Sýrsky doktor Hasan Wahid stratil štyri dcéry pri potopení lode v Stredozemnom mori 11. októbra 2013. Jeho príbeh rozpráva o zložitých dilemách a obrovskom nebezpečenstve, ktorým utečenci a migranti čelia v snahe dostať sa do Európy.
Pre Hasana Wahida a jeho manželku Manal Hashashovú bola nebezpečná cesta do Európy jedinou možnosťou. V Sýrii, krajine, z ktorej pochádzajú zúri vojna a Hasanovi sa v Líbyi, kde pracoval ako doktor, vyhrážali smrťou.
V októbri 2013 teda zaplatili 4500 amerických dolárov pašerákovi, aby ich spolu so štyrmi dcérami (desaťročnou Randou, osemročnou Sherihan, šesťročnou Nurhan a dvojročnou Kristínou) dostal na bezpečné miesto a k pokojnému životu. Hasan, ktorý teraz žije vo Švajčiarsku nám vyrozprával jeho príbeh:
V Líbyi sa mi vyhrážali, že ak z krajiny neodídem, oľutujem to. Bol som obvinený z podpory Assadovho režimu a zbili ma. Vedel som, že musím odísť.
Skúšal som ísť do Egypta, ale hranice sú pre Sýrčanov zavreté. Požiadal som o víza do Tuniska, ale odmietli ma. Požiadal som o víza na Maltu, ale tam ma tiež odmietli. Mojou jedinou možnosťou tak ostalo more.
Pašeráci nám povedali, že to bude osobná loď. Keď som zbadal rybársku loď, bolo už neskoro, aby sme sa otočili. Moja rodina nesedela pri mne. Musel som sedieť vzadu so staršími a telesne postihnutými, pretože mám od detstva poškodenú ľavú nohu. Moja manželka a deti sedeli vpredu, na rovnakom poschodí. Zo 400- 500 ľudí na lodi patrila väčšina k Sýrčanom.
Po pár hodinách sa objavil čln s ozbrojenými mužmi z Líbye. Vystrelili do vzduchu, ale náš kapitán nezastavil. Mysleli sme si, že to boli piráti, pretože väčšina z nás mala so sebou svoje celoživotné úspory. Okolo druhej nadránom vystrelili na našu loď, ktorú poškodili a zranili troch ľudí. Potom odišli.
Voda v lodi začala stúpať, tak sme použili čerpadlá. Tie fungovali asi tak do obeda, ale potom sa pokazili. Kapitán vypol motory a loď sa veľmi kývala kvôli vysokým vlnám. Potom sa prevrhla a stiahla nás všetkých do vody. Chvíľu predtým nad nami krúžila helikoptéra a asi po hodine prišla talianska a maltská pobrežná stráž.
Neviem, ako sa mi podarilo vyplávať na hladinu. Uvidel som, že nás odplavilo ďaleko od lode a vlny nás odnášali stále ďalej. Vo vode som strávil asi dve hodiny, pretože pobrežné hliadky najskôr zachraňovali deti. Nakoniec ma chvíľu po západe slnka zachránila pobrežná stráž Malty, ale nevedel som, či zachránili aj moju manželku a deti.
Na záchrannej lodi sedel vedľa mňa muž, ktorého som poznal z Líbye a povedal mi, že jednu z mojich dcér videl na inej lodi. Mala osem rokov, tmavšiu pokožku ako jej sestry a chýbali jej predné zuby.
Povedal mi: “Zavolala ma a spýtala sa či som videl jej otca. Povedal som jej, aby sa nebála, že otecko si ju nájde.” Snažil sa ju upokojiť aj napriek tomu, že bol stále vo vode a ona už bola na lodi.
Na Malte som Červenému krížu poskytol všetky informácie o mojich dcérach a manželke – ako sa volajú a koľko majú rokov. Moja manželka, ktorú zachránili Taliani, ich tiež neúnavne hľadala v Taliansku.
Stále veríme, že naše dcéry nájdeme. Jediné, čo chceme, je nájsť naše dcéry, živé alebo mŕtve.
Hasanove dcéry zmizli pri jednom z dvoch potopení lodí pri talianskom ostrove Lampedusa, ktoré sa udiali minulý október. Utopilo sa viac než 500 ľudí čo spustilo silnú reakciu verejnosti. Odvtedy zachránilo talianske námorníctvo v Stredozemnom mori viac než 100 tisíc ľudí. Ale počet obetí sa zvyšuje, doteraz sa tento rok utopilo viac než 2500 ľudí. Nesmieme v tom nechať Taliansko samé.