Ľudia na celom svete stále trpia dlhodobými dôsledkami otroctva a kolonializmu. Bojujú o oprávnené odškodnenie od vlád a súkromných subjektov, ktoré sa týchto historických nespravodlivostí dopustili a profitovali z nich.
Vysvetlíme si, čo je to odškodnenie za tieto historické krivdy a aké dlhodobé dôsledky majú otroctvo a kolonializmus. Ukážeme si, že otázka odškodnenia za kolonializmus a otroctvo stále nestráca na dôležitosti.
Čo je odškodnenie?
Výraz odškodnenie – alebo aj reparácie – sa najčastejšie používa v súvislosti s peniazmi. Peňažné odškodnenie sa poskytuje ako uznanie škodlivého a nezákonného konania. Ide o nápravu škôd spôsobených týmto konaním alebo v dôsledku neho.
Podľa medzinárodného práva majú obete zločinov stanovených v medzinárodnom práve a porušovania ľudských práv právo na odškodnenie. Za odškodnenie sa považujú nápravné opatrenia, ktoré môžu mať rôzny materiálny a symbolický charakter. Odškodnenie sa poskytuje obetiam alebo ich rodinám, ako aj zasiahnutým komunitám.
Odškodnenie musí byť primerané, účinné, rýchle a malo by byť úmerné závažnosti porušení a utrpenej ujme.
Aké druhy odškodnenia existujú?
Odškodnenie môže mať viacero foriem:
- Kompenzácia, pri ktorej štát poskytne dotknutým finančné prostriedky na náhradu utrpenej škody, ujmy alebo straty.
- Rehabilitácia, ktorá môže zahŕňať lekársku a psychologickú starostlivosť, ako aj právne a sociálne služby.
- Reštitúcia, ktorá zahŕňa navrátenie stavu, v akom by sa obete nachádzali, keby k ujme nedošlo.
- Zadosťučinenie, ktoré zahŕňa účinné opatrenia zamerané na zastavenie pretrvávajúcich porušení; potvrdenie faktov a úplné zverejnenie pravdivých informácií v rozsahu, v akom takéto zverejnenie nespôsobí ďalšiu ujmu ani neohrozí bezpečnosť a záujmy obete; prípadne verejné ospravedlnenie.
- Záruka neopakovania, ktorá zahŕňa opatrenia zamerané na predchádzanie podobnej ujme a porušovaniu ľudských práv v budúcnosti, a to riešením základných príčin.
Prípadová štúdia: Deti európsko-afrických rodičov z obdobia belgickej koloniálnej nadvlády
V niektorých prípadoch sa aj vzdelávanie môže stať formou odškodnenia. Jednou z tisícov detí zmiešaného európskeho a afrického pôvodu, ktoré systematicky unášali od vlastných matiek počas belgickej koloniálnej nadvlády v Rwande, Burundi a Konžskej demokratickej republike, bola Jacqui Goegebeur.
Ako trojročnú ju uniesli a umiestnili k cudzím ľuďom v Belgicku. Roztrhnutie rodiny pred 70 rokmi zanechalo dedičstvo bolesti a utrpenia, ktoré cítiť dodnes. Teraz Jacqui žiada odškodnenie, ale iným spôsobom:
„Chcem, aby sa financovali štúdie, ktoré nám pomôžu pochopiť našu minulosť.“
Prečo potrebujeme odškodnenie za otroctvo a kolonializmus, keď sa to udialo tak dávno?
Otroctvo, obchod s otrokmi a kolonializmus nie sú len škodami minulosti. Pre rasovo diskriminované osoby a pôvodné obyvateľstvo sa dedičstvo otroctva a kolonializmu neskončilo. Pretrváva totiž v súčasných štruktúrach rasovej diskriminácie, podriadenia a nerovnosti.
Toto boľavé dedičstvo stále patrí k hlavným prekážkam, kvôli ktorým si rasovo diskriminovaní ľudia na celom svete nemôžu plne uplatňovať svoje ľudské práva. Historické škody spôsobené otroctvom a kolonializmom sú preto neoddeliteľne spojené so súčasnou rasovou nespravodlivosťou, globálnou nerovnosťou a porušovaním ľudských práv.
Medzinárodné orgány a mechanizmy v oblasti ľudských práv si čoraz viac uvedomujú, že dedičstvo otroctva – vrátane transatlantického obchodu s otrokmi – a kolonializmu si vyžaduje naliehavé nápravné opatrenia.
Bez nich nie je možná spravodlivosť.
Aké masové zločiny charakterizovali európsku koloniálnu nadvládu?
