Amnesty International Slovensko v rámci celosvetovej kampane Zastavme mučenie upozorňuje na systematické využívanie mučenia v Uzbekistane na získanie svedectiev, informácií či priznaní. Viaceré krajiny, predovšetkým členské štáty EÚ však zatvárajú oči pred porušovaním ľudských práv v Uzbekistane kvôli geostrategickým záujmom. Jedným z takýchto prípadov je aj neadekvátna reakcia medzinárodného spoločenstva na krvavé potlačenie pokojnej demonštrácie v Andižane pred desiatimi rokmi. Anna Neistatová spomína na priebeh výskumnej misie v Uzbekistane krátko po demonštrácii.
Od Anny Neistatovej, riaditeľky pre výskum Amnesty International
V máji 2005 sa vo východouzbeckom meste Andižan konal súdny proces s 23 miestnymi obchodníkmi obvinenými z islamského extrémizmu. Súčasne sa pred budovou súdu konal pokojný protest. 12. mája 2005 bol proces odročený. Nasledujúce ráno ozbrojení podporovatelia obvinených mužov vtrhli do väznice, kde boli dotyční zadržiavaní a obsadili Hokimat, budovu miestnej vlády. Tisíce ľudí, vrátane žien a detí, sa začali zhromažďovať na námestí Babur pred Hokimatom a žiadali skoncovať s korupciou a nespravodlivosťou. Hovorilo sa, že uzbecký prezident Islam Karimov sa chystá prísť do Andižanu a reagovať na ich požiadavky.
Prezident však neprišiel. Namiesto toho poslal do Andižanu vojská, ktoré obkľúčili námestie a bez rozdielu strieľali do protestujúcich, z ktorých väčšina nebola ozbrojená. Zahynuli pri tom stovky ľudí. Svedkovia hovoria, že bezpečnostné sily zakročili proti protestujúcim metodicky – išli po každom, kto sa snažil utiecť.
Približne päťsto ľuďom sa podarilo uniknúť a utiecť za hranicu do Kirgizska. O pár dní som s kolegami z Human Rigts Watch prišla do ich utečeneckého tábora a pýtali sme sa ich na to, čo sa stalo. Vysvetľovali nám, prečo zostali na námestí aj po tom, ako vládne silu spustili paľbu. „Na tento moment sme čakali tak dlho,“ povedal päťdesiatnik Mohamed. „Ak si sám, alebo ste len dvaja, tak vás zatknú. Mysleli sme si, že ak sa nás zíde na námestí viac, tak to bude účinnejšie a vláda si vypočuje naše sťažnosti,“ dodal Mohamed a v rukách mal tradičnú uzbeckú čiapku. Prstami stále ohmatával dieru po guľke a nemohol uveriť, že guľka minula jeho lebku len o centimeter.
Ďalší muž, Batir, povedal, že „keď APC (ozbrojené vládne sily) začali strieľať, traja ľudia stojaci vedľa mňa boli okamžite mŕtvi. Jedného zasiahla guľka do hlavy a celá vrchná polovica jeho hlavy sa rozletela. Druhý dostal dve rany – jednu do brucha a druhú do krku. Neviem, ako bol zranený ten tretí človek, lebo ľudia ho okamžite odniesli. Keď vojenské vozidlo prešlo okolo mňa, zrazu som zacítil, ako by mi horelo pravé ucho – myslel som si, že som zranený, ale potom som zistil, že okolo mňa preletela guľka. Nejaký čas som na to ucho nepočul.“
Tucty ľudí nám porozprávali podobné príbehy. Zistili sme však, že ak chceme zistiť skutočný rozsah zabíjania, musíme ísť priamo do Andižanu. V tom čase už však boli hranice zatvorené a uzbecké autority uzavreli aj všetky cesty vedúce do mesta. Novinári, ktorí sa tam predtým dostali, alebo snažili dostať, už boli zatknutí a ich miestnym šoférom a sprostredkovateľom vláda pohrozila. Telefóny a kamery so zábermi z námestia boli skonfiškované.
