Activists standing outside the Uzbekistan Embassy in solidarity with victims of torture, including Dilorom Abdukadirova

Praktiky mučenia v Uzbekistane

Amnesty International má vierohodné informácie o rutinných a pokračujúcich praktikách mučenia a iného zlého zaobchádzania bezpečnostnými zložkami v Uzbekistane. Ohrození sú najmä členovia alebo podozriví členovia opozičných politických strán, zakázaného Islamského hnutia alebo islamských skupín a strán.

Bezpečnostné zložky pri zatýkaní, prevoze, zadržaní a vyšetrovacej väzbe podliehajú kontrole Ministerstva vnútra a Národnej bezpečnostnej službe. Amnesty International sa obáva, že stíhanie osôb zodpovedných za mučenie a iné zlé zaobchádzanie bude skôr výnimkou ako pravidlom, a že beztrestnosť v krajine bude pokračovať.  Preto vyzýva uzbecké vládne orgány, aby vyšetrili sťažnosti týkajúce sa mučenia, a aby páchatelia boli za svoje činy súdení. Jednotlivé prípady sú presvedčivým dôkazom  mučenia ako bežnej a pretrvávajúcej praxi v Uzbekistane.

DILOROMA ABDUKADIROVÁ

Väzenkyňa svedomia Diloroma Abdukadirová je v ženskej väznici Taškente, kde si odpykáva 18 ročný trest. Do väzenia sa dostala v januári 2010, keď sa vrátila do krajiny k svojmu manželovi a deťom.  Bola nútená odísť v roku 2005 po udalostiach v Andijane. Polícia vtedy spustila streľbu na úplne neznámych demonštrantov a zabila stovky ľudí, vrátane žien a detí. Amnesty International verí, že Diloroma bola zatknutá a obvinená pre jej pokojné uplatnenie si práva na slobodu zhromažďovania a slobodu prejavu.

Pred zatknutím mala Diloroma, matka štyroch detí, malú farmu, ktorú obhospodarovala so svojou rodinou. V roku 2005 išla Diloroma spolu s ostatnými na námestie Babura v centre Andijany, aby prejavila svoj nesúhlas s tým, kde sa ekonomicky nachádza jej krajina. Išla tam s nádejou, že bude vypočutá prezidentom Islamom Karimovom /v úrade od roku 1991/. Prezident sa s protestujúcimi ale nestretol. Polícia na námestí začala paľbu voči demonštrantom. Dilorome sa spolu s 500 ďalšími protestujúcimi z námestia podarilo utiecť do susedného Kirgizska. Odtiaľ  bola presunutá do utečeneckého tábora v Rumunsku. Rok na to, sa dostala Austrálie, kde dostala status utečenca.  Od uzbeckých úradov dostala prísľúb, že ak sa vráti domov, tak sa jej nič nestane. Akonáhle ale priletela na letisko bola zadržaná, pretože nemala platné povolenie odísť z krajiny. Štyri dni bola vypočúvaná políciou. Následne bola prepustená a obvinená z nelegálneho opustenia a príchodu do krajiny podľa článku 223 trestného zákona Uzbekistanu.

V marci 2010 bola opäť zadržaná. Nemala prístup k rodine, či k právnikovi. Bola obvinená z pokusu zvrhnúť ústavný poriadok a z nelegálneho vstupu a pobytu v Uzbekistane. V apríli bola v nespravodlivom súdnom procese poslaná na desať rokov a dva mesiace do väzenia. Podľa rodiny bola na súde schudnutá a mala modriny na tvári. Sú presvedčení, že ju donútili ísť na súd bez  hidžábu napriek tomu, že je praktizujúcou moslimkou.  V roku 2012 po uzavretom procese  jej trest predĺžili o 8 rokov. Dôvodom bolo porušenie väzenských pravidiel. Jej rodina sa odvolala, ale ich sťažnosti boli zamietnuté. Amnesty International žiada jej okamžité a bezpodmienečné prepustenie a vyšetrenie tvrdení, ktoré sa týkajú mučenia.
Muhammad Bekjanov

Muhammad Bekjanov, šéfredaktor zakázaných opozičných novín Erk a brat Muhammada Saliha, lídra demokratickej strany Erk, bol v roku 1999 mestským súdom v Taškente odsúdený na 15 rokov väzenia. Súd ale nespĺňal medzinárodné štandardy spravodlivého súdneho procesu. Organizácia Reportéri bez hraníc mu v roku 2013 udelila medzinárodnú cenu za slobodu. Je najdlhšie väzneným novinárom na svete.