Odhaduje sa, že kolonizátori v priebehu histórie násilím vykorenili z Afriky a zotročili 25 až 30 miliónov ľudí. Od začiatku 16. storočia do polovice 19. storočia Európania zotročili a vyviezli do svojich kolónií v Amerike približne 12,5 milióna Afričanov. Išlo o takzvaný „transatlantický obchod s otrokmi“ a odhaduje sa, že takmer 2 milióny zotročených ľudí zahynuli už počas plavby cez Atlantický oceán.
Obchod s otrokmi neovplyvnil len africký a americký kontinent. Napríklad od roku 1500 do roku 1850 sa Európania priamo alebo nepriamo zapojili do obchodovania s 953 900 až 1 275 900 otrokmi „v oceánskom svete, ktorý sa rozprestieral od východnej Afriky a Madagaskaru po Perzský záliv, južnú Áziu a indonézske a filipínske súostrovia“.
Európske štáty v období od 15. do 20. storočia vybudovali koloniálne impériá, ktoré sa rozprestierali na takmer 80 % celého sveta. To znamená, že dve tretiny členov OSN, približne 127 z 193 členských štátov, boli v určitom momente histórie podrobené európskej koloniálnej nadvláde. V mnohých prípadoch táto nadvláda trvala dlhšie ako 250 rokov. Medzi mnohé ujmy spôsobené kolonializmom patria popieranie práva na sebaurčenie či oberanie pôvodného obyvateľstva o územie. Patrí tam aj uvalenie koloniálnych hraníc, drancovanie prírodných zdrojov, pracovné vykorisťovanie zotročených a kolonizovaných národov a ničenie miestnych kultúr, jazykov a systémov poznania.
Ako sa dnes prejavujú dôsledky otroctva a kolonializmu?
Svet, v ktorom dnes žijeme, je dielom európskeho kolonializmu a otroctva. Hmatateľné dôkazy sú všade okolo nás – od hraníc, ktoré nás delia, cez jazyky, ktorými hovoríme, až po systémy poznania, v ktorých sa učíme. Ohromné bohatstvo, ktoré európske štáty nadobudli prostredníctvom otroctva a kolonializmu, viedlo k hrubej nerovnosti, ktorá naďalej ovplyvňuje svetový poriadok.
Často premýšľame o otroctve a kolonializme ako o uzavretej kapitole dejín. Stále však žijeme v ich dlhom tieni. Žijeme vo svete, ktorý sformovala koloniálna logika.
Napríklad miesta, odkiaľ ľudia migrujú a kam migrujú, presne zodpovedajú histórii koloniálnej nadvlády. Krajiny s nízkymi príjmami sú s najväčšou pravdepodobnosťou bývalé kolónie. Takže hoci sa transatlantický obchod s otrokmi skončil, mnohé predstavy o tom, ako je svet usporiadaný a kto sa môže presúvať kam, ako, prečo a kedy, sa spokojne prekrývajú s koloniálnym rozdelením. Práve preto je také ťažké ho odčiniť.
Ktoré krajiny sa stále vyrovnávajú s dôsledkami kolonializmu?
Krajiny v rôznych končinách sveta sa stále vyrovnávajú s dôsledkami kolonializmu a otroctva.
Patrí k nim napríklad Haiti, kde dodnes pretrvávajú škodlivé dôsledky takzvaného „dlhu nezávislosti“. Spolu s dedičstvom otroctva a kolonializmu naďalej formujú politickú, sociálnu, ekonomickú, humanitárnu a ľudskoprávnu realitu krajiny. Finančná záťaž, ktorú Francúzsko uvalilo na Haiti v roku 1825 pod hrozbou použitia vojenskej sily, krajinu úplne ochromila. Upevnila tiež zakorenené štrukturálne nerovnosti, ktoré v krajine pretrvávajú dodnes. Pri príležitosti 200. výročia uvalenia dlhu v roku 2025 haitské aktivistické skupiny a medzinárodné organizácie opätovne vyzvali Francúzsko, aby poskytlo odškodnenie a uznalo hlboké škody, ktoré spôsobilo otroctvom a kolonializmom.
V Namíbii viac ako storočie po nemeckej koloniálnej genocíde domorodých národov Ovaherero a Nama potomkovia týchto národov naďalej pociťujú jej dôsledky. Zhabanie pôdy ich predkov a strata kultúrneho dedičstva v dôsledku genocídy spôsobili nenapraviteľné škody a medzigeneračné utrpenie ľuďom z národov Ovaherero a Nama. Tieto škody a utrpenie pretrvávajú dodnes.