Čím viac sme plánovali cestu do Andižanu, tým viac sa zdalo, že je nemožná. Do Kirgizska by som musela ísť cez oficiálny hraničný priechod, pričom by som musela zatajiť, že som pracovníčka ľudskoprávnej organizácie (pašerácke cesty boli jednoduchšie, varovali ma však, že ak ma v Kirgizsku chytia bez vstupnej pečiatky v pase, tak mi hrozí šesť mesiacov až tri roky väzenia). Na ceste do Andižanu bolo šesť kontrolných stanovíšť. Čím bližšie k mestu by som bola, tým jasnejšie by bolo, kam idem a prečo. Ak by sa mi tam aj podarilo dostať, potrebovala by som šoféra, sprostredkovateľa, prípadne aj tlmočníka. Musela by som vyspovedať svedkov, urobiť fotografie a zozbierať dôkazy bez ohrozenia týchto miestnych ľudí a mojich kontaktov. Členovia uzbeckej tajnej služby SNB však boli na každom rohu.
Ruský pas, uzbecké oblečenie, šatka na hlave a uzbecká rodina, ktorá odvážne súhlasila s tým, že pôjde spolu so mnou cez hraničný priechod, sa ukázali byť tým správnym fígľom. Na hranici sa ma síce všeličo vypytovali, ale nakoniec som dostala do pasu pečiatku. Povedali mi, aby som išla rovno do hlavného mesta Taškentu. Namiesto toho sme si však zohnali taxík do Andižanu. Nemala som vôbec pripravené, čo budem hovoriť na kontrolných stanovištiach. Nemala som ako vysvetliť, čo tu robím. Len som sa modlila, aby na nás vojaci len tak zamávali, že môžeme ísť ďalej. Aj sa tak stalo, až do posledného stanovišťa tesne pred mestom. Tam vojaci šoférovi naznačili, aby zastavil. Ja som predstierala, že spím. Muž, ktorý s nami cestoval, vytiahol z vrecka dva uzbecké pasy, svoj a manželkin, a zamával nimi na vojaka. Vymenili si pár slov a o tridsať nekonečných sekúnd som zacítila, ako sa auto pohlo vpred.
Išla som na námestie Babur. Čistiace vozidlá tam z dlažby zmývali krv. Niekoľko dier po guľkách bolo stále viditeľných, väčšina však už bola opravená a čerstvo natretá. Všade boli vojenské vozidlá s posádkou, ktorá sledovala okolie cez ďalekohľady. Mala som sprostredkované stretnutia s ľuďmi, ktorí prežili masaker a s tými, ktorí videli, čo nasledovalo po ňom. Rustan, jeden z tých čo prežili, ležal v posteli, keď som ho navštívila. Na ruke mal vážne strelné poranenie, ale nemohol ísť do nemocnice. Bál sa, že ho zatknú. „Keď sa začala streľba, prvá rada ľudí spadla,“ povedal. „Ja som ležal na zemi dve hodiny, bál som sa pohnúť. Keď ktokoľvek zdvihol hlavu, vojaci opäť začali strieľať.“ Rustan sa po zotmení zvládol odplaziť a skryl sa v neďalekej budove. Nasledujúce ráno videl, ako vojaci prišli späť na námestie a postrieľali tých zranených, ktorí dovtedy nezomreli. „Okolo piatej ráno prišlo päť nákladných vozidiel a autobus s vojakmi. Vojaci sa zranených pýtali, kde je zvyšok protestujúcich. Keď nič neodpovedali, zastrelili ich a naložili do nákladiakov. Neboli tam žiadne sanitky…..Vojaci upratovali telá dve hodiny. Približne päťnásť tiel tam nechali.“ Ďalší svedok povedal, že prežil len vďaka tomu, že sa skryl pod štyri telá.
