Napísala Donatella Rovera, krízová poradkyňa Amnesty International v severnom Iraku
V čase, keď sa zúfalá humanitárna situácia v severozápadnom irackom pohorí Sindžár začala zlepšovať, prišla správa o jednom z najhorších útokov. V malej dedinke Kocho, približne 15 km na juh od hory Sindžár, bojovníci Islamského štátu (IS) zabili mnoho ľudí a stovky uniesli.
Táto krutosť je trpkou pripomienkou agresívneho postupu IS. Ozbrojená skupina začala svoj pochod na získanie území v oblasti Sindžáru 3. augusta. Odvtedy bojovníci IS prinútili desiatky tisíc Jezídov (pozn.: etnicko-náboženská skupina v Iraku) opustiť svoje domovy. Stovky z nich zabili a tisícky uniesli.
Po dvoch dňoch hľadania som konečne našla niekoľko ľudí, ktorý útok v dedine Kocho prežili a podarilo sa im utiecť z územia kontrolovaného skupinou IS. Boli zranení, unavení a báli sa o svoje rodiny. Povedali mi, že stovky ich známych a susedov bolo zabitých a o svojich rodinách a ďalších dedinčanoch nemajú žiadne nové správy. Nevedia, či sú ich rodičia, deti či súrodenci živí alebo mŕtvi.
Pozostalí rozprávajú o svojom strachu
59-ročný ošetrovateľ Elias mi povedal: „V piatok 15. augusta okolo 11 hodiny ráno si IS zavolal všetkých obyvateľov do strednej školy. Mali sme odovzdať svoje peniaze, mobily a ženy mali odovzdať svoje šperky. Asi o 15 minút prišli autá, do ktorých začali nakladať chlapcov a mužov. Do jedného auta nás natlačili asi dvadsať a odviezli nás približne kilometer na východ od dediny. Z auta nás vysadili pri bazéne a mali sme čupieť na zemi pri sebe, kým si nás jeden z nich fotil. Myslel som si, že nás potom nechajú ísť, ale zrazu začali zozadu strieľať. Zasiahli ma do ľavého kolena, ale guľka ma len škrabla.“ Potom mi ukázal dieru na svojich nohaviciach vo veľkosti náboja, rovno vedľa poraneného kolena.
„Naschvál som padol na zem a tváril sa, že som mŕtvy. Ostal som ležať tvárou k zemi bez pohybu. Keď streľba prestala, ostal som nehybne ležať a keď odišli, utiekol som. Päť alebo šesť ďalších mužov tiež prežilo a z miesta utiekli. Ostatní to neprežili. Dvoch z nich som poznal, boli rovno vedľa mňa. Khider Matto Qasem mal 28 rokov a Ravo Mokri Salah okolo 80. Ostatných som nepoznal. Príliš som sa bál pozerať okolo, nemohol som sa sústrediť. Neviem čo sa stalo s mojou rodinou, ženou, mojimi 7 deťmi, ženou môjho syna a ich dvoma deťmi. Neviem či sú živí, mŕtvi alebo kde vôbec sú. Keďže nám zobrali mobily, nemôžem nikoho kontaktovať.“
17-ročný študent Khider bol tiež v prvej skupine mužov, ktorých zobrali do áut a odviezli na predmieste, aby ich zabili. „Nemali žiadne poradie, plnili vozidlá bez rozdielu. Ja a môj bratranec sme boli v tom istom aute. Keď nás zoradili na zem boli sme hneď vedľa seba. Jeho zabili. Bol rovnako starý ako ja, robil ako robotník na stavbách. O svojich rodičoch a súrodencoch nemám žiadne správy. Zabili ich? Uniesli? Neviem o nich nič.“ Khiderovi sa podarilo utiecť len s povrchovým zranením od guľky na chrbte.
Tretí muž, ktorý prežil, bol 32-ročný otec troch malých detí Khalaf. „Bol som v tretej skupine. Pred nami zobrali dve plné autá mužov a chlapcov. Odviezli nás len kúsok na východ, možno 200 – 300 metrov. Nikto iný tam nebol. Bolo nás asi 20 – 25 mužov napchatých v zadnej časti vozidla. Keď sme prišli na miesto, postavili nás do radu a jeden z nich zakričal „Boh je skvelý“ a potom začali strieľať. Bolo ich možno 10, ale keďže boli za nami, neviem koľkí z nich strieľali. Zasiahli ma dvakrát, do ľavého boku a ľavého lýtka. Keď streľba prestala, počul som, ako vozidlá odchádzajú a tak som spolu s jedným ďalším mužom začal utekať. Išiel som jedným smerom a on iným. Neviem kde je teraz. Neviem kde sú moje deti ani rodina. Kde sú? Zobrali ich? Ako ich nájdem?“
Počet obetí je neznámy
Celkový počet obetí v dedine Kocho nie je známy. Podľa troch mužov, s ktorými som sa rozprávala, bojovníci IS zobrali najmenej tri skupiny mužov a chlapcov na zabitie, v každej bolo okolo 20 – 25 ľudí. Väčšinu z mužov a chlapcov v prvej a tretej skupine zabili, 6 až 8 mužom sa podarilo utiecť. O tom, či niekto z druhej skupiny prežil, sa nevie nič. Nevie sa ani o tom, koľko ďalších skupín čakal rovnaký osud. Hovorí sa, že stovky mužov, žien a detí z dediny zobrali do Tal Afar – na pol ceste medzi Sindžárom a Mosulom – kde skupiny IS držia ďalších unesených Jezídskych civilistov. Potvrdiť sa to však nedá.
Podľa obyvateľov dediny Kocho, s ktorými som bola v kontakte ešte pred touto udalosťou, mala dedina 1200 obyvateľov. Kontakt s nimi stratili v piatok 15. augusta. Ich príbuzní, ktorí žijú v iných častiach krajiny, ich nie sú schopní kontaktovať a boja sa o ich bezpečnosť.
Tí, čo prežili piatkové vraždenie tvrdia, že tlak zo strany bojovníkov IS začal výrazne narastať po tom, ako sa obyvateľom vedľajšej dediny Hatemiyah podarilo utiecť spod nátlaku ozbrojenej skupiny. „Odvtedy na nás dozerajú oveľa prísnejšie. Nemohli sme nikam ísť ani nič robiť. Boli sme stále doma. IS zo začiatku požadovali, aby sme konvertovali do konzervatívnej vetvy sunnitského islámu, neskôr tvrdili, že ak nechceme, tak nemusíme a nič sa nám nestane. Ale aj tak sme sa báli.“
Ako sa ukázalo, obyvatelia dediny Kocho sa naozaj mali čoho báť.