Polícia nás trestá za odvahu protestovať

Blog je osobnou výpoveďou Gustava Gaticu z Čile, ktorý počas minuloročných protestov za sociálnu rovnosť prišiel v dôsledku útoku polície na pokojných protestujúcich o zrak.

Pred rokom sa mi úplne zmenil život.

Študoval som psychológiu na univerzite v Santiagu, hlavnom meste Čile. Keď som práve nesedel nad knihami, rád som hrával basketbal, jazdil na bicykli a hral na basgitare.

Ale 8. novembra, keď som sa zúčastnil masovej demonštrácie za sociálnu spravodlivosť, mi karabinieri – ako sa nazýva čilská štátna polícia, Carabineros – strelili do obidvoch očí a ja som prišiel o zrak. 

Prečo do mňa strieľali? Iba za to, že som si uplatňoval právo na protestovanie.

Súhrnnou požiadavkou protestov, ktoré sa začali 18. októbra 2019, bola zmena systému založeného na nerovnosti. Prvé demonštrácie reagovali na zvýšenie cien verejnej dopravy, ale to bolo len poslednou kvapkou po (celých) desaťročiach nespravodlivých politík. Vyšli sme do ulíc, pretože sme to chceli zmeniť – žiadali sme väčšiu rovnosť v prístupe k zdravotnej starostlivosti a vzdelávaniu, a tiež vyššie dôchodky.

Ale v našej krajine rozhodnutie vyjsť do ulíc a domáhať sa svojich práv vždy zahŕňa určité riziko. Ani keď sa starostlivo vystrojíte, nemáte záruku, že sa bezpečne vrátite domov. Hoci by ste ste si vzali prilbu, plynovú masku, fľašu s roztokom sódy a citrón na neutralizovanie účinkov slzotvorného plynu, pred policajnou streľbou sa tým neochránite.

Podľa Národného inštitútu pre ľudské práva zahynuli na následky zásahov bezpečnostných zložiek počas prvých šiestich týždňov sociálnych nepokojov najmenej štyria ľudia a viac ako 12 500 utrpelo zranenia.

Amnesty International zdokumentovala, ako policajti počas masových protestov prebiehajúcich do marca tohto roku úmyselne mierili pri strieľaní peliet a kanistrov so slzotvorným plynom na hornú časť tela protestujúcich, pri čom najmenej v 460 prípadoch im spôsobili zranenia očí.

Zámer takéhoto postupu zo strany štátnych orgánov bol jasný: ublížiť nám za trest, zatože sme sa opovážili protestovať.

Odvtedy mi ponúklo pomoc množstvo ľudí a spoločne sa nám podarilo vybudovať obrovskú solidárnu a akčnú sieť. Za túto podporu a solidaritu som nesmierne vďačný, dáva mi silu pokračovať.

Gustavo Gatica s rodinou.

Nikdy som nepochyboval o tom, že je dôležité pátrať po pravde a zabezpečiť spravodlivosť a odškodné pre obete a pozostalých porušovania ľudských práv, ku ktorému dochádzalo počas poslednej vojenskej diktatúry 20. storočia v Čile. A dnes som presvedčený, že je opäť potrebné budovať takéto siete vzájomnej podpory, aby sme dokázali bojovať za spravodlivosť.

Úrady ma pravidelne informujú o tom, ako napreduje vyšetrovanie. Po prieťahoch, ktoré trvali deväť mesiacov, v auguste konečne zadržali policajta podozrivého zo spáchania mojich zranení – je ním Claudio Crespo, vtedajší podplukovník v jednotke špeciálneho nasadenia. Správa ma potešila, a teraz čakám, kedy si súd splní ďalšie povinnosti a vznesie obvinenia aj voči tým, ktorí udelili karabinierom povolenie, aby proti nám v uliciach deň čo deň zasahovali s použitím neprimeraných prostriedkov, akým je napríklad streľba.