Niekoľko ľudí mi povedalo, že po masakri neboli schopní nájsť telá svojich príbuzných. Hovorilo sa, že za mestom je masový hrob. Jeden muž mi povedal, že jeho brat, v tom čase v povinnej vojenskej službe, bol povolaný pomôcť s odprataním tiel. Uviedol, že telami naplnili nákladiak za nákladiakom a tie odišli z mesta, lebo v mestských márniciach bolo plno. Počet obetí, a to kde skončili ich telá, zatiaľ nie je známe. Podľa odhadov mohlo byť zabitých až tisíc ľudí.
Pracovala som v Čečensku a v niekoľkých ďalších vojnových oblastiach, ale nikdy som nevidela toľko zúfalstva. Len niekoľko ľudí bolo ochotných hovoriť. Nikto nechcel uviesť skutočné meno. Hovorili sme potichu, držali sme sa ďalej od okien, aby nás nevideli agenti v civile sliediaci v uliciach. Zdalo sa, že každý sa bojí i vlastného tieňa. Môj šofér si každý deň menil poznávaciu značku na aute. Ja som každú noc strávila v inom dome, aby som minimalizovala riziko pre domácich. Už mi dochádzali nápady na ukrývanie mojich malých, rukou písaných poznámok. Napokon sa mi podarilo so všetkými zozbieranými informáciami, dokonca aj s fotografiami nábojov, ktoré si tí čo prežili odniesli z námestia, vrátiť sa späť za hranicu do Kirgizska.
O dva týždne vydala Human Rights Watch správu založenú na našich zisteniach a Európska únia začala diskutovať o uvalení sankcií a embarga na zbrane voči Uzbekistanu. V reakcii na to uzbecká vláda zmenila svoju stratégiu a začala vytvárať svoju vlastnú verziu udalostí. Zároveň vyhľadala všetkých, ktorí podľa nej prežili masaker alebo boli jeho svedkami – tisíce ľudí sa stali súčasťou procesu, ktorý je známy ako „filtrácia“: boli zatknutí, zadržiavaní niekoľko dní alebo týždňov, vyhrážali sa im alebo ich mučili až kým nepodpísali výpovede usvedčujúce ďalších. Takéto vynútené „svedectvá“ mali dokázať, že išlo o ozbrojené povstanie islamistickej skupiny napojenej na Hizb ut-Tahrir, a že za obete sú zodpovední extrémisti. Niektoré z týchto priznaní boli vysielané v televízii.
Bolo však náročné presadiť túto verziu udalostí, keďže päťsto svedkov bolo v utečeneckom tábore v Kirgizsku a dychtivo rozprávali o všetkom novinárom, pracovníkom OSN a iným medzinárodným pozorovateľom. Uzbecké úrady doručili Kirgizsku stovky žiadostí o vydanie týchto ľudí, a aby si zabezpečili spoluprácu, pohrozili zastavením dodávok plynu. Jedného dňa kirgizská polícia odviedla skupinu utečencov z tábora na miestnu policajnú stanicu a o pár hodín, keď na noc odišli pozorovatelia OSN, ich odovzdala uzbeckým úradom. Podľa niektorých správ boli títo ľudia uväznení; jeden z nich zrejme zomrel následkom mučenia. Osud týchto ľudí ukázal, že utečenci nie sú v Kirgizsku v bezpečí a mali by byť presunutí do inej krajiny.
