izraelskú diskrimináciu palestínskej populácie. Zatiaľ čo Palestínčanky a Palestínčania zostávajú uväznení pod blokádou alebo celé hodiny viaznu na kontrolných stanovištiach a čakajú na schválenie stále nových povolení, občania a občianky Izraela – vrátane osadníkov a osadníčok z okupovaných území – sa môžu pohybovať slobodne, ako sa im zachce,“ povedala Agnès Callamard.

Amnesty International preskúmala všetky bezpečnostné dôvody, ktorými Izrael ospravedlňuje svoje zaobchádzanie s Palestínčanmi a Palestínčankami. Podľa našich zistení síce niektoré z opatrení mohli byť navrhnuté v záujme bezpečnosti, avšak v praxi sa vykonávajú hrubo neprimeraným a diskriminačným spôsobom, ktorý je v rozpore s medzinárodným právom. Ďalšie opatrenia nemajú absolútne žiadne rozumné opodstatnenie z hľadiska bezpečnosti a je zjavné, že boli prijaté so zámerom utláčať a ovládať palestínsku populáciu.

Ako ďalej

Amnesty International navrhuje viacero špecifických krokov, prostredníctvom ktorých by izraelské orgány mohli skoncovať s režimom apartheidu a diskrimináciou, segregáciou a útlakom, ktorými ho udržiavajú.

Organizácia v prvom rade vyzýva na zastavenie krutých praktík búrania domov a núteného vysťahovania. Izrael musí zrovnoprávniť všetkých Palestínčanov a Palestínčanky v Izraeli aj na OPÚ a chrániť a dodržiavať ich práva rovnako ako práva židovského obyvateľstva tak, ako to vyplýva z medzinárodného práva v oblasti ľudských práv a medzinárodného humanitárneho práva. Palestínskym utečencom a utečenkám a ich potomkom musí Izrael umožniť návrat do miest, kde pôvodne žili ich rodiny. Obetiam porušovania ľudských práv a zločinov proti ľudskosti musí štát poskytnúť odškodnenie v plnom rozsahu.

Rozsah a závažnosť porušovania ľudských práv, ktoré Amnesty International zdokumentovala vo svojej výskumnej správe, by mali byť zároveň výzvou pre medzinárodné spoločenstvo. Všetky štáty by mali radikálne zmeniť svoj prístup k ľudskoprávnej kríze v Izraeli a na OPÚ.

Amnesty International pripomína všetkým štátom, že v zmysle medzinárodného práva si môžu uplatniť univerzálnu jurisdikciu nad osobami dôvodne podozrivými zo spáchania zločinu apartheidu. Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru o trestaní apartheidu, sú dokonca povinné tak urobiť.

„Medzinárodné reakcie na izraelskú politiku apartheidu sa už viac nesmú obmedzovať na mdlé odsudzovanie a nejednoznačné stanoviská. Palestínčania a Palestínčanky a izraelskí Židia a Židovky sa nedostanú z bludného kruhu násilia bez toho, aby sme riešili skutočné príčiny tohto problému. Toto násilie už zničilo príliš mnoho životov. Izrael musí skoncovať s režimom apartheidu a začať pristupovať k Palestínčanom a Palestínčankám ako k ľudským bytostiam s rovnakými právami a dôstojnosťou. Kým nedôjde k tejto zmene, všetci ľudia, ktorých domov leží medzi Stredozemným morom a riekou Jordán môžu o mieri a bezpečnosti iba snívať,“ doplnil riaditeľ Amnesty Slovensko Rado Sloboda.

KONIEC

Výskumy ako tento by sme nemohli realizovať bez pravidelnej podpory ľudí, ako ste vy. Ďakujeme za každý podpis petície, zdieľanie či drobný pravidelný príspevok. Vaša podpora nám pomáha brániť ľudské práva pre všetkých.