Máme právo kričať za práva!

Právo na zhromažďovanie a protest sú ľudské práva a štátne inštitúcie majú povinnosť tieto práva chrániť. Vlády na celom svete však čoraz častejšie siahajú po represívnych nástrojoch na umlčanie pokojných protestujúcich. Sledujeme zavádzanie právnych predpisov, ktoré právo na protest nelegitímne obmedzujú. Účastníci a účastníčky protestov čelia stigmatizácii, neraz ich dokonca zatýkajú a väznia na základe obvinení z terorizmu a ďalších vykonštruovaných obvinení. Ženy a LGBTI+ ľudia zažívajú rodovo podmienené násilie či iné prejavy nenávisti zo strany ozbrojených zložiek. Od začiatku roka 2000 Amnesty dokumentuje militarizáciu zásahov štátnych zložiek proti pokojným protestom vrátane nasadzovania vojenského vybavenia a personálu. Bezpečnostné zložky stále častejšie zneužívajú tzv. menej smrtiace zbrane, ako sú obušky, slzotvorný plyn, omračujúce granáty, vodné delá a pogumované projektily.

V Amnesty International hovoríme, že už stačilo, a spúšťame kampaň Máme právo kričať za práva (pôvodný názov: Protect the Protest). Pridajte sa k nám!

Prečo žiadame ochranu práva na protest?

Pokojný protest je nástroj na verejné uplatňovanie si ľudských práv. V priebehu histórie protesty umožnili jednotlivcom a skupinám vyjadriť nesúhlas, názory a myšlienky, odhaliť nespravodlivosť a zneužívanie a požadovať zodpovednosť od tých, ktorí sú pri moci. Bez možnosti slobodne vyjadrovať názory na verejných zhromaždeniach ľudia nemajú dostatočnú silu potrebnú na dosiahnutie pozitívnych zmien.

V histórii každej krajiny by sme našli mnoho momentov, keď jej obyvateľstvu neostalo nič iné, než vyjsť do ulíc a z plných pľúc zakričať „Stačilo!“. Sociálna nerovnosť a snaha vystrnadiť chudobných alebo „nepohodlných“ ľudí z ich domovov, zlé spravovanie štátu vedúce k hladu a utrpeniu, rasizmus, segregácia, prenasledovanie a štátom posvätené zabíjanie a útlak nevinných ľudí len pre to, kým sú, odkiaľ pochádzajú alebo ako žijú, rodovo podmienené násilie a obmedzovanie reprodukčných práv, homofóbia, transfóbia, systémová diskriminácia a delenie ľudí na občanov a občianky prvej a druhej kategórie, ignorovanie existenčnej hrozby v podobe klimatickej krízy – tieto a mnohé ďalšie dôvody v minulosti nespočetnekrát vyhnali do ulíc masy žiadajúce spravodlivosť a zmenu.

Čo znamená právo na protest?

Aj keď priamu zmienku o práve na protest vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv nenájdeme, toto právo de facto spadá pod právo na pokojné zhromažďovanie a združovanie, čo sú základné ľudské práva pod ochranou viacerých medzinárodných dohovorov a právnych predpisov, k dodržiavaniu ktorých sa zaviazali mnohé krajiny sveta vrátane Slovenska. Účastníci a účastníčky protestov majú právo na ochranu života, zdravia a súkromia, právo na slobodu združovania a pokojného zhromažďovania, právo na ochranu pred diskrimináciou, svojvoľným zadržiavaním, mučením a iným zlým zaobchádzaním.

Protesty a demonštrácie vo všeobecnosti vnímame ako zhromaždenia ľudí vo fyzickom priestore. Stieranie hraníc medzi digitálnym a fyzickým svetom však posilňuje úlohu internetu aj v oblasti občianskej participácie. Ak ste niekedy organizovali verejné podujatie, viete, že bez propagácie na sociálnych sieťach máte iba malú šancu nalákať ľudí, aby sa na ňom zúčastnili. Mnohí a mnohé z nás sa zároveň čoraz častejšie zapájame do virtuálnych protestov a online aktivistických iniciatív.

Výbor OSN pre ľudské práva opakovane potvrdil, že pokojné demonštrácie si zaslúžia rovnaký rešpekt, ochranu a podporu, bez ohľadu na to, či sa konajú vonku, vnútri, online, offline alebo kombinovane.