V prípade zamietnutých extradícií uzbecké úrady priviezli do utečeneckého tábora príbuzných utečencov, aby ich presvedčili o návrate domov. Išlo o masívnu operáciu. S niekoľkými z tých príbuzných som sa rozprávala: len pár z nich naozaj verilo, že ich príbuzní urobili obrovskú chybu a mali by sa vrátiť a prosiť vládu o odpustenie; väčšina však povedala, že nemali na výber a museli prísť. Príslušníci tajných služieb to povedali jasne. Ak odmietnu cestu do utečeneckého tábora za svojimi príbuznými, zvyšok ich rodiny bude v ohrození. Jeden z utečencov, Akhmed, mi povedal, že úrady v Andižane vydierali jeho rodinu. „Mňa a môjho mladšieho brata prišiel do tábora navštíviť náš otec….odmietli sme ísť domov…potom nám povedal, že naša matka zúfalo potrebuje súrnu operáciu. Mala problémy s pečeňou. Úradníci môjmu otcovi povedali: „Ak neprivedieš späť svojich synov, tvoja žena sa nedostane na operáciu.““ Akhmedov brat sa teda rozhodol ísť domov a Akhmed bol presvedčený, že už ho nikdy viac neuvidí.
Uzbecké tajné služby sa tiež pokúšali o únosy utečencov. Keď som bola jeden deň v tábore, staršia žena prišla hovoriť so svojím synom. Vyzerala byť veľmi krehká a v chôdzi jej pomáhali dvaja svalnatí muži. Vošli do stanu, kde čakal jej syn a o pár sekúnd ho vliekli von zo stanu, cez kirgizské stráže pri bráne a k ich autu. Bežala som za nimi a kričala na strážnikov, aby zakročili; kameraman, ktorý so mnou pracoval, to celé nakrútil. Stráže napokon utekali za skupinou, oslobodili muža a priviedli ho späť do tábora. Video zábery ako tento pomohli presvedčiť agentúru OSN pre utečencov, aby ich presídlila. V júli, tri mesiace po masakri, súhlasilo Rumunsko s tým, že dočasne prijme utečencov, kým budú vybavené ich žiadosti o azyl. Väčšina išla do Nemecka, Spojených štátov amerických a do Austrálie.
Onedlho EÚ zaviedla zákaz vydávania víz uzbeckým autoritám zodpovedným za masaker a uvalila na Uzbekistan embargo na zbrane. Vyzeralo to, že dokonca by sa mohlo začať aj medzinárodné vyšetrovanie masakra. Uzbecké autority sa však nezľakli a uskutočnili sériu procesov s demonštrantami, ktorých vysliedili. Obvykle sa to skončilo dlhoročným väzením. Začali tiež pátrať po utečencoch, ktorí sa usadili v zahraničí. Využívali kombináciu vyhrážok a motivácií sa ich snažili primäť k návratu domov.
Dilorom Abdukadirová, vtedy 39 ročná matka štyroch detí, získala štatút utečenca v Austrálii. Túžila navštíviť svoju rodinu v Uzbekistane a tamojšie úrady jej sľúbili, že bude v absolútnom bezpečí. V januári 2010 sa teda rozhodla ísť. Hneď na letisku bola zadržaná, vypočúvaná a potom obvinená z pokusu o zvrhnutie ústavného poriadku a z nelegálneho opustenia krajiny. Počas súdneho procesu vyzerala vychudnutá a na tvári mala modriny: počas zadržiavania ju mučili. Teraz si odpykáva 18-ročné väzenie a Amnesty International neúnavne vedie kampaň za jej prepustenie.
Je jasné, že Uzbekistan nesplnil žiadnu z podmienok na zrušenie sankcií. Napriek tomu EÚ v roku 2009 zrušila embargo na zbrane; v roku 2014 Nemecko obnovilo nájom leteckej základne v Uzbekistane a nemecké firmy podpísali s uzbeckými investičné kontrakty v hodnote 3 miliárd dolárov. V roku 2012 Spojené štáty americké zrušili obmedzenia vojenskej pomoci a tento rok začali s Uzbekistanom 5-ročný plán vojenskej spolupráce. USA nazývajú tento nový prístup politika “strategickej trpezlivosti”.
TENTO ČLÁNOK BOL PÔVODNE ZVEREJNENÝ v London Review of Books: https://www.lrb.co.uk/v37/n13/anna-neistat/diary