Amnesty International na Slovensku sa teší z obrovského celosvetového pokojného aktivizmu za odstránenie chudoby v Afrike. Chce však upozorniť, že Bob Geldof, iniciátor Live8, zabudol na problém obchodu so zbraňami.
Krajiny G8 podkopávajú svoj záväzok znížiť chudobu a stabilitu nezodpovednými exportami zbraní. Predávajú ich do najchudobnejších krajín Afriky, dokonca aj do tých, v ktorých je ozbrojený konflikt.
G8 je zodpovedná za viac ako 80% svetového exportu konvenčných zbraní.
Mnohé krajiny G8 sú veľkými donormi programov na pomoc Afrike, ale dodávky zbraní len podporujú ďalšie dlhy, podkopávajú riešenia ostatných problémov, ako napríklad AIDS, či korupciu a nepodporujú dobrý spôsob vládnutia.
V roku 2001 boli príjmy USA, Veľkej Británie a Francúzska z predaja zbraní vyššie ako pomoc, ktorú poskytujú rozvojovým krajinám.
Malé a ľahké zbrane sa dnes stali zbraňami hromadného ničenia. V ozbrojených konfliktoch sú používané najčastejšie, ich jednoduchú obsluhu dokáže zabezpečiť aj dieťa. Z roka na rok sú lacnejšie a teda oveľa ľahšie dostupnejšie.
Dodávky zbraní predlžujú konflikty. V dôsledku občianskej vojny zostane krajina chudobnejšia v priemere o 15% a 30% ľudí zostane žiť v absolútnej chudobe. Z oblastí, kde je ozbrojené násilie ako prví odchádzajú remeselníci a inteligencia. Do krajiny prestávajú prichádzať turisti a investori odmietajú tolerovať ozbrojené útoky. V mnohých krajinách, kde sa podarili boje zastaviť, po čase znovu prepukla vojna, pretože zbrane zostali v obehu medzi obyvateľmi. Čím dlhšie ozbrojené násilie trvá, tým viac sa v krajine rozmáha kultúra násilia a vzrastá kriminalita.
Francúzsko napríklad predalo zbrane spadajúce do OSN kategórie „bomby, granáty, munícia, míny a ďalšie“ do Sudánu.
Napriek tomu, že o masovom prenasledovaní civilného obyvateľstva v Sudáne svet vedel už dávno, rovnako ako aj to, že neľútostné militantné jednotky Janjawidi sú podporované vládou, embargo na dodávky zbraní pre sudánsku vládu bolo OSN schopné prijať až v roku 2005. Do Sudánu dodali zbrane okrem iných aj Veľká Británia, Ruská federácia, v Sudáne sa našli dokonca nášľapné míny vyrobené v USA.
Keď v roku 2000 viedli Etiópia s Eritreou vojnu, Ruská federácia predala do Etiópie 370 veľkokalibrových delostreleckých systémov. Na obe strany konfliktu bolo 17. mája 2000 uvalené embargo OSN, ale už o rok bolo odvolané. A hoci nie sú dostupné údaje, z ktorých by sa dalo zistiť, či Rusko zbrane exportovalo počas embarga, z hľadiska civilných obetí je to nepodstatné: ozbrojené konflikty pokračovali aj v ďalších rokoch.
Veľká časť vojenskej pomoci G8 putuje do krajín, v ktorých vlády systematicky porušujú ľudské práva. Zbrane narobia veľké škody ak sa dostanú k nevycvičenej armáde, nerešpektujúcej ľudské práva. Napríklad USA dodáva vojenskú pomoc Nepálu, kde dlhotrvajúci konflikt medzi maoistickými povstalcami a bezpečnostnými zložkami štátu niekoľko rokov ohrozuje obyvateľov hlavne vidieckych oblastí.
V roku 1999 Juhoafrická republika odsúhlasila nákup vojenskej techniky – vrátane fregát, ponoriek, lietadiel a helikoptér – od dodávateľov vrátane Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie. V roku 2003 zaplatila Juhoafrická republika za vojenskú techniku 6 miliard USD. To vysoko prevyšuje výdavky vlády na iné projekty ako napríklad na boj s HIV/AIDS, na ktorý ročne vydá okolo 53,8 milióna USD.
Skutočnou pomocou africkým krajinám by bolo, keby krajiny G8 iniciovali spoločný postup a kontrolu obchodovania so zbraňami. V súčasnosti neexistuje žiaden celosvetovo právne záväzný dohovor, ktorý by predaj zbraní reguloval tak, aby pri exportoch bola prísne zvažovaná bezpečnostná a ľudskoprávna situácia v krajine príjemcu. Embargá EÚ či OSN prichádzajú často prineskoro, niekedy vôbec, ak nie je na ne dostatok politickej vôle. Celá sieť mimovládnych organizácií IANSA, Oxfam, či Amnesty International sa v dlhodobej kampani zasadzuje za vznik záväznej Zmluvy o obchodovaní so zbraňami. Informuje o probléme verejnosť celého sveta, ktorá síce potichu, ale už od roku 2003, pridáva svoje tváre na petíciu z fotografií na www.controlarms.org.