Za pokrok v mojom prípade vďačím vo veľkej miere podpore od Amnesty International. Medzinárodná solidarita ako taká je v podobných prípadoch nenahraditeľná, nakoľko sa zdá, že naša vláda sa viac zaoberá verejnou mienkou a tlakom, keď prichádzajú zo zahraničia. Medzinárodné organizácie dokážu upriamiť pozornosť na to, čo sa v Čile skutočne deje.

Zvyknúť si na život nevidiaceho bolo veľmi náročné. Počas prvých dní som pri jedle sotva dokázal narábať vidličkou. Všetky základné úkony som sa musel učiť odznova. Postupne sa však zdokonaľujem vo všetkom, čo potrebujem na to, aby som mohol pokračovať vo svojom živote. Teraz už zvládnem aj zložitejšie činnosti, ako napríklad niečo uvariť – výsledok možno nie je nič moc, ale dokážem to –, a dokonca sa učím hrať na bubnoch a na klavíri.

Gustavo si precvičuje prsty po hre na bicie.

Najťažšie bolo vyjsť z domu a používať slepeckú palicu. Je to pre mňa stresujúce, najmä kvôli hluku a členitosti okolia. Ale už v marci som znovu vyšiel protestovať na to isté námestie, kde ma postrelili. To bolo pre mňa veľmi dôležité. Dojalo ma, ako mi ľudia prejavovali sústrasť a podporu – mnohí mi (dokonca) ďakovali, čo ma síce zaskočilo, ale bolo to od nich veľmi milé.

Posledné mesiace som strávil iba so svojou rodinou. Kvôli pandémii sme čo najmenej vychádzali z domu, aby sme sa vyhli riziku. Avšak represie sa v Čile, žiaľ, neskončili. Ozbrojené sily zostávajú v uliciach, údajne pomáhajú zastaviť šírenie koronavírusu, ale sú vyzbrojené puškami a brokovnicami. Doteraz mi nedáva zmysel, čo sa to vlastne v našej krajine deje. Nerozumiem, načo sú nám počas zdravotnej krízy v uliciach vojaci so strelnými zbraňami.

Nasadzujú ich na protestoch, ale nie sú vyškolení na udržiavanie verejného poriadku; naopak, sú vycvičení na vojnu. Pred niekoľkými mesiacmi postrelili ďalšieho muža do oka a zničili mu zrak. Takže, k takýmto veciam dochádza naďalej aj počas pandémie. Postoj vlády k porušovaniu ľudských práv sa vôbec nezmenil.

Nádej mi vlieva blížiace sa referendum za zmeny v ústave. Samozrejme, že situáciu v krajine nezmení zo dňa na deň, ale myslím si, že nastane veľký krok vpred. Nová ústava musí byť založená na rešpektovaní a garantovaní ľudských práv.

Zároveň však potrebujeme aj úplnú reštrukturalizáciu polície. Nemôžeme im dovoliť, aby nám stále ubližovali.

Vždy rád pomôžem ostatným ľuďom, ktorí na vlastnej koži pocítili štátne násilie. Urobím pre nich všetko, čo bude v mojich silách. K tragédiám, ktoré sme zažili, nikdy nemalo dôjsť. Ale teraz nám už neostáva iné, ako pokračovať a žiadať spravodlivosť a odškodnenie obetí všetkých prípadov porušovania ľudských práv. Musíme pozorne sledovať vývoj súdnych procesov, aby boli priami vinníci aj politici, ktorí nesú za brutálne zásahy voči demonštrujúcim zodpovednosť, postavení pred spravodlivosť.

Represie, ktoré sme v Čile zažili v uplynulom roku, sa nikdy nesmú zopakovať.

Autor: Gustavo Gatica

Prípad Gustava Gaticu je súčasťou tohtoročného Maratónu písania listov, globálnej kampane Amnesty International, ktorá je rok čo rok najväčším ľudskoprávnym podujatím na svete. 

Žiadajte spravodlivosť pre Gustava aj podpísaním petície!

Topics