Pôvodné obyvateľstvo v Namíbii dnes čelí aj porušovaniu ľudských práv, ktoré je pokračovaním koloniálnych vzorcov. Zasahujú ich nové formy vyvlastňovania, ktoré poháňa ťažba prírodných zdrojov a prechod na obnoviteľné zdroje energie. Napríklad veľký projekt v oblasti obnoviteľných zdrojov energie, ktorý je spoločným európskym podnikom, zahŕňa výstavbu na pôde národa Nama. Projekt napadla Asociácia tradičných vodcov Nama. Hoci namíbijská a nemecká vláda uzavreli spoločnú deklaráciu o riešení koloniálnej minulosti, dohoda neposkytla priame odškodnenie potomkom z národov Ovaherero a Nama. Nezabezpečila ani zmysluplnú účasť dotknutých komunít na rokovaniach o deklarácii. Z tohto dôvodu predstavitelia Nama a Ovaherero deklaráciu odmietli a pokračujú v boji za odškodnenie zo strany Nemecka. Odškodnenie sa usilujú dosiahnuť nielen prostredníctvom politickej advokácie, ale aj prostredníctvom súdov.
Uznali vlády potrebu odškodnenia?
Komunity a jednotlivci, ktorých priamo postihli historické nespravodlivosti, už príliš dlho požadujú odškodnenie. Obzvlášť sa to týka pôvodného obyvateľstva a ľudí afrického pôvodu. Európske štáty a ďalšie subjekty zodpovedné za kolonializmus, zotročovanie, obchod s otrokmi a ich pretrvávajúce dedičstvo sa doposiaľ vyhýbajú spravodlivému vyrovnaniu.
Čoraz viac štátov, inštitúcií a korporácií formálne uznáva za svoju úlohu počas otroctva, pri obchodovaní s otrokmi alebo kolonializme. Uznanie, prípadne ospravedlnenie však nesprevádzali žiadne ďalšie opatrenia na dosiahnutie spravodlivosti, ako sú reštitúcie alebo kompenzácie. V rozhodovacom procese ani neoslovili dotknuté komunity.
Čo stojí v ceste odškodneniu?
Jednou z najväčších výziev v boji za odškodnenie je argument, že otroctvo a kolonializmus sa v čase, keď sa odohrávali, nepovažovali za nezákonné činy.
Tento argument vznieslo viacero európskych štátov. Najmä tie, ktoré mali a naďalej majú prospech z dedičstva otroctva a kolonializmu, sa ním snažia dokázať, že dnes neexistuje povinnosť podľa medzinárodného práva poskytnúť odškodnenie za tieto historické krivdy.
Napríklad v roku 2022 Spojené kráľovstvo hlasovalo proti rezolúcii OSN, ktorá vyzývala štáty, aby poskytli odškodnenie za minulé krivdy. Spojené kráľovstvo svoje hlasovanie zdôvodnilo tým, že nesúhlasí „s tvrdeniami uvedenými v tejto rezolúcii, že štáty sú povinné poskytnúť odškodnenie za obchod s otrokmi a kolonializmus, ktoré spôsobili veľké utrpenie mnohým ľuďom, ale v tom čase neboli porušením medzinárodného práva“.
Žiadajú komunity od štátov zodpovednosť za ich úlohu počas kolonializmu a otroctva?
Áno, dotknuté komunity sa po celom svete organizujú, aby dosiahli odškodnenie. Ide však o pomalý proces a mnohé európske štáty ich nároky na odškodnenie stále odmietajú. V decembri 2024 sa podarilo dosiahnuť historický míľnik, keď belgický súd uznal, že Belgicko nesie zodpovednosť za zločiny proti ľudskosti spáchané počas kolonizácie. Rozhodnutie podporuje ďalšie nároky na odškodnenie pre ľudí zmiešaného belgicko-afrického pôvodu, obete a preživších belgickej kolonizácie.
Toto uznanie tiež signalizuje bod obratu pre ostatné európske štáty.
V Kanade pôvodné obyvateľstvo už dlho bojuje za reparatívnu spravodlivosť v súvislosti s historickým a pretrvávajúcim porušovaním ich práv, ako je odopieranie práva na sebaurčenie a zhabanie pôdy ich predkov. Transatlantický obchod s otrokmi a jeho trvalé dedičstvo vytvorili hlboké generačné nerovnosti, ktoré naďalej znevýhodňujú ľudí afrického pôvodu. Ako súčasť Britského impéria sa Kanada podieľala na tomto systéme.