V roku 1999 v Taškente vybuchla bomba. Polícia  zadržala stovky ľudí. Úrady explóziu pripísali pokusu o zosadenie prezidenta krajiny. Medzi zadržanými a mučenými boli sympatizanti opozičných strán, hnutia Erk, nacionalistického hnutia Birlik, podporovatelia zakázaných islamských opozičných strán a skupín, členovia ich rodín a ľudskoprávni pozorovatelia. Mnohé, ak nie všetky z prípadov sa dostali do pozornosti Amnesty International. Zadržaní nemali rýchly prístup k právnikov, rodinám a lekárskej pomoci.

Muhammad bol násilne vrátený z Ukrajiny do Uzbekistanu v marci 1999 a do apríla bol držaný v tajnosti. Spolu s ďalšími piatimi spoluobvinenými vydal vyhlásenie o tom, že boli mučení, aby sa priznali k vymysleným obvineniam, do ktorých mali vtiahnuť aj jeho brata Saliha. Okrem iného tvrdil, že bol bitý gumovými obuškami a plastovými fľašami naplnenými vodou, dusený a dávali mu elektrické šoky. Súd neuznal žiadne z týchto tvrdení. 18. augusta ho  poslali na 15 rokov do väzenia, kvôli jeho údajnej účasti na bombových útokoch, pokuse siahnuť prezidentovi na život a pokuse zvrhnúť ústavný poriadok. Po 13 rokoch väzenia mal byť vo februári 2012 prepustený. Súd v Kasane, neďaleko väzenskej kolónie, kde si trest odpykával, ho ale poslal do väzenia na ďalšie 4 roky a 8 mesiacov. Dôvodom malo byť porušenie pravidiel vo väzení. Bekjanov povedal súdu, že pravidlá neporušil a bolo by zvláštne, ak by sa tak správal niekoľko týždňov pred svojim prepustením. Jeho zdravie sa podľa rodiny rapídne zhoršilo a Bekjanov nedostáva  potrebnú lekársku starostlivosť. Amnesty International žiada jeho okamžité prepustenie a vyšetrenie mučenia.

MURAD DJURAEV

Bývalý člen parlamentu v Uzbekistane bol obvinený z „násilného zvrhnutia ústavného systému“ a v nespravodlivom procese v roku 1995 poslaný na 12 rokov väzenia. Bol potrestaný za to, že bol zapojený do distribúcie zakázaných opozičných novín. V čase svojho zadržania bol spájaný s opozičnou demokratickou stranou Erk.

Vo februári 1994 začali vládne úrady s potláčaním strany Erk, ktorú postavili mimo zákon rok predtým. Najmenej 10 vedúcich aktivistov v strane bolo vypočúvaných a boli im robené domové prehliadky, kde polícia hľadala kópie výtlačkov novín. V tých novinách boli publikované články o lídrovi strany v exile Muhammadovi Salihovi, ktorý ostro kritizoval prezidenta, bol tam aj článok o druhom výročí streľby polície na študentskej demonštrácii v Taškente v roku 1992 a zoznam ľudí prenasledovaných za ich účasť v opozícii. Amnesty International verí, že Murad bol zadržaný pre jeho kontakty s Muhammadom Salihom a kvôli aktivitám, ktoré súvisia s opozičnými novinami.  V roku 2004 bol obvinený za porušenie väzenských pravidiel a dostal 3 roky väzenia navyše.

Vroku 2006 bol jeho trest zvýšený o ďalšie tri roky, a to na základe toho istého zákona. Navýšenie trestu opäť o 3 roky sa opakovalo v rokoch 2009 a 2012. Podľa jeho rodiny, jedným z pravidiel, ktoré porušil bolo, že si nevymenil papuče v hale, kde spia väzni. Jeho zdravie je vážne podlomené, takmer nerozpráva, nevidí a stratil mnoho zubov. Kvôli „porušeniu pravidiel“ strávil dlhý čas na samotke. Väzni, ktorí tam v minulosti boli, opísali cely ako malé betónové miestnosti, ktoré často nemajú okná, v čase tepla ventiláciu a v zime kúrenie.. Miestnosť je tak malá, že sa tam posteľ nezmestí, a teda väzni sa musia v priebehu dňa krčiť alebo sedieť na betónovej podlahe.. Amnesty International verí, že obvinenia proti nemu sú politicky motivované, preto žiada jeho prepustenie a vyšetrenie mučenia.

