Monica Costa Ribová, kampanierka európskej kancelárie Amnesty International
Nematollah
Nematollah a Ouranoos nás privítali vo svojom stane. Uplynulo už viac ako päť mesiacov odkedy so svojimi štyrmi deťmi prišli do Malakasy. Tábor ležiaci 40 kilometrov severne od Atén hostí najmä afganských žiadateľov ako azyl ako sú oni.
Utiekli do Európy v snahe nájsť bezpečnejšie miesto. Namiesto toho uviazli v Grécku, keďže zvyšok Európy zatvoril svoje hranice bez toho, aby ponúkli alternatívu.
“V Kábule po mne išiel Taliban, pretože som pracoval pre zahraničnú firmu. Hrozilo, že unesú moje dcéry.“ Nematollah
Pretože sú z Afganistanu, majú len limitované legálne možnosti ako sa dostať z Grécka. Na rozdiel od Sýrčanov nespĺňajú podmienky na zaradenie do núdzového presídľovacieho programu, ktorý EÚ prijala vlani. Na jeho základe malo byť v rôznych častiach Európy vytvorených 66 400 miest pre žiadateľov o azyl, ktorí po zatvorení hraníc uviazli v Grécku.
Podľa nedávnej štúdie UNHCR odišlo z Afganistnu kvôli vojne viac ako 70% ľudí. Po Sýrčanoch sú druhou najväčšou skupinou utečencov v Grécku, nemajú však prístup k relokačnému programu EÚ.
Aj pre ostatných však zostáva program len prázdnym sľubom. Európske krajiny zatiaľ prijali len menej ako 3 tisíc žiadateľov o azyl, najmä pre chýbajúcu politickú vôľu.
Táto statická, na mŕtvom bode uviaznutá situácia začína lámať aj tie najodolnejšie duše.
Medzi ľuďmi z Afganistanu, ktorí uviazli v Grécku rastie pocit zúfalstva a stúpa napätie. Ľudia, ktorých sme stretli v Malake, boli sklamaní, frustrovaní a cítili sa diskriminovaní. Nematollah mal pre to len jedno vysvetlenie:
“V Afganistane je vojna. Ale keďže je to chudobná krajina, nikoho to nezaujíma.”
Nematollahova rodina „predregistrovala“ v gréckom azylovom systéme. To znamená, že v krajine môžu zostať pokým nedostanú rozhodnutie. Bez legálnej možnosti ísť do inej krajiny v Európe majú teda len dve možnosti: získať azyl v Grécku alebo ísť späť do Afganistanu. Väčšina sa prirodzene rozhodla požiadať o azyl v Grécku, ale ich situácia tam je hrozná.
“Psychicky sme tu zničení. Nemôžeme cestovať do Atén, pretože si nemôžeme dovoliť zaplatiť vlak. Jednosmerná cesta stojí štyri eurá, a to je pre nás veľa. Naposledy som vyšiel z tábora pred dvoma mesiacmi.” Nematollah
A tak čakajú v odľahlom tábore v púštnej oblasti v nemilosrdnej letnej horúčave. Najbližšie mesto je desať minút autom, ale oni samozrejme auto nemajú. Nemajú ani telefón či internet. Cítia sa totálne odrezaní od zvyšku sveta.
Zalasht
O niekoľko stanov ďalej sme stretli Zalasht. Keď bomba pred štyrmi rokmi zabila jej manžela, strach z toho, že to isté sa môže stať aj jej štyrom deťom sa stal jej nočnou morou. A tak predala dom a v snahe dostať sa do Európy dala svoj život a život svojich detí do rúk prevádzačom. Vo februári 2016 dorazili do Grécka.
Jej úsmev zakryl zjavnú starosť o ich budúcnosť.
“Boli sme súčasťou prvej skupiny utečencov prichádzajúcich do tohto tábora. Veľmi som sa bála. Nevedeli sme, kam nás berú. Povedali nám, že podmienky tu budú lepšie ako v prístave Pireus, ale nie je to pravda. Na začiatku tu bola len jedna toaleta pre 500 ľudí a osprchovať sme sa nemohli celý mesiac.”
Zalasht nevie, čo robiť. Predstava ďalšej zimy strávenej v tábore ju striasa.