Inštitúcie ako Hudson’s Bay Company mali obrovský zisk z otrockej a nevoľníckej práce. Zatiaľ čo štát po zrušení otroctva odškodnil vlastníkov otrokov za ich „straty“ prostredníctvom zákona o odškodnení za otroctvo – platby pokračovali až do roku 2015 –, obete zotročenia a vykorisťovania ešte stále čakajú na spravodlivosť.
Výzva na ich odškodnenie je teda skutočne naliehavá a nevyhnutná.
V roku 2012 stovky ľudí z komunít pôvodného obyvateľstva podali hromadnú žalobu proti kanadským orgánom. Žiadali v nej odškodnenie za násilné odoberanie detí z ich rodín a ich umiestňovanie do internátnych škôl. Systém internátnych škôl bol súčasťou koloniálnej politiky zameranej na vyhubenie domorodých kultúr, jazykov a komunít v Kanade. Táto prax viedla k odlúčeniu približne 150 000 detí od ich rodín, identity a kultúr. Internátne školy boli tiež dejiskom rozsiahleho zanedbávania a zneužívania detí z pôvodných komunít, tisíce detí v nich zahynuli.
Preživší a preživšie podrobne opísali hrôzostrašné fyzické a emocionálne zneužívanie, ktoré viedlo k trvalým traumám. V januári 2023 kanadská vláda súhlasila s vyplatením 2 miliárd amerických dolárov na urovnanie žaloby. Táto suma bola určená na „oživenie vzdelávania, kultúry a jazyka pôvodných komunít – na podporu preživších pri liečbe a opätovnom nadviazaní kontaktu s ich dedičstvom“. V dôsledku skoršej hromadnej žaloby, ktorú podali tisícky preživších z radov pôvodného obyvateľstva, sa kanadská vláda formálne ospravedlnila za ujmy spôsobené systémom internátnych škôl.
Vláda tiež ustanovila Komisiu pravdy a zmierenia, ktorá od roku 2007 do roku 2015 vyšetrovala a zaznamenávala zločiny a porušovanie ľudských práv spáchané na deťoch z komunít pôvodného obyvateľstva v kanadských internátnych školách.
Regionálne orgány sa tiež zaoberajú otázkou odškodnenia za historické krivdy. V roku 2014 vypracoval Caricom – karibský medzivládny orgán – 10-bodový program reparatívnej spravodlivosti, ktorý zahŕňa úplné formálne ospravedlnenie, odstránenie negramotnosti a zrušenie dlhov. Africká únia určila odškodnenie pre Afričanov a ľudí afrického pôvodu za tému roka 2025, ktorá sa teraz zmenila na „desaťročie odškodnenia“ v rokoch 2026 až 2036.
Čo robí Amnesty International na podporu odškodnenia?
Odškodnenie nezahŕňa len spravodlivosť za historické krivdy otroctva, obchodu s otrokmi a kolonializmu. Vyžaduje si aj odstránenie alebo transformáciu súčasných systémov a štruktúr rasovej diskriminácie, podriadenia a nerovnosti, ktoré boli vybudované v rámci otroctva a kolonializmu, ako napríklad belošská nadradenosť. Odškodnenie sa preto týka našej budúcnosti a prítomnosti rovnako ako našej minulosti.
Za posledný rok tím Amnesty International pre rasovú spravodlivosť pracoval na nasledovnom:
- Vypracoval právne argumenty na základe medzinárodného práva v prospech odškodnenia.
- Spolu s OSN presadzoval odškodnenie prostredníctvom ústnych vyhlásení, podaní a príspevkov do rezolúcií OSN, advokačných stretnutí a spoluorganizovania sprievodných podujatí s partnermi.
- Spolupracoval s partnermi na posilnení požiadaviek na odškodnenie prostredníctvom konferencie Dekoloniale, ktorú organizovalo v Berlíne Medzinárodné centrum pre odškodnenie, a v prípadoch Namíbie a Haiti.
- Pokračoval v dokumentovaní vplyvu kolonializmu a otroctva na ľudské práva v súčasnosti.
Tím spolupracuje aj s partnerskými organizáciami a komunitami, ktoré bojujú za dosiahnutie spravodlivosti. Prepája skupiny a komunity, aby sa dozvedeli o rôznych prebiehajúcich procesoch odškodnenia a mohli diskutovať o svojich úspechoch a výzvach. Rovnako, aby mohli vytvárať stratégie na využitie medzinárodného práva a advokácie na dosiahnutie reparatívnej spravodlivosti.
22. – 23. októbra 2025 sa tím zúčastnil festivalu Wakati v kenskom Nairobi. Spolupracoval s partnermi z African Futures Labs na iniciovaní globálnej diskusie o reparatívnej spravodlivosti prostredníctvom umenia, aktivizmu a komunitných aktivít.