AZAM FARMONOV

 
Azam Farmonov je väzeň svedomia a člen nezávislého ľudskoprávneho združenia v Uzbekistane. Svoj 9ročný trest si odpykáva vo vzdialenom väzení Jaslik. Bol zadržaný v roku 2006, následne najmenej týždeň držaný in communicado. Rodine povedal, že ho bili, aby sa priznal.  Policajti mu tiež dali plynovú masku a vypli kyslík. Napriek mučeniu priznanie nepodpísal.

Pred svojím zadržaním obhajoval práva lokálnych farmárov, ktorí obvinili miestnych úradníkov z korupcie a vydierania. Tvrdil, že ako začal zisťovať viac o týchto prípadoch, niektorí farmári boli vystavení tlaku a fyzickému zastrašovaniu zo strany polície, či miestnych úradov. Chceli, aby svoje obvinenia stiahli, a aby namiesto toho obvinili Azama z vyvíjania nátlaku. V roku 2006 bol Azam odsúdený z vydierania na 9 rokov väzenia. Rozsudok bol vynesený bez prítomnosti obhajcu, len na základe výpovedi farmárov. Niektoré výpovede  boli vynútené. Mnoho sťažnosti bolo napísaných, žiadne vyšetrovanie však neprebehlo. Azam si svoj trest odpykáva v 1000km vzdialenom väzení v Gulistane. Špeciálna správa OSN ohľadom mučenia z roku 2003 odporúča zatvorenie práve tejto väzenskej kolónie, kde dochádza ku krutému a neľudskému zaobchádzaniu. Jeho rodina potvrdila bitky a väznenie v malej betónovej cele v teplotách pod bodom mrazu. Amnesty International  žiada okamžité a bezpodmienečné prepustenie Azama a vyšetrenie prípadov mučenia.

 

ERKIN MUSAEV

 
Erkin Musaev, bývalý minister obrany bol zadržaný v januári 2006. Bol poslaný na 20 rokov väzenia za zradu a zneužitie svojej funkcie v dvoch súdnych procesoch v rokoch 2006 a 2007. Podľa rodiny bol násilím donútený sa priznať.  Napriek rôznym sťažnostiam žiadne vyšetrovanie prípadu neprebehlo.

V máji 2012, Výbor pre ľudské práva OSN vyhlásil, že v jeho prípade bol porušený článok 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.  Erkin bol ministrom 10 rokov.V roku 2004 rezignoval a odišiel pracovať pre NATO, neskôr pre Rozvojový program Spojených Národov /UNDP/. Bol zadržaný na letisku v Taškene, keď sa vracal z konferencie OSN v Biškeku v Kyrgyzstane. Podľa jeho rodiny, mu národná bezpečnostná služba  povedala, že v jeho batožine našli drogy, následne že našli CD, ktoré obsahovali utajené informácie. Vyšetrovali ho 10 dní a následne zadržali. Nedovolili mu kontakt s rodinou, či prístup k právnikovi . Bolo mu povedané, že ak sa neprizná, bude stíhaný za členstvo v islamskej teroristickej bunke alebo za obchodovanie s drogami. Údajne bol mesiace  bitý,zažíval policajné vyšetrovania v noci a vyhrážanie sa.Napokon priznanie podpísal s podmienkou, že sa jeho rodine nič nestane, aj keď sa o ňu naďalej bál.

Erkin bol obvinený zo špehovania nešpecifikovaného členského štátu NATO a zo zneužívania peňazí. Následne bol retrospektívne poslaný na 6,15 a 20 rokov väzenia v troch súdnych procesoch v rokoch 2006 a 2007. Dôkazom mali byť priznania získané mučením. Všetky odvolania na zrušenie trestu boli zamietnuté. Najvyšší súd rozsudok vo výške 20 ročného väzenia potvrdil. Amnesty International žiada jeho prepustenie a rýchle nestranné vyšetrenie prípadu mučenia.