“Toto miesto je plné hadov. Nemáme oblečenie, a keď prší, vodu máme aj vnútri stanu. V noci je tu tma. Máme len jednu fakľu pre päť z nás. Keď idem s dieťaťom na toaletu, zvyšok ľudí v stane zostane po tme.”Zalasht
Obáva sa aj o svoje dcéry. V Kábule ich vodila do školy, pretože to tam nebolo bezpečné. Podľa jej slov “teraz v Európe nemôžu ísť do školy vôbec.”
Golroz
“Prišli sme sem, lebo pred nami zatvorili hranice. Neočakávali sme, že budeme v Európe takto žiť tak dlho.”Golroz
Golroz z Afganistanu je v šiestom mesiaci tehotenstva a už päť mesiacov trávi v opustenom letisku Elliniko na okraji Atén.
Vo februári, keď Európa zatvorila hranice, sa príletová hala bývalého letiska stala poslednou zastávkou na ich ceste.
“Keď sme prišli, spali sme v príletovej hale. Bola tam zima a bolo to tam preplnené. Jediné miesto, ktoré sme našli, bolo pri toaletách. Bol tam smrad a špina. Pred mesiacom sme sa rozhodli presunúť von do stanu, pretože vo vnútri bolo horúco a nemali sme peniaze na kúpu ventilátora.”
Nie sú jediní, ktorí prebývajú vonku. Mnohí ďalší urobili to isté a okolie letiska je teraz plné pozliepaných stanov a prístreškov, ktoré aspoň trochu poskytujú súkromie uprostred chaosu v tábore.
Galroz netuší, čo s ňou bude, keď porodí. To však nie jej najväčšia obava. Najviac ju trápi nedostatok odpovedí na otázky o ich budúcnosti.
“V Afganistane sme mali život. Mali sme farmu. Odišli sme len kvôli vojne. Teraz nemôžeme ísť ani späť, ani ďalej. Sme tu totálne zaseknutí.”Golroz
Staré letisko Elliniko v súčasnosti hostí 1 200 ľudí, najmä z Afganistanu.
Prvý krát sme tam boli v marci len niekoľko týždňov po tom, ako sa zmenilo na utečenecký tábor. Už vtedy bolo jasné, že to miesto bolo totálne nepripravené na hostenie kohokoľvek na viac než pár dní. Rodiny sa sťažovali na to, že deti dostávajú choroby z nevhodného jedla, zdravotná starostlivosť bola nedostatočná a slabá hygiena bola očividná.
Keď sme sa vrátili v júli, zmenilo sa len málo – okrem počasia a viac neziskových organizácií. Ale potom som si všimla, že sa zmenilo aj niečo iné: nálada ľudí sa zmenila so slabnúcou nádejou.
Mnohí ľudia, s ktorými sme sa rozprávali, si myslia, že po šiestich mesiacoch pre nich neexistuje možnosť na znovuvybudovanie ich životov v iných častiach Európy.
Čo ďalej?
Grécke úrady nedávno oznámili, že niektoré tábory uzavrú– staré letisko v Elliniko a dva bývalé olympijské štadióny v tej istej oblasti. Nachádza sa v nich asi 2000 ľudí na úteku a migrantov. Nikto v táboroch nemá o týchto plánoch informácie, šíria sa len chýry a ľudia sa boja. Medzitým v táboroch narastá napätie a násilie. Mnohí sa necítia bezpečne, hlavne v noci. Nedostatok možností posunúť sa ďalej – spolu s hroznými životnými podmienkami – živia v táboroch veľmi napätú atmosféru.
S takýmito limitovanými legálnymi možnosťami dostať sa z Grécka nemajú mnohí utečenci z Afganistanu inú možnosť než vyskúšať nelegálne, drahé a nebezpečné cesty. Pomalý a neistý proces zjednocovania rodín je ich jedinou možnosťou. Ale pre tých, ktorí nemajú v Európe rodinu, sú vyhliadky pochmúrne.
Utečenci uväznení v Grécku potrebujú ochranu a túto zodpovednosť musia prevziať všetky európske krajiny. Kým bude Európa ignorovať túto realitu a ponechávať ľudí v Grécku zatvorených v klietke v neľudských podmienkach, budú ľudia z Afganistanu a iní čeliť riziku – tentokrát na európskej pôde.