Moc bezmocných je nástrojom na formovanie budúcnosti

Povstania Arabskej jari, protesty proti apartheidu v Južnej Afrike, takmer 400 kilometrov dlhý Soľný pochod proti britskej koloniálnej nadvláde v Indii, alebo aj udalosti novembra 1989 v Československu, to je len zopár z mnohých príkladov toho, ako neúnavná občianska neposlušnosť zásadne ovplyvnila ďalší spoločenský vývoj. Ľudia, ktorí sa zúčastnili týchto udalostí, protestovali proti útlaku a odmietali sa vzdať – a práve Amnesty stála častokrát pri nich.

„V uplynulých rokoch sme mohli sledovať jedny z najväčších protestných mobilizácií za dlhé desaťročia. Hnutia Black Lives Matter, MeToo či za riešenie problémov súvisiacich s prebiehajúcou klimatickou zmenou inšpirovali milióny ľudí na celom svete, aby v uliciach aj na internete žiadali rovnosť a klimatickú spravodlivosť, slušné živobytie a ukončenie rasovo a rodovo podmieneného násilia a diskriminácie. Tisíce ľudí sa postavili proti policajnému násiliu, nezákonným zabitiam, štátnej represii a útlaku,“ uviedla generálna tajomníčka Amnesty International Agnès Callamard.

„Takmer bez výnimky sa masové protesty stretli s prekážkami, represiou, a neraz aj násilnými reakciami štátnych orgánov. Namiesto toho, aby jednotlivé vlády zjednodušovali právo na protest, vynakladajú čoraz väčšie úsilie na jeho potlačenie. Amnesty International sa preto ako najväčšia ľudskoprávna organizácia na svete rozhodla spustiť kampaň za ochranu práva na protest. Je čas postaviť sa a hlasno pripomenúť ľuďom pri moci, že máme neodňateľné právo protestovať, vyjadrovať nespokojnosť, slobodne, kolektívne a verejne žiadať zmeny, a tohto práva sa ani napriek odporu štátnej moci nehodláme vzdať,“ doplnil riaditeľ Amnesty International Slovensko Rado Sloboda.

Zákazy, diskriminácia, démonizácia protestujúcich a militarizácia štátnych zásahov proti občianskej angažovanosti

Zákaz organizovania protestov počas pandémie COVID-19 v Grécku a na Cypre, rozširovanie právomocí polície voči pokojným protestujúcim vo Veľkej Británii či zákaz politických demonštrácií v blízkosti vládnych budov v senegalskom Dakare sú iba zlomkom z množstva príkladov, na ktorých sa ukazuje stúpajúci trend používania represívnych nástrojov na umlčanie pokojných protestujúcich.

Vlády na celom svete obmedzujú protesty pod zámienkou ochrany verejného poriadku a mnohokrát stigmatizujú protestujúcich a protestujúce, ktorých a ktoré označujú za výtržníkov alebo dokonca teroristky. Vlády Thajska, Konžskej demokratickej republiky a ďalších krajín stále viac využívajú výnimočný stav a mimoriadne právomoci na potláčanie disentu. Úrady v Hongkongu zneužívajú zákon o národnej bezpečnosti na svojvoľné obmedzovanie protestov, v Indii podobne aplikujú sporný protiteroristický zákon a trestný čin „podnecovania vzbury“.

Bezpečnostné zložky na celom svete čoraz častejšie používajú proti protestujúcim hrubú silu a tzv. menej smrtiace zbrane, ako sú obušky, slzotvorný plyn, omračujúce granáty, vodné delá a pogumované projektily. Od začiatku roku 2000 Amnesty International zdokumentovala militarizáciu zásahov štátnych zložiek proti pokojným protestom vrátane nasadzovania vojenského vybavenia a personálu. V Čile, Francúzsku a ďalších krajinách bezpečnostné zložky potláčajú protesty a demonštrácie pomocou obrnených vozidiel, vojenských lietadiel, sledovacích dronov, diel a omračujúcich granátov. V Mjanmarsku od začiatku masových demonštrácií, ktoré nasledovali po štátnom prevrate v roku 2021, zabila armáda najmenej 2 000 protestujúcich.

Tak ako mnoho ďalších negatívnych spoločenských fenoménov, aj tvrdé zásahy proti pokojným protestujúcim vážnejšie postihujú ľudí, ktorí žijú so skúsenosťou marginalizácie a diskriminácie na základe rasy, rodových stereotypov, sexuálnej a citovej orientácie, vierovyznania, veku, zdravotného stavu či znevýhodnenia, povolania, sociálneho, ekonomického alebo migračného statusu. Napríklad ženy a LGBTI+ osoby či príslušníci a príslušníčky etnických a rasových menšín čelia oveľa častejšie rodovo podmienenému a sexuálnemu násiliu a diskriminácii zo strany bezpečnostných zložiek.

Topics